Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/179/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201151
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014201151.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov

JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: K. Q. - REK, so sídlom Sládkovičova
1774/7, 984 01 Lučenec, IČO: 32 623 747, zast. advokátom: 1/ JUDr. Daniel Přibyl, so sídlom Dr. Vodu
18, 984 01 Lučenec a advokátom: 2/ JUDr. Jozef Brázdil, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová,
so sídlom Trhová 992/1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného:
1/ č. 1100301/1/271846/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
2/ č. 1100301/1/271881/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,

3/ č. 1100301/1/271898/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
4/ č. 1100301/1/271927/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
5/ č. 1100301/1/271939/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
6/ č. 1100301/1/271951/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
7/ č. 1100301/1/271959/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
8/ č. 1100301/1/272003/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
9/ č. 1100301/1/272060/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,

10/ č. 1100301/1/272090/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
11/ č. 1100301/1/272202/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
12/ č. 1100301/1/272224/2014/5094 zo dňa 11.6.2014,
13/ č. 1100301/1/272635/2014/4989 zo dňa 10.6.2014,
14/ č. 1100301/1/272661/2014/4989 zo dňa 10.6.2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a .

II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271846/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods. 4
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej v texte Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9614401/5/477517/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5
Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január
2010 v sume 18.701,38 Eur. Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn.
23S/179/2014.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271881/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478051/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubilžalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 23.182,08 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/180/2014.

3. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271898/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478148/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 35.250,44 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/181/2014.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271927/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478294/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 v sume 20.105,64 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/182/2014.

5. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271939/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478396/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 v sume 20.670,07 Eur.

Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/183/2014.

6. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271951/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478666/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil

žalobcovirozdieldanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiejún2010vsume30.626,20Eur.Žaloba
o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/184/2014.

7. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/271959/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.

9614401/5/478811/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 22.901,45 Eur. Žaloba
o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/185/2014.

8. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272003/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.

4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/478909/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 26.760,92 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/186/2014.

9. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272060/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/479062/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 14.837,02
Eur. Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/187/2014.

10. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272090/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/479166/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010 v sume 45.127,24 Eur.

Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/188/2014.

11. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272202/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/479250/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 34.924,94
Eur. Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/189/2014.12. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272224/2014/5094 zo dňa 11.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9614401/5/47929/2014/Meli zo dňa 06.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 40.779,12
Eur. Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/190/2014.

13. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272635/2014/4989 zo dňa 10.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.

9614401/5/526758/2014/Meli zo dňa 10.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2011 v sume 40.967,87 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/191/2014.

14. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/272661/2014/4989 zo dňa 10.6.2014 podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.

9614401/5/526943/2014/Meli zo dňa 10.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 39.276,62 Eur.
Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je zapísaná pod sp.zn. 23S/192/2014.

Z odôvodnení rozhodnutí žalovaného vyplýva, že správca dane kontrolou predložených dokladov v

nadväznosti na podané daňové priznania za jednotlivé zdaňovacie obdobia, predložený záznam podľa
§ 70 zákona o DPH o dodaných a prijatých tovaroch a službách, na základe zistení z daňovej kontroly,
spochybnil daňovým subjektom vyčíslené údaje v podaných daňových priznaniach a vo vyrubovacom
konaní vydal rozhodnutia, ktorými za jednotlivé zdaňovacie obdobia vyrubil zistený rozdiel dane.

Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až
december 2010 a o jej výsledku vyhotovil Protokol č. 9614401/5/4107462/2013/Meli zo dňa 09.09.2013.
Správca dane vykonal daňovú kontrolu u žalobcu aj za zdaňovacie obdobia január až december 2011,
o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9614401/5/4107386/2013/Meli zo dňa 09.09.2013. Daňovými
kontrolami bolo zistené u žalobcu porušenie ustanovení § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, ako

aj porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Nebolo preukázané dodanie
fakturovanéhotovaruztuzemskadoinéhočlenskéhoštátuEurópskejúnie,pretouplatnenieoslobodenia
od dane pri tomto tovare bolo neoprávnené. Preto správca dane s poukazom na ustanovenie § 2 ods.
1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 a § 69 ods. 1 zákona o DPH vyhodnotil dodanie tovaru
ako dodanie, pri ktorom je povinnosť uplatniť DPH v tuzemsku. Keďže dodávateľ fakturoval dodanie

tovaru v cene bez dane neoprávnene, pričom dodanie tovaru malo podliehať zdaneniu, určil správca
dane daň v súlade s § 22 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru o nepreukázaní
dodania fakturovaného tovaru z tuzemska do iného členského štátu na základe preverovania splnenia
podmienok v zmysle § 43 zákona o DPH, jednak vypočutím zainteresovaných osôb v predmetných
obchodných vzťahov, ale aj prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, keď maďarská finančná

správa preverovala maďarských odberateľov, nadobudnutie tovaru maďarskými daňovníkmi, prepravu
predmetného tovaru prostredníctvom jednotlivých prepravcov. Porušenie ustanovenia § 49 ods. 1, 2
písm. a/ zákona o DPH žalovaný odôvodnil tým, že nebolo preukázané, že preverované fakturované
dodávky boli skutočne realizované a prepravné služby skutočne vykonané deklarovanými dodávateľmi,
čím neboli splnené podmienky na odpočítanie dane, preto správca dane neuznal odpočítanie DPH

z predmetných dodávateľských faktúr od jednotlivých dodávateľov, ktorá sa tiež stala predmetom
vyrubeného rozdielu dane za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia.

Žalovaný, ako odvolací orgán, reagoval na odvolacie námietky žalobcu. Odmietal tvrdené porušenie
ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku a poukázal na to, že kontrolovaný daňový subjekt bol

počas výkonu daňovej kontroly oboznámený s kontrolnými zisteniami vo veci jednotlivých fakturovaných
plnení, pri ktorých vznikli pochybnosti o ich reálnom uskutočnení, pričom na ústnom pojednávaní
žalobca mal možnosť využiť svoje právo vyjadriť sa k zisteniam a pochybnosti vysvetliť, resp. odstrániť.
Pri ústnom pojednávaní dňa 14.08.2013 bol žalobca informovaný o všetkých zisteniach z daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia január až december 2010, ako aj so zisteniami z daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobia január až december 2011. Žalobca k uvedeným zisteniam síce predložil písomné
vyjadrenie, ale neuviedol v ňom žiadne skutočnosti a dôkazy, ktoré by zistenie skutkového stavu vo
veci uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH a uplatneného odpočítania dane
podľa § 49 zákona o DPH reálne preukázalo čo do priebehu a výsledku. Žalobca v podstate namietallen voči postupu správcu dane. Preto žalovaný neuznal za opodstatnenú námietku, že daňový subjekt
nevedel o pochybnostiach správcu dane k jednotlivým preverovaným plneniam. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010, v zmysle ktorého znakom jednej zo zásad

obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania spoločnosti a
z toho plynie očakávanie, že jednotlivé daňové subjekty, resp. ich zástupcovia, majú presnú vedomosť
o obsahu a rozsahu činností, ktoré vykonávajú, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak konajú.
Zdôraznil, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby vznikol nárok
na odpočítanie dane. Daňový subjekt, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí preukázať

existenciu týchto podmienok. Ak uplatňuje nárok z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Dodávateľská
faktúra ako dôkaz sama nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, pričom poukázal na
závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/40/2011 z 18.04.2012. Zákonné podmienky uvedené
v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Dôkazné bremeno je primárne na daňovom

subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži len na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Správca dane nie je povinný dokazovať uskutočnenie obchodu. Ak
daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet uznaný. V tejto
súvislosti poukázal na názory vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/52/2011 zo dňa
22.08.2012, 5Sžf/52/2011 zo dňa 28.06.2012, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, 3Sžf/100/2012 zo dňa

11.06.2013. K namietanému použitiu judikatúry ESD žalovaný uviedol, že správca dane na rozsudky vo
veciach C-255/02 „Halifax plc.“, C-440/04 „Recolta Recycling SPRL“ a C-439/04 „Axel Kittel“ poukázal
len podporne v súvislosti so všetkými zisteniami z daňových kontrol za zdaňovacie obdobia rokov 2010,
2011 a 2012. Správca dane vychádzal aj zo záverov rozsudku vo veci C-342/87 „Genius Holding BV“
a C-454/98 „Schmeink a Strobel“, v zmysle ktorého právo na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá

je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Odpočet dane je pevne viazaný na skutočné plnenie -
dodanie tovaru alebo služby. V predmetnej veci správca dane spochybnil existenciu reálneho plnenia,
ktoré by oprávňovalo kontrolovaný daňový subjekt na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Žalovaný
uzavrel, že na jednotlivé kontrolné zistenia správca dane aplikoval konkrétne ustanovenia zákona o
DPH, ktoré žalobca v jednotlivých prípadoch porušil, čo bolo dôvodom na vyrubenie rozdielu dane v

jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného,
ktorými sa domáhal ich zrušenia a vrátenia vecí žalovanému na ďalšie konanie. V žalobách uvádzal a
namietal najmä tieto skutočnosti:

1. Správca dane porušil príslušné právne predpisy upravujúce oblasť správy daní a osobitne oblasť
výkonu daňovej kontroly, najmä ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Ani raz nebolo žalobcovi
oznámené,žebyusprávcudanevznikliakékoľvekpochybnostiotom,žepredloženédokladykukontrole
niesúsprávne,úplnéalebopravdivé.Správcadanevzáverekontrolyvzápisnicizústnehopojednávania
prekvapivo a absolútne neočakávane vytkol žalobcovi údajné „nepreukázanie skutočného uskutočnenia

zdaniteľných obchodov“, hoci správca dane výslovne konštatoval, že „predložené doklady boli formálne
správne“.
2. Správca dane nezohľadnil a nedostatočne prejednal námietky žalobcu vo vzťahu k zisteniam
správcu dane a predčasne vypracoval protokol z daňovej kontroly. Ani v rozhodnutiach sa dostatočne
nevysporiadal s jeho skoršími námietkami, teda výrok rozhodnutia nemá oporu v odôvodnení a

nezodpovedá správnemu skutkovému stavu, pričom správca dane vec aj nesprávne právne posúdil.
3.Kzásadepoctivéhoobchodnéhostyku,zktorejplynieočakávanie,žejednotlivédaňovésubjekty,resp.
ich zástupcovia, majú presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorú vykonáva a predpokladá sa
preverovanie si obchodných partnerov, vytkol žalovanému neprimerane extenzívny spôsob výkladu a
tvrdil, že nie je objektívne možné, aby žalobca disponoval poznatkami o svojich obchodných partneroch

v takom rozsahu, ako to uvádza správca dane a tobôž nie, ak sú obchodní partneri zahraničnými
subjektmi. Podnikateľské subjekty nemajú právomoci, prostriedky a možnosti takého rozsahu, akými
disponujú orgány verejnej správy pri overovaní si obchodných partnerov. Jedinou cestou je nazeranie
do verejných registrov. Pokiaľ príslušný subjekt - obchodný partner figuruje v čase uskutočnenia
obchodu v obchodnom registri má pridelené IČO a podobne, nie je žiadny signál, ktorý by mal daňový

subjekt vystríhať, že by jeho potenciálny partner bol nedôveryhodný. Žalobca v čase uskutočnenia
obchodov nemal informácie zistené daňovými orgánmi, že jeho obchodní partneri boli podnikateľsky
neaktívni, nepredkladali daňové priznania, neviedli správne účtovníctvo, prípadne boli neskôr vymazaní
z obchodného registra.4. Správca dane v rozhodnutiach argumentuje judikatúrou ESD, pričom spôsob prezentácie týchto
judikátov a s nimi súvisiacich odôvodnení správcu dane evokuje domnienku, ako keby správca dane
obviňoval daňový subjekt z podvodného konania. Rozhodnutia ESD vo veciach C-255/02 „Halifax plc.“

a C-440/04 „Recolta Recycling SPRL“, na ktoré sa daňové orgány odvolávajú, vo vzťahu k účasti
na daňových podvodoch výslovne a nevyhnutne požadujú splnenie podmienky preukázania obsahu a
skutočného významu uskutočnenia obchodov vo vzťahu, že ich cieľom bolo získať zneužitím výhody,
resp. preukázanie toho, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť,
že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. Tvrdil, že správca dane vznášal na

ťarchu daňového subjektu výlučne skutočnosti, ktoré sa zistili až niekoľko mesiacov, či dokonca rokov
po tom, ako došlo k uskutočneniu obchodov medzi žalobcom a jeho obchodnými partnermi, pričom sa
jednalo len o domnienky, ktoré neboli podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by svedčili o
tom, že žalobca si nárok na odpočítanie dane uplatnil s cieľom získať zneužitím tohto práva, prípadne
že by vedel, alebo prinajmenšom musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní. Správca dane
nepreukázal, že by daňový subjekt zneužil daňovú výhodu, a že by to bolo jeho hlavným cieľom.

5. Správca dane argumentuje aj judikatúrou ESD vo veci C-439/04 „Axel Kittel“ a C-440/04 „Recolta
Recycling SPRL“, pričom priamo z týchto rozsudkov vyplýva, že daňový subjekt nemôže byť postihovaný
za konanie iných subjektov, najmä nie vtedy, ak o nich nevedel, ani vedieť nemohol.
6. Žalobca poukázal na rozsudok ESD vo veci C-285/11 „Bonik EOOD“ zo 06.12.2012, ktorý rozhodol, že
články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje, aby sa za okolností, ako sú
okolnosti dotknuté vo veci samej, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodania tovaru
z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto
dodania sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych
dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba dane vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie

zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty
spáchaného na vstupe alebo výstupe v rámci dodávateľského reťazca, prináleží overiť vnútroštátnemu
súdu.
7. Poukázal na rozsudok ESD vo veci C-273/11 „Mecsek-Gabona Kft.“ zo 06.09.2012, podľa ktorého
článok 138 odsek 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu,

aby sa za okolností, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, predávajúcemu zamietlo priznanie práva
na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa vzhľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v rámci
dokazovania, alebo že vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu,
ktorý spáchal nadobúdateľ a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať

na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode. Predávajúcemu nemožno zamietnuť oslobodenie
od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva v zmysle článku 138 odsek 1 Smernice len z toho
dôvodu, že daňový orgán iného členského štátu vymazal z registra daňové identifikačné číslo pre DPH
nadobúdateľa síce až po dodaní tovaru, alebo so spätnou účinnosťou k dátumu, ktorý predchádzal
tomuto dodaniu.

Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalobami a
žalobynavrholzamietnuť.Keďžežalobcavžalobáchuviedolúplnerovnakénámietkyakovodvolanívoči
prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane, žalovaný konštatoval, že zotrváva na odôvodnení, ktoré
uviedol vo svojich napadnutých rozhodnutiach. Správca dane v rámci daňovej kontroly prostredníctvom

medzinárodného dožiadania preveroval splnenie podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane podľa
§ 43 zákona o DPH, teda či došlo k dodaniu tovaru do iného členského štátu EÚ do Maďarska.
Na základe prijatých odpovedí sa splnenie podmienok nepreukázalo. Správca dane prostredníctvom
dožiadaní miestne príslušných správcov dane dodávateľov fakturovaných plnení preveroval aj dodanie
tovarov a prepravných služieb, z ktorých si žalobca uplatňoval odpočítanie dane podľa § 49 zákona

o DPH daň na vstupe. Dožiadaniami sa sporné dodanie tovarov a prepravných služieb deklarovanými
dodávateľmi reálne nepreukázalo. Zopakoval argumentáciu uvedenú v rozhodnutiach žalovaného k
jednotlivým žalobným námietkam. K odkazu žalobcu na rozsudky ESD vo veci C-285/11 „Bonik EOOD“
zo 06.12.2012 a vo veci C-273/11 „Mecsek-Gabona Kft.“ zo 06.09.2012 konštatoval, že žalobca
neuvádza, ako citácie rozsudkov možno aplikovať na zistenia, ktoré sú predmetom napadnutých

rozhodnutí. Správca dane na jednotlivé kontrolné zistenia aplikoval konkrétne ustanovenia zákona o
DPH, ktoré žalobca v jednotlivých prípadoch porušil, čo bolo dôvodom na vyrubenie rozdielu dane v
jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach.Súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. konania začaté na základe jednotlivých žalôb pod sp.zn. 23S/179/2014 až
23S/192/2014 spojil na spoločné konanie, ktoré sa ďalej bude viesť pod sp.zn. 23S/179/2014 z dôvodu
hospodárnostikonania,pretoževecisatýkajútýchistýchúčastníkovkonania,zároveňskutkovoaprávne

spolu súvisia.

V súlade s ustanovením § 250g O.s.p. súd veci prejednal na pojednávaní.

Právny zástupca žalobcu JUDr. Jozef Brázdil na pojednávaní trval v celom rozsahu na podaných

žalobách, ktorým žiadal vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Namietal najmä porušenie ustanovenia
§ 45 Daňového poriadku v procese daňového konania. Uviedol, že žalobcu obhajuje ako obžalovaného
v trestnom konaní, pričom poukázal na to, že daňové konanie je v úplnom protiklade s trestným konaním,
pretože sa v nich uplatňujú odlišné princípy preukazovania zodpovednosti aj zavinenia, keďže v zmysle
Daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovníkovi a v zmysle Trestného poriadku na štáte, t.j.
na obžalobe, ktorá preukazuje vinu obžalovanému. Žalobca bol vylúčený z konania pred daňovými

orgánmi, pretože bol vzatý do väzby. Nebol oboznamovaný so všetkými výsledkami dokazovania, so
zisteniami pri daňových kontrolách, so svedeckými výpoveďami a podobne. Poukázal na porušenie §
24 ods. 1 Daňového poriadku, z ktorého možno vyvodiť, že od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať
dôkazy na preukázanie právnych vzťahov jeho dodávateľov s tým, že pokiaľ on predložil všetky dôkazy
týkajúce sa jeho ako daňového subjektu, splnil si svoju dôkaznú povinnosť. Považuje za nesprávne

aplikovať zákon tak, aby daňový subjekt mal preukazovať, resp. poskytovať dôkazy o tom, čo sa stalo
v reťazci jeho dodávateľov, či odberateľov. V dôsledku postupu daňových orgánov pri tvrdení porušenia
ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH došlo do takých absurdných záverov, že obchodníci spisujú
notárske zápisnice na preukázanie skutočností o dodaní tovaru, resp. vykonávajú videozáznamy z
odovzdania tovaru. Uviedol, že v reťazcoch nie je vylúčené, že v strede určitý subjekt vôbec nemusí

vedieť o podvodnom konaní ďalších subjektov v reťazci. Nepovažuje za správne, ak daňové orgány nad
rámec zákona požadujú od žalobcu ďalšie dôkazy, pričom v zmysle zákona je zrejmé, čo má žalobca k
uplatneným nárokom preukázať, ktorú povinnosť si v danom prípade žalobca aj splnil. Poukázal tiež na
to, že orgány činné v trestnom konaní vedú konanie paralelne s daňovým konaním, pričom to, čo mala
polícia vyšetriť, by malo byť podkladom daňových rozhodnutí, a nie naopak.

Žalobca sa pripojil k vyjadreniu jeho právneho zástupcu a sám uviedol, že daňové orgány od neho
požadovali stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktoré on už ale nevedel predložiť, pričom trval na tom, že všetko
potrebné preukázal. Namietal, že nie je pravdou, že by tovar nebol vyvezený do Maďarska.

Poverený zástupca žalovaného pre veci 23S/179/2014 až 23S/190/2014 na pojednávaní zotrvával na
písomne podaných vyjadreniach k žalobám a žaloby navrhoval ako nedôvodné zamietnuť. Nepovažoval
za pravdivé tvrdenie, že boli upreté práva žalobcovi vyjadrovať sa k zisteniam počas výkonu daňovej
kontroly, nakoľko protokol z daňových kontrol bol vyhotovený dňa 09.09.2013 a doručený žalobcovi dňa
03.10.2013. Žalobca bol predvolaný počas výkonu daňovej kontroly na ústne pojednávanie, na ktorom

sa mal možnosť vyjadriť k zisteniam správcu dane. Žalobca bol vzatý do väzby až 03.12.2013. Keďže v
predmetných veciach sa nejednalo o reťazec, ale o právne vzťahy medzi žalobcom a jeho dodávateľmi,
či odberateľmi, nedošlo k preneseniu dôkazného bremena na žalobcu za ďalšie subjekty.

Poverený zástupca žalovaného pre veci 23S/191/2014 a 23S/192/2014 na pojednávaní navrhol žaloby

zamietnuť. Relevantná daňová kontrola pre zdaňovacie obdobie január 2011 a február 2011 bola
ukončená v zákonom stanovenej lehote doručením Protokolu. Nie je pravdou, že by žalobca nemal
možnosť reagovať na zistenia správcu dane, ktorý vo vyjadreniach dňa 18.03.2013, 27.11.2013,
29.01.2014 mal možnosť sa k nim vyjadriť a vyvrátiť vzniknuté pochybnosti správcu dane. Vykonaným
dokazovaním daňových orgánov sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru od dodávateľov a tiež sa

nepotvrdilo dodanie tovaru maďarským odberateľom, a to aj na základe medzinárodnej výmeny
informácií získanej od maďarskej daňovej správy. K tvrdeniu, že žalobca predložil všetky doklady,
uviedol, že nepostačuje len predloženie faktúr, resp. ďalších dokladov, ale aj preukázanie reálneho
dodania tovaru, ktoré sa v danom prípade nepotvrdilo.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p., po preskúmaní žalobami napadnutých rozhodnutí a postupu správneho orgánu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu v
medziach žalôb sú v súlade so zákonom, a preto žaloby zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie záveru daňových orgánov o nesplnení podmienok pre
oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1, 5 a 8 zákona o DPH, keď žalobca deklaroval dodanie tovaru

z tuzemska do iného členského štátu. Zároveň bolo predmetom súdneho prieskumu posúdenie záveru
daňových orgánov o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane v dôsledku porušenia ustanovení § 49
ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH žalobcom.

Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení do 30.09.2012; oslobodené od dane je

dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim
alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v
inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona; platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky
oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného

členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 43 ods. 8 citovaného zákona; ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná
odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5
písm. a) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho
mesiaca,vktoromsauskutočnilododanietovaru.Akplatiteľnemádokladypodľaodseku5písm.a)alebo
c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za

zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom

určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona; platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona; základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie

tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý
dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona; do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aja) iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu,
b) súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a
náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Súdny prieskum v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je absolútny, je daný len
rozsahom žalobných dôvodov, preto súd uplatňujúc dispozičnú zásahu v konaní posudzoval zákonnosť

napadnutých rozhodnutí žalovaného len v rozsahu žalobných námietok uplatnených v zákonom
stanovenej dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutých rozhodnutí žalovaného žalobcovi. Súd
dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, resp. postupu orgánu verejnej správy za žalobcu
nevyhľadáva. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí vo všeobecnej rovine z dôvodov
vyššie uvádzaných v jednotlivých bodoch žaloby s tým, že nenamietal a nespochybňoval nezrovnalosti

v zisteniach skutkového stavu pri konkrétnych deklarovaných obchodoch. Žalobca ani na pojednávaní
neuviedol nesprávnosť v konkrétnych zisteniach správcu dane a neoznačil na svoje tvrdenia žiadne
dôkazy.

Z administratívnych spisov predložených žalovaným súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu

kontrolu DPH podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za
zdaňovacie obdobia január až december 2010, január až december 2011. Po ukončení daňových kontrol
začalo vyrubovacie konanie, v ktorom správca dane vydal rozhodnutia, ktorými vyrubil za jednotlivé
zdaňovacie obdobia zistený rozdiel DPH. Proti rozhodnutiam správcu dane žalovaný podal odvolania.
O týchto odvolaniach rozhodoval žalovaný rozhodnutiami napadnutými žalobami tak, že všetky potvrdil.

Obsah odôvodnení prvostupňových rozhodnutí, ako aj rozhodnutí žalovaného, je v podstate totožný s
vyjadrením žalovaného k žalobe, ako ho aj vyššie uvádza súd v dôvodoch tohto rozhodnutia. Rovnako
obsah odvolacích námietok je v zásade totožný s argumentáciou obsiahnutou v podaných žalobách,
ktorú súd rovnako cituje v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

Súd po preskúmaní uvedených rozhodnutí, ako aj postupu žalovaného a postupu prvostupňového
správneho orgánu, v medziach žaloby dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia, ako aj postup
správnych orgánov sú v súlade so zákonom. Žiadna zo žalobných dôvodov nie je relevantná privodiť
zrušenie napadnutých rozhodnutí.

Pokiaľ žalobca namietal pochybenia v procese, najmä porušenie ustanovenia § 45, § 46 ods. 5
Daňového poriadku, súd má za to, že správca dane nepochybil a umožnil daňovému subjektu nejasnosti
odstrániť, vyjadriť sa k nim. V zápisnici z ústneho pojednávania 14.08.2013 je zaznamenané vyjadrenie
žalobcu, z ktorého vyplýva, že neodstránil pochybnosti daňových orgánov, pričom správca dane sa

dostatočným spôsobom vysporiadal so stanoviskom žalobcu, ako aj jeho skoršími námietkami. Je
potrebné prisvedčiť záverom daňových orgánov, že daňový subjekt v podstate namietal len procesné
otázky, avšak neposkytol také dôkazy, resp. vysvetlenia, ktoré by mali vplyv na hmotnoprávne posúdenie
veci. Zo žiadnych tvrdení v procese správneho konania, ale ani pred súdom, nevyplynul záver, že
by žalobca vyvrátil pochybnosti žalovaného, a že by jednoznačne preukázal splnenie podmienok na

uznanie oslobodenia od dane a tiež na preukázanie oprávnenosti uplatneného odpočítania dane.

Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom daňových orgánov k zásadám poctivého obchodného
styku a z toho vyplývajúceho očakávania, že jednotlivé daňové subjekty, resp. ich zástupcovia, majú
vedomosťoobsahuarozsahučinnosti,ktorúvykonáva,akoajichobchodnípartneri,čonapokonvyplýva

aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010.

Je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti každej veci, avšak v zásade obozretný subjekt má
povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo službytak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti, rovnako aj pri dodaní tovaru. Súd poukazuje aj na závery rozsudku
Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11.

Tým, že si žalobca splnil formálnu povinnosť predložiť faktúry s prílohami, dodacie listy, prípadne
ďalšie, neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnené oslobodenie
od dane a odpočítanie dane, pretože nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto
predložiť daňovým orgánom, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách.
Daňové orgány sú oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v

týchto listinách preverovať. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom daňových orgánov a s ich
postupom v konaní, pokiaľ vychádzali z predpokladu, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a
služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu, pričom správne poukázal žalovaný na toho času už ustálenú
rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na oslobodenie od dane a odpočet dane uznaný. Nejedná sa o typický „reťazec“,
ale o vzťah jednotlivých dodávateľov a žalobcu (odpočítanie dane), resp. vzťah žalobcu a jednotlivých

odberateľov v inom členskom štáte (oslobodenie od dane).

Z administratívnych spisov vyplýva, že daňové orgány vykonali rozsiahle dokazovanie, z ktorého
vyplynul skutkový stav, ktorý považuje súd za ustálený. Zo zisteného skutkového stavu vyvodili aj
správne právne závery, s ktorými sa súd plne stotožnil. Súd sa stotožňuje so stanoviskom právneho

zástupcu žalobcu JUDr. Brázdila, že dokazovanie v trestnom konaní a v daňovom konaní je vykonávané
na rozdielnych princípoch, pričom obe konania sa vedú nezávisle na sebe. Daňové kontroly boli
ukončené 03.10.2013. Žalobca bol vzatý do väzby 03.12.2013. Súd nezistil pochybenia správcu dane
pri výkone daňových kontrol. Daňovému subjektu neboli upreté žiadne práva. Mal možnosť vyjadriť sa k
zisteniam z daňových kontrol. Daňová kontrola bola síce ukončená dňom doručenia Protokolu žalobcovi,

pričom následne pokračuje daňový proces štádiom vyrubovacieho konania v zmysle § 68 Daňového
poriadku, avšak táto skutočnosť nebráni daňovému subjektu využiť svoje právo na predloženie dôkazov
podporujúcich jeho tvrdenia i vo vyrubovacom konaní, t.j. nezakazuje predkladať dôkazy ani po ukončení
daňovej kontroly. Nemožno vytknúť daňovým orgánom, ak za účelom správneho a čo najúplnejšieho
zistenia skutkového stavu použijú ako podklady k rozhodnutiu doklady, či iné zistenia orgánov činných v

trestnom konaní. Správca dane má povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
a teda aj na zistenia a doklady zabezpečené políciou. V zásade nemožno odmietnuť ani použitie
svedeckých výpovedí z trestného konania, ktoré sa stávajú súčasťou dotvorenia skutkového stavu,
pričom žalobca v procese celého daňového konania má možnosť namietať zistené skutočnosti, tieto
vyvrátiťvlastnýmitvrdeniamiaprotiargumentáciou.Pretonemožnopovažovaťpostupdaňovýchorgánov

za nezákonný, ak by si aj podklady, či už k daňovej kontrole alebo k rozhodnutiam vo vyrubovacom
konaní, zabezpečili aj z podkladov a zistení v trestnom konaní.

Z obsahu administratívnych spisov je zrejmé, že správcom dane vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov vykonaného v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s

§ 24 Daňového poriadku, súd nezistil pochybenia ani logické nesprávnosti, či inú vadu, ktorá by mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutía.

Za podstatné súd považuje to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie podmienok pre
oslobodenie od dane pri intrakomunitárnych obchodoch a pre odpočítanie dane z dodávateľských

vzťahov v tuzemsku, keď nebolo preukázané reálne dodanie tovaru. Podstatná časť žalôb sa zameriava
na tvrdenia, že konaním žalobcu nedošlo k podvodu, resp. že o podvodnom konaní svojich obchodných
partnerov nevedel, avšak súd poukazuje na to, že túto skutočnosť daňové orgány ani netvrdili.

Ak daňové orgány majú z objektívnych dôvodov pochybnosti o deklarovaných zdaniteľných obchodoch,

je na daňovom subjekte, aby tieto pochybnosti odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok.
Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok,
pričom zákon o DPH zvlášť precízne upravuje zákonné podmienky, za ktorých možno daňovému
subjektu priznať odpočítanie dane a uznať oslobodenie od dane. Podľa stanoviska súdu daňové
orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH, ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty, v prípade zistenia, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného
oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH a zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie
dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, čo viedlo k záveru, že daňový subjekt si
neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane a odpočítanie dane na vstupe. Posudzujúc vec z hľadiskadaňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie
zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského
štátu EÚ a tiež pre odpočítanie dane. Relevantným pre daňové orgány je zistenie nesplnenia týchto

zákonnýchpodmienokaniedôvodov,prečotomutakje.Daňovéorgánydaňovoukontrolouzisťujú,alebo
preverujú základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec
konania daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Napokondaňovéorgányztakéhototvrdeniaprirozhodovaníaninevychádzali,pretožedôvodomvydania

napadnutých rozhodnutí bolo nepreukázanie reálneho dodania tovaru z tuzemska do iného členského
štátu EÚ a nepreukázanie reálneho uskutočnenia fakturovaných dodávok žalobcovi. To, že nie je
možné uznať uplatnené oslobodenie od dane a odpočítanie DPH automaticky neznamená, podľa
názoru súdu, trestnoprávnu zodpovednosť daňového subjektu uplatňujúceho si oslobodenie od dane,
resp. odpočítanie dane, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu
zákonom stanovených podmienok pre priznanie týchto uplatnených nárokov. Nie je vylúčené, že daňový

subjekt o obchodných praktikách (prípadne o podvodnom konaní) svojich obchodných partnerov
nevedel (a vzhľadom na okolnosti tej ktorej veci by ani nemohol vedieť), a napriek tomu, že si
počínal opatrne, s primeranou obozretnosťou, však bolo na základe objektívne zistených skutočností
preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatneného oslobodenia od
dane, resp. pre odpočet dane na vstupe, teda ich uplatnenie je evidentne neoprávneným, na čo

musia daňové orgány adekvátne reagovať, ako tomu bolo aj v predmetnej veci, čo vyústilo do vydania
preskúmavaných rozhodnutí.

Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138
ods. 1 Smernice 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo

priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom
na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v
oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné,
relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatnených nárokov, znamená
v podstate neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú

vplyv na správne určenie dane. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť
priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu), ak predávajúci
vedel,alebomalvedieť,žeplnenie,ktoréuskutočnil,bolosúčasťoupodvodu,ktorýspáchalnadobúdateľ.
Súd má za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho
obchodu postačuje, ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z

dôvodov vyššie uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal
vedieť,žeplnenie,ktoréuskutočnilbolosúčasťoupodvodu,ktorýspáchalnadobúdateľ,jeakoalternatíva
už irelevantnou.

Z dôvodov vyššie uvedených, súd zastáva stanovisko, že žiadna zo žalobných námietok nie je
relevantnou privodiť zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného. Súd preto žaloby ako nedôvodné
zamietol.

Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je
možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.