Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112224729
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112224729.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľky: A..
H. B., X.. XX. XX. XXXX, L. N. Č.. XXX, zastúpená advokátom: JUDr. Július Buček, Námestie Slobody
č. 12, Humenné, proti odporcovi: Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká cesta č.
2, Bratislava, o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo,
na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. júna 2014, č. k.
7Cpr/5/2012 - 160, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia,

že k skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, na základe zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe, a to služobnej zmluvy č.: XXX.XXX/XXXX - Y., uzavretej dňa 07. 10. 2011 medzi Ministerstvom
zahraničných vecí Slovenskej republiky a navrhovateľkou nedošlo. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ust. § 17 ods. 1, § 17 ods. 4 písm. b), § 18 písm. g), § 40 ods. 1, 2, § 46 ods. 1, 2, § 52 ods. 1
písm. i), § 52 ods. 2, 3, § 56, § 120, § 123, § 124 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení
účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, § 36 písm. b) zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy
Slovenskej republiky, § 38 ods. 1, 4 Zákonníka práce, § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka,

§ 82 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľka svoje právo neuplatnila v zákonom stanovenej
lehote, nakoľko návrh na súd podala dňa 31. 07. 2012, avšak lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru jej na základe zákona uplynula dňa 30. 07. 2012, z dôvodu ktorého
posúdil ďalšie námietky navrhovateľky, vrátane námietok týkajúcich sa diskriminácie pri ukončení
štátnozamestnaneckého pomeru a rozpor s čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi a toho, že podmienky na predčasné ukončenie dočasného vyslania neboli
dané, za právne bezvýznamné. Poukázal na skutočnosť, že podľa služobnej zmluvy zo dňa 07.10.2011,

štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky u odporcu vznikol dňa 01.11.2011 vo forme dočasnej
štátnej služby odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby s tým, že doba
trvania štátnozamestnaneckého pomeru bola dohodnutá do oznámenia o skončení dočasného vyslania,
najdlhšie však na dobu 4 rokov od dočasného vyslania a miestom výkonu štátnej služby navrhovateľky
bol Zastupiteľský úrad SR v Astane, ktorý sa skončil dňom 31. 07. 2012, uplynutím dočasnej štátnej
služby, v súvislosti s jej skončením dočasného vyslania v zahraničí, kde od 01.11.2011 pôsobila ako
odborník - ekonomický diplomat. Uviedol, že potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

doručil odporca navrhovateľke osobne v byte, ktorý mala prenajatý dňa 30.05.2012, ktorý je dňom
začiatkuplynutialehotynauplatnenienárokovzneplatnéhoskončenia štátnozamestnaneckéhopomeru
na súde s tým, že sa nestotožnil s námietkami navrhovateľky, týkajúcimi sa účinnosti doručenia
daného Potvrdenia, keď podľa jej názoru bolo povinnosťou odporcu doručiť jej danú písomnosť napracovisku, nakoľko takáto povinnosť odporcovi nevyplýva ani z ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce a ani
z iného zákonného ustanovenia, keď jej odporca mohol doručiť túto písomnosť na pracovisku, v byte
navrhovateľky alebo kdekoľvek, kde by navrhovateľku mohol zastihnúť, keďže voľba spôsobu doručenia

patrila odporcovi, ktorý si zvolil na doručenie predmetnej písomnosti doručovanie v byte, ktorý mala
navrhovateľka prenajatý. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka
odmietla Potvrdenie prevziať, avšak účinky doručenia písomnosti v súlade s § 38 ods. 4 posledná veta
Zákonníka práce aj napriek tomu nastali. Nestotožnil sa ani s námietkami navrhovateľky, že nebola
odporcom poučená, nakoľko s poukazom na § 38 ods. 4 Zákonníka práce a ustálenú judikatúru (napr.

rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6Cz 18/80), odporca takúto poučovaciu povinnosť nemal. Poukázal na
skutočnosť, že absencia takejto povinnosti vyplýva aj zo samotnej povahy doručovaného úkonu, keď
Potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je svojou povahou jednostranným právnym
úkonom-vyhlásenímodporcu,ženastaliprávneskutočnostivymedzenévPotvrdeníanadobúdaprávne
účinky len čo sa dostal do sféry dispozície adresáta, t. j. navrhovateľky s tým, že charakter Potvrdenia
ako jednostranného adresovaného právneho úkonu je významný aj vo vzťahu k námietke navrhovateľky,

že túto listinu nepodpísala, pričom Potvrdenie nadobudlo účinky už doručením navrhovateľke a jej
súhlas s obsahom tejto listiny potrebný nebol. K námietke navrhovateľky, že doručenie Potvrdenia bolo
neúčinné aj z dôvodu, že jej bolo doručované počas jej dočasnej práceneschopnosti s poukazom na §
64 písm. a) Zákonníka práce uviedol, že je nedôvodná, nakoľko nejde o ustanovenie, ktoré je všeobecne
aplikovateľné pre každú formu skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nakoľko to

vyplýva jednak zo samotného znenia tohto ustanovenia, ktoré sa začína: „Zamestnávateľ nesmie dať
zamestnancovi výpoveď“, ako aj z právnej úpravy jednotlivých foriem skončenia pracovného pomeru -
pri niektorých zákon skončenie pracovného pomeru obdobným spôsobom obmedzuje (napr. okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - § 68 ods. 3 Zákonníka práce), pri iných
zasa nie - ako je tomu pri skončení dohodou, v skúšobnej dobe alebo skončenie pracovného pomeru

dojednaného na dobu určitú), pričom Zákon o štátnej službe obsahuje osobitné ustanovenia o zákaze
výpovede (v § 49 Zákona o štátnej službe) s tým, že ustanovenia o zákaze výpovede je možné aplikovať
iba v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru/pracovného pomeru výpoveďou, nie však pri
iných formách skončenia tohto pomeru. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľke plynula
lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona na súde

od 30. 05. 2012, trvala dva mesiace a nakoľko ide o lehotu určenú podľa mesiacov, jej koniec pripadá
na deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, kedy bolo navrhovateľke doručené Potvrdenie a preto je
posledným dňom lehoty deň 30. 07. 2012 s tým, že z obálky, založenej v súdnom spise, obsahujúcej
návrh na začatie konania spolu s prílohami vyplýva, že bol doručovaný poštou a na poštovú prepravu bol
podaný dňa 30. 07. 2012, avšak na súd došiel až dňa 31. 07. 2012, t. j. po uplynutí zákonnej prekluzívnej

lehoty. Výrok, ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne citáciou tohto zákonného ustanovenia.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. d/ a f/ O. s. p.) a navrhla

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvého
stupňa, že jej návrh ako oneskorene podaný zamietol aj napriek tomu, že otázka, či je návrh podaný
včas je základnou podmienkou konania, ktorú by mal súd skúmať ešte pred nariadením prvého
pojednávania vo veci samej z čoho vyplýva, že z predložených listinných dôkazov bolo ešte pred
prvým pojednávaním možné zistiť, či žaloba o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru bola z jej strany podaná včas, a v prípade, ak bola podaná oneskorene, mal súd prvého
stupňa návrh zamietnuť a nevykonávať vo veci rozsiahle dokazovanie výsluchom strán a svedkov
a oboznamovaním listinných dôkazov. Uviedla, že postup súdu prvého stupňa v tomto konaní, keď
vykonával rozsiahle dokazovanie napriek tomu, že považoval žalobu za podanú oneskorene je v rozpore
so zákonom a na otázku, či bol návrh na začatie konania podaný včas mal prihliadať z úradnej

povinnosti a skúmať ju prednostne a preto došlo konaním súdu k porušeniu zásady na zachovanie
zásady hospodárnosti konania, ktorej jadrom je, aby bola ochrana subjektívnych práv poskytnutá bez
zbytočných nákladov ako zo strany účastníkov konania, tak aj zo strany štátu. Navrhovateľka vo
svojom odvolaní uviedla, že výrok napadnutého rozsudku je v rozpore so zákonom, nakoľko žalobu
podala včas, keďže bola v posledný deň lehoty podaná na poštovú prepravu a poukázala na Nález

Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 62/03-39 zo dňa 03. júla 2003, v zmysle ktorého podanie žaloby
nemôže byť v žiadnom prípade obmedzené hmotnoprávnymi lehotami, ktorých účel je úplne iný,než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú
s tým, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania má pochybnosti o ich splnení,
potom nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda

vec musí prejednať, keďže opačným výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae,
spočívajúci v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza,
ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu
sa súdnej ochrany (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2014, sp. zn. 8Sžo/31/2013).
Uviedla, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vysporiadať sa predovšetkým s otázkou, či s ňou

odporca štátnozamestnanecký pomer ukončil na základe zákona alebo v rozpore s ním, zaoberať sa
jej námietkami, týkajúcimi sa diskriminácie pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru a rozporom
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s dobrými mravmi a tým, či boli dané podmienky na
ukončenie dočasného vyslania a nakoľko sa s uvedeným v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, porušil
jej právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle či 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázala na skutočnosť,
že odporca pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru s ňou nezaobchádzal obvyklým spôsobom,

pretože po jeho neúspešnej snahe o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe,
ako aj po bezvýslednom nátlaku na ňu, aby sama podala výpoveď, s ňou nezákonne skončil
štátnozamestnanecký pomer na základe zákona. Namietla, že rozhodnutie vedúceho služobného úradu
MZV SR zo dňa 09.05.2012 jej vôbec nebolo doručené, keď dňa 22.05.2012 jej VZÚ iba oznámil, že
prišla TIC, pričom VZÚ jej nechcel dať daný telegram v reči otvorenej, pokým ho nepodpíše s tým, že

ho podpísať odmietla a preto nedoručenie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je
taktiež dôvodom neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže nemala ani možnosť
voči rozhodnutiu podať opravný prostriedok, a preto lehota na odvolanie ani len nezačala plynúť.
Uviedla, že Potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru jej bolo „doručené" neobvyklým
spôsobom, a to práve v čase, keď bola dočasne práceneschopná s tým, že dňa 30.05.2012 ju

pod zámienkou návštevy a kontroly jej zdravotného stavu navštívil pán veľvyslanec a nakoľko sa
vyjadrila, že z dôvodu svojej práceneschopnosti nebude v daný deň preberať žiadne písomnosti,
potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého bolo doslova ponechané na chodbe, pričom do
dnešného dňa nepodpísala potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ani nepotvrdila
prevzatie písomnosti. Poukázala na neprofesionálny prístup vedúceho zastupiteľského úradu (v

skratke VZÚ) v Astane, ktorý jej od samého počiatku nielenže nevytvoril podmienky nevyhnutné na
riadne vykonávanie štátnej služby, ale vykonávanie štátnej služby jej doslova strpčoval a neustále
spochybňoval jej odbornú kompetentnosť na danú pozíciu, dokonca ju osobne urážal, čo jednoznačne
vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi nimi, nakoľko takýmto spôsobom vzájomne „komunikovali",
ako aj z komunikácie voči ústrediu Ministerstva zahraničných vecí SR. Navrhovateľka poukázala na

skutočnosť, že si v rámci svojej pracovnej náplne svedomito a odborne plnila svoje povinnosti a
predložila vyjadrenie H. F., riaditeľa podnikateľského informačného centra Ministerstva zahraničných
vecí SR, ktorý okrem iného konštatoval, že patrí k najaktívnejším slovenským ekonomickým diplomatom
v zahraničí celkovo. Za diskriminačný postoj vedúceho služobného úradu a jeho osobnú zaujatosť
označila skutočnosť, že na viaceré Zastupiteľské Úrady SR rozoslal svoje subjektívne hodnotenie jej

osoby na zastávania funkcie, nakoľko o iných zamestnancoch takéto údaje a takýmto spôsobom
zverejnené neboli, dokonca na iných zastupiteľských úradoch sa takéto hodnotenia zamestnancov
vôbec neuskutočňovali. Namietla, že v jej prípade nebola dodržaná zásada rovnakého zaobchádzania
počas trvania a pri „skončení" jej štátnozamestnaneckého pomeru, keďže splnila podmienky prijatia a
úspešne prešla výberovým konaním s tým, že dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru jej nie

je známy, nakoľko odvolávanie sa na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, a
to uplynutím dočasnej štátnej služby nemá oporu v citovaných ustanoveniach zákona o štátnej službe
(§ 120 zák. č. 400/2009 Z. z., § 17 ods. 1, 6 Kariérneho poriadku), v platnom Kariérnom poriadku
a ani v služobnej zmluve, nakoľko dĺžka dočasného vyslania je upravená minimálne na 3 roky, resp.
dočasné vyslanie malo trvať až do októbra roku 2015. Uviedla, že obštrukcie, ktoré začal VZÚ robiť

viac menej hneď po jej príchode na ZÚ Astana viedli k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
uplynutím doby dočasnej štátnej služby, pričom bez akéhokoľvek dôvodu, bez konštatovania, že už
nie je potrebná ako odborník na pozícii ekonomického diplomata sa tak štvorročná doba dočasného
vyslania neúmerné skrátila len na 9 mesiacov s tým, že prenajímateľke bytu, v ktorom bývala, bolo
ešte dňa 28.05.2012 oznámené, že Veľvyslanectvo SR v Astane zaplatí za prenájom nehnuteľnosti len

do 30.06.2012, z čoho vyplýva jednoznačná zaujatosť VZÚ, ktorého jediným cieľom bolo ukončiť jej
štátnozamestnanecký pomer. Poukázala na skutočnosť, že dňa 24.07.2012 zistila, že ako zamestnanec
odporcu už vôbec nefiguruje na jeho webových stránkach, pričom jej štátnozamestnanecký pomer mal
skončiťažk31.07.2012anakoľkorozhodnutieoskončeníštátnozamestnaneckéhopomerujejdoručenénebolo, zákonné podmienky na jeho skončenie na základe zákona splnené neboli a k skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, nakoľko dôvod, pre ktorý bola prijatá do
dočasnej štátnej služby nezanikol a trvá naďalej, a žiadala, aby jej odporca následne umožnil ďalší výkon

štátnej služby a prideľoval jej prácu.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. K tvrdeniu navrhovateľky, že súd prvého stupňa rozhodol
vecne nesprávne, keď jej návrh ako oneskorene podaný zamietol, napriek tomu, že otázka, či je návrh
podaný včas je základnou podmienkou konania, ktorú by mal súd skúmať ešte pred nariadením prvého

pojednávania vo veci samej uviedol, že súd prvého stupňa vykonával dokazovanie najmä s cieľom
zistiť, či jeho postup pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľkou bol v súlade so
zákonom, teda či a kedy začala plynúť lehota, ktorú zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe'')
ustanovuje na obrátenie sa na súd v prípade, ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, keďže Zákon o štátnej službe viaže

začatie plynutia tejto lehoty na doručenie písomného potvrdenia o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru na základe zákona, vydaného podľa § 52 ods. 3 zákona o štátnej službe. Uviedol, že
nález Ústavného súdu SR, č. k. IV. US 62/03-39 zo dňa 3. júla 2003, na ktorý navrhovateľka v
odvolaní poukázala v súvislosti s tvrdením, že návrh na súd podala včas sa týka podanej žaloby v
správnom súdnictve, v rámci ktorého je lehota na urobenie procesného úkonu - podania žaloby v

správnom súdnictve ustanovená Občianskym súdnym poriadkom (§ 250b ods. 1 O. s. p.) a preto
v náleze uvádza, že „na základe citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyvodzuje
záver (a tento záver podporuje aj stabilná prax všeobecných súdov), že lehota na podanie žaloby v
správnom súdnictve je procesnoprávna lehota, avšak lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona na súde je však ustanovená v § 56 zákona o

štátnej službe, teda vo všeobecne záväznom právnom predpise hmotného práva, nie procesného, je
teda nepochybne lehotou hmotnoprávnou. Poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 147/2008,
v ktorom sa uvádza, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80
písm. c) O. s. p., pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie alebo ak k odstráneniu
neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch s tým, že Zákonník

práce upravuje nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru (analogicky sa teda obsah judikátu
vzťahuje i na nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a nároky v osobitných
prípadoch upravené v § 55 a 56 zákona o štátnej službe) a priznáva účastníkom pracovnoprávneho
vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany tohto vzťahu; tým je
však z aspektu § 80 písm. c) O. s. p. vylúčené, aby sa niektorý z nich z rovnakého právneho

dôvodu (základu) žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. domáhal proti druhému účastníkovi
určenia, že pracovný pomer trvá (rozhodnutie o takejto určovacej žalobe by predpokladalo prejudiciálne
posúdiť platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru). Právo účastníka pracovnoprávneho
vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce
zaniká, márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty." Uviedol, že aj z tohto rozhodnutia NS SR je teda

zrejmé, že možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovnoprávneho vzťahu sa spravuje
pracovnoprávnymi predpismi a lehoty v nich ustanovené majú charakter hmotnoprávny a nie je možné
v týchto prípadoch aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného dôvodu preto
pokus navrhovateľky prekvalifikovať svoj návrh v priebehu konania na určovaciu žalobu v konaní
odmietol, keďže tento nielenže nemá žiadnu oporu v návrhu samotnom, ale ani nie je prípustný z

pohľadu platného práva a akákoľvek určovacia žaloba by musela byť súdom zamietnutá pre nesplnenie
podmienok na konanie o takejto určovacej žalobe. Nesúhlasil, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať
námietkami navrhovateľky týkajúcimi sa diskriminácie pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru
s tým, že nie je možné akceptovať ani námietku navrhovateľky, že jeho konanie bolo v danom
prípade v rozpore s dobrými mravmi, keďže žiadne konanie, ktorým realizoval svoje právo dané mu

zákonom, nemôže byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ neexistujú také
skutočnosti, ktoré by takéto tvrdenie odôvodňovali, avšak takéto skutočnosti navrhovateľka v konaní
neuviedla a ani ich nepreukázala. K tvrdeniu navrhovateľky, že jej vôbec nebolo doručené rozhodnutie
vedúceho služobného úradu MZV SR zo dňa 09.05.2012 odporca uviedol, že v služobnej zmluve
číslo XXX.XXX/XXX Z.-Y. zo dňa XX. S. XXXX bol dohodnutý štátnozamestnanecký pomer v dočasnej

štátnej službe odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby s pravidelným
miestom výkonu štátnej služby na ZÚ Astana, od 01. novembra 2011 do oznámenia o skončenídočasného vyslania, najdlhšie však na dobu 4 rokov od dočasného vyslania s tým, že vedúci služobného
úradu MZV SR dňa 09. mája 2012 rozhodol v súlade s § 40 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o
štátnej službe o tom, že navrhovateľkino dočasné vyslanie na Zastupiteľskom úrade SR v Astane sa

skončí ku dňu 31. 07. 2012, pričom tento postup vedúceho služobného úradu je platný a učinený
v súlade s platným právom a niet žiadnych dôvodov ho spochybňovať. Uviedol, že nakoľko trvanie
navrhovateľkinho štátnozamestnaneckého pomeru bolo v služobnej zmluve dohodnuté na dobu trvania
dočasného vyslania, dňom skončenia dočasného vyslania sa súčasne skončil na základe zákona (§
52 písm. i/) aj štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky vykonávaný v dočasnej štátnej službe s

tým, že navrhovateľka uzatvorila služobnú zmluvu slobodne a vážne, bez donútenia alebo uvedenia
do omylu a jej uzavretím takéto časové obmedzenie trvania svojej dočasnej štátnej služby výslovne
a nespochybniteľné akceptovala a preto si po uzavretí tejto zmluvy bola a musela byť vedomá, že
jej štátnozamestnanecký vzťah je dočasný a skončí dňom uvedeným v oznámení o skončení jej
dočasného vyslania. Uviedol, že ukončenie dočasného vyslania bolo realizované štandardnou formou,
teda oznámením, bez akýchkoľvek právnych vád, keď zákon o štátnej službe neustanovuje pre tento

úkon formu rozhodnutia s tým, že pre rozhodnutie vedúceho služobného o skončení dočasného vyslania
neustanovuje zákon ani žiadne hmotnoprávne podmienky a v ustanovení § 40 ods. 2 je mu daná
možnosť urobiť tento úkon bez uvedenia dôvodu, nakoľko zákon v tomto ustanovení určuje iba formu
tohto oznámenia, ktoré musí byť vyhotovené písomne a bolo vyhotovené pod č. p. XXX.XXX/XXXX-P.
dňa XX. XX. XXXX a zaslané ZÚ Astana. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ďalej

uviedol, že skutočnosť, že sa jej dočasné vyslanie a tým aj na neho naviazaný štátnozamestnanecký
pomer končí na základe zákona, bola oznámená prostredníctvom vedúceho Zastupiteľského úradu
SR v Astane p. Ľ. K. dňa 22. mája 2012 a preto jej tvrdenie, že nedošlo k oznámeniu rozhodnutia
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru doručením a nemala možnosť voči rozhodnutiu podať
opravný prostriedok a lehota na odvolanie ani len nezačala plynúť, nemá žiadnu oporu v zákone o

štátnej službe z dôvodu, že vedúci služobného úradu nerozhodoval o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru, ale o skončení dočasného vyslania, avšak vzhľadom na charakter štátnej služby - dočasnú
štátnu službu, sa štátnozamestnanecký pomer skončil podľa § 52 písm. i) na základe zákona uplynutím
dočasnej štátnej služby. Uviedol, že Potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na
základe zákona jej bolo doručené vedúcim zastupiteľského úradu doma spolu s dvomi zamestnancami

zastupiteľského úradu, nakoľko navrhovateľka nebola dňa 29. ani 30. 05. 2012 prítomná na pracovisku,
keďže z pracoviska odišla dňa 28.05.2012 s tým, že odchádza na lekárske vyšetrenie a odvtedy do práce
neprišla ani nepredložila potvrdenie o trvaní dočasnej práceneschopnosti a napriek tomu, že Potvrdenie
odmietla fyzicky prevziať, právne účinky jeho doručenia v súlade s § 38 Zákonníka práce v tento
deň, teda dňa 30. 05. 2012 nastali a preto lehota na uplatnenie žaloby na súde jej márne uplynula

dňa 30. 07. 2012. Odporca poukázal na dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom, z ktorého
vyplýva, že navrhovateľke bol obsah tohto Potvrdenia oznámený predtým, ako ho odmietla prevziať.
K namietanej diskriminácii zo strany navrhovateľky uviedol, že súdna ochrana štátneho zamestnanca,
ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania, je ustanovená v § 4 ods. 6 zákona o štátnej službe, avšak predmetom

tohto konania je neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, s právnym
základom vyjadreným v ustanovení § 56 zákona o štátnej službe, z dôvodu ktorého sa k namietanému
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nevyjadril. K tvrdeniu navrhovateľky, že nepozná dôvod
skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru a iba odvolávanie sa na jeho skončenie na základe
zákona, a to uplynutím dočasnej štátnej služby, nemá oporu vo vyššie citovaných ustanoveniach zákona

o štátnej službe, platnom Kariérnom poriadku a ani v služobnej zmluve, nakoľko dĺžka dočasného
vyslania je upravená minimálne na 3 roky, resp. dočasné vyslanie malo trvať až do októbra 2015
uviedol, že preukazuje absenciu právneho poznania o druhu štátnej služby, podmienkach jej trvania
a pracovnoprávnych inštitútov s ňou súvisiacich, nakoľko v rámci druhu štátnej služby, v ktorom bola
navrhovateľka zaradená, je podľa ustanovenia § 52 možné skončiť štátnozamestnanecký pomer z

niekoľkých dôvodov na základe zákona, bez potreby akéhokoľvek právneho úkonu zo strany služobného
úradu, len na základe existencie niektorej z právnych skutočností uvedených v tomto ustanovení s
tým, že trvanie dočasnej štátnej služby navrhovateľky bolo v služobnej zmluve vymedzené právnou
udalosťou, t.j. určením dňa skončenia jej vyslania na ZÚ SR Astana.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2015 podľa § 211

ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym

skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

V konaní nebolo sporným, že navrhovateľka uzavrela s odporcom dňa 7. októbra 2011, Číslo: XXX.XXX/
XXXX-Y. služobnú zmluvu, na základe ktorej jej vznikol štátnozamestnanecký pomer dňom 01. 11. 2011

s tým, že druh štátnej služby bol vymedzený ako dočasná štátna služba odborníka, ktorý je dočasne
potrebný na plnenie úloh štátnej služby a jej čas trvania bol od 01. 11. 2011 do oznámenia o skončení
dočasného vyslania, najdlhšie však na dobu 4 rokov od dočasného vyslania.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva dočasnosť štátnej služby (na dobu určitú podľa § 17 ods. 1 zákona č.
400/2009Z.z.oštátnejslužbe),ktorábolasnavrhovateľkouskončenápísomnýmpotvrdenímoskončení

štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona zo dňa XX. XX. XXXX, Číslo: XXX.XXX/XXXX - P.,
vydaného vedúcim úradu, obsahujúcim údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
(§ 52 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, že štátnozamestnanecký pomer ukončil odporca s navrhovateľkou platne,

nakoľko jej bolo účinne doručené rozhodnutie (Potvrdenie) o jeho skončení dňa 30. 05. 2012, kedy jej
zároveňzačalaplynúťhmotnoprávnalehotanauplatnenienárokovzjehoneplatnéhoskončeniaamárne
jej uplynula dňa 30. 07. 2012 a preto návrh navrhovateľky súdu prvého stupňa doručený dňa 31. 07.
2012, bol doručený po jej uplynutí.

Právne bezvýznamné sú aj námietky navrhovateľky, že Potvrdenie o skončení jej

štátnozamestnaneckého pomeru jej bolo doručené neobvyklým spôsobom (v prenajatom byte a nie
na pracovisku) doposiaľ ho nepodpísala, dôvod jeho skončenia jej známy nie je a preto neboli splnené
zákonné podmienky jeho skončenia na základe zákona, nakoľko ako správne uviedol súd prvého
stupňavodôvodnenínapadnutéhorozsudku,povinnosťodporcudoručiťpísomnosťnapracoviskunielen
nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia Zákonníka práce a skutočnosť, že Potvrdenie podpísať

odmietla a doposiaľ ho nepodpísala nemá žiadny právny vplyv na účinky doručenia.Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre
rozhodnutievovecisamejzistilskutkovýstav,vykonanímpotrebnýchaúčastníkminavrhnutýchdôkazov,
a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol

súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne
zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §
219 ods. 1 a 2 O. s. p., nakoľko sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom uvedeným

v jeho odôvodnení, ktoré spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.