Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/33/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200920
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8012200920.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, so sídlom Hlavné nám. 12, Kežmarok, v
zastúpeníBeňo&partners,Advokátskakancelária,s.r.o.,Nám.Sv.Egídia95,Poprad,protižalovanému:
Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v
Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
SK/0282/99/2012 a SK/0202/99/2012 zo dňa 15. októbra 2012, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove, č. k. 3S/95/2012-122 zo dňa 17. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/95/2012-122 zo dňa 17.
januára 2014 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Prešove, rozsudkom č. k. 3S/95/2012-122 zo dňa 17. januára 2014, podľa ust. § 250j
ods. 2, písm. d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), zrušil rozhodnutie žalovaného
č. SK/0282/99/2012 a SK/0202/99/2012 zo dňa 15. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 719,10 eur na účet
jeho právneho zástupcu.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí

preskúmal v intenciách ustanovení § 24 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 3, s § 27 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa (ďalej len zákon č. 250/2007 Z.z. alebo zákon ochrane spotrebiteľa), v spojení s
ustanoveniami zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o
priestupkoch)asustanoveniamizákonač.71/1967Zb.osprávnomkonanívzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len správny poriadok).

Krajskýsúdzpripojenéhoadministratívnehospisumalpreukázané,žerozhodnutímsp.zn.P/0416/07/11
a rozhodnutím sp. zn. P/0436/07/11 bola žalobcovi pre porušenie spotrebiteľského práva konkrétne
pre porušenie povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 písm. a/a písm.b/ a § 4 ods. 6, § 7 ods. 1 v

nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/a § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa uložená peňažná pokuta
v celkovej výške (v súhrne za obe správne rozhodnutia) 80 000 eur a to z dôvodov uvedených vrozhodnutí, ktoré mali byť obsiahnuté v 162 zmluvných podmienkach/iných údajných pochybeniach
nachádzajúcich sa v jednotlivých kontrolovaných spotrebiteľských zmluvách, (jednalo sa o 4 tipy
kontrolovaných spotrebiteľských zmlúv). Podaním odvolania žalobcu proti uvedeným rozhodnutiam

žalovaný správny orgán v napadnutom rozhodnutí prehodnotil postup postihu žalobcu, uznal odvolacie
dôvody v 147 prípadoch (podmienkach) zo 162 prípadov (podmienok). Žalovaný vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že žalobca sa v týchto prípadoch nedopustil protiprávneho konania, a teda ani nenaplnil
skutkovépodstatyuvedenévovýrokurozhodnutia(porušeniepovinnostívyplývajúcichz §4ods.2písm.
a) a písm.b) a § 4 ods. 6, § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a § 8 ods. 4 zákona o ochrane

spotrebiteľa, skutkové podstaty uvedené vo výroku rozhodnutia - porušenie povinností vyplývajúcich z
uvedených ustanovení naplnil žalobca iba v pätnástych podmienkach/iných údajných pochybeniach z
celkového počtu 162 a uložil žalobcovi peňažnú sankciu v celkovej výške 40 000 eur.

Krajský súd zistil, že žalovaný rozhodnutie sp.zn. P/0416/07/11 na základe odvolania žalobcu potvrdil
napadnutým rozhodnutím SK/0282/99/2012 ako vecne správny postih len pre porušenie zákazu
upierať spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami a to za podmienky bod

13. 4 VOP k Zmluve o pôžičke č. 113441155 a pre „užívanie nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutej službe a nekalú obchodnú praktiku vo forme
klamlivého opomenutia“; za údajné nesprávne uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru v Zmluve o poskytnutí pôžičky a za drobné a ťažko čitateľné písmo VOP v Zmluve o poskytnutí

pôžičky č. 7099465; v ostatnej časti vyhovel odvolaniu žalobcu a od potrestania upustil, pričom žalovaný
upustil od postihu uloženého rozhodnutím P/0416/07/11 z celkového počtu 96 zmluvných podmienok/
iných údajných porušení v 93 prípadoch.

Krajský súd zistil, že žalovaný rozhodnutie sp. zn. P/0436/07/11 potvrdil rozhodnutím SK/0202/99/2012
ako vecne správny postih len pre porušenie zákazu ukladať spotrebiteľovi povinnosť bez právneho

dôvodu a to za podmienky: Reklamačný poriadok bod 6.5/pís. b/c/d/, bod 6.6, bod 6.7 pre porušenie
zákazu upierať spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami a to za podmienky 4.
práva a povinnosti spoločnosti, bod 4.3, bod 4.4, 5. práva a povinnosti klienta bod 5.9 k Zmluve o pôžičke
č. 113441155, pre porušenie povinností zrozumiteľne formulovať zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách a to za podmienky 4. práva a povinnosti spoločnosti bod 4.5 pís. a/,b/,c/, bod 5.7, bod 5.8,

bod 6. 10 a pre porušenie nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k poskytnutej službe a nekalú obchodnú praktiku vo forme klamlivého opomenutia a to za podmienky: 4.
práva a povinnosti spoločnosti bod 4.6 a bod 4.7. Žalovaný v ostatnej časti vyhovel odvolaniu a upustil
od postihu uloženého rozhodnutím P/0436/07/11 z celkového počtu 66 zmluvných podmienok iných

údajných porušení v 54 prípadoch.

Krajský súd vzhľadom na rozsah žalobných podmienok upriamil svoju pozornosť na rozhodnutie
žalovaného v časti o uloženie pokuty podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že zákon
o ochrane spotrebiteľa rozlišuje medzi priestupkami a správnymi deliktami, čo má vplyv na subsidiárnu
aplikáciu buď správneho poriadku alebo zákona o priestupkoch, keď zákon o ochrane spotrebiteľa v §

23 ods. 3 pri prejednávaní priestupkov odkazuje na všeobecný predpis o priestupkoch a na konanie o
správnych deliktoch (§ 24) odkazuje na všeobecný predpis o správnom konaní.

Konštatoval, že ak prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi dvoma samostatnými rozhodnutiami
pokutu podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa rozhodoval o správnych deliktoch a
povinnosťou nielen prvostupňového správneho orgánu, ale aj žalovaného bolo dôsledne postupovať

podľa všeobecných predpisov o správnom konaní - správny poriadok. Poukázal na to, že spoločné
konanie je upravené len v zákone o priestupkoch (§ 57) správny poriadok spojenie vecí na spoločné
konanie nepozná a neupravuje. Podľa názoru krajského súdu ak žalovaný spojil veci do jedného
konania, rozhodol nezákonne v rozpore s procesným predpisom (správny poriadok), a preto rozhodnutie
žalovaného trpí inou vadou konania, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.Krajský súd z uvedených dôvodov pre iné procesné pochybenie zrušil preskúmavané rozhodnutie v
celom rozsahu aj, keď sa žalobca domáhal preskúmania len výroku o uložení pokuty.

Podľa názoru Krajského súdu žalovaný tým, že spojil veci a nezaoberal sa každým rozhodnutím

individuálne, rozhodnutie vo vzťahu k zníženej pokuty je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Súhlasil s námietkami žalobcu, že z preskúmavaného rozhodnutia nemožno zistiť, za ktoré správne
delikty uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia bol žalobca postihnutý, v akom pomere ku
kontrolovaným zmluvným podmienkam a konkrétnym prvostupňovým rozhodnutiam. Konštatoval, že
ak obidvoma prvostupňovými rozhodnutiami bola žalobcovi uložená pokuta v súhrnne 80 000 euro

za porušenie v 162 zmluvných podmienkach a zmenou rozhodnutí došlo k uloženiu pokuty 40 000
eur za porušenie v 15 podmienkach je rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a porušením princípu proporcionality.

Za dôvodnú krajský súd považoval aj námietku žalobcu, že rozhodnutie správnych orgánov musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správne orgány dbajú o to, aby v rozhodnutí
v skutkovo zhodných alebo v podobných prípadoch nevznikli nedôvodné rozdiely. Uviedol, že ak v

prípadoch SK/0488/99/2012 a P/415/2/2011 udelil prvostupňový správny orgán v skutkovo obdobných
prípadoch s obdobnými účastníkmi konania, kde kontrolovaná osoba bola tiež spoločnosť poskytujúca
spotrebiteľské úvery s celoslovenskou pôsobnosťou, pokuta 9000 eur a 1200 eur, je to v hrubom
nepomere s predmetným rozhodnutím.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil úspechom žalobcu v konaní a v zmysle

§ 250k ods. 1 O.s.p. priznal mu náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku v
sume 70 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 649,10 eur.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalovaný v dôvodoch odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
všeobecných súdov, ktoré v prípade, ak danú skutkovú podstatu zákon neupravuje, analogicky použijú
inú podobnú normu na daný prípad a v rámci súdnej praxe Najvyšší súd SR vo svojich rozsudkoch pri

preskúmavaní správnych rozhodnutí odkazuje na analógiu legis v súvislosti s trestným právom. Dal do
pozornostirozsudkyNajvyššiehosúduSRsp.zn.8Sž/18/2011,8Sž/22/2011,8Sž/23/2011,8Sž/24/2011,
2Sžf/9/2010. Vyslovil názor že v prípade, ak zákon o správnom konaní neupravuje postup pri spojení
veci, je potrebné za použitia analógie legis aplikovať trestnoprávnu úpravu, a preto v danom prípade
možno aplikovať pravidlá spoločného konania zakotvené zákone č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok

v znení neskorších právnych predpisov. Vytýkal krajskému súdu, že uvedené vo svojom rozsudku
opomenul. Súčasne dal do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v § 3 ods. 3 správneho poriadku.

Ďalej žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je dostatočne odôvodnený
vo vzťahu k závažnosti prejednávanej veci, majúc za to že krajský súd sa absolútne nevysporiadal s
obsahom druhostupňového ani prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na to, že závery súdov sú pre

činnosť orgánu dozoru smerodajné, keďže je dôležité oprieť sa o dôkladné odôvodnené rozsudky pri
vydávaní rozhodnutí v obdobných veciach aj v budúcnosti.

Žalovaný taktiež namietal správnosť postupu krajského súdu, keď postupoval nad rámec určený
zákonom, pretože žaloba v podanej žalobe žiadal, aby súd pristúpil k aplikácii § 250j ods. 5 O.s.p.,
ktoré upravuje možnosť súdu rozhodnúť vo veci samej a nahradiť časť výroku rozhodnutia správneho

orgánu týkajúcej sa uloženia sankcie pre porušenie zákona, keďže sankciu uloženú správnym orgánompovažoval za zjavne neprimeranú a prísnu. V danej súvislosti dal do pozornosti právny názor
Najvyššieho správneho súdu ČR vyjadrený v rozhodnutí zo dňa 23. 10. 2003 č. k. Azs/9/2003/40
publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu ČR pod č.113.

Žalovaný zotrval na názore, ktorý uviedol, aj vo svojom vyjadrení k žalobe, že výšku uloženej sankcie
považuje za primeranú zisteným skutočnostiam, keď pri určení výšky pokuty zohľadnil okolnosti daného
prípadu, ako aj dôvody zisteného porušenia zákona a územnú pôsobnosť žalobcu. Poukazom na § 24
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vo vzťahu k žalobnej námietke týkajúcej sa výšky uloženej sankcie
v obdobných rozhodnutiach inšpektorátov SOI, žalovaný uviedol, že sa jedná o odlišných účastníkov

konania a o rôzne prípady porušenia zákonných povinností. Dôvodil, že žalovaný správny orgán
rozhoduje v správnom konaní na základe predložených dôkazov a po zvážení všetkých objektívnych
skutočností, a preto predložené rozhodnutia nemajú žiadnu súvislosť s právnym konaním vedeným
voči žalobcovi. Zdôraznil že zo strany žalobcu dochádza opakovane k nerešpektovaniu ustanovení
zákona o ochrane spotrebiteľa, upriamiac pozornosť aj na územnú pôsobnosť žalobcu, ktorý svojou
podnikateľskou činnosťou zameranú na poskytovanie spotrebiteľských úverov vykonávaná na celom

území Slovenskej republiky, ktoré konanie je o to závažnejšie, že v jeho dôsledku dochádza k
porušeniu ekonomického záujmu spotrebiteľa vo veľkom rozsahu. Súčasne dal pozornosť, že nie je
možné porovnávať rozhodnutia samostatných správnych orgánov, ktoré majú individuálnu rozhodovaciu
právomoc. Trval na názore, že výška sankcie je proporcionálna k počtu napadnutých zmluvných
podmienok.

III.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania žalovaného (§

212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol tak, že z dôvodu hospodárnosti správneho konania
spája do jedného konania rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. P/0436/07/11 evidované

na odvolacom orgáne pod č. SK/0282/99/12 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
P/0416/07/11 evidované na odvolacom orgáne pod č. SK/0202/99/2012, napadnuté rozhodnutia vo
výrokovej časti mení tak, že účastníkovi konania Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie
12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, pre porušenie povinnosti predávajúceho: - podľa § 4 ods. 2 písm.
a/ - neukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, - podľa § 4 ods. 2 písm. b/ - neupierať

spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa §
3 ods. 3, - podľa § 4 ods. 6 - zrozumiteľne formulovať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
- podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/, na § 8 ods. 4 zákona - nepoužívať nekalú
obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a ktorá môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutej službe a nekalú

obchodnú praktiku vo forme klamlivého opomenutia, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej Národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov(ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa) zistené pri výkone kontroly zo dňa 16. 11. 2011 v prevádzkarni
účastníka konania Consumer Finance Holding, a.s., Bernolákova 4681/17, Poprad a zo dňa 16. 11.
2011 prevádzkarní účastníka konania Consumer Finance Holding, a.s., Bernolákova 4681/17, Poprad,

divízia Triangel; podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa ukladá pokutu vo výške 40 000 eur,
slovom štyridsaťtisíc eur, uloženú pokutu zaviazal účastníka zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia priloženou poštovou poukážkou alebo príkazom na úhradu na účet označený v rozhodnutí.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za

porušenie právnych povinností podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z..

V.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti

druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi

predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení
sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym
orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už
vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy ( § 250i ods.2

O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

„Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť

interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl.2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne

záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi
účastníkmi konania v preskúmavacom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej v 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o uloženie sankcie v súlade so zákonom,
a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť v rozsahu žalobných dôvodov uvedených žalobcom v

žalobe a v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného uvedených v jeho odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa, či žalovaný pri ukladaní výšky sankcie žalobcovi postupoval v súlade so zákonom.

Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov,
predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej

len „združenie“). Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu
dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej
republiky. (§ 1 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z. z.).

Podľa § 3 ods. 1, 3 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v
bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia,

bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru a kontroly
(ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka - OZ).

Podľa § 4 ods. 2, písm. a/, b/, ods. 6, zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie ukladať

spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu; predávajúci nesmie spotrebiteľovi upierať práva podľa
§ 3.

Ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s
ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah,
predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad

priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu
dozoru.

Podľa § 7 ods. 1, 2, písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vovzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci

skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom
alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru

výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000
000 Sk (66.387,83 eur); za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000
000 Sk (165.969,59 eur).

Podľa§27zákonaoochranespotrebiteľanakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov- správny

poriadok), okrem § 20 ods. 3 písm. e/ až h/ a § 21 a § 26a.

Podľa § 3 ods.1, správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 52 ods. 1, 2 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je

obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa 53 ods. 1, 2, 4, písm. a/, d/, ods. 5, 10 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a)
má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, d) vylučujú alebo

obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu,

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 54 ods.1,2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že
správny orgán prvého stupňa v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutí, v konaní
postupoval v súčinnosti s účastníkom konania - žalobcom, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné
podmienky pre zmenu jeho rozhodnutí rozhodnutím žalovaného. Súd prvého stupňa nerozhodol vecne
a právne správne, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje predmet a rozsah právnej úpravy najmä

ochranu spotrebiteľa vo vzťahu k výrobcovi, dovozcovi, distributérovi a poskytovateľovi služieb, ako
aj a úlohy orgánov verejnej správy pri kontrole dodržiavania podmienok ustanovených pri ochrane
spotrebiteľa. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu pred nebezpečnými výrobkami a službami, ktoré
môžu spôsobiť ohrozenie zdravia a života a ohrozenie ekonomických záujmov spotrebiteľa, ale
na všetky výrobky, alebo služby, ktoré dodávateľ, predajca ponúka kupujúcemu k predaju, alebo

poskytovateľ služby poskytuje spotrebiteľovi. Zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach uvedeného
zákona jednoznačne špecifikuje práva spotrebiteľa so zvýraznením postupnosti ochrany života a
zdravia spotrebiteľa. Povinnosti predávajúceho, resp. poskytovateľa služby vo svojej štruktúre kopírujú
práva spotrebiteľa na ochranu pred výrobkami alebo službami, ktoré môžu spôsobiť zásah do
právom chránených záujmov spotrebiteľa. Výrobky a služby musia spĺňať zo strany predávajúceho

alebo poskytovateľa služby kritériá tak, aby sa dostali ku spotrebiteľovi bez následných komplikácií.
Z uvedených dôvodov zákonodarca preto významným spôsobom zákonom o ochrane spotrebiteľa
ochraňuje spotrebiteľa, pričom pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ich podmienok, platností týchto
zmlúv, práv a povinností z nich vyplývajúcich a následkov ich porušení ako aj práv zo zodpovednosti
za vady a práv na náhradu škody odkazuje na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv ustanovenú v

právnych normách § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v uvedenom právnom predpise
súčasne charakterizuje dobré mravy pri predaji alebo pri poskytovaní služby, ktoré sú konkretizované
všeobecne uznávanými pojmami ako vžité tradície, morálka, dobromyseľnosť, čestnosť a pod. Zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa (§ 54 ods.1,2 OZ). Zákonodarca v Občianskom zákonníku ukladá povinnosť predajcovi,

resp. poskytovateľovi služby tak, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“), ustanoviac, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluváchsúneplatné,pričomzákonodarcazaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluve
považuje najmä tie, ktoré zaväzujú spotrebiteľa a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím

zmluvy, s úpravou v zmysle ktorej sa neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na
povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. (§ 53 ods. 1,
4 písm. a/, d/, ods. 5, 10 OZ).

V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,

je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona,
správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté
môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,
ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa postupuje
podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov bolo v
konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania a vzhľadom na

nedostatok špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako
aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu
(Trestný zákonník, Trestný poriadok, ).

Podľa názoru najvyššieho súdu takýto záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1

veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva
nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna
zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo
schválené Výborom ministrov 13. 02 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam

členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania.
Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty,
ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty
alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy
postihu sa považujú za správne sankcie.

V zmysle judikatúry najvyššieho súdu, ak teda správny poriadok neustanovuje hmotnoprávnu a ani
procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov je potrebné vychádzať z právnej teórie,
ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy,
priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne
delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré

konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u
iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruhom subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). V prípade správnych deliktov ide o tzv. správne
trestanie, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné

zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu
zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe
sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je
len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany
jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza

výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a
dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.

Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať aj pri posúdení postihu zodpovednej osoby za porušenie
viacerých právnych povinností jedným alebo viacerými skutkami (jednočinný alebo viacčinný súbeh)
v spoločnom konaní. Pokiaľ teda žalovaný spojil konania, v ktorých správny orgán konal a

rozhodol samostatnými rozhodnutiami a to č. P/0436/07/11 evidované na odvolacom orgáne pod
č. SK/0282/99/12 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. P/0416/07/11 evidované na
odvolacom orgáne pod č. SK/0202/99/2012, na spoločné konanie, postupoval a rozhodol v súlade s
§ 27 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 3 ods. 1 správneho poriadku a v spojení s § 18 až
21 Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa v preskúmavanej veci nerozhodol v

súlade so zákonom, keď napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom tým, že konania prvostupňového správneho
orgánu spojil na spoločné konanie, v ktorom rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím.

Žalobca v žalobe vo veci samej predovšetkým namietal výšku uloženej sankcie. Tvrdil, že nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia vidí vo výroku o uložení peňažnej sankcie podľa § 24 ods. 1 zákona o

ochrane spotrebiteľa, považujúc výšku uloženej pokuty za neprimerane prísnu v rozpore s princípomproporcionality a to vzhľadom k povahe a rozsahu závažnosti porušení zákona, ako aj vzhľadom na
predchádzajúcurozhodovaciučinnosťsprávnychorgánovvobdobnýchveciach,vytýkajúcnedostatočnú
špecifikáciu výroku rozhodnutia žalovaného ako aj nedostatok dôvodov jeho rozhodnutia.

Judikatúra najvyššieho súdu zaujala stanovisko aj k otázke nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho
miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože
podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to
nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol

byť zamenený s iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava, keď výrok rozhodnutia o priestupku
musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a
výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku
rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s
uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o

povinnosti nahradiť trovy konania a pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia,
určí správny orgán na to lehotu. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom
delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s
iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V
rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je

nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Takáto miera podrobnosti
je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie,
dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu
dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu.

Vychádzajúc z obsahu výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný žalobcovi uložil sankciu

za porušenie povinnosti predávajúceho: - podľa § 4 ods. 2 písm.a/ - neukladať spotrebiteľovi povinnosti
bez právneho dôvodu, - podľa § 4 ods. 2 písm.b/ - neupierať spotrebiteľovi právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 3 ods. 3, - podľa § 4 ods. 6 -
zrozumiteľne formulovať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, - podľa § 7 ods. 1 v
nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/, na § 8 ods. 4 zákona - nepoužívať nekalú obchodnú

praktiku, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a ktorá môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutej službe a nekalú obchodnú
praktiku vo forme klamlivého opomenutia, zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré porušenia boli zistené pri
výkone kontroly zo dňa 16. 11. 2011 v prevádzkarni účastníka konania Consumer Finance Holding,
a.s., Bernolákova 4681/17, Poprad a zo dňa 16. 11. 2011 prevádzkarní účastníka konania Consumer

Finance Holding, a.s., Bernolákova 4681/17, Poprad, divízia Triangel. Z uvedeného je zrejmé, že
žalovaný vo výroku jasne opísal porušenia právnych povinností, kladených žalobcovi za vinu, ktoré boli
zistené kontrolou dozorujúceho orgánu v presne určených dňoch a v presne určených prevádzkarniach
žalobcu. Takto špecifikovaný výrok dostatočne identifikuje porušenia právnych povinností žalobcu tak,
aby nemohli byť zameniteľné s iným a v budúcnosti nenastali okolnosti z dôvodu vylúčenia prekážky

litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre
určenie rozsahu dokazovania, ako aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Napokon samotný
žalobca v administratívnom konaní vzhľadom k charakteru jeho obrany nemal pochybnosti o nedostatku
alebo nesprávnej špecifikácii skutkov (času, priestoru, spotrebiteľských zmlúv a pod.), ktorými sa mal
dopustiť porušenia právnych povinností, kladených mu dozorujúcim orgánom za vinu. V danej súvislosti

odvolací súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v administratívnom konaní o zisťovaní a
sankcionovaní správneho deliktu postupujú analógia legis podľa trestnoprávnej úpravy, to neznamená,
že trestnoprávnu úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup a rozhodovanie je základným
hmotnoprávnym predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa a procesným správny poriadok.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že žalovaný uložil výšku pokuty neprimerane v

rozpore s princípom proporcionality a to vzhľadom k povahe a rozsahu závažnosti porušení zákona, ako
aj vzhľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť správnych orgánov v obdobných veciach.Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu pri aplikácii
vyššie citovanej právnej úpravy odvolací súd dospel k záveru, že skutkami kladeným žalobcovi za vinu
napadnutým rozhodnutím žalovaného sa žalobca dopustil porušenia právnych povinností vyplývajúcich

mu z právnych noriem ustanovených v § 4 ods. 2, písm. a/, b/, ods. 6, v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/
a v § 8 ods. 4 zákona č.250/2007 Z.z., a preto správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade
so zákonom o ochrane spotrebiteľa, keď žalobcovi za porušenia právnych povinností uložili sankciu.
Žalobca ako poskytovateľ služby, ktorou spotrebiteľovi poskytoval spotrebiteľský úver, bol povinný pri
poskytovaní spotrebiteľského úveru postupovať v zmysle platnej právnej úpravy ustanovujúcej úpravu

spotrebiteľských zmlúv v zmysle §§ 52 a nasl. OZ, zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov, ako aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa. Uvedené skutkové okolnosti
vyplývajúce z administratívneho spisu aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukazujú a
to vzhľadom na rôzne údaje vo vzťahu k poskytovaným úverom, že postup žalobcu pri poskytovaní
spotrebiteľských úverov v posudzovaných prípadoch možno preto považovať za postup v rozpore s
požiadavkami neukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, neupierať spotrebiteľovi právo

naochranupredneprijateľnýmipodmienkamivspotrebiteľskýchzmluváchpodľa§3ods.3,zrozumiteľne
formulovať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, s požiadavkami odbornej starostlivosti
veriteľa - žalobcu, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k
poskytovanej službe - k poskytnutiu úveru, ktoré konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú
praktiku a súčasne ju zakazuje. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predložených

listinných dokladov odvolací súd tiež zastáva názor, že žalobca svojim postupom sa dopustil aj klamlivej
obchodnej praktiky, pretože v procese uzatvárania spotrebiteľského úveru podstatné informácie týkajúce
sa spotrebiteľského úveru poskytol spotrebiteľovi nejasným, nezrozumiteľným spôsobom, čím mohol
spotrebiteľauviesťdoomyluvovzťahukposkytovanémuúverumajúcimzanásledok,žespotrebiteľprijal
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal. Žalovaný preto správne posúdil, že uvedeným

skutkom sa žalobca dopustil aj porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 8 ods. 4 zákona
č. 250/2007 Z.z., z ktorej právnej úpravy vyplýva, že obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie, a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia

vecne správna vo vzťahu k cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej
výhody. Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným,
nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v
odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v
dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré

by inak neprijal.

Vzhľadom k uvedenému žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď na základe skutkových zistení,
ktorými mal preukázané konanie žalobcu porušujúce právne povinnosti ukladané mu zákonom, pristúpil
k uloženiu sankcie. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods.
2 O.s.p.). Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 24 ods.1 zákona
o ochrane spotrebiteľa ustanovuje, že za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo
právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi,
predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk

( 66.387,83 eur) a žalovaný uložil žalobcovi pokutu vo výške 40.000eur, rozhodol žalovaný v rozsahu
rozpätia zákonom predpokladanej výšky sankcie. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného
vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu pri uplatnení plnej jurisdikcie
súdu (§ 250i ods. 2 O.s.p.) mal preukázané, že žalovaný výšku sankcie v danej veci uložil na základe
svojej správnej úvahy, ktorú súd preskúmava len v rozsahu, či touto úvahou nevybočil zo zákonného

rámca. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že správna úvaha žalovaného, ktorou
rozhodol o uložení sankcie v danom prípade, je v súlade so zákonom, v zmysle ktorého žalovaný
realizoval svoju právomoc.

Nebolo možné prihliadnuť ani na argumentáciu žalobcu, že rozhodovacia činnosť žalovaného je
rozdielna v obdobných prípadoch. Odvolací súd k tejto námietke konštatuje, že žalovaný ako aj správny

orgán prvého stupňa pri výkone dozorujúcej právomoci na trhu, zákonom im zverenej, sú povinní sakaždou jednotlivou vecou zaoberať samostatne, prihliadať na všetky okolnosti, ktoré v individuálnej veci
vyšli najavo, tieto posúdiť samostatne vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto nie je možné
porovnávaťlensamotnéukladanievýškysankciínazákladeichrozhodnutíakoindividuálnychsprávnych

aktov v rozdielnych prípadoch, bez prihliadnutia na iné konkrétne okolnosti v týchto iných veciach.

Senátodvolaciehosúduvychádzajúczoskutkovýchzistenídanejveci vyplývajúcichzadministratívneho
spisu a z relevantnej právnej úpravy námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku
prvostupňového súdu považoval za opodstatnené.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa vykonal
v predmetnej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vo veci si zadovážil dostatok relevantných

skutkových zistení na vydanie rozhodnutí, skutkové okolnosti správne právne posúdil, z ktorých dôvodov
žalovaný ako príslušný odvolací správny orgán postupoval a rozhodol v súlade so zákonom, keď v
rámci prieskumnej svojej právomoci zmenil vo výroku a v príslušnej časti odôvodnenia prvostupňové
rozhodnutia, vychádzajúc v podstate veci z rovnakého skutkového stavu. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu záver žalovaného správneho orgánu vyslovený v odôvodnení jeho rozhodnutia zodpovedá

zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o ochrane spotrebiteľa, keď vykonaným dokazovaním v danej veci bolo dostatočne preukázané,
že žalobca konaním kladeným mu za vinu porušil právne povinnosti vyplývajúce mu z § 4 ods.2, písm.
a/, b/ ods. 6, v spojení s § 7 ods.1, 2 písm. a/, b/ a v spojení s § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa,
za ktoré porušenia zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods.
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 220 O.s.p. a s § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. zmenil tak, že žalobu
zamietol.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
246c ods. 1, veta prvá a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov tohto konania z dôvodu jeho

neúspechu v konaní nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.