Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/529/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710217088
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7710217088.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvexekučnejvecioprávneného:P.,s.r.o.,P.XX,V.,C.:XXXXXXXXzastúpeného
advokátskou kanceláriou R., s.r.o., P. XX, V. proti povinnej: K. X., nar. XX.X.XXXX, O. G. XXXX/XX, U.
vedenej súdnym exekútorom L.. E. M., W. úrad V., K. XXX pod č. EX XX XXX/XX pre vymoženie XXX,-
eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu U., takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/
XX ako exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora dňa XX.XX.XXXX udelil súdnemu exekútorovi

L.. E. Krutému poverenie na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa citujúc ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, , § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 103 Občianskeho súdneho poriadku, článok 6 ods.
1, čl. 2 písm. a/ čl. 3 ods. 1 a 3 smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového a s poukazom
na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch uviedol, že opätovne preskúmal

a prehodnotil rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, lebo dospel k záveru, že nárok oprávneného
vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy. Zistil, že právny vzťah účastníkov konania vyplýva zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXX uzavretej dňa XX.X.XXXX, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnej ako
dlžníčke úver vo výške XXX,- eur a povinná sa zaviazala vrátiť poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok
XXX,- eur, celkom teda mala vrátiť XXX,- eur. Súd prvého stupňa poukázal na to, že podľa zmluvy
mal byť úver povinnej poskytnutý na výkon povolania a pohľadávka oprávneného ako veriteľa bola

zabezpečená blankozmenkou. Preskúmaním zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd prvého stupňa zistil, že v bode 18 obchodných podmienok je zakotvená rozhodcovská
doložka, podľa ktorej mali by spory zo zmluvy riešené dohodou alebo v Mediačnom centre a ak k
dohode nedošlo, rozhodcovským alebo všeobecným súdom, podľa toho, kde podá žalujúca strana
žalobu. Takto dohodnutú rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná, splynula s ostatnými štandardnými

podmienkami a povinná nemala na výber - mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. Pretože neprijateľné podmienkyv spotrebiteľskej zmluve sú zo zákona neplatné, rozhodcovský súd nebol vo veci oprávnený konať
a rozhodnúť a vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, preto exekúciu
zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 O. s. p. a náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože trovy exekúcie nežiadal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil
dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b/, písm. e/, písm. d/ a písm. f/ O. s. p. Navrhol, aby odvolací
súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru

ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1.
Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,

alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania

bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo
vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na judikatúru súdov Slovenskej republiky, Českej republiky i rozhodnutia európskych súdov, z ktorých
podľa tvrdenia oprávneného vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov
uplatnených v odvolaní oprávneného. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -

zásadu legality. Podľa názoru oprávneného musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Oprávnený žiadal, aby súd postupom
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm.
b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a

nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával názor,
že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyšeexekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/
EHS , ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa
názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce

konečné rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať

pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený
uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že
exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu

rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Zdôraznil, že
dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Oprávnenýtiežnesúhlasilsposúdenímzmluvy

o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi

nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo
možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že
nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §

4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokovzomeškania,poplatkuzaposkytnutieúveruapoplatkuzazaslanieupomienky.Zdôraznil,žetento
úrok má sankčný charakter, pretože oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a
výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Mal za to, že odvolávanie sa na
dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinná svoje

povinnosti zo zmluvy nesplnila. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu
súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu
nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O. s. p.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3
O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie
smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na

doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebonávrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad
všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z
nich udelenie poverenia vylučuje.

Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so
zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe
ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na
základetakéhotoexekučnéhotitulunemožnoviesťexekúciuprotipovinnému,pretožeexekučnémutitulu
chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.

Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je
oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva
aj z uznesenia Ústavného súdu SR z X.XX. XXXX, sp. zn. II. ÚS XXX/XXXX-XX.

V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa

exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie,
či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli
rozhodcovskú zmluvu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka uzavreli dňa
XX.X.XXXX zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený

poskytol dlžníčke úver vo výške XXX,- eur a dlžníčka sa úver zaviazala vrátiť spolu s poplatkom
XXX,- eur, teda celkom XXX,- eur v dvanástich mesačných splátkach po XX,- eur od XX.X.XXXX. K
odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov
zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa
zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to, že

zo zmluvy nevyplýva, že úver bol poskytnutý povinnej súvislosti s jej podnikaním alebo zamestnaním
a túto skutočnosť oprávnený ani netvrdil, treba zmluvu účastníkov konania posudzovať ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. I keď úverová zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ktorý tento
typ zmluvy aj upravuje, skutočnosť, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou znamená, že na
posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich sa použije aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré od X.X.XXXX v § 52
ods. 1 za spotrebiteľskú zmluvu považuje každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. V opačnom prípade by dlžníkovi ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá
zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských zmlúv vyplýva.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere na účely tohto zákona sa rozumiea/ spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b/ zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Zpredloženýchlistínnepochybnevyplýva,žeoprávnenýposkytolpovinnejdočasnepeňažnéprostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť aj
náklady spojené s týmto úverom. Súd prvého stupňa preto správne zmluvu účastníkov konania posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu.

Súčasťouzmluvyoúvere súvšeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru,vktorýchvbode18.jezakotvená
rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
M. rameno 8, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu V.

I, oddiel Sa, vložka č. XXXX/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi, je fakticky odopretá možnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Pre povinnú ako spotrebiteľa to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal
žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá
v množstve drobných klauzúl.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo i
povinnosť posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne

uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky
sa vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou (§
40 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V prejednávanej veci právna predchodkyňa povinných
podpísala zmluvu o úvere, ktorá však neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka je

vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, s ktorými síce dlžníčka vyslovila v zmluve súhlas,
tieto však nepodpísala. Medzi účastníkmi konania teda nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej
doložky, dohoda o rozhodcovskej doložke nie je zmluvnými stranami podpísaná, preto je takáto dohoda
absolútne neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 N. XXX/XXXX zo
dňa XX.XX.XXXX). Rozhodcovský súd nebol preto bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky oprávnený vo veci konať a rozhodnúť.

Dôvodom na zastavenie exekúcie súdom prvého stupňa bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej
doložky, ktorá oprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať.
Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa
rozhodcovskýrozsudokstávanespôsobilýmexekučnýmtitulom.Takýtorozhodcovskýrozsudoknemôže

byť podkladom na vykonanie exekúcie a oprávňuje exekučný súd exekúciu zastaviť v ktoromkoľvek
jej štádiu. Pretože pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie rozhodcovskej doložky, ďalšími
odvolacími dôvodmi sa odvolací súd už nezaoberal.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej

únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku

267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a
za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená

a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod podľa návrhu oprávneného
na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je potrebné
obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací súd návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený v odvolaní tiež žiadal, aby súd konanie vo veci prerušil a predložil Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 vety prvej a druhej exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
vety prvej Ústavy SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru,
ževšeobecnezáväznýpredpis,ktorýsatýkaveci,jevrozporesústavou,zákonomalebomedzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o
nesúladevšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisusústavou,zákonomalebomedzinárodnouzmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu, návrhu na
vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v súlade so

zákonom a súdnou praxou, preto nie je dôvod predložil oprávneným navrhovanú otázku na posúdenie
Ústavnému súdu SR.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1O.s.p.vspojenísustanovením
§ 142 ods. 2 O. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nemal v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.