Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/107/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217128
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 9C/65/2013-80 zo dňa 10. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 1.829,41 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 365,88
eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že
exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie až dňa 21. 07. 2011, pričom konanie začalo 28. 04. 2011, a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia, t. j. s omeškaním viac ako 84 dní. Navrhovateľ uviedol,
že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak
je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Navrhovateľ nesprávny úradný
postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
časeabezzbytočnýchprieťahovab/vykonanímúradnéhopostupubezsplneniazákonnýchpodmienok.

Tiež tvrdil, že exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva
navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere.
Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu sp. zn. 12Er/668/2011 Okresného súdu Levice zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 14. 06. 2011.
Okresný súd Levice súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia uznesením č. k.

12Er/668/2011-10 zo dňa 29. 06. 2011 tak, že žiadosť zamietol.

V predmetnej veci súd prvého stupňa neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či nebola
dodržaná zákonom stanovená, resp. primeraná lehota, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhraduškody, resp., či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie
poverenia súdu doručená dňa 14. 06. 2011 a súd rozhodol o tejto žiadosti 29. 06. 2011, pričom údaj
uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

s omeškaním viac ako 169 dní je nepravdivý. Z výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
súd dospel k názoru, že lehota 15 dní sa nevzťahovala na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia
v predmetnej exekučnej veci, keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu a i v
prípade, že by sa nejednalo o rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, bol súd toho názoru, že zo
samotného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplývalo to, že lehota 15 dní sa týka

prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie.

Zároveň v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy).

Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie
dlhu v časti istiny, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri
posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný
súdnezaoberávecnousprávnosťouexekučnéhotitulu,aleskúma,čiexekučnýtitulbolvydanýorgánom,

ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok
označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom
má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna
teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce

a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je spôsobilé založiť ani prekážku res iudicata.

V prípade, ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu,

exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo
zákonom, ktorý znamená neúčinnosť, a teda i nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je

odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný
súd môže prvýkrát poskytnúť z úradnej povinnosti spotrebiteľovi spravodlivú ochranu jeho práv až po
podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Súd v tomto štádiu vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako

procesnúčinnosťsúduosobitneupravenúvustanoveniach§122až§124OSP)-postačujúcejetotiž,ak
sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného
i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril
účelexekúcie,oktorejsamápovinnýprvýkrátdozvedieťaždoručenímupovedomeniaozačatíexekúcie.

K takému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29.
04. 2013.Súd mal za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie
súdu s oneskorením, ale výška, akú si uplatňuje, by mohla vzniknúť v prípade nezákonne vydaného
rozhodnutia exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie

zrušené. V tomto prípade navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny opravný prostriedok za
účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia súdu. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak
základ nároku a jednak príčinná súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na
strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo
veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený

právny základ, a to zodpovednosť odporcu za škodu.

Nevyhnutnýmpredpokladomvznikuzodpovednostizaškodujeprotiprávnyúkon,resp.škodováudalosť,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a v
prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako zodpovednosť
objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo
forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti
príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá
vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku)
existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to,

aby sa vec uviedla do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie
do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,

ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil.

Odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa, pričom bolo zistené, že od podania žiadosti o

udelenie poverenia dňa 14. 06. 2011 do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa 25. 09.
2012 neuplynula trojročná doba. O škode, aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť
doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu zástupcovi 06. 07.
2011. Predbežné prerokovanie nároku podal 25. 09. 2012 a jeho nárok sa tak nepremlčal, lebo v
uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba počas 6

mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa zdôraznil, že táto nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré v odôvodnení
svojho rozsudku konštatoval a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme

nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite.Ožiadostisúdnehoexekútoranaudeleniepovereniaboloprávoplatnerozhodnuté.Vprvomrade
mal súd prvého stupňa za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s prípadným nedodržaním zákonnej lehoty

na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže
exekučné konanie je právoplatne zastavené. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že prípadné priznanie
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore s ust. § 1 OSP. Z množstva exekučných konaní,
ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky, je súdu známe, že navrhovateľ využíval
práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali

ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a navrhovateľovi priznávali také plnenia, ktoré
boli zjavne neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (OSP), ustanovení § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák.č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých
zákonov, v znení platnom v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/,
§ 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase začatia
exekučného konania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý
mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu

žiadne nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa

nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie
citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Odvolateľ zároveň

namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva

na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o
rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy

súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP ),s verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuj
b)závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 84 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval

príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Levice
doručená dňa 14. 06. 2011, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný formou zápisnice

pred súdnym exekútorom dňa 28. 04. 2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 22. 02. 2011 a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 29. 06. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietol (právoplatné dňa 21. 07. 2011, oprávnený odvolanie nepodal). Exekučný
súd uznesením zo dňa 01. 12. 2011 č. k. 12Er/668/2011-18 exekúciu zastavil (uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 09. 01. 2012, oprávnený odvolanie nepodal). Ak teda súd vydal uznesenie o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 29. 06. 2011, rozhodol tak v 15- dňovej lehote a
súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 84 dní od jej podania, ale do 15 dní
od podania žiadosti na súd.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 84 dní nebolo preukázané a toto tvrdenie
i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo
preukázané tvrdenie navrhovateľa o nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Navrhovateľ mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo nevyužil. Odvolací súd považuje za
potrebnéuviesť,žeÚstavnýsúdvoviacerýchsvojichrozhodnutiachpodrobneanalyzovaldôvodyzjavnej
neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne
závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok

(notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych
dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie ( napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III.
148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej

rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,

čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie
na neprípustnej interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup),
nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri
zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou. Naviac, v danej

veci odvolací súd považuje za potrené uviesť, že ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. malo rovnaký
text v čase začatia tohto konania na súde i v čase rozhodovania exekučného súdu, t. j. v čase podania
návrhu na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa potom uviedol správne znenie ust. § 9 ods. 2 cit.
zákona a námietka.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu, z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že
súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za
zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú

ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody,
na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (navrhovateľa)
rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽPa ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci
a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle

v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí
odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.

Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné.

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a odvolanie navrhovateľa zamietol,

lebo súd prvého stupňa sa vecne správne vyporiadal s dôvodmi žaloby.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.