Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/257/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111230652
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111230652.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej veci
žalobcu: MIM, s.r.o., so sídlom Slnečná 211/1, 010 03 Žilina, IČO: 36 395 820, právne zastúpeného
Mgr. Dušan Šimún - advokát, s.r.o., so sídlom Bajzova 2414/10, 010 01 Žilina, IČO: 36 838 713, proti
žalovanému: ims, a.s., so sídlom P. Mudroňa 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 403 997, zastúpenému právnym
zástupcom Mgr. Jánom Páchnikom, advokátom, so sídlom H. O., XXX XX Q., v konaní o peňažnej
pohľadávky v sume 71.257,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 19Cb 39/2012-262 zo dňa 13.08.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 39/2012-262 zo dňa 13.08.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 864,81 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Dušan Šimún - advokát, s.r.o., so sídlom
Bajzova 2414/10, 010 01 Žilina, IČO: 36 838 713, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým výrokom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71.257,20 Eur
spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 71.257,20 Eur od 01.04.2011 až do zaplatenia a
priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 4.379,29 Eur a
trovy právneho zastúpenia v sume 4.887,68 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák.

č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 548 ods. 1 veta prvá OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, § 560 ods.
1 OBZ, § 266 ods. 1, 3 OBZ, § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“),
§ 37 ods. 1 OZ, § 369 ods. 1 OBZ okresný súd žalobe vyhovel.

Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, výsluchom svedkov p.
N. G., p. B. H. a p. C. C., „oboznámením listinných dôkazov: Zmluvou o dielo z 13.11.2009 vrátane
prílohy č. 1 k tejto zmluve v celom jej obsahu, Dodatkom č. 1 ku Zmluve o dielo z 21.4.2009
vrátane prílohy č. 1 Harmonogramu implementácie, faktúrou č. 311100236 vystavenou žalobcom na
žalovaného splatnou 31.3.2011 znejúcou na 71.257,20 EUR, Akceptačným protokolom z 21.12.2010

spísaným medzi DITEC, a.s. a žalovaným a Akceptačným protokolom z 21.12.2010 spísaným medzi
Ústavom informácií a prognóz školstva a DITEC, a.s., výňatkom z elektronickej komunikácie, tak
ako bola v konaní žalobcom predkladaná a je súčasťou spisu na č.l. 64 až 81, 113 až 143 vrátane
záznamov zo stretnutí, výňatkom z elektronickej komunikácie -mailom z 28.10.2010 odoslaným E. H.za DITEC, a.s. a adresovaným žalovanému cestou štatutárneho zástupcu, svedkovi G. a svedkovi
H., čestnými prehláseniami svedka N. G. a D. Q. vrátane pripojených výňatkov z elektronickej
komunikácie a celým spisovým materiálom“. Okresný súd konštatoval, že dňa 13.11.2009 uzatvoril

žalobca ako zhotoviteľ so žalovaným ako objednávateľom Zmluvu o dielo na subdodávku pre Rezortný
informačný systém pre oblasť Regionálneho školstva, pozostávajúceho z Registra škôl, školských
zariadení a zriaďovateľov, Registra študijných a učebných odborov, odborných zameraní, štátnych
vzdelávacích programov, školských vzdelávacích programov, výchovných štandardov, výchovných
programov školských zariadení a vyučovacích predmetov, Registra pedagogických a nepedagogických

zamestnancov,Registradetí,žiakov,poslucháčovasúvisiacichagend(ďalejlen„Zmluvaodielo“).Podľa
článku II. bod 2.3, 2.11, 2.10, 2.16, 2.19 a 2.20 Zmluvy o dielo si zmluvné strany definovali koncového
zákazníka, ktorým je Ústav informácií a prognóz školstva, technické a programové vybavenie, ktoré
zabezpečuje objednávateľ, akceptačné testy, ktoré slúžia na overenie vlastností a funkčnosti APV
pri preberaní APV za účelom akceptácie, osobu projektového manažéra objednávateľa a zhotoviteľa
a pracovnú skupinu, ktorá pracovná skupina je skupinou poverených pracovníkov objednávateľa a

zhotoviteľa vytvorená na podporu riešenia ucelených častí predmetu plnenia Zmluvy o dielo, pričom
koordináciu činnosti pracovnej skupiny zabezpečuje poverený pracovník objednávateľa v súčinnosti
s povereným pracovníkom zhotoviteľa. Podľa článku III. bod 3.1, 3.2 Zmluvy o dielo dodávateľ pri
plnení predmetu zmluvy vykoná najmä nasledujúce činnosti: všetky časti diela a činnosti uvedené v
prílohe 1 - špecifikácia predmetu zmluvy v zmysle tabuľky zodpovedností za jednotlivé časti riešenia,

vypracovanie a dodanie príslušnej dokumentácie k dodaným častiam diela v členení používateľská
dokumentácia a iná dokumentácia (analýzy, návrhy riešení a podobne). Podľa článku V. bod 5.2 Zmluvy
o dielo protokol o akceptácii jednotlivých etáp riešenia podľa článku IV. podpisuje projektový manažér za
zhotoviteľa a projektový manažér za objednávateľa. Protokol z akceptácie etáp riešenia je podklad pre
fakturáciu v zmysle článku IX. zmluvy. Plnenia predmetu diela podľa bodu 3.2 je vypracovanie a dodanie

dokumentácie, pričom zhotoviteľ je povinný dodať objednávateľovi nasledujúcu dokumentáciu, pokiaľ
mu to vyplýva z tabuľky zodpovednosti uvedenej v prílohe č. 1 a ktorá dokumentácia je vymenovaná
pod písm. a), b), c) a d) Zmluvy o dielo ako technická dokumentácia, prevádzková dokumentácia,
používateľská dokumentácia a iná dokumentácia, všetko v písomnej forme v počte dvoch kusov a
v elektronickej forme na CD s obsahom uvedeným v tomto zmluvnom článku. Podľa článku VI. bod

6.1, 6.3 a 6.4 Zmluvy o dielo predmet plnenia podľa tejto zmluvy bude zrealizovaný nasledovne: „- /i/
dodávkou jednotlivých plnení uvedených v článku V. tejto zmluvy, -/ii/ akceptáciou jednotlivých častí diela
uvedených v bodoch 4.1 až 4.3 článku IV. tejto zmluvy“. Dodávka jednotlivých plnení uvedených v článku
V. tejto zmluvy bude dokumentovaná protokolom o odovzdaní a prevzatí. Akceptácia jednotlivých častí
dielapodľačlánkuIII.budedokumentovanáakceptačnýmprotokolom,ktorýpripravízhotoviteľapredloží

objednávateľovi, ktorý do 7 dní rozhodne o akceptácii. V každom prípade sa odovzdané dielo považuje
za akceptované až jeho akceptáciou koncovým zákazníkom, o ktorej je povinný objednávateľ najneskôr
do 7 dní zhotoviteľa informovať. Predpokladom podpisu akceptačného protokolu je odovzdanie a
prevzatie jednotlivých plnení v zmysle článku V. tejto zmluvy, ktoré sa vzťahujú k príslušnej časti diela.
PodľačlánkuX.bod10.1,10.7a10.9(doplnenýDodatkomč.1kuZmluveodieloz21.4.2010),zhotoviteľ

je oprávnený fakturovať cenu v zmysle článku IX. vždy po akceptácii príslušnej časti diela v zmysle
harmonogramu definovaného v článku IV. V prípade, že je objednávateľ v omeškaní s úhradou splatnej
faktúry, bude povinný zaplatiť zhotoviteľovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % z neuhradenej časti ceny
za každý deň omeškania s jej uhradením. Objednávateľ nie je v omeškaní s úhradou splatnej faktúry,
pokiaľ nedostal príslušnú platbu od koncového zákazníka. Okrem prípadu uvedeného v bode 10.1 je

zhotoviteľ oprávnený fakturovať maximálne 70 % z ceny etapy (čiastkového plnenia) podľa bodu 4.2 v
zmysle harmonogramu uvedeného v prílohe č. 1 v predpokladanom termíne najskôr 31.05.2010. V tomto
prípade zvyšok minimálne 30 % z ceny príslušnej etapy (čiastkového plnenia) je zhotoviteľ oprávnený
dofakturovať až po odovzdaní ostatných plnení príslušných k etape/čiastkovému plneniu. Na č.l. 15 až
20 spisu sa nachádza príloha č. 1 ku Zmluve o dielo označená ako špecifikácia predmetu zmluvy, podľa

bodu 3 ktorej zhotoviteľ je povinný, pokiaľ mu to vyplýva z tabuľky zodpovednosti, dodať objednávateľovi
dokumentáciu vymedzenú v písm. a) až c) tohto bodu. Tabuľka zodpovednosti je súčasťou prílohy č. 1
na č.l. 19 p.v. až 20, pričom špecifikácia druhej etapy je uvedená na strane 18 až 19 spisu. Dodatkom
č. 1 ku Zmluve o dielo zo dňa 21.04.2010, ktorý je v spise na č.l. 21 až 24, boli doplnené a zmenené
články II., III., IV., V., VIL, VIII., IX. a X. Zmluvy o dielo s obsahom, ako vyplýva z písomného vyhotovenia

Dodatku č. 1. Jeho prílohou je príloha č. 1 - harmonogram implementácie riešenia, v ktorom štatutárny
zástupca žalobcu v rámci svojej výpovede vymedzil predmet plnenia, cena ktorého je predmetom tohto
konania, tak ako vyplýva z bodu 1, 2, 3 a 4 na č.l. 24 spisu a to konkrétne:„po 1. návrh výmenného formátu, kontrolných mechanizmov a procedúr migrácie dotknutých registrov /
RŠaŠZ, RZ, RDŽP/,

po 2. návrh nadstavbových aplikačných modulov, návrh sekvenčných diagramov a používateľských

obrazoviek pre časti implementované v druhej etape, po 3. vypracovanie detailnej funkčnej špecifikácie
RŠOVŠ a RŠPVŠ vo forme „detailného funkčného modelu RŠOVŠ a RŠPVŠ",

po 4. návrh sekvenčných diagramov a užívateľských obrazoviek pre RVŠaVŠI a RNVŠIaEXI, RŠOVŠ
a RŠPVŠ.“ Faktúrou č. 311100236 splatnou 31.3.2011 vyúčtoval žalobca žalovanému sumu 71.257,20
EUR z titulu ceny druhej etapy riešenia.

Okresný súd ustálil, že v konaní neboli medzi účastníkmi sporné nasledovné skutkové okolnosti

„Uzatvorenie Zmluvy o dielo zo dňa 13.11.2009 a Dodatku č. 1 k tejto zmluve z 21.4.2010 v celom ich
obsahu, teda vrátane príloh 1, tak ako sú v písomnom vyhotovení súčasťou spisu, skutočnosť, ďalej že
medzi žalobcom a žalovaným nebol ohľadom predmetu plnenia, cenu ktorého žalobca v konaní uplatnil,
spísanýodovzdávacíapreberacíprotokol,aniprotokolzakceptácieaskutočnosťspísaniaakceptačných
protokolov medzi subjektom žalovaného a DITEC, a.s., tak ako je na č.l. 93 a medzi subjektom DITEC,

a.s. a koncovým zákazníkom /Ústav informácií a prognóz školstva/, tak ako je súčasťou spisu na č.l.
82. Ďalej nebol medzi účastníkmi sporný obsah elektronickej komunikácie, tak ako ho žalobca v konaní
predložil ako prílohu čestného vyhlásenia N. G. a D. Q. podľa č.l. 207 až 244. Na základe aplikácie §
120 ods. 3 OSP si súd tieto skutkové medzi účastníkmi nesporné okolnosti osvojil.“

Následne sa okresný súd primárne zaoberal otázkou platnosti Zmluvy o dielo z 13.11.2009 uzatvorenej

medzi účastníkmi, ktorej absolútnu neplatnosť pre neurčitosť dojednania o predmete plnenia zhotoviteľa
a o predmete zmluvy žalovaný namietal. Na základe oboznámenia sa s písomným vyhotovením Zmluvy
o dielo z 13.11.2009 v rozsahu článku III. v spojení s prílohou č. 1 ku Zmluve o dielo, článkom III. a V.
Dodatku č. 1 k tejto zmluve a prílohou č. 1, tvorenou harmonogramom implementácie, po vyhodnotení
týchto listinných dôkazov podľa § 132 OSP, teda každého jednotlivo a všetkých v ich vzájomnej

súvislosti pri starostlivom prihliadnutí na všetko, čo vyšlo za konania najavo a čo uviedli účastníci,
okresný súd konštatoval, že predmet Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi účastníkmi vrátane jeho časti,
cena ktorej predstavovala predmet tohto konania (body 1 až 4 podľa harmonogramu implementácie -
prílohy č. 1 k dodatku č. 1 z č.l. 24 p.v.), bol vymedzený dostatočne určito a zrozumiteľne a nezakladá
absolútnu neplatnosť právneho úkonu Zmluvy o dielo podľa § 37 ods. 1 OZ pre neurčitosť dojednania

predmetuzmluvyodielo,atedaanipreneurčitosťdojednaniapredmetuplneniazhotoviteľa.Prejavyvôle
zmluvných strán pri uzatvorení zmluvy o dielo v celom ich obsahu premietnuté v písomnom vyhotovení
zmluvy, boli pokiaľ išlo o vymedzenie predmetu zmluvy, určité a zrozumiteľné a vôľa zmluvných strán
pri tomto právnom úkone nebol v rozpore s jazykovým prejavom vyjadreným v písomnom vyhotovení
Zmluvy o dielo. V tejto časti zároveň okresný súd poukázal na § 35 ods. 2 OZ, ktorá je aplikovateľná i v

obchodno-právnych vzťahoch a špeciálnu právnu úpravu podľa § 266 ods. 1, 3 OBZ, ktoré ustanovenie
okresný súd aplikoval pri výklade prejavov vôle zmluvných strán v súvislosti s dohodou o predmete
Zmluvy o dielo. Žalobca a žalovaný platne z hľadiska určitosti dojednali predmet plnenia žalobcu ako
zhotoviteľa a vzhľadom na citované závery a hmotno-právnu úpravu nevzhliadol okresný súd dôvod
vykonávať vo vzťahu k otázke určitosti dojednania o predmete plnenia - o predmete Zmluvy o dielo ďalšie

dokazovanie. V tejto súvislosti poukázal okresný súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
80/2003, podľa právnej vety ktorého „Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda

tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na
výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha.“ Zmluvné strany podľa

okresného súdu dostatočne určito dojednali predmet plnenia žalobcu ako zhotoviteľa, a teda predmet
zmluvy a v rámci realizácie obsahu zmluvy sa podľa tohto i správali, čo potvrdilo nakoniec i vykonané
dokazovanie. Námietka žalovaného o absolútnej neplatnosti Zmluvy o dielo pre neurčitosť dojednania
predmetu plnenia - predmetu Zmluvy o dielo, bola preto okresným súdom hodnotená ako nedôvodná.

Po vyhodnotení Zmluvy o dielo ako platného právneho úkonu okresný súd riešil otázku, či si žalobca

ako zhotoviteľ riadne splnil zmluvnú povinnosť vykonať dielo podľa § 544 ods. 1 OBZ. Na základevykonaného dokazovania oboznámením súboru výňatkov z elektronickej komunikácie, tak ako boli v
konaní predkladané žalobcom a sú súčasťou spisu na č.l. 64 až 81, 113 až 143 a ako prílohy čestných
prehlásení N. G. a D. Q. na č.l. 207 až 244 a v rámci týchto výňatkov z elektronickej komunikácie,

predovšetkým e-mailom z 28.10.2010, ktorý je súčasťou spisového materiálu na č.l. 29 (oznámenie pána
E. H. za DITEC, a.s. o úspešnom ukončení akceptačného testovania druhej etapy projektu v spojení
s akceptačnými protokolmi medzi žalovaným a DITEC, a.s. z č.l. 93 spisu a DITEC, a.s. a UIPS z č.l.
82 spisu a v spojení s obsahom svedeckých výpovedí pána N. G. a pána B. H., opäť po vyhodnotení
všetkých týchto dôkazov podľa § 132 OSP okresný súd konštatoval, že žalobca v konaní preukázal

splnenie jeho zmluvnej povinnosti ako zhotoviteľa vykonať dielo pre žalovaného podľa Zmluvy o dielo
z 13.11.2009 v znení Dodatku č. 1 k časti plnenia druhej etapy mimo nutného plnenia, teda v rozsahu
bodov 1 až 4, tak ako boli vyznačené v Harmonograme implementácie podľa prílohy č. 1 k Dodatku č.
1 z č.l. 24 spisu. Uvedený záver okresného súdu nevyvrátila ani skutočnosť, že osobitne vo vzťahu k
druhej etape, a to jej časti, cena ktorá bola predmetom tohto konania, nebol spísaný medzi žalobcom
a žalovaným protokol o akceptácii podľa článku V. zmluvy, ani protokol o odovzdaní a prevzatí podľa

článku VI. bod 6.3 Zmluvy o dielo (čo v konaní medzi účastníkmi nebolo sporné). Z rozsiahlej predloženej
dokumentácie o elektronickej komunikácii medzi žalobcom a žalovaným, ako i zástupcami subjektu
DITEC, a.s., ktorá komunikácia časovo spadá pred moment, kedy, ako vyplývalo z e-mailu podľa č.l.
29 spisu, bolo zástupcom subjektu DITEC, a.s. p. Valachovičom oznámené zástupcovi žalobcu - N.
G. a štatutárnemu zástupcovi žalovaného úspešné ukončenie akceptačného testovania druhej etapy

projektu vyplýva, že žalobca dielo riadne vykonal. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi
i svedok pán N. G., ktorého svedeckú výpoveď okresný súd vzhľadom na jej podrobnosť, konkrétnosť
a súladnosť s ostatným vykonanými dôkazmi hodnotil ako jednoznačne presvedčivú a hodnovernú.
Uskutočnenie plnenia žalobcu pre žalovaného potvrdil i svedok pán B. H., ktorého svedecká výpoveď
bola okresným súdom taktiež hodnotená ako hodnoverná. Z výpovede predovšetkým svedka pána N.

G., ale i z výpovede svedka pána B.. H. vyplývalo, že pri realizácii predmetu Zmluvy o dielo bol naplnený
vopred zmluvnými stranami jednoznačne a určito dojednaný a predpokladaný spôsob vykonávania diela
u žalovaného, na jeho pracovných nástrojoch a za súčinnosti pracovníkov žalovaného pôsobiacich
v rámci pracovných skupín. Dôvody takéhoto spôsobu vykonávania diela boli čisto praktické a do
zmluvy medzi účastníkmi zakomponované z iniciatívy žalovaného, čo vyplývalo z výňatku z elektronickej

komunikáciemedzištatutárnymzástupcomžalovanéhoA.H.asvedkompánomN.G.zodňa11.11.2010
(č.l. 130 spisu). Uvedená skutočnosť bola potvrdená i svedeckou výpoveďou svedka pán N. G. (č.l.
171 spisu). Vzhľadom na takto vopred dohodnutý spôsob vykonávania diela nemôže byť priznaná
relevantnosť obrane žalovaného, ktorý tvrdil, že dielo dokončili jeho pracovníci. V konaní žalovaný podľa
§ 120 ods. 1 veta prvá OSP nepreukázal, že by dielo malo vady v zmysle ich hmotno-právnej definície

podľa § 560 ods. 1 OBZ, teda vady kvalitatívne alebo vady kvantitatívne a že by si žalovaný voči
žalobcovi z titulu ich existencie riadne uplatnil nároky z vád (dôkazom o uplatnení nárokov žalovaného
voči žalobcovi z vád plnenia nie sú listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu na č.l. 96, 98 a 101, teda
listy žalovaného, ktorými komunikoval so žalobcom v súvislosti s vrátením fakturácie ceny predmetného
plnenia a v ktorých absentuje akékoľvek uplatnenie nárokov z vád). Žalovaný rovnako nepreukázal,

že by v súvislosti s tvrdenými vadami plnenia žalobcu (v súvislosti s kvantitatívnymi vadami plnenia,
keď žalobca v zmysle tvrdení žalovaného dielo neukončil a dielo musel na základe toho dokončiť
žalovaný), uplatnil voči žalobcovi v súlade s článkom XII. bod 12.3 Zmluvy o dielo náklady takéhoto
plnenia žalovaného. Samotná participácia pracovníkov žalovaného na plnení žalobcu, ktorú predmetná
zmluva predpokladala, preto nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala a preukazovala záver, že žalobca

dielo nevykonal, resp. že ho nevykonal riadne. Časový posun oproti dojednanému termínu vykonania
druhej etapy v zmysle Dodatku č. 1 bol spôsobený, ako to vyplynulo z výpovede svedka N. G. a listinných
dôkazov - výňatkov z elektronickej komunikácie v konaní predkladaných žalobcom tým, že riadne
vykonanie predmetu vyžadovalo časový priestor, v rámci ktorého riešili zmluvné strany pripomienky
koncového zákazníka, čo je tiež skutočnosť zmluvou predpokladaná podľa článku VI. bod 6.2 Zmluvy

o dielo. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by z titulu tvrdeného omeškania sa žalobcu s dodržaním
dohodnutého termínu predmetného plnenia učinil akýkoľvek právny úkon.

Na záver okresného súdu o preukázaní plnenia zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa nemala
vplyv ani časť procesnej obrany žalovaného, v rámci ktorej namietal skutočnosť, že predmet plnenia
neodovzdal žalobca žalovanému v materializovanej - písomnej forme. V tejto časti vychádzal okresný

súd z obsahu Zmluvy o dielo v časti prílohy 1, z tabuľky zodpovednosti v spojení s článkom V. Zmluvy
o dielo, v zmysle ktorého nebolo zmluvnou povinnosťou žalobcu dodávať žalovanému vo vzťahu kpredmetu plnenia, cena ktorého bola predmetom tohto konania, dokumentáciu, len vo vzťahu ku ktorej
dokumentácii mal žalobca zmluvnú povinnosť dodať ju v materializovanej - písomnej forme. V tejto
súvislosti okresný súd zdôraznil, že časť svedeckej výpovede svedka pána B. H., v rámci ktorej tento

poukázal na skutočnosť, že DITEC, a.s. odovzdával plnenie, v rámci ktorého bolo zahrnuté plnenie
žalobcu, ako v písomnej forme, tak elektronicky a ktorú časť svedeckej výpovede tohto svedka bolo
nevyhnutné hodnotiť v súlade s jeho ďalším vyjadrením, podľa ktorého nemal bližšiu vedomosť o
obsahu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a ani o obsahu zmluvy medzi žalovaným a DITEC, a.s.
Z uvedeného dôvodu ani táto časť svedeckej výpovede svedka pána B. H. nebola okresným súdom

považovaná za dôkaz o existencii zmluvnej povinnosti žalobcu odovzdať žalovanému predmet plnenia,
cena ktorého bola predmetom tohto konania, v materializovanej - písomnej forme a súčasne táto
svedecká výpoveď nevyvracala záver okresného súdu o splnení zmluvnej povinnosti žalobcu odovzdať
žalovanému plnenie jeho odovzdaním v elektronickej forme.

Po skonštatovaní o preukázaní splnenia zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa považoval okresný
súd za významné ďalej poukázať na obsah Zmluvy o dielo v článku VI. bod 6.3, podľa ktorého protokol

o odovzdaní a prevzatí nie je dojednaním zmluvných strán vymedzený ako právna skutočnosť, s
ktorou je spojený vznik práva na zaplatenie ceny za dielo, ale je prostriedkom, ktorý v zmysle Zmluvy
o dielo dokumentuje plnenie. Preto pokiaľ takýto protokol spísaný vôbec nebol, ako tomu bolo v
prejednávanej veci, neznamená to, že by táto skutočnosť vylučovala záver o vykonaní diela riadne jeho
odovzdaním a teda vznik práva na zaplatenie ceny za dielo. Rovnaké konštatovania uviedol okresný

súd k absencii akceptačného protokolu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol v zmysle článku VI.
bod 6.3 rovnako dokladom dokumentujúcim akceptáciu a nie právnou skutočnosťou, s ktorou by boli
spojené právne dôsledky vzniku práva žalobcu na zaplatenie ceny za dielo a vo väzbe na to skutočnosť
nespísania akceptačného protokolu nevylučuje vznik práva žalobcu na zaplatenie ceny za dielo.
Splnenie zmluvnej povinnosti zhotoviteľa dodať dielo v zmysle článku VI. bod 6.4 viaže zmluva o dielo na

právnu skutočnosť akceptácie koncovým zákazníkom, ktorá skutočnosť bola jednoznačne preukázaná
Akceptačným protokolom z 21.12.2010 podľa č.l. 82 spisu (Akceptačný protokol medzi subjektom
DITEC,a.s.aÚIPŠÚstavinformáciíaprognózškolstva).Akceptáciakoncovýmzákazníkompreukázaná
akceptačným protokolom z č.l. 82 spisu predstavovala právnu skutočnosť, s ktorou zmluva spája vznik
práva na zaplatenie ceny za dielo. Naviac z dôkazov, ktoré žalobca v tomto konaní produkoval, a to

najmä list žalobcu z 28.01.2011 podľa č.l. 95 spisu vyplývalo, že spísanie akceptačného protokolu medzi
žalobcom a žalovaným nebolo uskutočnené z dôvodov nedostatočnej súčinnosti žalovaného, ktorý bez
preukázaných relevantných hmotno-právnych dôvodov tento akceptačný protokol odmietol podpísať, a
teda nebol náležité súčinný, čím sa sám žalovaný dostal do omeškania s plnením vlastných zmluvných
povinností podľa článku V. Zmluvy o dielo. Vychádzajúc z uvedených záverov rozhodol okresný súd tak,

že žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny v sume 71.257,20 Eur právnym titulom zaplatenia dlžnej
ceny za dielo.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný je so splnením peňažného
záväzkuzaplatiťžalobcovidlžnúcenuzadielovomeškaní,vnadväznostinačožalobcadôvodneuplatnil
úrok z omeškania, a to v dohodnutej sadzbe 0,05 % denne, ako vyplýva z článku X. bod 10.7 Zmluvy

o dielo, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti daňového dokladu - faktúry, ktorá bola dôvodne
vystavená na zaplatenie časti ceny druhej etapy, tak ako to vyplývalo z jej písomného vyhotovenia na
č.l. 27 spisu so splatnosťou 31.03.2011 a ktorá faktúra sa nesporne, ako to vyplývalo z vykonaného
dokazovania, dostala do dispozičnej sféry žalovaného. V právnej rovine pri rozhodovaní o úroku z
omeškania aplikoval okresný súd § 369 ods. 1 OBZ. O náhrade trov prvostupňového konania bolo

okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, pretože súd prvého stupňa svojím postupom v konaní odňal žalovanému možnosť konať

pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný tiež
namietal, že konaním súdu prvého stupňa došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Pododňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania znemožnila alebo odňala, prípadne podstatným spôsobom sťažila realizácia
konkrétnych procesných práv, ktoré mu OSP, prípadne ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy

priznávajú a z ktorých bol v dôsledku postupu súdu vylúčený. S poukazom na § 157 ods. 2 OSP
žalovaný konštatoval, že napriek tomu, že rozsudok je vyhotovený celkom na 12 stranách, nevyhovuje
požiadavkám, ktoré na rozhodnutia súdov kladú všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej
republiky, osobitne požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ďalej podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd platí zásada, že
súdy sú povinné svoje rozhodnutia odôvodňovať, aj keď táto povinnosť nepredstavuje, že sa vyžaduje
podrobná odpoveď na každý argument účastníka konania, a preto sa rozsah tejto povinnosti môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu; podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, má súd v
odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na tie otázky účastníka, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Žalovaný v odvolaní namietal, že v časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v rámci ktorej mal okresný

súd v zmysle § 157 ods. 2 OSP vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, absentuje popísanie úvah, akými sa súd pri hodnotení dôkazov, z
ktorých jeho rozhodnutie vyjadrené v napadnutom rozsudku vychádza, riadil. Súhrnné poukazovanie na
aplikáciu§132OSPpodľažalovanéhonemôžebyťvtejtosúvislostidostatočné,atoajvzhľadomktomu,

že uvedené ustanovenie len zakotvuje postup súdu pri hodnotení dôkazov. Uvedenie úvah, akými sa
okresný súd pri hodnotení dôkazov riadil, je nevyhnutné z hľadiska možnosti obrany proti rozsudku, ako
aj pri jeho preskúmavaní po využití opravných prostriedkov. Navyše bolo potrebné zdôrazniť, že súhrnné
závery sú z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich na odôvodnenie rozhodnutí súdov neakceptovateľné,
keďniejedostatočnélenuviesťvýslednýzáverhodnoteniadôkazovsúdom.„Vyššieuvedenénedostatky

sa osobitne prejavujú v časti odôvodnenia Rozsudku týkajúceho sa posúdenia platnosti zmluvy o
dielo zo dňa 13.11.2009, ktorej neplatnosť z dôvodu jej neurčitosti sme namietali. Súd v zásade
len súhrnom konštatoval určitosť jednotlivých ustanovení zmluvy s tým, že poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov 80/2003. Súd však absolútne nezohľadnil skutočnosť, že spôsob dojednania zmluvy nakoniec

viedol k sporu, ktorý bol predmetom jeho rozhodovania.“ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo
možné podľa žalovaného zistiť, či a ako sa okresný súd vysporiadal s výpoveďou štatutárneho zástupcu
žalobcu na pojednávaní konanom dňa 11.01.2013 (strana 5, prvý odsek zápisnice o pojednávaní), ktorý
uviedol: „Pokiaľ ide o spôsob vytvárania diela, to bolo vytvárané za pomoci počítačového programu a v
priestoroch žalovaného. Vytvárané bolo takým spôsobom, že na ňom pracovali pracovné skupiny, ktoré

boli zvolené ako zo zamestnancov žalobcu, tak zo zamestnancov žalovaného, takže jednotlivé časti
diela boli výsledkom ich spoločnej činnosti. Z tohto dôvodu vlastne nebolo možné jednoznačne určiť,
ktorú konkrétnu časť realizovali ktorí pracovníci...". Rovnako tak okresný súd úhrnom hodnotil v tejto
súvislosti aj výpoveď pána N. G., ktorý sa však v konkrétnostiach k predmetu diela (v nadväznosti na
zmluvné dojednania) nevyjadroval. „Konečne, súd aj v odôvodnení Rozsudku uvádza, že vzhľadom k

určitosti dojednania predmetu diela nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom výkladu prejavu vôle strán.“

Rovnako tak postupoval okresný súd aj vo vzťahu k posúdeniu splnenia povinnosti žalobcu vykonať
dielo, kde v odôvodnení napadnutého rozsudku síce poukázal na dôkazy, z ktorých vychádzal, osobitne
na mailovú komunikáciu, avšak odôvodnenie neobsahovalo uvedenie úvah, ktorými sa pri ich hodnotení
zaoberal; s výnimkou hodnotenia presvedčivosti výpovedí, čo však nebolo možné považovať za

dostačujúce.„Nazdôraznenienamiuvádzanéhopoukazujemenato,žezodôvodneniaRozsudkujesíce
možné zistiť, na základe ktorých dôkazov súd dospel k záveru o riadnom vykonaní diela, avšak nie je
možné zistiť prečo tieto dôkazy vyhodnotil tak, že preukazujú splnenie záväzku vykonať dielo žalobcom.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádzal, že aj z výpovede B.. H. vyplývalo, že
pri realizácii predmetu zmluvy o dielo bol naplnený vopred zmluvnými stranami jednoznačne a určito

dojednaný a predpokladaný spôsob vykonávania diela. Pritom B.. H. (zápisnica o pojednávaní zodňa 18.06.2013) sa sám vyjadril tak, že nemal vedomosť o obsahu okresným súdom posudzovaného
právneho vzťahu, ani o tom, ktorá zo sporových strán vykonávala ktorú časť diela.

Žalovaný s poukazom na § 122 ods. 1 OSP, § 129 ods. 1 OSP, § 40 ods. 1 OSP konštatoval existenciu

inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nametal, že okresný
súd v rámci konania nevykonával všetky listinné dôkazy zákonnou cestou (napr. zmluva o dielo, a pod.)
a poukázal na skutočnosť, že zo zápisníc o priebehu pojednávaní nepochybne podľa neho vyplývalo,
že neboli spôsobom podľa § 129 ods. 1 OSP vykonané všetky listinné dôkazy, ktoré sa stali podkladom
napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že okresný súd zákonným spôsobom nevykonal všetky listinné

dôkazy, čím mu mal odňať možnosť vyjadriť sa k ich obsahu, keď na tejto skutočnosti nemohlo „nič
zmeniť to, že sme sa v priebehu konania vyjadrovali k listinám, ktoré sme predložili a k dokladom, ktoré
predložil súdu žalobca).“ Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že okresný súd však môže hodnotiť len dôkazy,
ktoré boli zákonným spôsobom vykonané, pričom v takomto prípade je rešpektované aj právo účastníka
konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia okresného súdu, pričom uviedol, že „Túto

časť nami podávaného odvolania voči Rozsudku je nevyhnutné posudzovať s výhradami uvedenými v
bodoch II a III vyššie“ a zdôraznil, že okresný súd sa nevysporiadal s obsahom prílohy č. 1 zmluvy o dielo
zo dňa 13.11.2009 (ďalej len „Zmluva") vo svetle medzi stranami sporných skutočností (t.j. vymedzenia
predmetu záväzku žalobcu vykonať dielo) s tým, že uvedená príloha nešpecifikovala dostatočne určitým
spôsobom predmet diela, ktorý má vykonať žalobca (uvedený predmet bol v rámci prílohy označený ako

IMS/MIM,pričompodielsporovýchstránnaplneníavýsledokčinnostikaždejzostránvymedzenýnebol).
Okresný súd v tejto súvislosti nevykonal ďalšie dokazovanie vo veci výkladu prejavu vôle zmluvných
strán a opätovne poukázal aj na výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom dňa
11.01.2013(strana5,prvýodsekzápisniceopojednávaní),ktorýuviedol:„Pokiaľideospôsobvytvárania
diela, to bolo vytvárané za pomoci počítačového programu a v priestoroch žalovaného. Vytvárané bolo

takým spôsobom, že na ňom pracovali pracovné skupiny, ktoré boli zvolené ako zo zamestnancov
žalobcu, tak zo zamestnancov žalovaného, takže jednotlivé časti diela boli výsledkom ich spoločnej
činnosti. Z tohto dôvodu vlastne nebolo možné jednoznačne určiť, ktorú konkrétnu časť realizovali ktorí
pracovníci...".

Rovnako bol podľa žalovaného nesprávny záver súdu prvého stupňa, odhliadnuc od námietky o

neplatnosti Zmluvy ako celku, pretože vo vzťahu k predmetu plnenia, ktorého cena bola predmetom
konania, nebol žalobca povinný odovzdať dokumentáciu v písomnej forme. Z prílohy č. 1 Zmluvy
vyplývalo, že dokumentácia je súčasťou II. etapy predmetu plnenia a poukázal aj na skutočnosť,
že takúto dokumentáciu odovzdával aj ďalším osobám, čo bolo potvrdené najmä výpoveďou Ing. H.
(zápisnica o pojednávaní zo dňa 18.06.2013). Bolo podľa žalovaného zrejmé, že táto povinnosť sa

vzťahovala aj k výsledkom plnenia podľa dodatku č. 1 k Zmluve. Okresný súd podľa názoru žalovaného v
„konečnom dôsledku vôbec nezistil (a ani nezisťoval) predmet diela. Následne sú závery súdu ohľadom
splnenia záväzku vykonať dielo zo strany žalobcu predčasné a nepresvedčivé {bez ustálenia predmetu
diela, čo malo byť vzhľadom k významu pre rozhodnutie, ako aj vzhľadom k našej obrane, základom
odôvodnenia Rozsudku nie je možné posudzovať otázku splnenia zmluvných povinností).“

Súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že žalobca riadne splnil predmet zmluvy vo vzťahu k II.
etape na základe mailovej komunikácie, výpovedí svedkov a skutočnosti, že došlo k odovzdaniu diela
vo vzťahu k spoločnosti DITEC, a.s. a ku konečnému zákazníkovi. Žalovanému nebolo zrejmé a z
odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného „ani nie je možné zistiť na základe konkrétne
akých skutočností súd dospel k takémuto záveru, osobitne vo svetle našich tvrdení o tom, že sme museli

množstvo častí plnenia realizovať my, čo nespochybňoval ani svedok N. G. (osobitne napr. vo vzťahu
k dokumentácii).“

Žalovanývodvolanízdôraznil,že odovzdanie II.etapyvykonávaniadielakonečnémuzákazníkoviurčite
nič nevypovedalo o splnení predmetu plnenia vo vzťahu medzi sporovými stranami. V tejto súvislosti
nemohlaničsamaosebevypovedaťanimailovákomunikáciaavýpovedeN.G.(ktorýnaopakpotvrdil,ženiektoréčastiplnenianeboliodovzdané)aB..H.(ktorýpotvrdil,žežalovanýodovzdávalajdokumentáciu
v písomnej forme).

Podľa žalovaného okresný súd pochybil aj v tom, že nakoniec celú II. etapu diela stotožňoval s obsahom

dodatku č. 1 a ďalšie plnenia už nezohľadňoval, a teda neposudzoval, či mali byť a boli poskytnuté alebo
nie (v tejto súvislosti „odkazujeme“ aj na bod 10.9 Zmluvy v znení dodatku č. 1, keď právo na zaplatenie
ceny za druhú etapu (doplatenie ceny nad rozsah preddavku) malo vzniknúť až po odovzdaní ostatných
plnení v rámci II. etapy, čo navyše bolo potrebné posudzovať v spojení s článkom V (tretia veta) a bodom
10.1 Zmluvy.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza (str. 9), že z výpovede svedka N. G.,

ako aj B.. H. vyplývalo, že „pri realizácii predmetu zmluvy o dielo bol naplnený vopred zmluvnými
stranami jednoznačne a určito dojednaný a predpokladaný spôsob vykonávania diela u žalovaného, na
jeho pracovných nástrojoch a za súčinnosti pracovníkov žalovaného...", pričom okresný súd zdôraznil
výraz vopred. Podľa žalovaného okresný súd však opomenul uviesť, kedy vopred a akým spôsobom
bol dohodnutý spôsob vykonávania diela, ktorý zo Zmluvy nevyplýval. Tiež nevyhodnocoval výpoveď

štatutárneho orgánu žalobcu, ako aj časti výpovede N. G., smerujúce k tomu, že dielo bolo vykonávané
aj inde a na iných prostriedkoch, ako prostriedkoch žalovaného, čo malo okrem iného aj vplyv na
posudzovanie hodnovernosti týchto výpovedí. Zdôraznil, „že vzhľadom k absencii uvedenia úvah, akými
sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, nie je možné kvalifikovane formulovať našu obranu voči súdom
prijatým záverom.“

Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, „keď však vzhľadom
k nedostatkom odôvodnenia Rozsudku nie je možné posúdiť všetky otázky týkajúce sa právneho
posúdenia veci súdom.“ Podľa žalovaného okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia o výklade
prejavu vôle v súvislosti s posudzovaním platnosti Zmluvy. Aplikácia § 35 ods. 2 OZ je v obchodných
záväzkových vzťahoch „len subsidiárna, pričom súd prvého stupňa je celkom nesprávne aplikoval ako

primárnu. Vzhľadom k zneniu prílohy č. 1 Zmluvy však nie je zrejmé, ako súd posúdil vymedzenie
predmetu diela, osobitne so zreteľom na to, že vymedzenie predmetu diela je podstatnou náležitosťou
zmluvy o dielo. Nesprávnou aplikáciou § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, navyše vo vzťahu k obsahu
zmluvy a našej obrany arbitrárnym spôsobom, keď bez hlbšieho zdôvodnenia súd len konštatuje určitosť
dojednania o predmete diela, súd dospel k záveru o určitosti Zmluvy.“

Okresný súd i za predpokladu, že bola zmluva platným právnym úkonom, pochybil podľa žalovaného
tým, že dospel k záveru o tom, „že podľa bodu 6.4 Zmluvy je dielo považované za akceptované jeho
akceptáciou koncovým zákazníkom. Z bodu 6.4 Zmluvy však taký záver celkom nepochybne nevyplýva
- naopak, z bodu 6.4 Zmluvy vyplýva záver, že ak aj sú splnené iné podmienky zmluvy pre akceptáciu
diela, táto nastáva až akceptáciou konečným zákazníkom, pričom tvrdíme, že podmienky (iné) pre

akceptáciu diela splnené neboli - dielo nebolo vykonané; z odôvodnenia Rozsudku navyše vyplýva, že
je nesporné, že nebol podpísaný akceptačný protokol (ktorý je podľa Zmluvy predpokladom akceptácie
a podkladom pre fakturáciu).“ Okresný súd, aj keď to v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne
neuvádzal, zjavne a správne aplikoval pri posudzovaní vzniku práva na zaplatenie žalovanej sumy aj
článok V (tretia veta) a bod 10.1 Zmluvy, pričom však dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a to,

že v prípade akceptácie plnenia konečným zákazníkom Zmluva spájala vznik práva na zaplatenie ceny
za vykonanie diela práve s touto akceptáciou, pričom v takomto prípade nebolo potrebné splniť ďalšie
podmienky „(keďže akceptácia koncovým zákazníkom je len jednou z podmienok a nie ako uvádza súd
nadradenou podmienkou, ktorá sa presadí aj v prípade nesplnenia iných podmienok)“. „Sú irelevantné
poukazy na nenamietame vád diela, keď o vadách diela môžeme hovoriť len vo vzťahu k odovzdanému

a prevzatému dielu.“

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasil s dôvodmi podaného odvolania
žalovaným. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vzniesol námietku, že okresný súd nevykonal všetky listinné
dôkazy zákonnou cestou, pričom konkrétne uviedol Zmluvu o dielo, čo podľa žalovaného malo zapríčiniť,
že sa nemohol vyjadriť k predloženým dôkazom, a tým malo dôjsť k inej vade konania, ktorá mala

za následok neprávne rozhodnutie vo veci, tak toto tvrdenie žalovaného však podľa žalobcu nemôžeprávne obstáť, pretože Zmluva o dielo bola už prílohou žaloby, pričom túto zmluvu podpísal priamo
štatutárny zástupca žalovaného Ing. A. H., ktorý sa zúčastňoval aj pojednávaní za žalovaného. Takisto
všetky ostatné listinné dôkazy boli zasielané priamo aj žalovanému, takže mal o ich obsahu vedomosť.

Z uvedeného bolo zrejmé, že či už právny zástupca žalovaného ako aj žalovaný boli riadne oboznámení
s obsahom Zmluvy o dielo ako aj so všetkými ostatnými listinnými dôkazmi a mali možnosť sa k nim
vyjadriť, čo v konaní aj robili, nakoľko na tieto listiny vo svojich vyjadreniach poukazovali. Taktiež v
konaní pred okresným súdom žalovaný nikdy túto skutočnosť nenamietal a nežiadal, aby bolo v tomto
smere doplnené dokazovanie. Z uvedeného tak vyplývalo, že ak by aj nebolo v zápisnici formálne

spomenuté, že sa vykonal dôkaz listinou jej prečítaním alebo oboznámením, nemalo to v danom prípade
následok, že sa žalovaný nemohol vyjadriť k predloženým dôkazom a nedošlo tak k inej vade konania,
ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca dal „do pozornosti súdu, že Najvyšší
súd SR sa už identickou vecou zaoberal v uznesení č.k. 5 M Cdo 4/2011 zo dňa 21.8.2013, kde
dospel k záveru, že nie je možné priznať dôvodnosť argumentom, že takýmto postupom súd znemožnil
navrhovateľovi oboznámiť sa s predmetnými listinami a reagovať na ich obsah. NS SR ďalej uviedol,

že takýto záver by bol formalistický a v rozpore i s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Ten vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 164/12, IV. US 192/08) uviedol, že ako ústavne
nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy
podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr.
prílišného formalizmu, pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky

(napr. III.ÚS 150/99), tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci
k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv.“

K námietke žalovaného v odvolaní v rovine tvrdenej neplatnosti Zmluvy o dielo ako právneho úkonu
žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že táto tiež nemohla právne obstáť, pretože plnenie 2. Etapy
projektu bolo fakturačne rozdelené v bode 10.9. Dodatku č.l k ZoD na dve časti. Rozdelenie na dve

časti bolo presne popísané v Prílohe č. 1 Dodatku - 2. Etapa, a to tak, že prvá časť bola označená
ako tzv. nutné plnenie (tá bola žalovaným uhradená) a „druhá časť (ktorá je predmetom tohto súdneho
konania) pozostávala z nasledovných plnení: (1) Návrh výmenného formátu, kontrolných mechanizmov
a procedúr migrácie dotknutých registrov RŠaŠZ, RZ, RDŽP, (2) Návrh nadstavbových aplikačných
modulov, (3) Vypracovanie Detailnej funkčnej špecifikácie RŠOVŠ a RŠPVŠ vo forme „Detailného

funkčného modelu RŠOVŠ a RŠPVŠ", (4) Návrh sekvenčných diagramov a užívateľských obrazoviek
RVŠaVŠI a RNVŠIaEXI, RŠOVŠ a RŠPVŠ.“ Jazykový výklad zmluvy bol podľa žalobcu z gramatického
hľadiska jednoznačný a predmet diela bol v zmluve definovaný určite a zrozumiteľne v súlade s § 37 OZ.
Navyše pri výklade vôle sa pri obchodných záväzkových vzťahoch použije aj § 266 OBZ, pričom podľa
§ 266 ods. 3 OBZ sa pri výklade vôle vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom

vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú medzi sebou strany zaviedli, ako aj následného
správania strán. V tejto súvislosti bolo zrejmé, že medzi stranami pri uzavretí zmluvy a ani nikdy počas
vykonávania diela nebolo sporné vymedzenie predmetu diela. Žalovaný „nikdy žiadnym spôsobom, či už
písomne alebo ústne, neoznámil navrhovateľovi, že má akékoľvek pochybnosti o vymedzení predmetu
diela.“ Taktiež žalovaný ani pri vymedzení predmetu plnenia v súdnom konaní nevzniesol námietku

proti vymedzeniu predmetu diela. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že rovnakým spôsobom sa dielo
vykonávaloajv1.Etape,kdenevznikližiadnerozporyohľadomdodávanéhodiela.Zdôkazovuvedených
v súdnom konaní najmä z e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi ako aj z výpovede svedkov jasne
vyplývalo, že zmluvné strany nemali žiadne pochybnosti o vymedzení predmetu 2. Etapy diela. Napr. z
e-mailu žalovaného zo dňa 17.8.2010 bolo úplne zrejmé, že žalovaný považoval predmet diela za určitý,

keď pri plnení uvedenom v bode (1) - Návrh výmenného formátu, kontrolných mechanizmov a procedúr
migrácie dotknutých registrov RŠaŠZ, RZ, RDŽP, týmto e-mailom potvrdil, že toto plnenie bolo žalobcom
dodané. Aj pri ostatných plneniach je vôľa strán ohľadom plnenia úplne jednoznačná. Pri vykonávaní
diela prebiehala medzi stranami rozsiahla elektronická komunikácia, prílohou ktorej bolo aj samotné
dielo (tu odkazujem na e-mailovú komunikáciu uvedenú vo vyjadreniach žalobcu), pričom nikdy nedošlo

pri vykonávaní diela medzi zmluvnými stranami k akýmkoľvek pochybnostiam o vymedzení predmetu
plnenia. Navyše niektoré plnenia, a to plnenia uvedené v bode (1) a v bode (4), boli žalobcom zasielané
aj priamo „vyššiemu objednávateľovi, t.j. spoločnosti Ditec, ktorý ako vyplýva zo súdneho spisu tiež
nikdy nemal pochybnosť o tom, čo je predmetom diela dodávaného navrhovateľom.“ Z uvedeného bolo
podľa žalobcu zrejmé, že zmluvné strany dojednali predmet plnenia určito, pričom vôľa zmluvných strán

ohľadom predmetu plnenia nie je v rozpore s jazykovým prejavom vyjadreným v písomnej zmluve o
dielo. Navyše prihliadnuc ku všetkým okolnostiam súvisiacim s prejavom vôle zmluvných strán, praxe,ktorú strany medzi sebou strany zaviedli ako aj z následného správania sa zmluvných strán, nebola
žiadna pochybnosť o určitosti predmetu plnenia.

Žalobca vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že pokiaľ žalovaný vytýkal okresnému súdu, že nesprávne

posúdil podmienky na vznik nároku na cenu diela, tak žalobca s týmto tvrdením žalovaného nesúhlasil.
V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že v bode 10.9. Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo sa ohľadom nároku
na cenu za 2. etapu uvádza, že: „zvyšok minimálne 30 % z ceny diela príslušnej etapy je zhotoviteľ
oprávnený dofakturovať až po odovzdaní ostatných plnení príslušných k etape". (Táto cena diela bola
práve predmetom tohto súdneho konania). Vyhotovenie akceptačného protokolu, resp. protokolu o

odovzdaní diela, tak nepredstavovala hmotnoprávnu podmienku pre fakturovanie ceny diela (t.j. na vznik
nároku na cenu). Navyše žalobca vyzval žalovaného na podpísanie akceptačného protokolu listom zo
dňa28.01.2011,avšakžalovanýbezdôvodneodmietolprotokolpodpísať,čovyplývalozlistužalovaného
zo dňa 10.02.2011, čím žalovaný zámerne zmaril jeho podpis, resp. neposkytol potrebnú súčinnosť na
podpis protokolu.

V tejto súvislosti sa tiež nedalo podľa žalobcu nespomenúť, že žalovaný tvrdil v odvolaní, že si dielo

„dokončil inak, resp. sám", pretože bol žalobca v omeškaní s jeho vykonaním, resp. že ho nevykonal
riadne. To však bolo podľa žalobcu nemožné, pretože ešte dňa 20.10.2010 žalobca riešil pripomienky
k dielu vzniknuté v pripomienkovacom konaní (ktoré nastalo po odovzdaní diela) priamo s pracovníkmi
Ditecu a nasledovný deň 21.10.2010 sa odosielalo naposledy aktualizované dielo po pripomienkovacom
konaní a po jeho vygenerovaní do Ditecu, ten istý deň, t.j. 21.10.2010, svedok B. H. e-mailom potvrdil,

že sa dostalo požiadavkám na dielo a dňa 28.10.2010 E. H. z Ditecu oznámil, že bolo dielo toho dňa
úspešne akceptované Koncovým zákazníkom (Ústav informácií a prognóz školstva). Navyše žalovaný
nikdy od Zmluvy o dielo zo žiadneho dôvodu neodstúpil (napr. pre omeškanie žalobcu) ani neoznámil
žiadne vady diela (napr. podľa § 550 OBZ alebo § 560 a nasl. OBZ), pričom žalobca tvrdil, že žiadny
dôvod na takéto úkony ani nenastal. Preto ak by aj bola pravda, že žalovaný dielo dokončil „inak, resp.

sám" avšak bez odstúpenia od zmluvy o dielo, konal by v rozpore s právnymi predpismi ako aj so
zmluvou. V takom prípade by bolo v podstate v danom spore právne irelevantné preukazovať samotné
dodanie diela žalobcom, nakoľko žalovaný by porušil svoju zákonnú ako aj zmluvnú povinnosť odstúpiť
od zmluvy. Preto aj v takom prípade by mal žalobca nárok na uhradenie ceny diela. Žalobca však naďalej
tvrdil, že dielo riadne vykonal a odovzdal v súlade so zmluvou a uviedol, že tvrdenie žalovaného, že si

dielo dokončil sám, nebolo pravdivé. V závere svojho vyjadrenia žalobca uviedol k tvrdeniu žalovaného
„včl.IVodvolania,kdeodporcauviedol,žesvedokN.G.malvosvojejvýpovedipotvrdiť,ženiektoréčasti
plnenia neboli navrhovateľom odovzdané, resp. že si odporca musel množstvo plnení realizovať sám.
Takéto vyjadrenie sa však vo výpovedi svedka N. G. nenachádza, preto tvrdenie odporcu v odvolaní nie
je pravdivé.“ Žalobca žiadal, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.

19Cb 39/2012-262 zo dňa 13.08.2013 potvrdil a zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi
trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/257/2013-297 zo dňa 18.11.2014

k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 18.11.2014 (č.l. 298 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne

právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 71.257,20 Eur s príslušenstvom.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Primárnym dôvodom, ktorým sa odvolací súd zaoberal, bola v procesnej rovine námietka

nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu pre nedostatok a
nezrozumiteľnosť jeho dôvodov, čo zakladalo odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP v spojení
s § 205 ods. 2 písm. a) OSP. Súčasne žalovaný tvrdil s odkazom na § 205 ods. 2 písm. b) OSP, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vecno-právnej
rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP napádal postup a rozhodnutie okresného

súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

S prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu okresného súdu sa odvolací
súd prednostne zaoberal otázkou, či žalovanému bola v prvostupňovom konaní odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) OSP).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní

uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Súčasne žalovaný vytýkal okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom vo vecno-právnej rovine napádal vady tak v skutkovej rovine ako aj v
rovine hmotnoprávneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu,ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri

námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet
konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah
interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju

nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
01.10.2013 (č.l. 277 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k
záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný teda primárne v odvolaní namietal, že k odňatiu jeho možnosti pred okresným súdom došlo

tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu neobsahuje popísanie úvah, akými sa
okresný súd riadil pri hodnotení dôkazov a súhrnné poukazovanie na aplikáciu § 132 OSP nemohlo
byť podľa žalovaného dostatočné a ani akceptovateľné, ak sa okresný súd nevysporiadal s výpoveďou
štatutárneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 11.01.2013, že len úhrnom okresný súd vyhodnotil v
tejto súvislosti aj výpoveď Dalibora Macu, ktorý však v konkrétnostiach sa k predmetu diela nevyjadroval

a rovnako postupoval aj k posúdeniu splnenia povinnosti žalobcu vykonať dielo.

K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza,
že pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP, ktorú
napriek tomu, že ju žalovaný v podanom odvolaní citoval, považoval za podstatné citovať vo svojom
rozhodnutí i odvolací súd.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Krajský súd vzhľadom na predmetnú odvolaciu námietku žalovaného považuje za podstatné zvýrazniť,
že požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v
procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov
občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania

(osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a
povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“

alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania
a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok
rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom
konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom
prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať
k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania.
Krajský súd pre úplnosť po vykonaní odvolacieho prieskumu uvádza, že ani s ohľadom k uvedenej
zásade rovnosti, vyjadrenej ust. § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo
k vade prvostupňového konania.Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom
odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods.
2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou

rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska
presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom
prípade dostatočne uviedol, napriek námietkam žalovaného v odvolaní, akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo
odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie

súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať,
podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný
skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho
prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva.
V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z

odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných
zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a

uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí rozhodne dodržal.
Ak žalovaný v odvolaní práve v rovine tejto odvolacej námietky poukázal aj na rozhodnutie vo veci ESĽP
Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria č. 303-A, tak krajský súd v tejto súvislosti považuje
za nevyhnutné poukázať i na ďalšiu relevantnú časť predmetného rozhodnutia, v zmysle ktorej „právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku
súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“, a ak z napadnutého rozsudku okresného súdu
vyplývalo, že okresný súd reagoval na argumenty rozhodujúce, tak potom nie je možné konštatovať,
že trpí žalovaným namietanými vadami, ktoré sa premietli v rovine nedostatočného odôvodnenia a

nepreskúmateľnosti. Vzhľadom na svoje závery krajský súd pripomína i skutočnosti vyplývajúce z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 120/2012, z 31.10.2012 v zmysle
ktorých „Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného

súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).“

Krajský súd samozrejme v rámci odvolacieho konania napadnutý rozsudok okresného súdu vzhľadom
na odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej konštatoval nesúladnosť napadnutého rozhodnutia
okresného súdu s judikatúrou ESĽP, ho potom posudzoval i vo vzťahu k ďalšej judikatúre ESĽP, v

rámci ktorej bolo vyslovené, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a potrebu odpovede na špecifickú otázku a vzhľadom na túto argumentáciu žalovaného a z
pozícieeurokonformnéhoprístupu,sajavíkrajskémusúduakopotrebné,poukázaťinačasť,vyplývajúcu
z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej
teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutiejepretovždyposudzovanésozreteľomnakonkrétnyprípad.“
Krajský súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresným súdom mal za to, že okresný
súd dal odpoveď na všetky nosné otázky. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nezohľadnil
skutočnosť, že „spôsob dojednania zmluvy viedol k sporu, ktorý bol predmetom jeho rozhodovania“,

tak krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť primárne, že uvedená námietka bola vo všeobecnej
rovine, ak žalovaný sa domáhal konkrétnosti a vyčerpávajúceho odôvodnenia, tak potom mal presne
špecifikovať, čo mienil pod termínom „spôsob“, ak však použitý termín „spôsob“ zostal vo všeobecnej
rovine, tak potom túto všeobecnosť nemohla odstrániť ani námietka žalovaného k aplikácii rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v „Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 80/2003“. Vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudkuv zodpovedajúcej časti okresný súd dostatočne odôvodnil svoje závery v rovine určitosti predmetu
zmluvného plnenia, pričom zdôraznil, že účastníci „sa podľa toho i správali, čo potvrdilo vykonané
dokazovanie“, ktorý záver okresného súdu v rámci tejto odvolacej námietky žalovaný nespochybnil. Ak

žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s „výpoveďou štatutárneho zástupcu
žalobcu na pojednávaní dňa 11.01.2013 (strana 5 prvý odsek zápisnice o pojednávaní“, ktorú výpoveď
v odvolaní citoval, z ktorej citácie krajský súd uvádza len časť, a to „Z tohto dôvodu nebolo možné
jednoznačne určiť, ktorú konkrétnu časť realizovali ktorí pracovníci.....“ tak odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v zodpovedajúcej časti napadnutého rozsudku, v

ktorej okresný súd uviedol, že „pri realizácii predmetu Zmluvy o dielo bol naplnený vopred zmluvnými
stranami jednoznačne a určito dojednávaný a predpokladaný spôsob vykonávania diela u žalovaného,
na jeho pracovných nástrojoch a za súčinnosti pracovníkov žalovaného pôsobiacich v rámci pracovných
skupín. Dôvody takéhoto spôsobu vykonávania diela boli čisto praktické a do zmluvy zakomponované
z iniciatívy žalovaného, čo vyplýva z výňatku elektronickej komunikácie medzi štatutárnym zástupcom
žalovaného A. H. a svedkom N. G. zo dňa 11.11.2010“, ktoré odôvodnenie bolo podľa odvolacieho súdu

dostatočné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nemohol vyhodnotiť predmetnú námietku žalovaného
ako relevantnú.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na to, že okresný súd k určitosti predmetu diela nevykonal ďalšie
dokazovanie a úhrnom hodnotil výpoveď svedka N. G., tak krajský súd v tejto rovine len pre úplnosť
pripomína, že okresný súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z napadnutého rozsudku, venoval

dostatočnú pozornosť vyhodnoteniu určitosti predmetu diela ako i výpovedi svedka N. G. a pokiaľ
žalovaný s prijatými závermi okresného súdu nesúhlasil, tak nemožno len vzhľadom na tento nesúhlas
vyhodnotiť závery okresného súdu ako nedostatočné. V tejto súvislosti len podporne krajský súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009,
v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Za

podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Žalovaný v odvolaní vyčítal okresnému súdu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného

súdu „nie je možné zistiť prečo dôkazy vyhodnotil tak, že preukazujú splnenie záväzku vykonať dielo
žalobcom“ a v rozsahu práve tejto práve odvolacej námietky tiež poukázal na výpoveď Ing. H. zo dňa
18.06.2013, pričom zvýraznil, že tento „nemal vedomosť o obsahu súdom posudzovaného právneho
vzťahu“. Krajský súd vzhľadom na túto odvolaciu námietku žalovaného v jej časti, a to namietaného
konštatovania okresného súdu o preukázaní splnenia záväzku vykonať dielo žalobcom, poukazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v zodpovedajúcej časti za aplikácie § 219 ods. 2
OSP uvádza, že predmetnú námietku žalovaného vyhodnotil ako námietku bez relevancie na krajským
súdom už konštatovanú vecnú správnosť záverov okresného súdu. Len pre úplnosť odvolací súd
pripomína, že žalobca v priebehu celého prvostupňového konania tvrdil riadne vyhotovenie predmetu
diela, ktoré vyhotovenie žalovaný spochybnil námietkami, ktorými sa okresný súd v prvostupňovom

konaní riadne zaoberal, pričom dospel k záveru, že dielo bolo riadne vyhotovené a krajský súd vzhľadomna námietky žalovaného v odvolaní a v štádiu odvolacieho konania, teda po konštatovaní krajského
súdu, že postupoval okresný súd súladne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú
poukazovalžalovanývodvolaní,zvýrazňuje,ženemožnoopomínať,žesámžalovanývodvolaníuviedol,

že z rozsudku okresného súdu je „možné zistiť na základe akých dôkazov dospel okresný súd k záverom
o riadnom vykonaní diela“ a ak potom namietal, že „nie je možné zistiť prečo dôkazy vyhodnotil tak,
že preukazujú splnenie záväzku vykonať dielo žalobcom“, tak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva ich vyhodnotenie, veď predsa bez takéhoto vyhodnotenia by okresný súd nemohol dospieť
k záverom, ktoré tvorili podklad jeho rozhodnutia, pričom odvolací súd v konkrétnostiach odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v častiach, v ktorých sa vysporiadaval s
námietkami žalovaného, cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd pripomína, že pri hodnotení
dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má
z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia
dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy,
ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Krajský súd akcentuje, v rovine námietok žalovaného do hodnotenia dôkazov okresným súdom, že
okresný súd riadnym spôsobom odôvodnil svoj záver o vykonaní diela žalobcom, pričom vyhodnocoval
nielen tvrdenia žalobcu, ale najmä sa zaoberal obranou žalovaného, a ak túto nevyhodnotil ako
relevantnú, keďže v konečnom dôsledku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi „71 257,20
Eur právnym titulom zaplatenia dlžnej ceny za dielo“, tak krajský súd sa s týmto záverom stotožnil,

keďže takémuto záveru predchádzala racionálna úvaha prvostupňového súdu vychádzajúca z priebehu
konania a stavu dokazovania. K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania
je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu,
resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo
dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver

je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho
odôvodnenie je presvedčivé.

K odvolacej námietke žalovaného v rovine vyhodnotenia výpovede Ing. H., „ktorý sa sám vyjadril tak,
že nemal vedomosť o obsahu súdom posudzovaného právneho vzťahu“, krajský súd po oboznámení

sa s obsahom zápisnice spísanej na Okresnom súde Žilina dňa 18.06.2013 (č.l. 195 a nasl. spisu)
uvádza, že výpoveď svedka B. H. (č.l 198 spisu), ktorý bol poučený podľa § 126 OSP a ktorý vypovedal
pred okresným súdom „....nemám bližšiu vedomosť o obsahu zmluvných vzťahov medzi žalobcom
a žalovaným“ (č.l. 198 spisu, „..Z tohto pohľadu je teda veľmi zložité a prakticky nemožné určiť,
ktorú časť toho plnenia robil, ktorý pracovník“ (č.l. 199 spisu), v podstate korešponduje uvedeniam v

odvolacej námietke žalovaného. Závery okresného súdu podľa zistení odvolacieho súdu korešpondujú
skutočnostiam vyplývajúcim zo zápisnice, keď v odôvodní uviedol, „výpovede svedka B. H. nie
je súdom považovaná za dôkaz o existencií zmluvnej povinnosti odovzdať žalovanému predmet
plnenia“, „súčasne nevyvracia záver okresného súdu o splnení zmluvnej povinnosti žalobcu odovzdať
žalovanému plnenie jeho odovzdanie v elektronickej verzii". Krajský súd však konštatuje, že predmetná

námietka žalovaného v rovine vyhodnotenia výpovede svedka B.. B. H. sa podľa žalovaného viazala
„k záveru o riadnom vykonaní diela“(č.l. 279 spisu), podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
však odvolací súd konštatuje, že okresný súd vychádzal z výpovede „predovšetkým svedka N. G.,
ale i z výpovede svedka H. vyplýva, že pri realizácií predmetu Zmluvy o dielo bol naplnený vopred
zmluvnými stranami jednoznačne a určito dojednaný a predpokladaný spôsob vykonávania diela u

žalovaného“ (č.l. 270 spisu), z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva spôsob vykonávania diela,
ktorý nemožno stotožniť bez ďalšieho s tvrdením žalovaného „o riadnom vykonaní diela“ (č.l. 270 spisu),
ktoré je vnímané odvolacím súdom vzhľadom na kontext tejto odvolacej námietky v rovine konečného
vykonania diela, nielen ako spôsobu vykonávania, čomu v konečnom dôsledku prisvedčuje i použitý
gramatický tvar slovného spojenia žalovaného „o riadnom vykonaní diela“ a použitý gramatický tvar

okresným súdom „spôsob vykonávania diela u žalovaného“. „V občianskom súdnom konaní účastnícisú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje,
že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú

povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo
15/2010). Z uvedených dôvodov potom odvolací súd nemal priestor na to, aby vyhodnotil túto odvolaciu
námietku žalovaného ako relevantnú.

Žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k „inej vade, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, pretože v rámci konania nevykonal súd všetky listinné
dôkazy zákonnou cestou podľa § 129 ods. 1 OSP, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k ich obsahu
„... napr. k zmluve o dielo...“, „na čom nemôže nič zmeniť to, že sa v priebehu konania vyjadrovali k
listinám, ktoré sme predložili a k dokladom, ktoré predložil žalobca“. V súvislosti s predmetnou odvolacou
námietkou sa odvolací súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu a zistil, že predmetná Zmluva o

dielo je v spise na č.l. 6 a nasl., žalovaný v podanom odpore proti doručenému platobnému rozkazu na
č.l. 38 spisu uvádza „na základe predmetnej zmluvy o dielo“, z korešpondencie účastníkov, konkrétne v
podaniach žalovaného uskutočnených konateľom žalovaného žalobcovi na č.l. 61, 63 spisu sa samotný
žalovaný dovoláva zmluvy o dielo zo dielo 13.11.2009. Na ústnom pojednávaní dňa 11.03.2013 bolo
vedené celé dokazovanie okresným súdom ohľadom predmetnej zmluvy o dielo, veď i samotný právny

zástupca žalovaného na tomto pojednávaní poukazoval na predmetnú Zmluvu o dielo a dokonca na jej
jednotlivé, konkrétne zmluvné ustanovenia, ktorých sa dovolával napr. na č.l. 88 spisu a tieto dokonca
citoval. Právny zástupca žalovaného na predmetom pojednávaní predložil korešpondenciu žalovaného
na č.l. 62, 63 spisu, v ktorej sám žalovaný uvádza ako dôkaz predmetnú Zmluvu o dielo. Dňa 23.01.2013
predložil právny zástupca žalovaného listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb

vyplýva, že ich základom je predmetná Zmluva o dielo (č.l. 92 a nasl. spisu). Krajský súd v tomto
smere poukazuje i na obsah doplnenej zápisnice spísanej okresným súdom na č.l. 147 a nasl. spisu.
Predsa už v tomto štádiu a bez akýchkoľvek pochybností bolo zrejmé, že predmetná Zmluva o dielo
je primárnym dôkazom v tomto konaní, preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako sa mohol žalovaný
brániť proti nároku žalobcu, bez toho, aby svoju obranu neodvodzoval od predmetnej Zmluvy o dielo.

Podľa odvolacieho súdu je ťažko predstaviteľné, že by právny zástupca žalovaného na pojednávaní
dňa 19.4.2013 spochybnil „len“ výňatky z elektronickej komunikácie (č.l. 173 spisu) a nespochybnil
by predmetnú Zmluvu o dielo, (samotné vykonanie tohto dôkazu, od ktorej žalobca odvodzoval svoj
nárok), ak by mal na to dôvod, preto odvolaciemu súdu vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti
v tomto smere nebol vytvorený priestor na iný záver len o účelovosti uvedenej odvolacej námietky

vznesenej žalovaným. Uvedený záver odvolacieho súdu dotvrdzuje aj vyjadrenie žalovaného zo dňa
29.04.2013 (č.l. 179 spisu), v ktorom sa samotný žalovaný dovolával ustanovení predmetnej Zmluvy
o dielo. Z obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 18.06.2013 vyplývalo, že právny
zástupca žalovaného vzniesol námietku, že mu neboli doručené v jednom vyhotovení listinné dôkazy
predložené na pojednávaní, ktorej námietke bolo zo strany okresného súdu vyhovené. Tiež je potom

podľa krajského súdu nepredstaviteľné, ak by nebol vykonaný dôkaz predmetnou Zmluvou o dielo, že
by právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 13.08.2013 po tom, čo okresný súd oboznámil
priebeh doterajšieho konania, túto skutočnosť nenamietal. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo
dňa 13.08.2013 vyplývalo, že právni zástupcovia nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a
zo záverečnej reči právneho zástupcu žalovaného vyplývalo, že sa odvolával na konkrétne články

predmetnej Zmluvy o dielo napr. „6.3 a 6.4“ a následne tvrdil jej neplatnosť pre neurčitosť dojednania v
rovine predmetu plnenia, čo je podľa odvolacieho súdu logicky ťažko predstaviteľné, ak by túto zmluvu
nepoznal a nebolo by ňou vykonané dokazovanie. V tomto smere je podľa krajského súdu relevantný
postup okresného súdu, ktorý na predmetnom pojednávaní podľa obsahu zápisnice na č.l. 254 spisu
vyhlásil „Oboznamuje sa podstatný obsah spisového materiálu vo veci sp.zn. 19 Cb 39/2012“,

pričom niet pochýb, že do podstatného obsahu spisového materiálu prináležala aj predmetná Zmluva
o dielo. Právny zástupca žalovaného nielen na predmetnom ústnom pojednávaní, ale ani v priebehu
celého konania pred okresným súdom nemal pripomienky v tejto rovine, čo sa týka primárne najmä
Zmluvy o dielo, uvedenú námietku vzniesol až v štádiu odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov
potom odvolací súd túto námietku žalovaného vyhodnotil ako námietku bez relevancie vo vzťahu k

už konštatovanej správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Krajský súd mal za to, že
tento záver prijatý v odvolacom konaní je súladný s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. I. ÚS 33/2014-22 z 22. januára 2014, ktorý prejednával skutkovo a právne obdobnú námietku vrovine tvrdeného odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, v zmysle ktorého „......vzhľadom na
uvedené dospel k záveru, že nie je možné priznať dôvodnosť argumentom uvádzaným mimoriadnym
dovolateľom, že takýmto postupom súdy znemožnili navrhovateľovi oboznámiť sa s predmetnými

dôkazmi a reagovať na ich obsah, čím porušili jeho práva ako účastníka konania a odňali mu možnosť
konať pred súdom. Takýto záver by bol formalistický a v rozpore i s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Ten vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 164/12, IV. ÚS 192/08) uviedol,
že ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov,
ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

v dôsledku napr. prílišného formalizmu, pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného
súdu Českej republiky (napr. III.ÚS 150/99), tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných
práv.“

Pre úplnosť však práve k tejto odvolacej námietke krajský súd považuje za podstatné uviesť, vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaného zastupoval právny zástupca, ktorý podal voči inému rozhodnutiu iného

okresného súdu obdobnú odvolaciu námietku, ktorej bolo zo strany odvolacieho súdu vyhovené
v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp.zn. 14Cob/121/2012, že dôvodom
rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu boli diametrálne odlišnosti primárne v procesných postupoch
okresných súdov a tiež v skutkovom a právnom stave vecí.

Žalovaný v odvolaní namietal, že sa okresný súd nevysporiadal s obsahom prílohy č. 1 zmluvy o dielo s

tým, že „uvedená príloha nešpecifikovala dostatočne určitým spôsobom predmet diela, ktorý má vykonať
žalobca (uvedený predmet bol v rámci prílohy označený ako IMS/MIM“ . V súvislosti s touto odvolacou
námietkou žalovaného sa oboznámil odvolací súd s obsahom celého spisového materiálu okresného
súdu, najmä však z obsahom zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 13.08.2013, z ktorej vyplývalo,
že žalovaný uplatnil obranu i v rovine vznesenej námietky neplatnosti predmetnej zmluvy, mal za to, že

je absolútne neplatná, keďže dojednanie o predmete plnenia, nebolo nedostatočne určité. Z uvedeného
je teda zrejmé, že argumentácia žalovaného v odvolaní a pred súdom prvého stupňa nebola totožná,
keďže v konaní pred súdom prvého stupňa, podľa zistení odvolacieho súdu, žalovaný nenamietal obsah
Prílohy č. 1, tak ako to namietal v odvolaní (č.l. 280 spisu). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku na
čl. 268 spisu okresného súdu tiež jasne vyplývalo, že okresný súd jednoznačne konštatoval, že medzi

účastníkminebolispornéskutkovéokolnosti„UzatvorenieZmluvyodielozodňa13.11.2009aDodatkuč.
1ktejtozmluvez21.4.2010vcelomichobsahu,tedavrátanepríloh1,takakosúvpísomnomvyhotovení
súčasťou spisu“ (č.l. 268 spisu). Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd obsah Prílohy č. 1 vyhodnotil
ako nesporný, ktoré konštatovanie žalovaný odvolaním nenapadol a pre ktoré konštatovanie podľa
obsahu spisového materiálu a zistení odvolacieho súdu v odvolacom konaní mal okresný súd vytvorený

dostatočne pevný a logický základ. Ak teda žalovaný v rámci prvostupňového konania uvedenú obranu
neuplatnil, tak potom v rámci odvolacieho konania nebol priestor na to, aby odvolací súd postup
okresnéhosúdu,ktorýnamietalžalovanývodvolanívrovinetejtoodvolacejnámietky,tedaže„nevykonal
ďalšie dokazovanie vo veci výkladu prejavu vôle zmluvných strán“, vyhodnotil ako taký, ktorým došlo k
nesprávnosti skutkových zistení uvádzaných žalovaným. Je na mieste podľa odvolacieho súdu zvýrazniť

argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd stotožnil, a v zmysle ktorej „Občiansky súdny poriadok ukladá
účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré
z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1

OSP), a nie účastníkov konania“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009,
sp.zn. 3 Cdo 5/2009, 3 Cdo 80/2009).

V odvolaní žalovaný tiež namietal, že závery okresného súdu sú „ohľadom splnenia záväzku vykonať
dielo zo strany žalobcu predčasné a nepresvedčivé“, a tiež že „nezistil predmet diela“. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie Zmluvou o dielo

zo dňa 13.11.2009 a prináležiacimi dodatkami a prílohami, z ktorých zistil skutočnosti podrobne uvedené
v napadnutom rozhodnutí na č.l. 264 a nasl. spisu. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd
konštatuje, že pokiaľ žalovaný namietal, že okresný súd nezisťoval predmet diela a jeho určitosť, tak z
odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že okresný súd ustálil, po oboznámení sa s
písomným vyhotovením Zmluvy o dielo z 13.11.2009 v rozsahu článku III. v spojení s prílohou č. 1 kuZmluve o dielo, článkom III. a V. Dodatku č. 1 že predmet zmluvy „je vymedzený dostatočne určito a
zrozumiteľne a nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu Zmluvy o dielo podľa § 37 Občianskeho
zákonníka pre neurčitosť dojednania predmetu zmluvy o dielo, a teda ani pre neurčitosť dojednania

predmetu plnenia zhotoviteľa. Prejavy vôle zmluvných strán pri uzatvorení zmluvy o dielo v celom ich
obsahu premietnuté v písomnom vyhotovení zmluvy, sú pokiaľ ide o vymedzenie predmetu zmluvy,
určité a zrozumiteľné a vôľa strán pri tomto úkone nie je v rozpore s jazykovým prejavom vyjadreným v
písomnomvyhotoveníZmluvyodielo“,pretovzhľadomnaokresnýmsúdomkonštatovanúurčitosť,nebol
potom podľa krajského súdu priestor na vykonanie ďalšieho dokazovania v tejto rovine. Ak okresný súd

konštatoval, že „Zmluvné strany dostatočne určito dojednali predmet plnenia žalobcu ako zhotoviteľa
a teda predmet zmluvy a v rámci realizácie obsahu zmluvy sa podľa toho i správali, čo potvrdilo i
vykonané dokazovanie“, tak krajský súd sa s týmto záverom stotožnil a v podrobnostiach i v tejto časti
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP.
Nemohlo zostať podľa odvolacieho súdu bez povšimnutia, že uplatnená obrana žalovaného v rovine
neplatnosti predmetnej Zmluvy o dielo bola žalovaným uplatnená až v rámci posledného pojednávania

pred okresným súdom a až v rámci záverečného prednesu právneho zástupcu žalobcu.

K odvolacej námietke žalovaného, že okresný súd uviedol, „pri realizácií predmetu zmluvy o
dielo bol naplnený vopred zmluvnými stranami jednoznačne a určito dojednaný a predpokladaný
spôsob vykonávania diela u žalovaného, na jeho pracovných nástrojoch a za súčinnosti pracovníkov
žalovaného“, „pričom súd zdôrazňuje výraz vopred“. „Súd však opomenul uviesť, kedy vopred a

akým spôsobom bol dohodnutý spôsob vykonávania diela“, krajský súd uvádza, že po vykonaní
odvolacieho prieskumu nemohol konštatovať relevantnosť ani tejto námietky. Východiskom pre tento
záver odvolacieho súdu bolo odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tomto smere, s
ktorým sa stotožnil, keďže korešpondovalo skutočnostiam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.
Z obsahu svedeckej výpovede B.. N. G. (č.l. 169 a nasl. spisu), vyplývalo tvrdenie, ktoré si osvojil

„plnenie bolo realizované na pracovných nástrojoch žalovaného, u žalovaného“ a „Toto bolo
zrejmé už od začiatku“, „presne vopred“, skutočnosti vyplývajúce z tejto svedeckej výpovede však
žalovaný nespochybnil v konaní pred súdom prvého stupňa, preto nebol dôvod na to, aby zvýšenú
pozornosť venoval žalovaným v odvolaní zvýraznenému „vopred“, v konečnom dôsledku však podľa
zistení odvolacieho súdu v prvostupňovom konaní nebol sporným ani žalovaným v odvolaní uvádzaný

„dohodnutý spôsob vykonávania diela, ktorý zo zmluvy nevyplýva.“ V rozsahu tejto odvolacej námietky
však žalovaný bližšiu argumentáciu, ktorej (ne)správnosť vo väzbe na dôvody uvedené v napadnutom
rozsudku okresného súdu by bolo potrebné v odvolacom konaní preskúmať, neposkytol, čím nebol
vytvorený priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine. Ak však žalovaný namietal,
že okresný súd nevyhodnocoval „výpoveď štatutárneho orgánu žalobcu ako aj časti výpovede N.

G., smerujúce k tomu, že dielo bolo vykonávané inde a na iných prostriedkoch, ako prostriedkoch
žalovaného“, čo malo podľa žalovaného okrem iného aj vplyv na posudzovanie hodnovernosti týchto
výpovedí, tak odvolací súd uvádza, že uvedená námietka žalovaného zostala len vo všeobecnej rovine
a tiež z obsahu spisového materiálu podľa zistení odvolacieho súdu nevyplývalo, že by žalovaný
v prvostupňovom konaní namietal výpovede vypočutých svedkov, a to v rovine ich hodnoverností,

o ktorých však prvostupňový súd nemal pochybnosti, čo v odôvodnení napadnutého rozsudku aj
zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Ak teda okresný súd vychádzal aj zo svedeckých výpovedí
vypočutých svedkov, tak bolo podľa odvolacieho súdu potrebné uviesť, že uvedení svedkovia boli
poučení v súlade s § 126 OSP. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k

prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho
vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k
správaniu sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a
pod.) a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou
svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie

uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných)
skutočností. Z priebehu prvostupňového konania, vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov, nielen
N. G., vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že
by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.

V odvolaní bol žalovaným namietaný záver okresného súdu, že „že žalobca riadne splnil predmet zmluvy

vo vzťahu k II. etape na základe mailovej komunikácie, výpovedí svedkov a skutočností, že došlo kodovzdaniu diela vo vzťahu k spoločnosti DITEC, a.s. ku konečnému zákazníkovi“ osobitne vo svetle
tvrdení žalovaného, že časť plnenia realizoval on a v tejto súvislosti nemôže podľa žalovaného nič
sama o sebe vypovedať ani mailová komunikácia a výpovede N. G. a B.. H.. Vzhľadom na predmetnú

námietku žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že žalovaný v rovine svojho záveru, že
„nemôže nič sama osebe vypovedať ani mailová komunikácia a výpovede N. G. a B.. H.“ túto námietku
bližšie neodôvodnil, pričom ani nekonkretizoval v odvolaní dôsledky tvrdenia, že „museli množstvo
častí plnenia realizovať my“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo, že
„Samotná participácia pracovníkov žalovaného na plnení žalobcu, ktorú zmluva predpokladala, preto

nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala a preukazovala záver, že žalobca dielo nevykonal, resp. že
ho nevykonal riadne“, za situácie, že žalovaný s uvedeným záverom nesúhlasil, resp. mal za to, že
je nesprávny, bolo v jeho dôkaznej povinnosti, aby tieto skutočnosti vyplývajúce z dokazovania pred
súdom prvého stupňa (napr. výpoveď svedka č.l. 172 spisu) vyvrátil. „V občianskom súdnom konaní
účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP

stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania
teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre
neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6M Cdo 15/2010). Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného

bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,

zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).
Ak teda žalovaný v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne
ďalšie dôkazy (samozrejme za rešpektovania § 120 ods. 4 OSP), tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským

súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že bolo dohodnuté, že na vykonaní diela sa budú
podieľať výlučne pracovníci žalobcu, tak potom ani táto obrana žalovaného vzhľadom na dôkazný stav
v skutkovej rovine, ktorý sa premietol i do právneho, nemohla byť vyhodnotená ako relevantná. Krajský
súd považuje za podstatné ešte poukázať v rovine tejto odvolacej námietky žalovaného v časti jeho
tvrdenia,žezvýpovedeN.G.vyplynulo,„naopakpotvrdil,ženiektoréčastiplnenianeboliodovzdané“,že

tieto skutočnosti nebolo možné stotožniť s výpoveďou predmetného svedka pred súdom prvého stupňa
podľa obsahu zápisnice zo dňa 19.04.2013 (č.l. 168 a nasl. spisu).

V odvolaní žalovaný namietol, že „právo na zaplatenie ceny za druhú etapu (doplatenie ceny nad
rozsah preddavku malo vzniknúť až po odovzdaní ostatných plnení v rámci II. etapy, čo navyše je
potrebné posudzovať s článkom V (tretia veta) a bodom 10.1 Zmluvy“, ktorá argumentácia však podľa

zistení odvolacieho súdu rozhodne nekorešpondovala obrane žalovaného pred súdom prvého stupňa,
pričom bolo zrejmé, že pred súdom prvého stupňa došlo k poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP, preto
z tohto odvolacieho dôvodu nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže v
zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tento odvolací dôvod nemohol stať
relevantnými odvolacím dôvodom práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri

tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa,
ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f) O.s.p.“

Žalovaný v odvolaní tak pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj pri námietke v rovine
posúdenia splnenia predmetu zmluvy zo strany žalobcu namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozsudku okresného súdu. Krajský súd napriek tomu, že v tomto svojom rozhodnutí sa predmetnou
námietkou žalovaného už zaoberal, považuje za podstatné, vzhľadom na jej opakovanie žalovaným v

odvolaní, zdôrazniť, že uvedenú námietku vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresnéhosúdu nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú. Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na opätovne
namietaný procesný postup okresného súdu potom opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok
okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1, 2 OSP

a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde
ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje
v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a následného Ústavy

a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces
(čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu
svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP. Z
odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1
Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu
mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného
súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného
všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia,
nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver.
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné
pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne
vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie, a to v rovine aplikácie § 35 OZ
ods. 2 OZ, keďže ju okresný súd aplikoval nesprávne ako primárnu a mal ju aplikovať subsidiárne,
navyše vo vzťahu k obsahu zmluvy „arbitrárnym spôsobom, keď bez hlbšieho zdôvodnenia súd len

konštatuje určitosť dojednania o predmete diela, súd dospel k záveru o určitosti zmluvy“. Odvolací súd
v rozsahu tejto odvolacej námietky po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje jej nedôvodnosť.
Pokiaľ ide o samotné posudzovanie zmluvy ako „autonómneho prejavu vôle zmluvných strán“ je
potrebné uviesť, že základnou náležitosťou prejavu vôle je aj jeho určitosť. Určitosť sa musí týkať
určenia účastníkov, ďalej podstatných zložiek obsahu právneho úkonu a predmetu, ktorého sa právny

úkon týka. Určitosť predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu a predmetu, ktorého sa právny úkon
týka. Právny úkon je neurčitý, ak je vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak
nejednoznačný, a tým i neurčitý je jeho vecný obsah, pričom neurčitosť obsahu nemožno odstrániť
ani preklenúť výkladom podľa § 35 OZ, resp. § 266 OBZ. Neurčitosť prejavu treba odlišovať od jeho
nezrozumiteľnosti. Nezrozumiteľnosť možno označiť za neurčitosť prejavu po výrazovej stránke, naproti

tomu neurčitosť prejavu sa týka jeho obsahovej stránky, lebo spočíva v tom, že prejav nevyjadruje
určitú vôľu, buď preto, že určitej vôle vôbec nebolo, alebo preto, že určitá daná vôľa nie je prejavom
vyjadrená určito. Neurčitý prejav je teda zrozumiteľný, ale jeho obsah nie je určitý. Ak je obsah právneho
úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny na ktorej je zaznamenaný. Je
vhodné uviesť do pozornosti i rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré signalizujú odklon od mechanického

jazykového výkladu, nezohľadňujúceho účel zákona, právne princípy alebo ústavné hodnoty; napríklad:
„Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani
špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd
musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v
konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky

aplikovať.“ Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2008, spisová značka: I
ÚS 243/0725. Osobitosťou obchodnoprávnej úpravy výkladu prejavu vôle je tiež stanovená hierarchia
(usporiadanie) jednotlivých výkladových princípov (princíp uvedený v konkrétnom odseku má prednosť
predprincípom,ktorýnasledujezaním,t.j.princípuvedenývprvomodsekumáprednosťpredprincípom
uvedeným v druhom odseku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, je zrejmé že okresný súd aplikoval

nielen všeobecnú úpravu v rovine § 35 ods. 23 OZ, ale i špeciálnu právnu úpravu § 266 ods. 1,3 OBZ,
z ktorej aplikácie potom nie je možné konštatovať, že primárne aplikoval úpravu v OZ pred úpravou vOBZ. Ak žalovaný mal za to, že posudzovaním zmluvy i v zmysle § 35 ods. 2 OZ došlo arbitrárnym
postupom okresného súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu, tak krajský súd konštatuje, že okresný
súd predsa posudzoval predmetnú zmluvy podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku aj podľa § 266

ods. 1 OBZ, s tým, že zdôraznil, že ide v smere o špeciálnu úpravu. V zmysle uznesenia Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo114/2012zodňa5.júna2012„NajvyššísúdSlovenskejrepubliky
po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“

Žalovaný namietal záver okresného súdu v rovine vyhodnotenia bodu 6.4 Zmluvy o dielo, pričom
vychádzal z postulátu, že podmienky pre akceptáciu neboli, lebo dielo nebolo vykonané a nesúhlasil tiež
s tým, že v prípade akceptácie plnenia konečným zákazníkom zmluva spája vznik práva na zaplatenie
ceny za vykonanie diela práve s touto akceptáciou, pretože „Z bodu 6.4 Zmluvy taký záver celkom
nepochybne nevyplýva“. V rovine tejto odvolacej námietky krajský súd poukazuje na cele znenie článku

VI. 6.4, z ktorého vyplýva, že „V každom prípade sa odovzdané Dielo považuje za akceptované až jeho
akceptáciou koncovým zákazníkom, o ktorej je povinný objednávateľ najneskôr do 7 dní zhotoviteľa
informovať. Predpokladom podpisu Akceptačného protokolu je odovzdanie a prevzatie jednotlivých
plnení v zmysle článku V Zmluvy, ktoré sa vzťahujú k príslušnej časti Diela.“ Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku okresného súdu vyplývalo, že akceptácia koncovým zákazníkom bola preukázaná listinným

dôkazom na č.l. 82 spisu a ak okresný súd spojil práve s týmto listinným dôkazom vznik práva
na zaplatenie ceny diela, tak krajský súd sa s takýmto záverom ako s vecne správnym stotožnil.
V rovine tejto odvolacej námietky žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pokiaľ
žalovaný namietal nesplnenie podmienok, pretože nebol podpísaný akceptačný protokol, tak zmluva
v tomto článku rozlišuje akceptačný protokol a akceptáciu konečného zákazníka. Kým akceptačný

protokol je len predpokladom, tak akceptácia koncovým zákazníkom, je tak ako správne okresný súd v
odôvodnení uviedol právnou skutočnosťou, s ktorou zmluva spája vznik práva na zaplatenie ceny diela.
V podrobnostiach i v tejto časti odkazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu cez úpravu § 219 ods. 2 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.

1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 18.11.2013 (č.l. 289 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a
to za 2 vykonané úkony právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 565,97 Eur

+ režijný paušál 7,81 Eur, účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 27.11.2014 odmena 282,99 (1/2 z
565,97 Eur) + 8,04 Eur, teda celkovo v sume 864,81 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný žalobcovi v lehote
podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).