Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/832/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218302
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218302.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. júna 2014, č.k. 16C/164/2012-127,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a návrh vo
veci samej, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a
náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 9 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moc. Po zhodnotení výsledkov vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. V predmetnej veci navrhovateľ
tvrdil, že podal dňa 9.2. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom mu bolo doručené

uznesenie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 29.3.2012 a celkové omeškanie
exekučného súdu s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 574 dní. Tieto skutkové tvrdenia
navrhovateľasúnepravdivé. ZospisuOSPrievidza 9Er/2072/2006vyplýva,žeoprávnenýpodalžiadosť
o zmenu exekútora dňa 24.9. 2010. Súd výzvou z 27.10. 2010 vyzval povereného súdneho exekútora
o vyjadrenie k tejto zmene a o zaslanie exekučného spisu. Dňa 2.12. 2010 doručil exekútor súdu
exekučný spis a vyčíslil trovy konania. Navrhovateľ /oprávnený z exekúcie/ dňa 2.3. 2011 na výzvu
súdu doložil do spisu zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka. Dňa 29.3. 2012

exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Keďže exekúcia bola zastavená, súd o návrhu
na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.9. 2012.
Je teda zrejmé, že v exekučnej veci k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora vôbec nedošlo, a to z
dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, pretože
oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Exekučný súd sa v danej veci mimoriadne precízne a podrobne zaoberal vadami rozhodcovského
rozsudku , povahou prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, zákonnosťou tohto plnenia a

nakoniec i neplatnosťou rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný.
Vo svojom deväťstranovom uznesení nakoniec súd rozhodol aj o trovách exekúcie súdneho exekútora.Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní, nemožno považovať postup exekučného súdu
za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v
konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím

rozhodnutieozmene osobysúdnehoexekútora nebolo prioritné. Kposúdeniu zákonnostiexekučného
titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným ako i pôvodným súdnym exekútorom tak, ako
vyplýva z horeuvedeného. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného
právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 9Er/2072/2006,
ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd sa otázkou

uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútoravzákonnejlehote 30dní, bydošlokúčinnémuvymoženiupohľadávkyoprávneného,
a tým teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový
procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel
byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať,
keď exekúcia ako taká bola zastavená. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor

mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora alebo do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o
zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia
navrhovateľa , že mu vznikla majetková škoda v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy 1.051,08
eur sú ničím nepodložené a účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne

predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na strane oprávneného,
ktorý navrhol vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu. Práve naopak, vymožením
plnenia v prospech oprávneného, a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol stav, kedy by sa
oprávnený dostal k plneniu na základe nezákonného exekučného titulu. Súd si je vedomý toho, že v
exekučnom konaní došlo k vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie v čase, kedy súd nerozhodol dlhší

čas o žiadosti o zmene exekútora avšak s prihliadnutím na to, že exekúcia bola vedená od samého
začiatku nedôvodne v dôsledku nesprávneho exekučného titulu, nemožno v nerozhodnutí súdu o
zmene exekútora vidieť nesprávny úradný postup. Navyše vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného

súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný
súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla
2013 o sťažnosti navrhovateľa) v obdobných veciach rozhodol, že základné práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali
ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho

exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová,
skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní
(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné
vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv
a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný

súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.
j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).

Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred

1. júnom 2010). Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný

súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožnoProti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že, keďže nebola v exekučnej veci dodržaná zákonom stanovená 30-dňová
lehota na rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z.. Nesprávny úradný postup sám, bez kumulatívneho splnenia ostatných predpokladov - vzniku
škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, však nezakladá

vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Okresný súd v napadnutom
rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a
konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom odporcu, že uplatňovanie
si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v peniazoch je skutočne

výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým najzákladnejším pravidlám slušnosti. Je
tomu tak z dôvodu, že navrhovateľ sám inicioval exekúciu na podklade nespôsobilého exekučného
titulu, teda exekúcia sa vôbec nemala začať. Keď sa však už exekúcia začala a navrhovateľ podal
v nej procesný návrh, domáha sa peňažných nárokov z dôvodu, že o ňom nebolo rozhodnuté v
zákonnej lehote. Takýto postup navrhovateľa považuje odvolací súd za nekalý, v rozpore s pravidlami

slušnosti a teda s dobrými mravmi, navrhovateľ sa snaží získať finančné prostriedky od štátu za prieťahy
exekučnéhosúduvkonkrétnejexekučnejveci,keďsámnavrhovateľspôsobilnespôsobilosťexekučného
titulu, exekúcia vôbec nemala byť vedená a práve navrhovateľ ako veriteľ postupoval spôsobom
zjavne nevýhodným pre druhú, ekonomicky slabšiu zmluvnú stranu, a to stanovením takých podmienok
úveru a možnosti jednoduchého získania exekučného titulu, že by to bolo pre dlžníka - fyzickú osobu

likvidačné. Už len z tohto dôvodu - výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi - bol návrh nedôvodný.
Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké
konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia
návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých omylov, keď

konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, „súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z
titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií atď“.), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem
toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ

v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery okresného súdu o nepreukázanom naplnení
ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu škody a príčinnej súvislosti),
a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho prieskumu. Rovnako navrhovateľ
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie návrhu
navrhovateľa.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd doručil
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 12.08.2013 (spolu s predvolaním). Pojednávanie, na ktorom

došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 09.06.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal čas 10 mesiacov oboznámiť sa
s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo
ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom
stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor
na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to

isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka

konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu

o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.
Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti Ústavným súdom
SR. Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil, nonie je zrejmé, že na ústavný
súd bola skutočne podaná a aká spisová značka jej bola pridelená.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne vydanému v predmetnom konaní sp. zn. 17 NcC/656/2012 zo 6. novembra
2012, bolo Ústavným súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2014 č.k. III. ÚS 69/2014-10).

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, odvolací súd sa v

zmysle §219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne
posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že
okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že ajvzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti
konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného

návrhu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť
odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu
krajský súd už právoplatne rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2014 č.k. III.
ÚS 69/2014-10). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený
sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 12.08.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní,
na ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený,
že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd,

ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a pod..

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .