Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/4/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200190
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8010200190.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti AFT, spol. s r.
o., so sídlom v Breznici č. 207, zastúpeného JUDr. Vladimírom Pavlovom, advokátom, so sídlom v
Košiciach, Mlynárska č. 19, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná ul. č. 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/225/16351-136068/2009/990723-r z 12. januára 2010, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove, č. k. 1S/24/2010-52 z 21. októbra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1S/24/2010-52
z 21. októbra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/225/16351-136068/2009/990723-r zo dňa 12. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Stropkov č. 736/230/9245/09/Ber zo dňa 11. septembra
2009, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
roku 2007 v sume 51.279,59 eura.

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri
svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. d/ bod 2, písm. f/, písm. h, písm.

i/, § 17 ods. 2 písm. a/, ods. 4, § 21 ods. 1, § 45 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) ako aj z článkov 2 ods. 2, ods. 3, čl. 3
ods. 2, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 73/1975 Zb. o Zmluve medzi
vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojakého
zdanenia v odbore dani z príjmu z 01. júna 1973 (ďalej len „Zmluva“) a dospel k záveru, že postup,
ktorý predchádzal vydaniu dodatočného platobného výmeru, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 51.279,59 eura bol zákonný a
správne sú aj závery uvedené v tomto rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí žalovaného, pričom s týmito
závermi sa krajský súd stotožnil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že správne orgány správne konštatovali, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“), podľa ktorého bola povinná preukázať existenciu
stálej prevádzkarne na území Francúzskej republiky. Nepostačovalo pritom iba tvrdenie, že činnosť
mandatára v zmysle uzatvorenej Mandátnej zmluvy medzi žalobkyňou a spoločnosťou Prokonekce,
s. r. o., so sídlom v Českej republike s odvolaním sa na čl. 5 ods. 4 Zmluvy je výkon stavebných
prác pre odberateľov na území Francúzskej republiky, ktoré si žalobkyňa fakturovala, preukázaním
existencie stálej prevádzkarne. Krajský súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala ani žiadny iný príjem

z celosvetového základu dane, ktorý by bol vo Francúzskej republike zdaniteľný, z čoho vyplýva, ženemohla preukázať ani jeho zahrnutie do základu dane na území Slovenskej republiky. Aj keď žalobkyňa
naúzemíSlovenskejrepublikyvdaňovompriznanítentopríjemoznačilaakopríjemdosiahnutýnaúzemí
Francúzska, tento údaj ničím iným nepodložila a ani jeho existenciu nepreukázala. Krajský súd tiež

konštatoval, že žalobkyňa nielenže nepreukázala existenciu stálej prevádzkarne na území Francúzska,
ale ani to, že zdaniteľné príjmy, ktoré žiadala vyňať z celosvetového základu dane boli zdanené na území
Francúzska.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni
náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie Daňového úradu Stropkov a vec vráti na ďalšie konanie. Namietala, že napadnuté
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, žalobkyni sa postupom
krajskéhosúdu(nedostatočnýmodôvodnením)odňalamožnosťkonaťpredsúdomarozsudokvychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa žalobkyne odôvodnenie krajského súdu si navzájom odporuje, je preto nepreskúmateľné a
zmätočné. Namietala, že krajský súd vôbec nevenoval žiadnu pozornosť jej písomným vyjadreniam
zo dňa 13. februára 2009, 05. marca 2009, 08. júna 2009, 21. mája 2009, 02. júla 2009 a 21.
septembra 2009, ktorými reagovala na žiadosť správcu dane a ktorými presne poukázala s použitím
príslušných právnych predpisov vznik stálej prevádzkarne na území Francúzska. Poukazovala na to,

že je nutné pred aplikovaním zákona o dani z príjmov použiť ustanovenia Zmluvy, ktorá je súčasťou
slovenského právneho systému. Podľa článku 25 Zmluvy s na zamedzenie dvojitého zdanenia pri
príjmoch podnikov (článok 7) použije metóda vyňatia príjmov. Poukazovala na to, že žalobkyňa
vykonávala podnikateľskú činnosť na území Francúzska podľa francúzskych právnych predpisov,
vznikla jej tam stála prevádzkareň, bola tam riadene registrovaná k DPH, a teda jej príjmy z výkonu

podnikateľskej činnosti na území Francúzska boli v súlade s čl. 25 Zmluvy vyňaté zo zdanenia na
území Slovenskej republiky a mali byť uvedené na riadku 300 tlačiva daňového priznania. Z tohto
dôvodu je bezpredmetné vykonávať kontrolu výdavkov spoločnosti AFT, spol. s r. o., ktoré sa viažu
k príjmom z výkonu podnikateľskej činnosti vo Francúzsku a posudzovať ich z hľadiska slovenských
právnych predpisov, pretože zo zdanenia sa vynímajú všetky príjmy podliehajúce zdaneniu v zahraničí

a keďže tieto výdavky sa prisudzujú k týmto príjmom, neovplyvňujú základ dane vypočítaný po uplatnení
metódy vyňatia príjmov na riadku 400 daňového priznania. Vzhľadom k tejto skutočnosti žalobkyňa
žiadala správcu dane, aby bez zbytočného odkladu, a to aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa §
15 ods. 17 zákona o správe daní ukončil daňovú kontrolu. Žalobkyňa poukazovala na to, že od
roku 2005 vykonávala podnikateľskú činnosť na území Francúzska a dňa 19. októbra 2005 bola

zaregistrovaná na príslušnom francúzskom daňovom úrade a bolo jej pridelené daňové identifikačné
číslo 48456441400015 a tiež bola zaregistrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty (TVA) vo
Francúzsku a bolo jej pridelené identifikačné číslo pre daň FR38484564414. V dňoch 31. januára až 19.
mája 2008 bola v spoločnosti AFT, spol. s r. o. vo Francúzsku vykonaná kontrola príslušným finančným
úradom za obdobie od 01. januára 2005 do 31. októbra 2007, z tejto kontroly bol vyhotovený protokol

s negatívnym výsledkom. Vedením príslušnej účtovnej evidencie spoločnosti žalobkyne vo Francúzsku
bola poverená spoločnosť SOVEC, Immeuble La Clarée, 051 00 Briancon, ktorá si za svoju činnosť
účtovala odmenu a táto spoločnosť ku kontrole predložila všetky účtovné doklady podľa francúzskych
predpisov, pričom spoločnosť AFT, spol. s r. o. vo Francúzsku riadne daň z pridanej hodnoty platila.
Žalobkyňaďalejuviedla,žeosoboukonajúcouvmenespoločnostiAFT,spol.sr.o.naúzemíFrancúzska

(čl. 5 ods. 4 Zmluvy) bola spoločnosť Prokonekce, s. r. o., Česká republika a pri kontrole na francúzskom
finančnom úrade konala v mene spoločnosti žalobkyne pracovníčka tejto spoločnosti pani E..

Žalobkyňa ďalej poukazovala na skutočnosť, že v priebehu výkonu daňovej kontroly zaslala žalovanému
dopyt ohľadom zdaňovania príjmov dosiahnutých na území Francúzska, pričom odpoveď zaslala
správcovi dane. Z tejto odpovede vyplýva, že spoločnosť žalobkyne v rokoch 2005 až 2008 dosahovala

príjmy z územia Francúzska, pričom jej tam vznikla stála prevádzkareň a tieto príjmy podliehajú
zdaneniu vo Francúzsku a na Slovensku sa pri ich zdaňovaní uplatní metóda vyňatia. Žalobkyňa
uviedla, že bola následne správcom dane vyzvaná, aby vyčíslila príjmy priraditeľné stálej prevádzkarni,
aby preukázala zhrnutie týchto príjmov do celosvetového základu dane a aby preukázala „závislosť“
zástupcu (mandatára) spoločnosti Prokonekce, s. r. o., Česká republika vo vzťahu k daňovému subjektuv zmysle článku 5 ods. 4 Zmluvy. Žalobkyňa uviedla, že správcovi dane požadované skutočnosti
preukázala vo svojom vyjadrení zo dňa 08. júna 2009. Žalobkyňa zastáva názor, že jej na území
Francúzska vznikla stála prevádzkareň vykonávaním činnosti podniku prostredníctvom osoby inej

ako nezávislý zástupca (tzv. závislý zástupca), konajúcej v jednom zmluvnom štáte v mene podniku
druhého zmluvné ho štátu, ktorá má a obvykle používa splnomocnenie uzatvárať v tomto štáte
zmluvy v mene podniku. Žalobkyňa uviedla, že v konkrétnom prípade je „osobou inou ako nezávislý
zástupca“ spoločnosť Prokonekce, s. r. o., Česká republika, s ktorou mala uzatvorenú mandátnu
zmluvu podľa ustanovenia § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle tejto zmluvy plnenie

úloh nevykonávala spoločnosť Prokonekce, s. r. o. ako „iný prostredník majúci nezávislé postavenie“.
Žalobkyňa poukazovala na to, že pri hodnotení záväzkov uvedených v mandátnej zmluve sa činnosť
mandatára. Na ktorú sa zaviazal a ktorú skutočne vykonával javí ako závislá.

Žalobkyňa dala do pozornosti, že v roku 2007 na území Francúzska vykonávala podnikateľskú činnosť
v oblasti stavebníctva. Francúzskym odberateľom boli dodané stavebné práce, ktoré boli vyfakturované
faktúrami č. 07001 až 07167, ktoré boli riadne zaúčtované. Faktúru boli vystavené v mene Euro a v

účtovníctve boli prepočítané príslušným kurzom podľa príslušných ustanovení zákona č. 431/20012 Z.
z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a Opatrenia Ministerstva Financií Slovenskej republiky č.
23054/2002-92 zo dňa 16. decembra 2002 v znení neskorších predpisov. Poukazovala tiež na výpis z
obratov na účte 60210 a zoznam pohľadávok v cudzej mene, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa vystavila
francúzskym odberateľom v roku 2007 faktúry v celkovej sume 2.331.609,33 eura, čo v prepočte

príslušným kurzom predstavuje sumu 79.384.833,- Sk. K tomuto výnosu zo zahraničia v cudzej mene
boli v účtovníctve priradené kurzové rozdiely v sume 1.533.309,08 Sk.

Tiež poukazovala na svoje vyjadrenie zo dňa 21. septembra 2009 k protokolu k zisteniam z daňovej
kontroly č. 736/320/7774/2009/Lof s ktorým sa žalovaný ale ani krajský súd nevysporiadal. Žalobkyňa
namietala, že pracovníčky správcu dane si vyložili právne predpisy účelovo, reštriktívne a v neprospech

daňového subjektu. Súčasne právny zástupca žalobkyne, ktorý je aj daňovým poradcom, uviedol,
že počas výkonu daňovej kontroly priznal svoj omyl pri spracovaní účtovnej evidencie a tým aj pri
vypracovaní daňového priznania k dani z príjmov, keď príjmy s Francúzska nevyňal zo zdanenia na
území Slovenskej republiky. Toto pochybenie však nemôže byť na ujmu daňového subjektu.

Ďalej žalobkyňa namietala, že v danom prípade absentuje právne posúdenie vzniku stálej prevádzkarne

zo strany správcu dane, čo považuje za porušenie zákona.

Žalobkyňa vytýkala, že tak žalovaný, ako aj krajský súd vôbec nevenovali pozornosť a žiadnym
spôsobom sa nevyjadrili k námietkam vzneseným v odvolaní zo dňa 19. októbra 2009. Uviedla,
že tak správne orgány ako aj krajský súd ignorovali tvrdenie, že činnosť žalobkyne vo Francúzsku
nepozostávala zo stavby a tiež sa nevyjadrili k výkladu stanovení čl. 5 Zmluvy. Zo strany žalovaného

tak došlo k porušeniu ustanovenia § 48 ods. 6 zákona o správe daní. Podľa názoru žalobkyne, aj
keby jej činnosť vo Francúzsku pozostávala zo stavby alebo montáže (čl. 5 ods. 3 písm. f/ Zmluvy),
aj tak by jej vo Francúzsku vznikla stála prevádzkareň činnosťou mandatára (čl. 5 ods. 4 Zmluvy).
Zdôraznila pritom svoje tvrdenie, že jej činnosť vo Francúzsku v žiadnom prípade nepozostávala zo
stavbyalebomontáže.Krajskýsúdpritomvrozsudkutvrdí,ževýkonstavebnýchprácniejepreukázaním

existencie stále prevádzkarne. S týmto jeho tvrdením žalobkyňa súhlasí, pretože predmetom sporu nie
je to, či vo Francúzsku dodávali stavebné práce, ale predmetom sporu je vyriešenie základnej otázky,
a to, či dodávali stavbu alebo montáž alebo či im vznikla stála prevádzkareň činnosťou závislej osoby
(mandatára), bez ohľadu na to, či dodávali stavbu alebo stavebné práce. S týmto problémom sa ani
žalovaný ale ani krajský súd nevysporiadali. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na ustanovenie §

157 OSP, na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež na judikatúru Súdneho dvore Európskej únie (Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1990, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 56/01, I. ÚS 269/05, I. ÚS 238/06, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 153/07, ako aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/4389/2009 ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. I. ÚS 403/03.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 15. decembra 2011 na odvolanie žalobkyne navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že k námietkam žalobkyne sa podrobne
vyjadril vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25. mája 2010. Ďalej uviedol, že s rozhodnutím krajského súdusa plne stotožňuje a považuje ho za správny. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 a III. ÚS 115/03, podľa ktorých, ak odôvodenie rozsudku stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozsudku, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivý proces. Podľa názoru žalovaného sa krajský súd vysporiadal
v rovine právnej s kľúčovou otázkou a vzal do úvahy všetky písomné podania žalobkyne. Žalobkyňa
nepreukázala existenciu stálej prevádzkarne a nepreukázala žiadny iný príjem z celosvetového základu
dane, ktorý bol vo Francúzsku zdaniteľný, v dôsledku čoho nemohla ani preukázať jeho zahrnutie do
základu dane na území Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z
dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a
po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené a
že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP).

V písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej republiky“ uvedie označenie
súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť
prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie
odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia
a deň a miesto vyhlásenia (§ 157 ods. 1 OSP).

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).

Citované zákonné ustanovenia je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené.

Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ako „ústava“) sa zásadne vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce čl. 46 ods.

2 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie
§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré
nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,
prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).“.
(pozri bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03).Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP
znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením
sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu,

voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie [obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“)] je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (takýto záver vyplýva aj z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,
napr. vo veciach sp. zn. III. ÚS 909/04, sp. zn. III. ÚS 95/06, či sp. zn. III. ÚS 260/06).

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutia správneho
orgánuvyplývaajzjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejaj„ESĽP“).Judikatúratohtosúdu
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP netreba
teda zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a
musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu.
Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na

predchádzajúcerozhodnutiasprávnychorgánov.(bližšiektomupozrinapr.rozhodnutiaESĽPvoveciach
Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

V predmetnej veci krajský súd, ako súd prvého stupňa, konal a rozhodoval o žalobe žalobkyne na

preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/225/16351-136068/2009/990723-r zo
dňa 12. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Stropkov č.
736/230/9245/09/Ber zo dňa 11. septembra 2009, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 51.279,59 eura.

V preskúmavanom prípade sa podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd žiadnym spôsobom

nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnila žalobkyňa v žalobe, dokonca na ne v odôvodnení
napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, stotožniac sa iba s odôvodnením rozhodnutia správneho
orgánu. Takýmto postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Keďže v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri uzatváraní záveru a skutkovom stave, prečo nepovažoval za

dôvodnú právnu argumentáciu žalobkyne, resp. prečo považuje jej námietky za neopodstatnené, treba
považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky
pre to, že bol vydaný spôsobom, ktorý by zabezpečil ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Krajský súd vyslovil, že žalobkyňa nepreukázala existenciu stálej prevádzkarne na území Francúzska,
pričom podľa jeho názoru nepostačovalo na jej preukázanie tvrdenie, že činnosťou mandatára v

zmysle uzatvorenej Mandátnej zmluvy medzi žalobkyňou a spoločnosťou Prokonekce, s. r. o., Česká
republika s odvolaním sa na čl. 5 ods. 4 Zmluvy je výkon stavebných prác pre odberateľov vo
Francúzsku, ktoré si žalobkyňa fakturovala. Takéto odôvodnenie je zmätočné a je nepostačujúce pre
rozhodnutie vo veci s konečnou platnosťou. Krajský súd sa totiž vôbec nevysporiadal s objasnením
pojmu „stála prevádzkareň“ v zmysle čl. 5 Zmluvy. Krajský súd sa taktiež vôbec nevysporiadal so

skutočnosťou, ktorá je nepochybná z pripojeného administratívneho spisu, a to, že žalobkyňa na území
Francúzska vykonávala od roku 2005 podnikateľskú činnosť podľa francúzskych predpisov, dňa 19.
októbra 2005 bola zaregistrovaná na príslušnom francúzskom finančnom úrade a bolo jej pridelené
daňové identifikačné číslo 48456441400015. Taktiež bola žalobkyňa na francúzskom finančnom úrade
zaregistrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty a bolo jej pridelené identifikačné číslo pre daň

FR38484564414, ktoré skutočnosti by svedčali pre stálu prevádzkareň v zmysle čl. 5 ods. 1 a 2 Zmluvy.Krajský súd sa taktiež vôbec nevysporiadal s námietkou žalobkyne (vôbec na ňu nereagoval), že v dňoch
31. januára až 19. mája 2008 bola v spoločnosti žalobkyne vo Francúzsku vykonaná kontrola príslušným
finančným úradom za obdobie od 01. januára 2005 do 31. októbra 2007, z tejto kontroly bol vyhotovený

protokol s negatívnym výsledkom a ani s námietkou, že žalobkyňa za toto obdobie vo Francúzsku daň
platila. Taktiež sa krajský súd nevysporiadal s otázkou akú činnosť žalobkyňa na území Francúzska v
skutočnosti vykonávala, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie stálej prevádzkarne v zmysle čl.
5 ods. 3 Zmluvy. Nevysporiadal sa ani s námietkou žalobkyne, že osobou konajúcou v mene spoločnosti
AFT, spol. s r. o. na území Francúzska (čl. 5 ods. 4 Zmluvy) mala byť spoločnosť Prokonekce, s. r. o.,

Česká republika, a to na základe mandátnej zmluvy, ktorej obsah krajský súd vôbec neposúdil, ktorá
skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie stálej prevádzkarne v zmysle čl. 5 ods. 4 a 5 Zmluvy.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) je z obsahu pripojeného
administratívneho spisu zrejmé a nebolo to ani sporné medzi účastníkmi, že príjmy v sume 80.918,142,-
Sk pochádzajú z územia Francúzska. Pokiaľ sa preukáže, že žalobkyni vznikla na území Francúzska
stála prevádzkareň v zmysle čl. 5 Zmluvy (a to aj činnosťou inej osoby - mandatára bez ohľadu na

to či dodávala stavbu alebo stavebné práce), a pokiaľ tieto príjmy podliehajú zdaneniu na území
Francúzska (čl. 7 Zmluvy), podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o príjmy priraditeľné
stálej prevádzkarni zahrnuteľné do celosvetového základu dane a na území Slovenska sa potom má
postupovať v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov a čl. 25 Zmluvy a príjmy zo zdrojov
na území Francúzska vyňať zo zdanenia na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 2 OSP).

Pre úplnosť veci najvyšší súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa predložila správcovi dane alebo
žalovanémuakúkoľvekpísomnosťvofrancúzskomjazykubezjehoprekladudojazykaslovenského,táto

skutočnosť nemôže byť dôvodom na vylúčenie takejto písomnosti z dôkazných prostriedkov, pretože
v zmysle ustanovenia § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci. Ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a ktoré nie sú
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V novom rozhodnutí bude povinnosťou krajského súdu postupovať v intenciách názoru odvolacieho
súdu, ktorým je viazaný (§ 250ja ods. 4 OSP), a vysporiadať sa dôsledne so všetkými námietkami žaloby.

Súčasne krajský súd v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej

správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní
a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave
(§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z.), podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom

Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná
ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, najvyšší súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s
vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.