Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. máj 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžo/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200109
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014200109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD

a zo sudcov JUDr. Nora Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. Q.H.,
B., zastúpený: Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka, Makovického 7, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za
účasti: Národná diaľničná spoločnosť a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpený: JUDr. Peter Zdráhal,
advokát, Nad plážou 16/A, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa 20. novembra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.
augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, v spojení s opravným uznesením zo dňa 02. októbra 2014, č.k.
5S/14/2014-122, m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. novembra 2013, č. 23960/2013/
B622-SV/z.70989/Pek z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 651,35 € na účet právnej
zástupkyne žalobcu Mgr. Soni Grošaftovej, advokátky, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa

20.11.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie
Obvodného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky, č. ObU-NR-OVBP2-2013/0090-017 zo
dňa 22.07.2013 vo veci vyvlastnenia pozemkov parc.č. 1356/118, 1356/117 a 1356/116 v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu vlastnícky podiel 1/8 v prospech navrhovateľa vyvlastnenia - Národná diaľničná
spoločnosť, a.s. (ďalej len „NDS“ ale aj „navrhovateľ“) vo verejnom záujme podľa § 108 ods. 2 písm.
f/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon“) v spojení s § 17 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v

znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), § 8 ods. 1 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých
opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 129/1996 Z.z.“) a § 9a ods. 4 zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových
mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o
doplnení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 669/2007 Z.z.“), pre stavbu „Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce“, na ktorú bolo
Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydané stavebné povolenie č. 118542/2008-2331/z. 56559 dňa 10.12.2008 (právoplatné dňa 30.12.2008). Finančnú náhradu za spoluvlastnícky podiel
žalobcu na vyvlastňovaných pozemkoch parc. 1356/116, 1356/17 a 1356/118 v k.ú. E. obvodný úrad určil
podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona na základe znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.04.2012

vypracovaného podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku Ing. V. Q.,
znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností.

Prvostupňový súd bol názoru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami žalobcu, svoj názor na zistený skutkový stav i spôsob aplikácie použitých
právnych noriem zdôvodnil a vysvetlil spôsobom, ktorý bol v súlade s § 46 a § 47 ods. 3 zákona č.

71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „správny poriadok“) a zároveň poskytol
správnemu súdu dostatočný priestor pre preskúmanie rozhodnutí a postupu správnych orgánov oboch
stupňov z hľadiska dôvodov vymedzených v žalobe. Keďže žalobca v žalobe neuviedol, s ktorou
jeho námietkou sa žalovaný dostatočne nevysporiadal, čím mal podľa žaloby porušiť právo žalobcu
na spravodlivé konanie, nemohol ani súd okrem uvedených všeobecných konštatovaní podrobnejšie
argumentovať k otázke namietanej nepreskúmateľnosti vydaných rozhodnutí v dôsledku ich tvrdeného

nedostatočného odôvodnenia.

Poukázal na proces preukazovania bezvýslednosti dohody, ktorá je podľa stavebného zákona
prísne formalizovaná - ukladá žiadateľovi zaslať vlastníkovi písomnú výzvu na uzavretie dohody
so stanovenými náležitosťami (vymedzenie požiadavky žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu
práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2

stavebného zákona a upozornenie na následky nereagovania na výzvu), pričom pokus o dohodu sa
považuje za bezvýsledný, ak vlastník do 15 dní od doručenia výzvy dohodu výslovne odmietne alebo v
uvedenej lehote na výzvu nereaguje. Rovnako striktný je aj spôsob zisťovania všeobecnej (trhovej) ceny
vyvlastňovaných pozemkov pre účely vyčíslenia primeranej náhrady za vyvlastnenie (ďalej v bode VIII).

Podľanázorukrajskéhosúduvyvlastňovacíorgánzákonomstanovenýpostuppredvydanímrozhodnutia

dodržal, keď prostredníctvom znaleckého posudku zistil všeobecnú cenu vyvlastňovaných pozemkov,
doručil žalobcovi písomnú výzvu na uzavretie dohody o odkúpení jeho spoluvlastníckeho podielu na
vyvlastňovanom majetku so všetkými predpísanými náležitosťami a po odmietnutí návrhu a podmienok
v ňom uvedených pristúpil k nútenému získaniu práv k dotknutým nehnuteľnostiam cestou vyvlastnenia.
V postupe správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, nedošlo v preskúmavaných

súvislostiach k žiadnemu rozporu so zákonom. Skonštatoval, že pri rešpektovaní požiadavky zákonnosti
nemal navrhovateľ vyvlastnenia s ohľadom na vypracovaný znalecký odhad hodnoty diaľničného
pozemku prakticky žiadny priestor pre hľadanie konsenzu so žalobcom ohľadom výšky odplaty za
získanie práv k predmetným pozemkom, ako sa toho dovolával žalobca.

Pokiaľ ide o iné spôsoby naplnenia cieľa vyvlastnenia, na ktorých nevyužitie sa zrejme žalobca snažil

v žalobe poukázať (zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k diaľničnému pozemku,
zriadenie vecného bremena, uzatvorenie nájomnej zmluvy), tieto podľa názoru krajského súdu
neprichádzali do úvahy, nakoľko pre daný typ stavby nepostačuje obmedzenie vlastníckeho práva
k zastavaným pozemkom, ale vyžaduje sa jeho trvalé odňatie prostriedkami verejného práva, ktoré
sú zákonom predvídané a podrobne regulované. Právny režim zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva resp. vyporiadania stavby na cudzom pozemku podľa Občianskeho zákonníka, sú
primárne inštitútmi súkromného práva. Ich použitie by bolo za daných skutkových a právnych okolností
neúčelné a na viac aj tieto inštitúty (rovnako ako pri vyvlastnení) predpokladajú uzavretie dohody
zúčastnených strán alebo vyporiadanie rozhodnutím súdu na základe ceny vyporiadavaného majetku
zistenej znaleckým posudkom vypracovaným podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z.

Námietku ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie NDS na podanie návrhu na vyvlastnenie považoval
krajský súd za neopodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že Slovenská republika
konajúca v zastúpení Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, splnomocnila NDS
aj na podanie návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcu
a následne NDS v rozsahu udeleného poverenia ďalej splnomocnila svojim zastupovaním advokáta

JUDr. Petra Zdráhala. Obe plnomocenstvá boli časovo obmedzené skončením platnosti mandátnejzmluvy č. 2/280/2010 zo dňa 04.01.2010, čo malo podľa žalobcu nastať dňom 12.08.2011, kedy mal
byť podaný návrh na kolaudačné konanie k predmetnej stavbe, ktorá bola uvedená do prevádzky na
základe rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby.

Z uvedenej mandátnej zmluvy podľa názoru krajského súdu nevyplýva žiaden dôvod pre obmedzenie
rozsahu či trvania oprávnení splnomocnenca konať v mene a na účet splnomocniteľa vo vyvlastňovacom
konaní. Obsah administratívneho spisu taktiež nezakladá akúkoľvek pochybnosť o oprávnení NDS, či
jej ustanoveného právneho zástupcu, podať návrh na vyvlastnenie a ďalej v tomto konaní zastupovať
splnomocniteľa. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní nebol povinný z úradnej povinnosti skúmať

platnosť vyššie uvedenej mandátnej zmluvy, ani okolnosti začatia kolaudačného konania k predmetnej
líniovej stavbe, keďže neexistovali podložené pochybnosti o tom, či zástupca navrhovateľa vyvlastnenia
skutočne vyjadruje vôľu zastúpeného vo vyvlastňovacom konaní. V postupe správneho orgánu v
súvislosti so zastúpením navrhovateľa vyvlastnenia vo vyvlastňovacom konaní preto súd nevidel
akúkoľvek vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia.

Predmet vyvlastnenia tvorili pozemky odčlenené overeným geometrickým plánom, ktoré boli podľa

výpisu z katastra nehnuteľností ku dňu začatia vyvlastňovacieho konania v katastri zapísané ako
ostatné plochy. Vyvlastňovací orgán mohol z hľadiska identifikácie predmetu vyvlastnenia vychádzať
len z toho stavu, aký je zapísaný v katastri nehnuteľností a to aj napriek tomu, že vyvlastňované
pozemky už boli v čase začatia vyvlastňovacieho konania zastavané rýchlostnou komunikáciou
zhotovenou na základe právoplatného stavebného povolenia vydaného podľa právnej úpravy účinnej

pred 26.07.2011 a dokonca uvedenou do predčasného užívania. Súd si je plne vedomý v právnom
štáte nežiaducej výnimočnosti danej situácie, keď sa vyvlastňujú pozemky už fakticky zastavené
stavbou uvedenou do užívania. Faktom však zostáva, že z hľadiska druhového určenia budú predmetné
pozemky zapísané do katastra nehnuteľností ako zastavané až potom, keď sa predmetná líniová
stavba skolauduje. Kolaudačnému rozhodnutiu však musí predchádzať vysporiadanie vlastníctva k

už zastavaným pozemkom, čomu má slúžiť práve vyvlastnenie uskutočnené podľa právneho režimu
stanoveného v § 9a novelizovaného zákona č. 669/2007 Z.z.

V súvislosti s námietkou žalobcu o nesúlade medzi identifikáciou predmetu vyvlastnenia vo vydaných
vyvlastňovacích rozhodnutiach a skutočným stavom, považuje krajský súd za potrebné podotknúť, že
žalobca v žalobe neuvádza, ako sa táto konkrétna skutočnosť premietla do jeho právneho postavenia

a akým spôsobom bol v tejto súvislosti ukrátený na svojich právach. Práve tvrdenie o ukrátení žalobcu
na jeho subjektívnych právach tvrdeným rozporom postupu alebo rozhodnutia správneho orgánu
so zákonom je zákonnou podmienkou pre uplatnenie preskúmavacej právomoci súdu v správnom
súdnictve.

Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že štát v súlade s platným právom, zastaval neskôr

vyvlastňované pozemky stavbou rýchlostnej komunikácie na základe právoplatného stavebného
povolenia, nemôže byť vo vyvlastňovacom konaní vzatá do úvahy ako faktor, ktorý mohol mať vplyv
pre zvýšenie alebo zníženie hodnoty vyvlastňovaných pozemkov. Až kolaudačné rozhodnutie spolu
s geometrickým plánom môžu byť tými právnymi skutočnosťami, na základe ktorých príslušný orgán
správy katastra v záznamovom konaní zmení druh predmetných pozemkov z ostatných plôch na

zastavané plochy.

Ústavný súd sa vo vyššie uvedenom náleze vyjadril predovšetkým k neústavnosti tzv. nepriameho
vyvlastnenia, teda právneho režimu umožňujúceho realizáciu výstavby trvalej stavby bez
hmotnoprávneho titulu k pozemku, ktorého preukázanie bolo odložené až na okamih kolaudácie stavby.
Novela zákona č. 669/2007 Z.z. prijatá po nadobudnutí účinnosti uvedeného nálezu ústavného súdu (§

9atohtozákona)vytvárazákonnýpodkladprevysporiadanievlastníctvakpozemkompodtýmistavbami,
ktoré boli zriadené na základe právoplatných stavebných povolení vydaných podľa predpisov účinných
pred 26.07.2011. Právna úprava dala stavebníkovi priestor na získanie práv k pozemkom zastavaným
cestnými stavbami dohodou najneskôr do 28.02.2013 s tým, že ak zostane pokus stavebníka o získanie
týchto práv dohodou bezvýsledný, alebo ak stavebník tieto práva v stanovenej lehote z akéhokoľvek

dôvodu nezíska, musí podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona. Uvedený právny režimteda umožňuje aj dodatočné vyvlastnenie pozemkov už fakticky zastavaných cestnými stavbami. To
platí aj napriek skutočnosti, že primárnym účelom zákona č. 669/2007 Z.z. je úprava postupu správnych
orgánov v územnom stavebnom konaní pri príprave stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Iné

riešenie vzťahu vlastníka pozemku zastavaného trvalou verejnoprospešnou stavbou na jednej strane
a štátom ako vlastníkom verejnoprospešnej stavby, pokiaľ nedôjde k dohode medzi oboma stranami,
prakticky neprichádza do úvahy.

Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nesplnení zákonom stanovenej podmienky pre podanie
návrhu na vyvlastnenie tým, že stavebník podal tento návrh predo dňom 28.02.2013, teda predčasne.

Je totiž nepochybné, že stavebník urobil zákonom predpokladaný pokus o odkúpenie spoluvlastníckeho
podielu žalobcu na predmetných pozemkoch, ktorý zostal bezvýsledný. Žalobca síce deklaroval ochotu
sa dohodnúť, avšak len na predaji 100% pôvodnej výmery pozemkov, z ktorých boli vyvlastňované
pozemky odčlenené a za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu všeobecnú cenu týchto pozemkov určenú
znaleckým posudkom. Vzhľadom na uvedený postoj žalobcu k prípadnej dohode so stavebníkom podľa
názoru súdu nič nebránilo stavebníkovi v zmysle § 9a ods. 3 zák. č. 669/2003 Z.z. podať návrh na

vyvlastnenie. Z uvedeného zákona nemožno vyvodiť, že by sa na návrh podaný predo dňom 28.02.2013
nemalo prihliadať, či dokonca že by sa malo konanie začaté na základe takéhoto návrhu zastaviť.
Zákon ukladá stavebníkovi pokúsiť sa o dohodu s vlastníkom pozemku, neurčuje však, že návrh dohody
musí vychádzať z požiadaviek vlastníka pozemku. Pokiaľ bol teda pokus o dohodu urobený v dobe od
nadobudnutia účinnosti uvedenej právnej úpravy do 28.02.2013 a takýto pokus zostal z akýchkoľvek

dôvodov bezvýsledný, bol stavebník legitimovaný na podanie návrhu na vyvlastnenie.

Krajský súd uviedol, že aj pri akceptovaní takého výkladu zákona, že predo dňom 01.03.2013 nemohol
stavebník za žiadnych okolností podať návrh na vyvlastnenie pozemkov, splnil by takýto predčasne
podaný návrh požiadavky zákona dňom 01.03.2013 a bolo by potrebné o ňom meritórne rozhodnúť.

Pri posudzovaní otázky verejného záujmu na vyvlastnení vychádzal správny orgán zo zákona č.

669/2007 Z.z., ktorý stanovuje zoznam stavieb, na ktorý sa vzťahujú jednorazové mimoriadne opatrenia;
verejný záujem na realizácii predmetnej stavby teda vyplýval priamo z uvedeného zákona, ktorý je
vo vzťahu ku stavebnému zákonu osobitným predpisom majúcim prednosť pred všeobecnou úpravou
vyvlastnenia v stavebnom zákone.

Uvedený prístup je nutné považovať za rozporný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretože

„... ak je daný expropriačný titul - výstavba diaľnice, musí sa ešte preukázať, že táto výstavba je vo
verejnom záujem ...“ (bod 55 nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 19/09).

Krajský súd súhlasí so žalobcom, že nie je možné zamieňať predmet a účel vyvlastnenia s verejným
záujmom. Verejný záujem na vyvlastnení pozemkov pre účely výstavby diaľnic a rýchlostných
komunikácií sa v zmysle stavebného zákona preukazuje vo vyvlastňovacom konaní. Skúmanie

existencie verejného záujmu by malo dať odpoveď na otázku, či všeobecný záujem na uskutočnení
stavby prináša taký prospech rozhodujúcej časti verejnosti, ktorý je v zjavnom nepomere s individuálnym
záujmom vlastníka stavbou dotknutých nehnuteľností na jej nerušenom užívaní. O tom, či je daný
verejný záujem na vyvlastnení pre potreby určitej stavby, teda nemôže rozhodovať zákonodarca, ale
vyvlastňovací orgán v rámci vyvlastňovacieho konania, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V

tomto zmysle sa senát krajského súdu stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp.zn. 6S
96/2013, ktorá sa týkala vyvlastnenia pozemkov iného vlastníka pre potreby tej istej stavby, že „verejný
záujem je predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu vyvlastňovacieho konania na základe
zváženia najrôznejších partikulárnych záujmov“. Neosvojil si však záver rozsudku v uvedenej veci, z
ktorého vyplýva, že nedostatočné individuálne skúmanie verejného záujmu by malo byť dôvodom pre

zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Senát krajského súdu je toho názoru, že existencia verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov pre
potreby daného úseku rýchlostnej komunikácie ako objektivizovaná skutočnosť vyplynula z podkladov
zhromaždených vyvlastňovacím správnym orgánom. Verejný záujem bol v konaní stavebníkom
pomenovaný a zdôvodnený a nemožno poprieť, že sa čiastočne prekrýva s účelom výstavbyrýchlostnej komunikácie, ktorý bol definovaný rozhodnutím o umiestnení predmetnej stavby. Tým bolo
predovšetkým prepojenie Bratislavy so stredným Slovenskom, vyriešenie problematickej dopravy na
danom úseku a zníženie alarmujúcej nehodovosti. Podľa názoru súdu pokiaľ existuje verejný záujem

na diaľničnom dopravnom prepojení Bratislavy s Banskou Bystricou rýchlostnou komunikáciou, ktorá
potenciálne prináša vyššiu dopravnú bezpečnosť, mnohostranný rozvoj stredoslovenského regiónu,
vytvára predpoklady pre prílev investícií a vznik nových pracovných príležitostí, potom je daný verejný
záujem na vyvlastnení pozemkov zastavaných predmetnou rýchlostnou komunikáciou.

Je faktom, že správne orgány oboch stupňov sa otázke verejného záujmu z naznačených hľadísk v

potrebnej miere nevenovali a napadnuté rozhodnutie je z tohto pohľadu nedostatočne odôvodnené.
Krajský súd je však toho názoru, že zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na
ďalšie konanie, v ktorom by len doplnil odôvodnenie rozhodnutia v uvedenom smere, by bolo neúčelné,
pretože by viedlo len k formálnemu zopakovaniu konania a neprinieslo by v otázke existencie verejného
záujmu na vyvlastnení žiadnu zmenu.

Senát je tiež toho názoru, že nie je v kompetencii súdnej moci posudzovať verejný záujem na

vyvlastnení vo väzbe na možné alternatívy trasovania rýchlostnej komunikácie. Súdu totiž neprináleží v
súvislosti so skúmaním verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov viesť polemiku o tom, ktorá z úvah
prichádzajúcich variant trasy komunikácie R1 sa mala realizovať, prípadne aké by boli dopady ostatných
variant trasovania na štátny rozpočet. Rozhodnutia v týchto otázkach patria do kompetencií orgánov
vládnej moci. Pri posudzovaní existencie verejného záujmu na vyvlastnení patrí súdu preskúmať závery

o tom, či realizácia predmetnej cestnej stavby je pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu v
záujme väčšiny spoločnosti a či tento verejný záujem z hľadiska primeranosti odôvodňuje zásah do
individuálnych práv a záujmov vlastníkov pôdy na pokojnom užívaní majetku. Súd je toho názoru,
že o existencii verejného záujmu na vyvlastnení spoluvlastníckeho podielu žalobcu na pozemkoch
zastavaných cestnou stavbou niet žiadnych relevantných pochybností.

Z citovanej ústavnej i zákonnej úpravy vyplýva, že vyvlastnenie pozemkov pre účely verejno-
prospešných stavieb vrátane stavieb rýchlostných komunikácií je zásadne možné len v nevyhnutnej
miere a v rozsahu, ktorý je potrebný pre dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Stavebný zákon umožňuje
výnimku z uvedeného pravidla len pre prípad, že sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti
pozemku a vlastník alebo iný oprávnený užívateľ by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku, alebo

len s neprimeranými ťažkosťami. Vtedy je možné rozšíriť vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť pozemku,
pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.

V prejednávanej veci boli geometrickým plánom odčlenené a novovytvorené pozemky tvoriace predmet
vyvlastňovacieho konania o celkovej výmere 4 719 m2, pričom zostávajúca výmera pôvodných
pozemkov v spoluvlastníctve žalobcu, z ktorých vznikli vyvlastňované parcely, predstavuje výmeru 17

062 m2. Je faktom, že vyvlastňované pozemky sú vzhľadom na trasu komunikácie situované približne
v strede pôvodných parciel využívaných pred začatím výstavby na poľnohospodárske účely. Tento
fakt by nepochybne mohol v súčasnosti sťažiť využívanie zvyšných parciel, napr. skomplikovať prístup
minimálne na jednu z dvoch častí rozdelených pozemkov. Žalobca však v priebehu vyvlastňovacieho
konania netvrdil, že by nejakú časť zo zostatkových pozemkov nemohol užívať vôbec alebo len s

neprimeranýmiťažkosťami.Bezuvedeniakonkrétnychdôvodovnavrholvyvlastniťcelézvyšnépozemky,
ktoré zostali po odčlenení parciel tvoriacich predmet vyvlastňovacieho konania.

Krajský súd je v zhode so žalovaným toho názoru, že v danom prípade nebol dôvod pre rozšírenie
vyvlastnenia nad nevyhnutnú mieru, ktorú predstavujú vyvlastňované pozemky, nakoľko v rámci
vyvlastňovacieho konania nebolo zistené, že by žalobca ako spoluvlastník zostávajúcej výmery (78%)

z pôvodných pozemkov nemohol tieto zvyšné časti užívať na poľnohospodárske či iné účely, prípadne
že by bolo ich užívanie neprimerane sťažené.

Na dosiahnutie účelu vyvlastnenia nebolo podľa názoru súdu nevyhnutné rozšíriť vyvlastnenie aj na
cestné ochranné pásmo rýchlostnej komunikácie, pretože toto nie je súčasťou komunikácie (§ 1 ods.3, 4 zák.č. 135/1961 Zb.). V cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť,
ktorá by mohla ohroziť rýchlostnú komunikáciu a premávku na nej. Právna úprava ochranných pásiem
však nevylučuje, aby pôda v rámci ochranných pásiem bola využívaná na poľnohospodárske účely. Z

uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že z hľadiska stanovenia rozsahu vyvlastnenia boli postup
správnych orgánov i vydané rozhodnutia v medziach zákona.

Vo vyvlastňovacom konaní sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť podľa stavebného zákona
určuje vo výške zodpovedajúcej trhovej cene určenej znaleckým posudkom, pričom trhovou cenou
nehnuteľnosti sa rozumie cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom

istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Za pravdivé je možné považovať tvrdenie žalobcu, že stavebný
zákon neobsahuje splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého by sa pri zisťovaní trhovej ceny
vyvlastňovanej nehnuteľnosti znaleckým posudkom malo postupovať podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o
stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Treba však zároveň konštatovať, že podľa uvedenej vyhlášky sa
postupuje vždy v prípade, ak je potrebné stanoviť všeobecnú hodnotu majetku (vrátane nehnuteľností)
na požiadanie štátneho orgánu v rámci jeho právomoci (§ 1 ods. 2 cit. vyhl.), pričom za všeobecnú

hodnotu majetku sa považuje výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom
najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase (§ 2
písm. g/ cit. vyhl.). Žiaden iný právny predpis, na základe ktorého by mohol znalec určiť trhovú cenu
vyvlastňovaných nehnuteľností, neprichádza do úvahy.

Vo vyvlastňovacom konaní vedenom podľa stavebného zákona a subsidiárne podľa správneho poriadku

zhromažďuje podklady rozhodnutia navrhovateľ vyvlastnenia, ktorý ich predkladá správnemu orgánu a
preukazuje nimi skutočnosti dôležité pre konanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z takýchto podkladov je
aj znalecký posudok na určenie ceny vyvlastňovaných nehnuteľností. Skutočnosť, že v prejednávanej
veci bol znalecký posudok znalca Ing. V. Q. vypracovaný na základe žiadosti navrhovateľa vyvlastnenia,
nediskvalifikuje takýto doklad z podkladov rozhodnutia, nakoľko znalec zapísaný v zozname znalcov

vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR je nezávislou osobou, ktorá je povinná vykonávať odbornú
znaleckú činnosť riadne a v súlade s právnymi predpismi, pričom za porušenie povinností pri výkone
znaleckej činnosti zodpovedá ministerstvu; dokonca za vedome nepravdivý znalecký posudok možno
znalca trestne stíhať. Znalca môže pre potreby konania ustanoviť aj správny orgán a poveriť ho
vypracovaním znaleckého posudku, ak je to potrebné pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre

rozhodnutie, napr. ak bol znalecký posudok predložený účastníkom konania hodnoverne spochybnený
iným relevantným dôkazom - iným znaleckým posudkom alebo stanoviskom odborne spôsobilej osoby.

Pokiaľ ide o zisťovanie všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných nehnuteľností, túto je v zmysle
vyhlášky č. 492/2004 Z.z. možné určiť zásadne buď porovnávacou metódou, alebo metódou polohovej
diferenciácie (výnosová metóda v predmetnej veci neprichádzala do úvahy), ktoré by obe mali viesť k

podobnému výsledku, pričom výber metódy je na znalcovi. Súdny znalec Ing. V. Q. pri vypracovávaní
znaleckéhoposudkuvpredmetnejvecipoužilmetódupolohovejdiferenciácie,nakoľkonemalkdispozícii
porovnávací materiál, ktorý by tvorili najmä zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku v
k.ú. E. v porovnateľnom čase. Znalecký posudok i jeho závery sú podľa názoru súdu konzistentné,
posudku nemožno vytknúť vnútornú rozpornosť či nelogickosť, ktoré by spochybňovali vyvodené závery.

Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by poukazovali na nesprávnosť či neaktuálnosť
záverov znalca, napr. potvrdenie obce Čierne Kľačany o cenách pri nedávnych prevodoch vlastníctva
porovnateľných pozemkov, stanoviská realitných kancelárií a podobne. V konaní nevyšlo najavo nič, čo
bypodporilotvrdeniažalobcu,ževyvlastňovanépozemkymajúvyššiucenu,akojuurčilznalec.Zatakýto
dôkaz nemožno považovať zmluvy o prevode vlastníctva pozemkov v k.ú. G. či v iných lokalitách, na

ktoré sa odvolával žalobca, nakoľko tieto doklady nemajú pre daný účel žiadnu dôkaznú hodnotu. Preto
tvrdenie žalobcu, že za vyvlastnený majetok mu nebola poskytnutá spravodlivá náhrada, považoval súd
zasubjektívneanepodloženéajetohonázoru,ževprocesevyvlastňovaniajepotrebnévzmyslezákona
postupovať podľa exaktných podkladov a to aj so zreteľom na skutočnosť, že proces vyvlastňovania pre
potreby rýchlostnej komunikácie sa týka mnohých vlastníkov pozemkov.

Postup pri zisťovaní trhovej ceny vyvlastňovaných nehnuteľností bol podľa názoru súdu v súlade so
zákonom. Pokiaľ mal žalobca za to, že určená náhrada za vyvlastnenie jeho spoluvlastníckeho podielunezodpovedá trhovej cene, mohol sa obrátiť s požiadavkou na vyššiu náhradu na príslušný súd (§ 8
ods. 3 zák. č. 129/1996 Z.z.).

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa prekážky rozhodnutej veci,

ktorú malo tvoriť rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre č.: KSUNR-2012-183-002 zo dňa
15.02.2012, ktorým bol návrh NDS na vyvlastnenie tých istých pozemkov totožných vlastníkov a pre
rovnakú stavbu právoplatne zamietnutý. Je pravdou, že právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci
bráni tomu, aby sa o tej istej veci konalo a rozhodovalo znova. Totožnosť veci však nie je daná len
okruhom účastníkov konania a jeho predmetom, ale aj dôvodmi, o ktorých sa rozhodovalo. Spomenuté

rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 sa síce týkalo vyvlastnenia
spoluvlastníckeho podielu žalobcu na tých istých pozemkoch a pre tú istú stavbu, avšak skutkové
okolnosti, ktorými navrhovateľ vyvlastnenia odôvodnil svoj návrh, sa zmenili. Bol totiž vykonaný nový
pokus o dohodu so žalobcom na odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu a žalobcovi bola tiež
ponúknutávyššiakúpnacena.Identitavecibolatiežnarušenázmenouprávnejúpravy,nakoľkoposledný
návrh NDS na vyvlastnenie bol opretý o novelizované znenie zákona č. 669/2007 Z.z. (§ 9a), ktoré

nanovo upravilo postup pri majetkovoprávnom vysporiadaní vlastníkov pozemkov pod realizovanou
cestnou stavbou. Uvedené zmeny skutkového a právneho stavu odlišujú posledné vyvlastňovacie
konanie od skoršieho konania ukončeného rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa
15.02.2012 a preto uvedené rozhodnutie nemôže tvoriť prekážku rozhodnutej veci, pre ktorú by bolo
potrebné vyvlastňovacie konanie zastaviť (§ 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku).

II.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že v danej súvislosti dáva do
pozornosti rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 6S/96/2013, ktorým rozsudkom v identickej veci,
len s rozdielom v osobe žalobcu, došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia žalovaného, s ktorým
právnym záverom sa v celom rozsahu stotožňuje. Uvedený rozsudok, na podklade podaného odvolania

žalovaným, je predmetom súdneho prieskumu na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“ aj „NS SR“).

Za najzávažnejšie pochybenie súdu je nutné považovať vyslovenie záveru k otázke existencie
verejného záujmu, ako jednej z podmienok možnosti pristúpenia k procesu vyvlastnenia, ktorý je
nesporne zásahom do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok. Žalobca počas celého procesu

vyvlastnenia, a to už aj v predchádzajúcom vyvlastňovacom konaní k dotknutým pozemkom, namietal
nepreukázanie existencie jednej zo základných podmienok možnosti pristúpenia k vyvlastneniu jeho
vlastníckehopráva,atoexistenciuverejnéhozáujmu,ktorýzostranysprávnychorgánovnebolskúmaný,
a teda ani preukázaný.

K zdôvodneniu existencie verejného záujmu súdom je nutné predovšetkým podľa odvolateľa uviesť,

že nie je zrejmé čo súd v rámci svojej činnosti vo vzťahu k preukázaniu existencie verejného záujmu
preskúmaval, nakoľko samotná existencia verejného záujmu nebola v rámci vyvlastňovacieho konania
správnymi orgánmi skúmaná a už vôbec nie preukázaná. Súd v danom prípade svojvoľne pristúpil k
vysloveniu záveru, že táto podmienka bola splnená, pričom ani jediným relevantným argumentom túto
nezdôvodnil.

Prelomovým rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k otázke verejného
záujmu, bolo rozhodnutie vo veci Sporrong a Loennroth vs. Švédske kráľovstvo z roku 1982. V ňom
súd dospel k aplikácii zásady proporcionality pri zásahu do vlastníckeho práva, ktorej zmyslom bolo
to, aby sa pri aplikácii čl. 1 Protokolu č. 1 posudzovalo, či sa dosiahlo spravodlivé vyváženie medzi
ochranou vlastníckeho práva a spoločenským záujmom, a teda, či pôvodný vlastník nehnuteľnosti

nemusí na základe rozhodnutia o vyvlastnení niesť individuálne a nadmerné bremeno. Súd uviedol, že
tento článok v sebe obsahuje tri rôzne pravidlá: prvé pravidlo stanovené v prvej vete má všeobecnú
povahu a zahŕňa princíp pokojného užívania majetku; druhé pravidlo, obsiahnuté v druhej vete, zahŕňa
prípady pozbavenia majetku; tretie pravidlo stanovené v treťom paragrafe uznáva, že členské štátysú oprávnené, medzi iným, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Tieto tri
pravidlá sú však navzájom prepojené. Pri posudzovaní druhého a tretieho pravidla je potrebné prihliadať
na prvé, ktoré v sebe zahŕňa všeobecný princíp pokojného užívania majetku. Citované rozhodnutie

stanovilo rámec pre interpretáciu čl. 1 Dohovoru a znamenalo výraznú kvalitatívnu zmenu poňatia
preskúmavacej činnosti súdu, ktorá sa dovtedy zameriavala iba na legalitu a legitimitu zásahov štátu
do práva na majetok a jeho pokojné užívanie. Prijatím tohto rozhodnutia začal ESĽP preskúmavať i
splnenie podmienky proporcionality oprávnenosti zásahov do vlastníckeho práva, ktorá bola vyjadrená
hľadaním spravodlivej rovnováhy medzi záujmami spoločnosti a záujmami jednotlivca.

Súlad s ústavnosťou a zákonnosťou pri zbavovaní majetku ESĽP ďalej vyjadril v rozhodnutí vo
veci Lithgow vs. Spojené kráľovstvo z roku 1986, kde judikoval nasledujúcu myšlienku: „Je nutná
existencia primerane dostupných a presných ustanovení vnútroštátneho práva, vyhovujúcich základným
požiadavkám pojmu právo a ich dodržiavanie.“ Povedané inými slovami, právna úprava zásahu do
vlastníckeho práva musí byť schopná zabrániť vzniku toho, čo ESĽP označilo vo svojom rozhodnutí
ako „individuálne a mimoriadne bremeno“. Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorou sa toto rozhodnutie

zaoberalo bolo štátne donútenie, ktoré sa nesmie konať arbitrážne alebo diskriminujúcim spôsobom.
Postup musí zodpovedať zásade zákonnosti a zabezpečovať primeranú istotu.

V rámci rozhodovacej praxe sa ESĽP zaoberal aj výkladom pojmu „verejný záujem“, ktorý je typickým
príkladom nejasného pojmu a stáva sa tak problematickou súčasťou rozhodovania. Najvýznamnejším
rozsudkom z tejto oblasti je rozhodnutie vo veci James a ostatní vs. Spojené kráľovstvo. Súd tvrdí, že je

predovšetkým na vnútroštátnych orgánoch, aby určili, či je tu verejný záujem, aby odôvodnili opatrenia
vedúce k odňatiu majetku, ako aj učinili kroky, ktoré je prípadne potrebné podstúpiť k náprave. Súd bude
úsudok zákonodarcu rešpektovať v tom, čo považuje za verejný záujem a čo nie, s výnimkou prípadu,
kedy by bol takýto jeho názor bez rozumného základu. V spojitosti s tým ESĽP uviedol nasledovné:
„Odňatie vlastníctva, ktoré sa uskutoční v záujme legitímnej (rozumnej) sociálnej, hospodárskej alebo

inej politiky, môže byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď spoločnosť ako taká nemá priame využitie
alebo potešenie z odňatého vlastníctva.“

V súhrne sa postupom času v judikatúre ESĽP, ale aj v slovenskej judikatúre, formovali nasledujúce
požiadavky: je dôležité objektívne preukázanie existencie verejného záujmu v konkrétnom prípade
zásahudovlastníckehopráva,zákazarbitrážneho(nadradeného)prístupuvrámciprocesuvyvlastnenia,

existencia legitímneho účelu a vyváženého vzťahu.

Je teda nesporné, že podmienky a následné preukazovanie verejného záujmu je naplňované až
okolnosťami konkrétneho prípadu, a ako taký, je posudzovaný vo vzťahu k ostatným partikulárnym
(súkromným) záujmom, či iným verejným záujmom, voči ktorým musí byť schopný sa presadiť, aby bolo
možné pristúpiť k vyvlastneniu. Tento celý proces je možné naplniť až v rámci vyvlastňovacieho konania,

ktoré môže byť začaté len na základe účelu stanoveného v zákone. Nachádzanie verejného záujmu,
ako jednej z podmienok, ktorej naplnenie je pre vyvlastnenie nevyhnutné, je jednou zo základných
podmienok úspešnosti vyvlastňovacieho konania.

V závere k tejto otázke opätovne odvolateľ poukázal na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 19/09, ktorý
krajský súd absolútne odignoroval, najmä bod 53. „Napadnuté ustanovenia spôsobujú, že napriek

neprebehnutiu, ba ani nezačatiu formálneho vyvlastnenia sa stavia. Z tohto pohľadu nie je problémom
zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vyvlastnenie, ale nevyvlastnenie -skutočnosť,
že formálne vyvlastnenie alebo zmluvné zabezpečenie vlastníckeho alebo iného hmotného práva
neprebehlo, prípadne ani nezačalo pred začatím výstavby. Na druhej strane počiatočné vyvlastnenie de
facto a následný normatívny a fakticky tlak, ktorý vyvolávajú napadnuté ustanovenia na zabezpečenie

vlastníckeho práva k pozemkom dodatočným formálnym vyvlastnením, vytvára vlastne vyvlastnenie
priamo zákonom, čo ústava nedovoľuje (PL. ÚS 38/95 - Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby
k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom).“Bod 54. Citovaného nálezu uvádza: „Napadnuté ustanovenia v kontexte s celým obsahom zákona č.
669/2007 Z.z. zamieňajú poradie a účel (podstatu) stavebného a vyvlastňovacieho konania. Vytvárajú
mylný dojem, že je možné stavať na cudzom pozemku, keďže neskôr bude pozemok predsa len

vyvlastnený. Z právneho poriadku však vyplýva, že to vôbec nie je tak jednoznačné. Naopak,
vyvlastňovacie konanie sa nemusí skončiť vyvlastnením nevyhnutne, ale aj zamietnutím vyvlastnenia
(nepriamo to vyplýva napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2610 sp.zn.
6Sžo/150/2009, dostupné na internete www.supcourt.gov. sk). To by však
v posudzovanom prípade spôsobilo zložitú právnu situáciu. Problémom napadnutých ustanovení je

skutočnosť, že k formálnemu vyvlastňovaniu alebo napríklad odkúpeniu nehnuteľností nedošlo pred
začatím stavebných prác, a teda sa stavia na pozemkoch cudzích ešte nevyvlastnených. Dochádza
tak k tzv. vyvlastneniu de facto, čo nie je zlučiteľné s ústavou ani s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Stavebný úrad - ministerstvo dopravy už vydaním
stavebného povolenia de facto vyvlastňuje nehnuteľnosť a krajský stavebný úrad vo vyvlastňovacom
konaní už len určuje výšku náhrady. Stavebný úrad vykonáva uvedené de facto vyvlastnenie primárne

verejnouvyhláškounazákladepodkladovNDS.Ažvrežimeformálnehovyvlastneniaoslovujevlastníkov
zákonomustanovenýmspôsobomkrajskýstavebnýúradzpozícienositeľaverejnejmoci.Stavebnýúrad
nemusí v stavebnom konaní posudzovať žiaden verejný záujem napriek tomu, že vyvlastňuje de facto.“

Ústavná akceptácia takéhoto ďalšieho, všeobecnejšieho - nadradeného vyššieho verejného záujmu
by znamenala dať štátnej moci licenciu na výstavbu diaľnic, kde si zmyslí a kedy si zmyslí, pričom

vyvlastňovacie konanie by sa zúžilo len na otázky výšky odškodnenia. Súčasná právna úprava, ústavná
ochrana vlastníckeho práva konkretizovaná stavebnými predpismi, však nie je kompatibilná s týmto
modelom. Z hľadiska štandardov ochrany ústavnosti uplatňovaných v doterajšej judikatúre ústavného
súdu by akceptácia spôsobu vyvlastnenia ustanovená v zákone o jednorazových mimoriadnych
opatreniach v súvislosti s výstavbou diaľnic vytvorila neprijateľný precedens pre ďalší vývoj stavebného

konania aj vo vzťahu k iným druhom verejnoprospešných stavieb.

Odvolateľ poukázal i na tieto časti citovaného nálezu: „Možnosť vydania stavebného povolenia a
výstavby na cudzom pozemku znamená, že procesná ochrana poskytnutá vo vyvlastňovacom konaní je
iluzórna. V zmysle zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v stavebnom konaní sú vlastníci
pozemkov skôr objektom než riadnym subjektom vyvlastňovacieho konania. Napadnuté ustanovenia

zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach, zvlášť pojem „nemožnosť získať“, sú vágne,
neurčité, nespĺňajúce kritériá kvality a predvídateľnosti zákona zasahujúceho do vlastníckeho práva
tak, ako to vyžaduje ústava a dohovor. Napadnuté ustanovenia ani v kontexte textu celého zákona nie
sú koncepčne previazané s povinnosťou preukázať práva k pozemkom v kolaudačnom konaní, resp.
nestanovujú dôsledky nepreukázania týchto práv v kolaudačnom konaní. Možno sa len domnievať,

že pre účely preukázania titulu bude nutné vyvlastňovacie konanie, ale zákon o jednorazových
mimoriadnych opatreniach tak explicitne neustanovuje. Táto skutočnosť je zrejme dôkazom toho,
že zákonodarcovi išlo len o to, aby sa začalo stavať, bez zváženia ďalších súvislostí. Napadnuté
ustanovenia vytvárajú ústavne neakceptovateľnú nerovnosť medzi vlastníkmi pozemkov, ktorých sa týka
zákon č. 669/2007 Z.z. na jednej strane a vlastníkmi ostatných pozemkov, na ktorých sa majú stavať

iné diaľnice alebo cesty, a taktiež vlastníkmi iných pozemkov na území Slovenskej republiky na strane
druhej. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon fakticky determinuje pozitívny výsledok vyvlastňovacieho
konania pre stavebníka, vytvára neakceptovateľný tlak na krajské stavebné úrady smerujúci k jedinému
možnému výsledku prípadného vyvlastňovacieho konania. To narúša deľbu moci medzi zákonodarnou
mocou na jednej strane a výkonnou a súdnou mocou na strane druhej. V otázkach vyvlastnenia

je zmyslom deľby moci individuálna ochrana vlastníka. Zákonodarca všeobecne určí vyvlastňovacie
dôvody vo verejnom záujme, ktoré sa konkretizujú a preukazujú v individuálnom konaní pred orgánmi
štátnej správy s následnou súdnou ochranou. Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku
konkrétnym diaľniciam budú fakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania, tým
vlastne determinuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu vlastníkov

pozemkov. Právny poriadok Slovenskej republiky a zahraničné právne úpravy poznajú aj iné miernejšie
nástroje na plynulú výstavbu diaľnic bez toho, aby bolo nutné stavať na pozemku bez hmotnoprávneho
titulu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho doterajšej
judikatúre, podľa ktorého podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené len vtedy, ak verejný
záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka a ak účel zamýšľaný obmedzením právavlastniť majetok nemožno dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného
vlastníckeho práva (m.m. PL ÚS 33/95 j PI. ÚS 15/06).“

Verejný záujem, ako základná podmienka pre podanie samotného návrhu na vyvlastnenie, musí byť

predmetom posudzovania a preukazovania v samotnom vyvlastňovacom konaní, pri zvážení všetkých
dopadov na spoločnosť, nakoľko jeho preukázanie je priamo definované v § 108 ods. 3 stavebného
zákona, pričom existencia výstavby diaľnice a ani právoplatné územné rozhodnutie neznamená
existenciu verejného záujmu, ako základnej podmienky odňatia vlastníctva.

Možnosť vyvlastnenia viaže na striktné splnenie zákonných podmienok, ktorých splnenie musí byť
navrhovateľom pri podaní návrhu na začatie konania preukázané. Vychádzajúc z výkladu § 110

ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa pripúšťa len za predpokladu, ak nie je možné cieľ
vyvlastnenia dosiahnuť dohodou, alebo iným vhodným spôsobom. Zákon v uvedenom ustanovení
dôsledne uprednostňuje pred vyvlastnením dohodu, ako aj iné spôsoby, ktorými možno získať práva k
pozemkom potrebných na uskutočnenie stavieb, nakoľko cieľom vyvlastnenia je získanie vlastníctva k
dotknutým pozemkom.

Vychádzajúc z výkladu zákonného ustanovenia, správny orgán môže pozemky vyvlastniť iba vtedy, ak
preukážeževlastníkodmietoluzatvoriťdohoduvovecipredloženejodplatyzaprevodvlastníckehopráva
požadovaných pozemkov, ktorá podľa stavebného zákona musí byť minimálne vo výške ceny určenej
podlá § 111 ods. 2 stavebného zákona. Citované ustanovenie však nie je možné vykladať spôsobom tak,
ako to učinil žalovaný, a aj krajský súd a to, že žalobca neakceptoval cenu navrhovateľa a teda došlo

k preukázaniu nemožnosti získania vlastníctva dohodou, resp. iným zákonným spôsobom. Žalobca
od počiatku deklaroval záujem na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania dotknutých pozemkov
pod rýchlostnú komunikáciu cestou dohody, avšak pri zohľadnení spravodlivej náhrady za pozemky.
Vykladať citované zákonné ustanovenie, že nepodpísanie predloženej zmluvy v lehote je preukázaním
nemožnostizískaniavlastníctvadohodoujereštriktívne.Uzatvoreniedohodypredovšetkýmpredpokladá

nájdenie spoločného konsenzusu aj čo do výšky odplaty, inak nie je možné hovoriť o nemožnosti
uzatvorenia dohody.

V súvislosti s preukázaním splnenia zákonnej podmienky pre podanie návrhu na vyvlastnenie a to
preukázanie nemožnosti získania vlastníckeho práva dohodou, krajský súd podľa odvolateľa opomenul
ustanovenie hmotnoprávneho predpisu prijatého po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR a to § 9a

ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení, ktoré ukladá stavebníkovi zákonnú povinnosť získania
vlastníckeho práva dohodou v zákonom stanovenom termíne. V prípade, ak stavebník v tejto zákonnej
lehote práva nezíska dohodou, ukladá mu zákon povinnosť podania návrhu na vyvlastnenie, ktorý deň je
deň nasledujúci po uplynutí zákonnej lehoty - teda po 28.02.2013. Opačný výklad sa míňa samotnému
účelu citovaného zákonného ustanovenia.

Kvyjadreniukrajskéhosúdu,že:„Zákonukladástavebníkovipokúsiťsaodohodusvlastníkompozemku,
neurčuje však, že návrh dohody musí vychádzať z požiadaviek vlastníka pozemku“ žalobca uvádza, že
zákon súčasne neurčuje, že prijatie dohody musí vychádzať z požiadaviek navrhovateľa. Neexistencia
zákonného podkladu pre vyvlastnenie pozemkov je vyjadrená nálezom Ústavného súdu SR (ďalej aj
„ÚS SR“) č. PL. ÚS 19/09 vo veci nesúladu zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych

opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Nálezom ÚS SR došlo k
vysloveniu nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ slov „alebo či bol urobený úkon na jeho získanie“,
§ 2 ods. 2 písm. a/ slov „inak doklady“ a § 2 ods. 2 písm. a/ prvého bodu a druhého bodu zákona č.
669/2007 Z.z. s článkom 20 ods. 20 ods. 1 a s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s
článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súvislosti s obsahom Nálezu ÚS SR je nutné vykladať aj prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 1. marca 2012 v § 9a zákona č. 669/2007 Z.z.Podľa prvej vety citovaného ustanovenia, bolo zákonnou povinnosťou správneho orgánu získať
vlastnícke práva dohodou do termínu 28.02.2013, pričom ide o zákonnú podmienku a lehotu ktorej
povinnosť splnenia ukladá priamo zákon. Až uplynutím zákonnej lehoty teda najskôr 01.03.2013, pri

opätovnom splnení zákonných podmienok upravených v druhej vete citovaného ustanovenia, mohol
stavebník podať návrh na vyvlastnenie. Tým, že stavebník podal návrh na vyvlastnenie pred uplynutím
zákonnej lehoty, nesplnil zákonom stanovenú podmienku pre podanie návrhu. nakoľko do termínu
28.02.2013 mal vlastník pozemku právo na uzatvorenie dohody.

Nakoľko stavebník odňal vlastníkovi zákonnú lehotu na možnosť uzatvorenie dohody a návrh na

vyvlastnenie podal pred termínom 28.02.2013, nemohlo dôjsť k naplneniu zákonnej podmienky
preukázania dohody pri získaní tohto práva, či už podľa stavebného zákona, alebo osobitného predpisu,
ktorým je zákon č. 669/2007 Z.z. v platnom znení. Samotný proces vyvlastňovania je upravený zákonom
č. 50/1976 Zb. v platnom znení, ktorý pripúšťa vyvlastnenie iba „pre budúcu stavbu, tzn. do budúcna“
a nie „vyvlastnenie za účelom majetkovoprávneho vysporiadania pod stavbu teda do minulosti.“ Znenie
tretej vety § 9a zákona: „Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník

povinnýpreukázaťnajneskôrdopodanianávrhunazačatiekolaudačnéhokonania“neznamenázískanie
vlastníctva vyvlastnením, ale iba jeho preukázanie, ktoré musí stavebník získať pred začatím samotnej
stavbyaktorýchnadobudnutiemápovinnosťpreukázaťnajneskôrvčasepodanianávrhunakolaudačné
konanie. Pojmy „získať“ a „preukázať“ z pohľadu ich podstaty sú dva odlišné pojmy. Iba uvedený výklad
je v súlade s obsahom nálezu Ústavného súdu SR na ktorý sme poukázali.

V závere je potrebné podľa žalobcu konštatovať, že účelom zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení,
ako osobitného právneho predpisu v nadväznosti na zákon č. 50/1976 Z.z v platnom znení je úprava
postupu správnych orgánov v územnom a stavebnom konaní „na prípravu stavieb diaľnic a ciest pre
motorové vozidlá“ a nie „majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov pod existujúcu stavbu“, ktorá bola
na podklade návrhu na kolaudáciu daná už aj do predčasného užívania.

Pokiaľ ide o prechodné ustanovenia a to § 9a zákona č. 669/2007 Z.z., tieto síce riešia existenciu
stavebných povolení vydaných pred účinnosťou novely zákona, avšak neupravujú situácie kedy stavba
na základe týchto rozhodnutí je postavená, tzn. nevytvára priestor pre dodatočné vyvlastnenie.

Prvoradou povinnosťou správneho orgánu bola povinnosť skúmania platnosti splnomocnenia a to
hlavne vo vzťahu k mandátnej zmluve. Pokiaľ platnosť splnomocnenia je viazaná na existenciu

mandátnej zmluvy, má správny orgán zákonnú povinnosť skúmať nielen rozsah, ale aj časovú
platnosť. Žalobca v konaní, a aj v podanej žalobe, platnosť mandátnej zmluvy nespochybňoval, ale
spochybňoval oprávnenie splnomocnenca konať v rozsahu práv a povinností stavebného zákona pre
proces vyvlastnenia.

Odvolateľ zotrváva na vyjadrení, že splnomocnenie zaniklo momentom podania návrhu na kolaudačné

konanie, ktorý návrh bol podaný dňa 12.08.2011 bez ohľadu na fakt, že na podklade uvedeného
návrhu došlo k vydaniu rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby. Uvedené tvrdenie vyplýva priamo
zo zákonnej úpravy, podľa ktorej mal mať stavebník preukázané vlastnícke práva k pozemkom na
ktorých došlo k realizácii stavby v čase podania návrhu na začatie kolaudačného konania, nakoľko po
tomto čase neexistuje zákonný podklad pre vyvlastnenie. V tejto súvislosti teda nič nemení na veci,

že uvedená rýchlostná cesta na podklade podaného návrhu na kolaudačné konanie bola rozhodnutím
odovzdaná do predčasného užívania, pričom rozhodnou skutočnosťou je samotné podanie návrhu na
kolaudáciu, a teda rozhodnou skutočnosťou zakladajúcou zánik oprávnenia splnomocnenca na konanie
za splnomocniteľa vo veci majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov.

Posledným dňom preukázania vlastníckeho práva k pozemkom bol dátum podania návrhu na

kolaudačné konanie dňa 12.08.2011. I keď správny orgán rozhodol o predčasnom užívaní stavby.
Preukázanie odvolateľom tvrdenej skutočnosti je potvrdené aj v rozhodnutí ministra č. 127/2012 zo dňa
18.04.2012, ktorý v rozhodnutí na strane 5 k namietanej skutočnosti v rámci konania spochybňujúceho
zákonnosť povolenia k predčasnému užívaniu stavy uvádza nasledovné: „Ustanovenie § 5 ods. 2
zákona č. 669/2007 Z.z. umožňuje stavebnému úradu aby vyhodnotil, či podaný návrh na kolaudáciuspĺňa podmienky na skolaudovanie, a ak nie, má stavebný úrad sám právo, ak sú splnené podmienky
bezpečnosti, na základe podaného návrhu na začatie kolaudačného konania, teda bez podania ďalšieho
návrhu,rozhodnúťopovolenípredčasnéhoužívaniastavby,pričombezohľadunacharakterrozhodnutia

ide o návrh na kolaudáciu stavby.“

K stanoveniu výšky spravodlivej náhrady za vyvlastnenie vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom s
poukazom na právnu argumentáciu bola žalobcom predovšetkým namietaná nezákonnosť stanovenia
náhrady, a to jednak absencia vyhlášky pre určenie náhrady, nesprávnosť použitia metódy polohovej
diferenciácie znalcom, ako aj samotné spochybnenie objektívnosti znaleckého posudku, ktorý bol

vypracovaný na základe požiadavky samotného navrhovateľa, pričom stanovenie výšky náhrady bolo
jednak predmetom ponuky zo strany navrhovateľa a súčasne náhradou za odňatie vlastníctva v procese
vyvlastnenia.

Pri vyvlastnení, ako výnimočného spôsobu zásahu do vlastníckeho práva, musia byť splnené ústavné
podmienky, korešpondujúce s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého sa vyžaduje, aby pozbavenie majetku na daný účel spĺňalo

princíp zákonnosti, aby bolo uskutočnené vo verejnom záujme a sledovalo legitímny cieľ. Preto
medzi požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha,
spočívajúca aj v stanovení včasnej a spravodlivej náhrady.

Spochybnenie objektivity znalca vo veci stanovenia ceny v znaleckom posudku, bolo preukázané
samotným žalobcom a to predložením kúpnych zmlúv do vyvlastňovacieho konania, ktorými žalobca

spochybnil objektívnosť postupu znalca a jeho tvrdenie o nedostatku zmlúv pre použitie zákonnej
porovnávacej metódy - napr. kúpna zmluva zo dňa 23.06.2011 uzatvorená priamo účastníkmi, ktorí
porovnateľný pozemok v danej lokalite predali za 20,- €/m2. Koncom roka 2013 účastníci predali ornú
pôdu v Zlatých Moravciach (spádová oblasť) za 50,- €/m2.

Tvrdenie súdu, že je na uvážení znalca ktorú metódu použije, je právne irelevantné pre účely

vyvlastňovacieho konania, nakoľko použitie porovnávacej metódy je striktne dané stavebným zákonom.
Bolo povinnosťou správneho orgánu uvedený nedostatok odstrániť, vo veci ustanoviť znalca so zadaním
znaleckej úlohy podľa § 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení.

Na účely stavebného zákona sa určenie primeranosti náhrady odvíja od trhovej ceny rovnakej alebo
porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite, tzn. v

čase začatia vyvlastňovacieho konania. Momentom určenia spravodlivej náhrady za vyvlastnenie je
jej časové zohľadnenie v samotnom procese vyvlastnenia a nie na základe posudku vypracovaného
na podklade žiadosti navrhovateľa, ktorý predloženým ZP de facto nahrádza zákonom stanovenú
povinnosť správneho orgánu. Spôsob určenia primeranosti náhrady je jasne zákonom zadefinovaný
a preto zákonným základom pre jej určenie je porovnávacia metóda. Nie je akceptovateľné, aby

správny orgán vychádzal z neaktuálneho ZP predloženého do vyvlastňovacieho konania, ktorý bol
vypracovaný na podklade objednávky navrhovateľa, a už vôbec nie je zákonom dovolené použitie
metódy polohovej diferenciácie, ktorú metódu použil znalec, nakoľko uvádza: „Pre výpočet všeobecnej
hodnoty porovnávaním nie je možné vykonať, pretože pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k
dispozícii podklady pre porovnávanie“, jedná sa o ZP č. 47/2012, ktorý bol účastníkom zaslaný spolu

s kúpnymi zmluvami.

V tejto súvislosti odvolateľ upriamuje pozornosť na neexistenciu splnomocňovacieho ustanovenia
stavebného zákona, ktoré by oprávňovalo akýkoľvek Štátny orgán na vydanie Vyhlášky, ktorou by došlo
k určeniu primeranej náhrady za odňatie vlastníctva, ako aj aplikáciu samotnej Vyhlášky č. 492/2004
Z.z. pre určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie:

- má za to, že správnosť jeho tvrdenia vyplýva aj so samotnej Vyhlášky č. 492/2004 Z.z., podľa ktorej nie
je možné stanoviť „primeranú náhradu“ ako majetkovú ujmu za odňatie pozemkov. Vyhláška upravuje
stanovenie všeobecnej hodnoty, ktorú je možné dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pripoctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a
s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou, čo však v danom prípade nie je
splnené. Pri striktnom výklade je potom možné vyvodiť záver, že v danom prípade síce ide o majetok

občana, ktorý je okupovaný inou osobou - podnikateľom za účelom dosahovania zisku, bez možnosti
vlastníka odnímanej nehnuteľnosti túto hodnotu ovplyvňovať,

- uvedené ďalej vyplýva aj z tej skutočnosti, že samotný stavebný zákon a ani zákon o jednorazových
opatreniach v prípade vyvlastnenia pozemkov vo vyvlastňovacom konaní v ktorom sa rozhoduje o
„primeranejnáhrade“neodkazujenaaplikáciuVyhláškyč.492/2004Z.z.vplatnomzneníapretotvrdí,že

stanovenie primeranosti náhrady podľa citovanej vyhlášky je v rozpore so zákonom, ako aj Ústavou SR.

Z článku 123 Ústavy SR a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, schválených uznesením rady
SR vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je
splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť.
Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba
v medziach zákona. Platí zásada odvodená zo zásady suverenity ľudu, že splnomocnenie vyjadrujúce

delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môže byť
iba súčasťou zákona obsahujúceho primárne normy.

Počas celého procesu vyvlastnenia bolo viackrát namietané určenie primeranej náhrady s poukazom
aj na medzinárodný charakter stavby a teda aj aplikáciu medzinárodných štandardov. Je zrejmé, že vo
svete platí stavebná axióma a to, že z celkovej investície (100%) ide na kúpu pozemkov 20% a do stavby

na pozemkoch 80% - napr. Rakúsko pri otváraní diaľnice A6. V prípade novo pripravovaných úsekov v
SR a to obchvatu D4 a cesty R7 sa vláda približuje k uvedenej axióme.

Počas vyvlastňovacieho konania žalobca namietal aj rozsah vyvlastnenia, ktorý rozsah pre stavbu bol
určený geometrickým plánom, a ktorý situoval cestu rýchlostnej komunikácie priamo stredom pozemkov.
Uvedeným umiestnením stavby došlo k odčleneniu pozemkov po oboch stranách cesty, ktorých užívanie

je spojené s neprimeranými ťažkosťami. Súčasne bolo namietané, že predmet vyvlastnenia nezahŕňa
aj časti pozemkov, ktoré v súlade so zákonom predstavujú zákonné ochranné pásma. S uvedenou
námietkou sa správne orgány vôbec nezaoberali, a uvedené dôvody ani neboli predmetom prieskumu
zo strany správneho orgánu.

Súd na jednej strane tvrdí, že navrhovateľ vo vyvlastňovacom konaní netvrdil skutočnosť týkajúcu sa

samotného rozsahu vyvlastnenia, na druhej strane už uvádza, že v rámci tohto konania nebolo zistené
že žalobca zvyšné parcely nemôže využívať. Žalobca na uvedenú zákonnú skutočnosť poukazoval od
počiatku a žiadal rozšíriť rozsah vyvlastnenia nielen pre ochranné pásma, ale aj zbytkové parcely, ktoré v
dôsledku existujúcej stavby nemôže využívať v rozsahu oprávnenia svojho vlastníckeho práva. Uvedené
tvrdí aj súd v rozsudku.

Žalobca v konaní predchádzajúcom samotnému vyvlastňovacieho konania namietal, že prevod
vlastníckeho práva sa týka novovytvorených KN-C parciel, ktoré nezohľadňujú zákonné ustanovenia
pojmu „diaľnica a cesta“, tzn, že ich súčasťou nie sú ochranné pásma. V prípade, ak by správny orgán
postupoval v súlade so zákonom musel by dospieť k záveru, že zostávajúce časti pozemkov by boli v
zanedbateľnej výmere, pri ktorej by došlo k ich obmedzenému užívaniu. Túto skutočnosť žalobca tvrdil

od počiatku a žiadal rozsah prípadného vyvlastnenia rozšíriť aj o tzv. zbytkové parcely.

Skutočnosť rozšírenia vyvlastnenia o tzv. zbytkové parcely upravuje ustanovenie stavebného zákona.
V § 110 ods. 3 stavebného zákona, ktorým je vyjadrená základná zásada vyvlastňovacieho konania a
to, ak vlastník požiada o vyvlastnenie aj zostatkových parciel, pričom stačí iba tvrdenie že výstavbou
nastane stav, ktorý vyvolá obmedzenie užívacieho oprávnenia vlastníka, má vyvlastňovací orgán túto

skutočnosť náležitým spôsobom preskúmať a v prípade, že sa nepreukáže opak musí pristúpiť k
rozšíreniu vyvlastnenia aj o zostatkové parcely.Námietku žalobcu týkajúcu sa prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodnutím Krajského
stavebného úradu Nitra č. KSUNR-2012-183-002 zo dňa 15.02.2012, ktorým rozhodnutím došlo k
zastaveniu vyvlastňovacieho konania vo veci prechodu vlastníckeho práva k pozemkom, identických

účastníkov a identického dôvodu, považoval krajský súd za nedôvodnú. Novela zákona č. 669/2007
Z.z, v spojení s ustanoveniami stavebného zákona nepozná majetkovo právne vysporiadanie pozemkov
formou vyvlastnenia pod jestvujúcu stavbu. V uvedenom prípade nie je možné tvrdiť, že ide o zmeny
skutkového stavu, ktorý sa žiadnym spôsobom nezmenil, pričom zmena právneho stavu nemôže byť
dôvodom rozhodovania vo veci právoplatne už rozhodnutej. Hmotnoprávnym predpisom, na základe

ktorého je možné vyvlastniť vlastnícke právo, je stavebný zákon, ktorý umožňuje vyvlastniť len do
budúcna, t.j. pre budúcu výstavbu a nie pod zrealizovanú konkrétnu stavbu, ktorá je už prevádzke.

V podanej žalobe i v odvolaní žalobca ďalej poukazoval na fakt, že predmetom vyvlastnenia sú pozemky
vedené ako ostatné plochy, pričom v čase začatia vyvlastňovacieho konania pozemky vo vlastníctve
žalobcu sú zastavané stavbou.

S poukazom na skutočnosti uvádzané v odvolaní žalobca navrhol, aby súd príslušný na prejednanie

veci zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 14/2014-112 zo dňa 12.08.2014 tak,
že zrušuje rozhodnutie žalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa 20.11.2013 a tomu
predchádzajúce rozhodnutie Obvodného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky č. ObÚ-NR-
OVBP2-2013/00090-017 zo dňa 22.07.2013 a vec vracia na nové konanie.

Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatení súdnych poplatkov za

podanie žaloby a odvolania vo výške 140,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 511,34 € (právna
porada a prevzatie zastúpenia, žaloba, odvolanie - jeden úkon 134,- € + režijný paušál 8,04 € + DPH)
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

potvrdiť.

Žalobca v odvolaní, tak ako aj v žalobe samotnej, spochybňuje existenciu verejného záujmu
na vybudovaní cesty Rl Beladice - Tekovské Nemce. Žalovaný uvádza, že verejný záujem ako
podmienka vyvlastnenia je vyjadrený verejnoprospešnosťou stavby alebo opatrenia, na ktoré sa využije
vyvlastňovaný pozemok alebo stavba, ktorý je významný a dôležitý pre rozvoj Slovenskej republiky,

pričom účel v danom prípade je definovaný a ustanovený osobitným zákonom.

Týmito osobitnými právnymi predpismi sú okrem cestného zákona aj zákon č. 129/1996 Z.z. o niektorých
opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších
predpisov a zákon č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých
stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností

(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
mimoriadnych opatreniach“).

Ministerstvo opätovne uvádza, že len na konkrétne stavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktoré
sú uvedené v prílohách citovaných zákonov, je možné aplikovať osobitný postup oproti všeobecnému
postupu pri vyvlastnení, ktorý ie upravený v stavebnom zákone a len tieto konkrétne stavby diaľnic a

ciest pre motorové vozidlá zákonodarca z dôvodu ich dôležitosti a významu označil ako stavby, na účel
ktorých je možné vo verejnom záujme vyvlastniť.

Práve z dôvodov eliminácie potenciálnych spochybnení existencie verejného záujmu v prípadoch
vyvlastňovania pre účely konkrétnych stavieb diaľnic a ciest vymenovaných v prílohách vyššiecitovaných osobitných zákonov (predmetná stavba je do uvedeného zoznamu konkrétnych stavieb
zahrnutá), boli Národnou radou Slovenskej republiky prijaté cit. osobitné zákony, keďže tieto konkrétne
stavby citované v prílohách osobitných zákonov majú pre Slovenskú republiku a jej obyvateľov

nespochybniteľný význam.

Už len samotný akt prijatia týchto právnych predpisov v súvislosti s procesom vyvlastňovania na
účely konkrétne uvedených stavieb (zákon č. 129/1996 Z.z. a zákon č. 669/2007 Z.z.), je v ich
prípade dostatočným preukázaním nespochybniteľnosti existencie verejnoprospešnosti a je zároveň
dostatočným preukázaním ich nespochybniteľného hospodárskeho, ekonomického, dopravného či

strategického významu pre všetkých obyvateľov Slovenskej republiky.

V náleze sp.zn. PL. ÚS 11/96 (zverejnenom pod č. 92/1998 Z.z.) Ústavný súd konštatoval, že „verejný
záujem je využívanie majetku na verejnoprospešné ciele a je dôvodom pre obmedzenie vlastníckeho
práva prostredníctvom obmedzenia práva alebo jeho vyvlastnenia“.

Verejný záujem ako podmienka vyvlastnenia vyplýva priamo z Listiny základných práv a slobôd a
z Ústavy Slovenskej republiky. Verejný záujem z hľadiska vyvlastnenia pre účely výstavby obsahuje

určenie konkrétneho druhu a účelu stavby alebo opatrenia, na ktoré sa využije vyvlastňovaný pozemok
alebo stavba, ktorý je natoľko významný a dôležitý pre rozvoj Slovenskej republiky, že je definovaný
a ustanovený osobitným zákonom. Vzájomnú previazanosť účelu a samotného verejného záujmu
vyjadruje skutočnosť, že verejný záujem možno skúmať len vo vzťahu k zákonom vymedzenému účelu,
ktorého sa vyvlastnenie týka.

Zákon č. 50/1976 Zb. v § 108 ods. 2 taxatívne vymedzuje, na aké účely možno vyvlastniť pozemky,
stavby a práva k nim vo verejnom záujme. Pod písmenom f/ je uvedené, že vyvlastniť možno na účel
výstavby a správy diaľnic, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa
osobitných predpisov. Týmito osobitnými právnymi predpismi sú zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 129/1996 Z.z. o niektorých

opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších
predpisov a zákon č. 669/2007 Z.z. o mimoriadnych opatreniach.

Podľa žalovaného možno konštatovať, že v predmetnom vyvlastňovacom konaní správne orgány
skúmali existenciu verejného záujmu, pričom tiež zohľadnili skutočnosť, že na predmetnú stavbu
cesty pre motorové vozidlá, bolo vydané územné rozhodnutie č. 9/2007-003-RB zo dňa 17.12.2007

(právoplatné dňa 21.01.2008), čím bol vo vyvlastňovacom konaní preukázaný súlad s cieľmi a zámermi
územného plánovania (§ 110 ods. 2 stavebného zákona).

Žalovaný má za to, že postup určenia ceny ako aj cena samotná, bola v súlade s § 111 ods. 2 stavebného
zákona, keď ako podklad pre určenie primeranosti náhrady bola zohľadnená trhová cena nehnuteľnosti
podľa znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.04.2012 vypracovaného znalcom Ing. V. Q., podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ účastník konania nesúhlasí s takto stanovenou výškou náhrady, správny orgán v súlade s §
8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a
ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej len „o niektorých opatreniach“) odkáže

vyvlastneného na súd bez prerušenia konania. Obvodný úrad v súlade s postupom podľa § 8 ods. 3
zákona o niektorých opatreniach vo výroku rozhodnutia o vyvlastnení odkázal odvolateľa s požiadavkou
na vyššiu náhradu na súd bez prerušenia konania.

Uvedené platí výlučne pre stavby diaľnic a rýchlostných ciest konkretizovaných v prílohách č. 1 a č. 2
zákona o niektorých opatreniach. Medzi tieto stavby patrí aj predmetná stavba „R1 Beladice - Tekovské

Nemce“, pre ktorú boli vyvlastňované pozemky v spoluvlastníctve žalobcu.Posudzovať dodržiavanie zákonnosti a správnosti postupov znalcov vykonávajúcich znaleckú činnosť
ako špecializovanú odbornú činnosť má vo svojej kompetencii výlučne Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. K námietke žalobcu, ktorou spochybňuje správnosť výberu metódy pre stanovenie

všeobecnej hodnoty predmetných pozemkov v znaleckom posudku č. 47/2012 vypracovaným znalcom
Ing. V. Q., žalovaný uvádza nasledovné:

Podľa § 1 ods. 1 prvej vety vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o
stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov táto vyhláška ustanovuje metódy
a postupy stanovenia všeobecnej hodnoty majetku znalcom.

Podľa prílohy č. 3 v časti B vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z.

sa všeobecná hodnota stanoví týmito metódami:

a) porovnávacia metóda,

b) kombinovaná metóda (použije sa pri stavbách, ktoré sú schopné dosahovať výnos formou prenájmu),

c) výnosová metóda (použije sa pri pozemkoch, ktoré sú schopné dosahovať výnos),

d) metóda polohovej diferenciácie.

Za použitie ktorejkoľvek metódy ie zodpovedný výlučne znalec a správny orgán nie je oprávnený
uvedené akokoľvek spochybňovať, či skúmať správnosť výpočtu náhrady. Znalecký posudok je pre
vyvlastňovací správny orgán podkladom pre určenie výšky náhrady za vyvlastnenie (§ 111 ods. 2
stavebného zákona).

V súvislosti s tvrdením žalobcu, že „navrhovateľ podal návrh na vyvlastnenie vlastníckeho práva k

predmetnému pozemku „predčasne“ a že mal povinnosť získať uvedené práva dohodou v lehote
najneskôr do 28.02.2013, čím bol porušený zákon o mimoriadnych opatreniach (§ 9a ods.3) žalovaný
uviedol, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. PL.US 19/09 z 26. januára 2011,
uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 235/2011 Z. z., bol vyrieknutý nesúlad
ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/ slov „alebo či bol urobený úkon na jeho získanie“, § 2 ods. 2 písm. a/ slov

„inak doklady“ a § 2 ods. 2 písm. a/ prvého bodu a druhého bodu zákona o mimoriadnych opatreniach s
Ústavou Slovenskej republiky, pričom cit. ustanovenia stratili účinnosť 26. júla 2011, t.j. dňom vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
neboli ustanovené žiadne prechodné ustanovenia, ktorými by sa doriešilo dokončenie správnych konaní
vedených podľa stavebného zákona začatých pred 26. júlom 2011 podľa doterajšej právnej úpravy

(najmä na úseku stavebného konania, kolaudačného konania a vyvlastňovacieho konania).

Z uvedeného dôvodu bol zákonom č. 70/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. marca 2012,
novelizovaný zákon o mimoriadnych opatreniach v časti prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. marca 2012 (§ 9a). Citované ustanovenie rieši usporiadanie vlastníckych práv k pozemkom, na ktoré
užbolovydanéstavebnépovoleniepodľadoterajšíchpredpisov(do26.júla2011)azabezpečujeajrežim

dousporiadania prechodu vlastníctva z pôvodného vlastníka na stavebníka diaľnice alebo rýchlostnej
cesty, a to pri tých pozemkoch alebo stavbách, ku ktorým stavebník nezískal vlastnícke právo alebo
iné právo pred vydaním stavebného povolenia, keďže mu to umožňovala v tom čase platná právna
úprava (účinná do 26. júla 2011). S účinnosťou od 01.03.2012 bol povinný stavebník podľa § 9a ods.
3 zákona o mimoriadnych opatreniach získať práva k pozemkom a stavbám dohodou, a to najneskôr

do 28.02.2013. Až v prípade, že stavebník preukáže, že pokus získať tieto práva dohodou v lehote
28.02.2013 bol bezvýsledný, je povinný podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona. Lehota
28.02.2013 je len lehota na podanie návrhu na dohodu, avšak neznamená, že návrh na vyvlastnenie
môže stavebník podať až po tejto lehote, t.j. že ho nemôže podať skôr, t.j. pred 28.02.2013. V prípade, že
sa stavebník kedykoľvek v rozmedzí od 01.03.2012 - 28.02.2013 pokúsi o dohodu, a táto je bezvýsledná,

jepovinnýpodaťnávrhnavyvlastnenie;jetusplnenápodmienkapodľastavebnéhozákona,ževyvlastniťmožno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom (§110 ods.
1 stavebného zákona).

Žalovaný má za to, že bezvýslednosť dohody bola preukázaná v súlade so zákonom a to

doručením predmetnej výzvy aj s návrhom predmetnej kúpnej zmluvy na adresu trvalého pobytu
odvolateľa (doručenka je súčasťou spisového materiálu obvodného úradu). Nakoľko k dohode medzi
navrhovateľom a žalobcom o odkúpení predmetných podielov pozemkov nedošlo, navrhovateľ podal
návrh na ich vyvlastnenie vo verejnom záujme. Bezvýslednosť dohody bola zo strany navrhovateľa
vyvlastnenia preukázaná pri podaní návrhu na vyvlastnenie v súlade s § 112 ods. 4 stavebného zákona.

Žalobca vo svojom tvrdení nenamieta, že mu výzva na uzavretie dohody doručená nebola, ale namieta

skutočnosť, že nebol akceptovaný jeho návrh kúpnej ceny ako aj skutočnosť, že chcel uzatvoriť kúpnu
zmluvu v „celosti“, tak ako uvádza vo vyjadrení zo dňa 24.09.2012 k návrhu na uzatvorenie kúpnej
zmluvy.

V danom prípade ide o vyvlastnenie v režime § 9a zákona č. 669/2007 Z.z., t.j. ide o vysporiadanie
vlastníckych práv k pozemkom, ktoré už sú zastavané stavbami na základe právoplatných stavebných

povolení vydaných podľa predpisov účinných pred 26. júlom 2011, čiže iný postup, pokiaľ nedôjde k
dohode medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom verejnoprospešnej stavby, prakticky neprichádza do
úvahy.

Žalobca k vyjadreniam k odvolaniu pripojil aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S/14/2014-113
zo dňa 30.04.2014, rozsudok Krajského súdu v Bratisalve 6S/96/2013-36 zo dňa 26.07.2013, ktorými

podporil svoje tvrdenia.

IV.

K odvolaniu sa vyjadrila aj NDS, a.s., ktorá poukázala, že inštitút vyvlastnenia dnes a denne celkom
pochopiteľne vyvoláva celý rad rozporuplných reakcií a emócií, avšak je (nevyhnutnou) súčasťou nášho
právneho poriadku. K odvolaciemu dôvodu týkajúce ho sa verejného záujmu uviedol, že v tomto

konkrétnom prípade neobstojí konštatovanie všeobecného charakteru o tom, že výstavba diaľnic musí
spĺňať podmienku verejného záujmu, ktorý sa pri vyvlastnení musí preukázať. V tomto konkrétnom
konaní ide o konkrétnu stavbu v konkrétnom úseku - viď tiež Zoznam diaľnic, na ktoré sa vzťahujú
jednorazové mimoriadne opatrenia (viď Príloha k zákonu č. 669/2007 Z.z.) Vzhľadom na vyššie uvedené
a vzhľadom na účel výstavby (okrem iného vyriešenie problematickej dopravy, prepojenia stredného

Slovenska s Bratislavou, zníženie alarmujúcej nehodovosti v úseku) má za to, že verejný záujem v
prípade stavby R1 Beladice - Tekovské Nemce je nesporný a preukázaný už samotným Rozhodnutím
o umiestnení stavby č.: 9/2007-003-RB. Už iba samotný odkaz na Rozhodnutie o umiestnení stavby
č.: 9/2007-003-RB obsiahnutý v rozhodnutí správneho orgánu by mohol byť dostatočným zdôvodnením
existencie verejného záujmu a ani prípadná strohosť tohto zdôvodnenia nemôže viesť k záveru, že

existenciaverejnéhozáujmuvdanomprípadenebolapreukázaná,leboverejnýzáujemvdanomprípade
je nespochybniteľný. Preto sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že zrušenie rozhodnutia z tu
uvádzaného dôvodu by viedlo len k formálnemu zopakovaniu konania, v ktorom by došlo len k doplneniu
odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. Tvrdošijné zotrvávanie na obsažnejšom zdôvodnení nemá
vo veci otázky preukázania existencie verejného záujmu žiadny význam a núti správny orgán k

neprípustnému a nadbytočnému formalizmu.

Správne právne posúdenie veci vo vzťahu k preukazovaniu existencie verejného záujmu súvisí tiež
s dôsledným posudzovaním zákona č. 669/2007 Z.z, v platnom znení ako lex specialis vo vzťahu k
Stavebnému zákonu. V tomto konkrétnom prípade tento vzťah špeciálneho zákona k všeobecnému
znamená, že pri odchylnej úprave, stavbou zaradenou do Zoznamu diaľnic, na ktoré sa vzťahujú

jednorazové mimoriadne opatrenia (viď Príloha k zákonu č. 669/2007 Z.z.) Táto skutočnosť jednoznačne
vyplýva z ust. § 9a ods. 4 zák.č. 669/2007 Z.z.: Na účely podľa odseku 3 možno vyvlastniť (!) aleboobmedziť vlastnícke právo aj k pozemkom alebo stavbám, ktorých sa týka stavebné povolenie vydané
pred 26. júlom 2011, a na účely vydania ktorého stavebník nepreukázal vlastnícke právo alebo iné právo
k pozemkom a stavbám, pred jeho vydaním.

K odvolaciemu dôvodu nepreukázania bezvýslednosti dohody a odňatie práva na uzatvorenie dohody v
zákonom stanovenej lehote uviedol, že z právnej argumentácie žalobcu k tejto častí je zjavné, že žalobca
si bez ďalšieho osvojil nasledovné závery:

zo strany vyvlastňovaného postačí len formálne deklarovať záujem na uzatvorení dohody a použitie
inštitútu vyvlastnenia už nie je možné resp. v konaní už nie je možné bezvýslednosť dohody preukázať,

navrhovateľ vyvlastnenia zakaždým musí preukázať nielen nemožnosť dosiahnuť cieľ vyvlastnenia

dohodou,aleajnemožnosťdosiahnuťcieľvyvlastneniaajinýmspôsobomakodohodoubezzohľadnenia
skutočnosti, že iný spôsob ako dosiahnuť cieľ vyvlastnenia dohodou vzhľadom na vlastnícke právo
svedčiace v prospech žalobcu je vopred vylúčený.

Zúčastnená osoba uviedla, že žalobca bol pred podaním návrhu na vyvlastnenie riadne oslovený s
návrhom na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Pokus o dohodu sa uskutočnil v podobe doručenkou zaslanej

písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcej požiadavku žiadateľa, návrh kúpnej zmluvy, dôvody
požadovanéhoprevodupráva,návrhodplatyaupozornenie,žeaknavýzvuvlastníkpozemkuneodpovie
do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.

1)Navrhovanákúpnacenabola(je)vsúladesust.§6zák.č.669/2007Z.z.voväzbenaust.ustanovenia
§ 111 Stavebného zákona: „Vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Ak sa náhrada za vyvlastňovanú

nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým
posudkom (kúpna cena je navrhnutá ako 1,2-násobok ceny rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti
v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite zistenej znaleckým posudkom).“

2) Žalobca bez bližšieho zdôvodnenia uzatvorenie zmluvy opakovane odmietal.

3) S prihliadnutím na v konaní načrtnutú genézu rokovaní (trvajú celkom už 6 rokov) je zrejmé, že

žalobca deklaruje svoj záujem na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania dotknutých pozemkov
len formálne, nakoľko ukladá navrhovateľovi opakovane a bez náležitého odôvodnenia ultimatívne
podmienky, ktoré odmieta dohodou korigovať či náležité zdôvodniť.

4) Prípadné poukazy žalobcu na odplaty poskytnuté v iných lokalitách Slovenska ako je k.ú. E. v časti
dotknutej stavbou (vrátane odplaty poskytnutej priamo žalobcovi z titulu s vecou nesúvisiaceho prevodu

iného pozemku) z objektívneho hľadiska nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k trhovej cene
vyvlastňovaných pozemkov.

Navrhovateľ mal podľa názoru žalobcu tiež povinnosť vykonať pokus získania vlastníckeho práva
aj iným spôsobom (teda nielen dohodou so žalobcom ako vyvlastňovaným) - a to podľa názoru
žalobcu aj postupom podľa platných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka a to zrušením a

vysporiadaním podielového spoluvlastníctva, zriadením vecného bremena, resp. uzatvorením nájomnej
zmluvy, nakoľko uvedené postupy nie sú stavebným zákonom vylúčené, pričom podľa názoru žalobcu
tiež platí, že zákonná podmienka podania návrhu na vyvlastnenie ďalej predpokladá, že pokus získania
vlastníckeho práva nie je možný ani iným spôsobom. K uvedeným námietkam žalobcu uviedol, že

1) Opakované formálne deklarovanie záujmu žalobcu na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania

dotknutých pozemkov nemôže vylúčiť konštatovanie bezvýslednosti dohody, nakoľko neprispelo ani
neviedlovovzájomnýchrokovaniachnavrhovateľaažalobcukžiadnejdohodeaažvtýchtosúvislostiach
je nevyhnutné hodnotiť, či dohoda bola bezvýsledná.

2) Žalobca po dobu rokovaní trval na uzatvorení zásadne kúpnej zmluvy.

3) Rokovania žalobcu a navrhovateľa trvajú viac ako 6 rokov a aj z tohto dôvodu osvojenie si vyššie

uvedeného výkladu žalobcu tým smerom, že navrhovateľ nepreukázal bezvýslednosť dohody, nakoľkovyvlastňovaní od počiatku deklarujú svoj záujem na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania
dotknutých pozemkov a bolo vecou strán nájsť spoločný konsenzus by viedlo k tomu, že nie je potrebné
ani sa v konaní neumožňuje ďalej dokazovať resp. je až absolútne nedokázateľné, či možno alebo

nemožno cieľ vyvlastnenia dosiahnuť v zmysle § 110 ods. 1 dohodou alebo iným spôsobom.

4) Prejav vôle žalobcu ako vyvlastňovaného uskutočnený v zmysle, že síce s dohodou súhlasí, ale kladie
si pre navrhovateľa nesplniteľné podmienky alebo podmienky odmieta navrhovateľovi oznámiť navyše
nemôže viesť k uzatvoreniu dohody.

5) Postup žalobcu nikdy nenasvedčoval možnosti dosiahnuť dohodu prijateľnú i pre navrhovateľa, preto

túto skutočnosť je nevyhnutné brať do úvahy pri posudzovaní splnenia podmienok vyvlastnenia. S
oporou vo vyššie uvedenom máme za to, že v konaní bolo splnenie podmienok vyvlastnenia riadne
preukázané.

Osobitne je potrebné sa pozastaviť pri námietke žalobcu, že navrhovateľ mal tiež povinnosť vykonať
pokus získania vlastníckeho práva aj iným spôsobom (teda nielen dohodou so žalobcom ako
vyvlastňovaným) - tj. podľa názoru žalobcu aj postupom podľa platných zákonných ustanovení

Občianskehozákonníkaatozrušenímavyporiadanímpodielovéhospoluvlastníctva,zriadenímvecného
bremena, resp. uzatvorením nájomnej zmluvy.

Tu jednoznačne musí trvať na nasledovných záveroch:

1)Žalovanýsprávnyorgánrozhodovalvkonkrétnomprípadevyvlastneniaapretoniejenamiestefixovať
sa na zovšeobecnený výklad zvádzajúci k nenáležitému formalizmu. Vlastnícke právo k pozemkom,

ktoré sú predmetom vyvlastnenia (v rozsahu dotknutého spoluvlastníckeho podielu) svedčí žalobcovi,
preto je vopred absolútne vylúčený akýkoľvek iný spôsob usporiadania práv k tomuto pozemku ako
dohodouanemožnotedaprijaťžiadnyinýzáverakoten,žecieľvyvlastneniavtomtokonkrétnomprípade
nemožno dosiahnuť iným spôsobom ako dohodou.

2) Preto odporuje logike tvrdenie žalobcu, že navrhovateľ mal tiež povinnosť vykonať pokus získania

vlastníckeho práva aj iným spôsobom (teda nielen dohodou so žalobcom ako vyvlastňovaným) - t.j.
podľa názoru žalobcu aj postupom podľa platných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka a to
zrušenímavyporiadanímpodielovéhospoluvlastníctva,zriadenímvecnéhobremena,resp.uzatvorením
nájomnej zmluvy .... Podotýka, že okrem iného v prípadoch uvedených žalobcom ide tiež o dohodu
a zdôrazňujeme, že pri interpretácii ust. § 110 ods. 1 Stavebného zákona je potrebné brať do úvahy

niektoré ustanovenia o interpretácii právnych úkonov (Občiansky zákonník).

3) Ďalšie posudzovanie alebo požiadavka, aby navrhovateľ preukázal, či mohol dosiahnuť cieľ
vyvlastnenia iným spôsobom by boli uskutočnené nad rámec zákona resp. by mohli viesť k neprípustnej
mechanickej aplikácií ustanovenia ust. § 110 ods. 1 Stavebného zákona a nenáležitému formalizmu,
ktoré neberú ohľad na zmysel a účel tejto právnej normy a či ohľad na konflikt s ustanoveniami iných

predpisov (napr. Občiansky zákonník). Zvolenie výkladu citovaného ustanovenia spôsobom akým ho
formuloval žalobca je absurdné a je potrebné ho odmietnuť.

Námietka žalobcu, že predmetom vyvlastnenia sú pozemky podľa výpisu z LV vedené ako ostatné
plochy zaradené pod číselným kódom - 37 a teda predmet vyvlastnenia nie je totožný so skutkovým
stavom sa vyskytuje po prvý raz až v odvolaní proti rozhodnutiu o vyvlastnení a nebola súčasťou

námietok podaných voči vyvlastneniu, je však irelevantná, nakoľko v súlade s podkladmi rozhodnutia
sú vyvlastňované pozemky bez ohľadu na evidenciu v KN súčasťou diaľničného stavebného pozemku
(zák.č. 129/1996 Z.z. v platnom znení).

S odvolaním na predkladaciu správu k novele zák.č. 669/2007 Z.z. je potrebné uviesť, že vzhľadom
na nález Ústavného súdu SR k napadnutému ustanoveniu § 2 zákona č. 669/2007 Z.z. novela zákona

upravila prechodné ustanovenia k situácii ktorá vznikla po 26. júli 2011 a k úpravám účinným od 1. marca
2012. Okrem iného bolo nevyhnutné doriešiť tie prípady, kedy stavebné povolenie už bolo právoplatne
vydanépodľaprávnejúpravyúčinnejpred26.júlom2011,alekolaudačnékonaniesabudeuskutočňovaťv čase, keď už podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. marca 2012, by sa už nemohlo preukazovať
vlastnícke právo ani iné právo k nehnuteľnostiam v riadnom kolaudačnom konaní.

V ustanoveniach § 2 a § 5 zák, č. 669/2007 Z. z. v znení účinnom do 26. júla 2011 sa predpokladalo,

že majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov s vlastníkmi pozemkov sa dokončí až pri kolaudácii
stavby. Ustanovenie § 2 umožňovalo, aby získanie vlastníckych práv a iných práv k pozemkom nebolo
nevyhnutné pred vydaním stavebného povolenia, ale sa umožňovalo, aby stavebník získal príslušné
právo k pozemku najneskôr ku kolaudačnému konaniu.

Opäť s odvolaním na predkladaciu správu k novele zák. č. 669/2007 Z.z. je potrebné uviesť, že
vzhľadom na nález Ústavného súdu SR k napadnutému ustanoveniu § 2 zákona č. 669/2007 Z.z.

novela zákona upravila prechodné ustanovenia k situácii, ktorá vznikla po 26. júli 2011 a k úpravám
účinným od 1. marca 2012. Okrem iného bolo nevyhnutné doriešiť tie prípady, kedy stavebné povolenie
už bolo právoplatne vydané podľa právnej úpravy účinnej pred 26. júlom 2011. Z uvedeného a z dikcie
zákonného ustanovenia je teda úplne zrejmé, že možnosť vyvlastnenia predpokladaná ust. § 9a zák.č.
669/2007 Z.z. v platnom znení sa vzťahuje i na pozemky, na ktorých je stavba povolená do 26.júla 2011

aj postavená.

Na ďalší dôvod namietaný a to nepreukázanie aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vyvlastnenie
a nepreukázanie vlastníckeho práva v čase podania návrhu na kolaudačné konanie uviedla, že
plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia
a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného, osvedčuje právny vzťah zastúpenia

a oprávnenosť zástupcu konať v mene zastúpeného. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný úkon,
ktorý okrem náležitostí plnomocenstva musí obsahovať aj prejav vôle (súhlas) zástupcu. Plnomocenstvo
bolo správnemu orgánu riadne predložené v súlade s § 17 Správneho poriadku a má za to, že pokiaľ by
správny orgán skúmal (či slovníkom žalobcu -„overoval“), či v priebehu času plnomocenstvo náhodou
nezaniklo a z tohto dôvodu vo veci nekonal, postupoval by nad rámec resp. v rozpore so zákonom

(Správny poriadok). Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné
zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Zodôvodneniažalobyktomutoboduniejezrejmé,očožalobcaopierasvojetvrdenie,žeplnomocenstvo
zaniklo momentom podania návrhu na kolaudáciu stavby, nakoľko ním uvádzané ust. § 5 zák. č,
669/2007 Z.z. v platnom znení nijako nesúvisí s plnomocenstvom zástupcu navrhovateľa na podanie

návrhu na vyvlastnenie ani s vyvlastnením samotným, naopak tvka sa príloh k návrhu na začatie
kolaudačného konania. Podľa nášho názoru neplatnosť resp. zánik plnomocenstva z citovaného
ustanovenia § 5 zák.č. 669/2007 Z.z. v platnom znení nemožno dôvodiť ani len nepriamo.

Zákon č. 669/2007 Z.z. nevytvára žiadnu väzbu medzi návrhom na vyvlastnenie v zmysle ust. § 9a a
žiadosťou o schválenie predčasného užívania stavby v zmysle naznačenom žalobcom, tzn. podanie

žiadosti o schválenie predčasného užívania stavby nevylučuje podanie návrhu na vyvlastnenie v zmysle
ust. § 9a zák.č. 669/2007 Z.z..

K namietanému dôvodu a to primeraná náhrada za vyvlastnenie a nezákonnosť postupu pri jej stanovení
znaleckým posudkom uviedla, že stavebný zákon nestanovuje žiadny špeciálny postup pre ohodnotenie
nehnuteľností pre účely vyvlastnenia, resp. pre účely zistenia primeranej vyvlastňovacej náhrady a teda

aniprevýbermetódyocenenia.Stanovujevšak,žeprimeranánáhradasaurčípodľatrhovejcenyurčenej
povinne znaleckým posudkom.

V zmysle splnomocňovacieho ust. § 33 písm. d/ zák.č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o ustanovení metód znaleckého určenia hodnoty majetku a

postupov v prípadoch, v ktorých sa podľa osobitných predpisov vyžaduje určenie hodnoty majetku
vrátane majetku podniku alebo časti podniku, alebo zložiek majetku podniku.“Na tomto základe bola vydaná Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku, ktorá súčasne definuje v ust. § 2 ods. 1 písm. g/ všeobecnú
hodnotu majetku ako „výslednú objektivizovanú hodnotu majetku, ktorá je znaleckým odhadom

najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú
by tento mal dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj
predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie
je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou; obvykle vrátane dane z pridanej hodnoty.“ Má za to, že táto
definícia vyhovuje ustanoveniu § 111 ods. 1 a 2 Stavebného zákona a máme taktiež za to, že v zmysle

citovanej vyhlášky a s jej použitím možno zistiť takto definovanú všeobecnú hodnotu, a to bez ohľadu
na použitú metódu stanovenia všeobecnej hodnoty.

Podľa NDS, a.s., je všeobecná hodnota majetku je definovaná ust. § 2 ods. 1 písm. g/ Vyhlášky MS
SR č. 492/2004 Z.z. ako „výsledná objektivizovaná hodnotu majetku, ktorá je znaleckým odhadom
najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú
by tento mal dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj

predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je
ovplyvnená neprimeranou pohnútkou; obvykle vrátane dane z pridanej hodnoty. Definícia všeobecnej
hodnoty majetku definovaná ust. § 2 ods. 1 písm. g/ Vyhlášky MS SR č. 492/2004 vyhovuje ustanoveniu
§ 111 ods. 1 a 2 Stavebného zákona.

Pri vyššie uvedenej definícii vo vzťahu k zisteniu primeranej vyvlastňovacej náhrady odpadajú

pochybnosti, ktoré sa vyskytovali pri problematickom uplatňovaní dnes už neplatného „oceňovacieho
predpisu“, a to Vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb. V rozpore s logikou a bez väzby na platnú právnu
úpravu si prax (vrátane praxe rozhodovacej) osvojila vyslovovanie požiadaviek na spôsob zistenia
primeranej vyvlastňovacej náhrady, ktorý zohľadní „stav súčasného trhu" vrátane požiadavky na
použitie porovnávacej metódy ocenenia, avšak bez potrebného uvedomenia si skutočností, že právna

úprava sa už dávno s uvedenými výhradami týkajúcimi sa zistenia primeranej vyvlastňovacej náhrady
vysporiadala!!, viď súčasne platné ustanovenia § 111 Stavebného zákona a zákona č. 417/2003 Z.z.
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

Vyber najvhodnejšej metódy zistenia všeobecnej hodnoty je výlučne vecou znalca, pričom Stavebný
zákon nestanovuje žiadne požiadavky alebo „výluky“ pre výber metódy zistenia všeobecnej hodnoty,
preto pokiaľ v prvom kroku akýkoľvek rozhodovací orgán, najmä súd pripustí aplikáciu Vyhlášky MS
SR č. 492/2004 Z.z. pri určení vyvlastňovacej náhrady za pozemky, nemôže svojvoľne v druhom kroku

diskvalifikovať jednu z metód výpočtu všeobecnej hodnoty pozemkov ako všeobecne nevyhovujúcu,
nakoľko toto tvrdenie nemá žiadnu oporu, či už v zákone alebo vyhláške. (Žiadne vopred stanovené
zákonné požiadavky pre výber metódy ocenenia resp. ohodnotenia pozemkov pre účely vyvlastnenia
pozemkov neexistujú.) To všetko aj z dôvodu, že Vyhláška MS SR č. 492/2002 Z.z. neobsahuje definície
metód ocenenia, z ktorých by bolo možné nevhodnosť tej, ktorej metódy aspoň ako-tak dôvodiť a

teda uprednostniť jednu z metód a druhú vylúčiť len na podklade „dojmu“ alebo vnútornej predstavy
konajúceho orgánu o náplni určitej metódy. Dodáva, že absencia zákonných požiadaviek pre výber
metódy zistenia všeobecnej hodnoty je logická aj z dôvodu, že bez ohľadu na použitú metódu výsledkom
činnosti znalca v danom prípade je vždy zistenie všeobecnej hodnoty majetku v súlade s ust. § 2 ods.
1 písm. g/ Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. Za platného právneho stavu nemožno v žiadnom prípade

urobiťzáver,ževšeobecnáhodnotabudeautomatickykolísaťvzávislostiodpoužitejmetódyocenenia.V
konaní nebola vznesená žiadna kvalifikovaná výhrada voči správnosti zistení obsiahnutých v znaleckom
posudku vrátane použitej metódy ocenenia, a to tým skôr, že vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné
urobiť záver, že vo vyvlastňovacom konaní ako takom môže byť spochybňovaná len správnosť!!
určenia primeranej náhrady vo forme znaleckého posudku, nikdy však nemôže byť spochybňovaná

metóda ocenenia zvolená znalcom a vonkoncom nie použitie Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. ako
oceňovacieho predpisu.K otázke aplikácie Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. vo vyvlastňovacom konaní poukázala na rozsudok
NS SR sp. zn. 2Sžo/136/2008, ktorým NS SR ako odvolací súd, v právnej veci o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia MVRR SR vo veci odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o

vyvlastnení rozhodol o tom, že potvrdzuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý v prvostupňovom
konaní žalobu vyvlastňovaného žalobcu o preskúmanie zákonnosti zamietol. NDS, a.s., poukazuje na
odôvodnenie najvyššieho súdu:

„Znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná znalcami pre zadávateľa za
podmienok ustanovených v zákone č. 382/2004 Z.z, o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Úkonmi znaleckej činnosti sú
najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie
a vysvetlenie; znalec je povinný vykonávať znaleckú činnosť a) osobne, ak ide o fyzickú osobu; to
neplatí, ak osobitný predpis ustanovuje inak, b) riadne a v určenej lehote, c) účelne, hospodárne a
d) nestranne (§ 16 ods. 1 a 2 uvedeného zákona). Preto aj znalecké posudky, predložené v konaní
(správnom alebo súdnom) účastníkmi konania, sú znaleckými posudkami, spôsobilými posúdiť odborné

otázky, dôležité pre konanie. (...) Najvyšší súd SR sa so závermi žalovaného a krajského súdu v danej
veci stotožnil. Preto možno len zopakovať to, čo v danom konaní bolo už povedané niekoľkokrát, a to že
správne orgány postupovali správne, keď pri určení náhrady za vyvlastňovanú nehnuteľnosť vychádzali
zo znaleckého posudku znalca Ing. E., pretože tento znalecký posudok bol vypracovaný na základe
právneho predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. (...) Keď teda

krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a
rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona
a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených
vyššie, za správny. (...).“

Kritériá pre určenie primeranosti náhrady sú jasne dané v ust. 111 ods. 1 a 2 Stavebného zákona,

pričom z neho plynie, že primeranosť náhrady nie je predmetom subjektívneho hodnotenia ani
správnehoorgánuanivyvlastňovanýchajejprimeranosťsaurčujepodľatrhovejcenyurčenejznaleckým
posudkom .

Na ďalší namietaný dôvod a to rozsah vyvlastnenia uviedla, že je namietané, že vyvlastnenie sa týka len
novovytvorených parciel tvoriacich predmet trvalého záberu pre stavbu R1 Beladice - Tekovské Nemce

bez zohľadnenia ochranných pásem a znehodnotenia zvyšných pozemkov vo vlastníctve žalobcu. V
zmysle ust. § 108 ods. 2 písm. f/ Stavebného zákona: „Vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre
výstavbu a správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa
osobitných predpisov.

Podľa ust. § 110 ods. 3 Stavebného zákona sa vyvlastnenie môže uskutočniť len v nevyhnutnom

rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom
rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje
iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu
časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s
neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný

oprávnený požiada.

Žalobca o rozšírenie vyvlastnenia na susedné pozemky kvalifikovaným spôsobom nepožiadal a v
konaní nepreukázal a dokonca ani nenamietal, že by nemohol využívať susedné pozemky, prípadne
by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami. Predmetom vyvlastnenia boli celé pozemky
(v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu) vedené v kat. území E. pod KN-C parc.č. 1356/116,

1356/117, 1356/118 a nie ich časti. Podľa tvrdenia žalobcu mali byť predmetom vyvlastnenia i pozemky
vedené v kat. území E. pod KN-E pare. č. 1358 s celkovou výmerou 5 900 m2, KN-E parc.č. 1359
s celkovou výmerou 5 862 m2 a KN-E parc.č. 1360 s celkovou výmerou 5 300 m2, ktoré údajne
strácajú pre žalobcu v dôsledku výstavby hospodársky význam a využiteľnosť. Jedná sa o pozemky,
ktoré netvoria predmet vyvlastnenia a len susedia s diaľničným pozemkom a pozemkami, ktoré

sú predmetom vyvlastnenia, pričom majú celkovú výmeru 17 062 m2. Zostávajúca úžitková plochazodpovedajúca týmto susedným pozemkom je 17 062 m2 (objektívne a preukázateľne bez prerušenia
je obhospodarovaná ako poľnohospodárska pôda).

Jeden z atribútov ústavnej podmienky „nevyhnutnej miery“ vyvlastnenia, v zmysle rozsahu (výmery)

pozemku, ktorý má byť vyvlastnený, je určený jeho zastavanosťou konkrétnou stavbou. V tomto zmysle
nevyhnutnú mieru (nevyhnutný rozsah) vyvlastnenia upravuje aj § 110 ods. 3 Stavebného zákona,
ktorý ustanovuje, že vyvlastniť možno len nevyhnutnú výmeru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu
vyvlastnenia.

Na ochranu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií a premávky na nich mimo súvislé zastavaného
územia slúžia cestné ochranné pásma. Pre jednotlivé druhy a kategórie týchto komunikácií určí šírku

ochranných pášem vykonávací predpis, a to pri diaľniciach a cestách vyšších tried v rozsahu 50 až 100
metrov od osi priľahlého jazdného pásu, pri cestách nižších tried a miestnych komunikáciách 15 až 25
metrov od osi vozovky, nad a pod pozemnou komunikáciou. Cestné ochranné pásmo pre novobudované
alebo rekonštruované diaľnice, cesty a miestne komunikácie vzniká dňom nadobudnutia právoplatnosti
územného rozhodnutia. V cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť,

ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty alebo miestne komunikácie alebo premávku na nich; príslušný
cestný správny orgán povoľuje v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto zákazu alebo obmedzenia
záväzným stanoviskom. Obmedzenia v ochranných pásmach podľa odseku 2 sa nevzťahujú na súčasti
diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, označníky zastávok, zastávky a čakárne hromadnej dopravy,
meračské značky, signály a ich zariadenia na mapovanie, ak sú umiestnené tak, aby nezhoršovali

bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a nesťažovali údržbu komunikácie.

Na namietaný dôvod a to existenciu právoplatne rozhodnutej veci NDS, a.s., uviedla, že vydané
KSÚ Nitra pod č. KSUNR-2012-183-002 nemôže predstavovať prekážku rozhodnutej veci, nakoľko
nešlo o rozhodnutie v tej istej veci. V správnom konaní, ktorého výsledkom je žalobou napadnuté
rozhodnutie neexistuje vo vzťahu k označenému rozhodnutiu totožnosť účastníkov konania. Ak by aj

v predchádzajúcom konaní, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím bola zistená vo vzťahu
k novému konaniu totožnosť účastníkov konania (ktorá v tomto prípade nie je daná) a predmetu
vyvlastnenia (tie isté pozemky) máme za to, že ak vydaniu rozhodnutia predchádza iný (nový) skutkový
stav (nový pokus o dohodu, nový obsah navrhovanej dohody, navrhovaná vyššia kúpna cena, povinnosť
podaťnávrhnavyvlastnenievprípadenezískaniapozemku),ideovec,oktorejnebolonikdyrozhodnuté.

Má za to, že v zmysle zásady legality správneho konania nepostačuje sa iba sústrediť na totožnosť
účastníkov konania a jeho objekt, ale popri týchto základných atribútoch vymedzujúcich totožnosť
v prípade „res iudicatae“ je nutné aj prihliadnuť na to, či sa medzičasom nezmenili rozhodovacie
východiská, tzn. najmä podklady v zmysle § 32 Správneho poriadku.

Vzhľadom na uvedené je podľa NDS, a.s., potrebné žalobcovi vytknúť prevažne všeobecný charakter

nímuvádzanýchnámietok,nakoľkotietonemajúprimeranúväzbunakonkrétnenedostatkynapadnutých
rozhodnutí a nie je často ani zrejmé, čím žalobca preukazuje nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu. Námietky žalobcu majú prevažne povahu prevzatých konštatovaní, ako by malo
vyvlastňovacie konanie prebehnúť a ako by malo byť rozhodnutie správneho orgánu vo vyvlastňovacom
konaní odôvodnené. Stotožňujeme sa pritom s názorom súdu, že pri takom odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, ktoré je v rozpore s predstavami a záujmami žalobcu, nemôže byť rozhodnutie len z tohto
dôvodu považované za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pokiaľ dáva odpovede na všetky
relevantné otázky.

Preto považujeme NDS, a.s., rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 14/2014-112 za vecne
správny a navrhuje, aby Najvyšší súd SR citovaný rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie ktoré mu predchádzalo (§
246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.),
keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 05.05.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností

aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie,akpopreskúmanírozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvmedziachžalobydospelkzáveru,
že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre
nedostatok dôvodov.

Podľa čl. 20 ods. Ústavy SR vyvlastnenie a lebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v

nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa § 108 ods. 1 stavebného zákona, pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie
staviebaleboopatrenívoverejnomzáujmeuvedenýchvods.2,možnovyvlastniť,alebovlastníckepráva
k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“).

Podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre výstavbu a

správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa osobitných
predpisov.

Podľa § 108 ods. 3 veta prvá stavebného zákona verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v
odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno

dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Podľa ods. 2 vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a
zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa
vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného
plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní. Podľa ods. 3 vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v
nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo

odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa
obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať
zostávajúcu Časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol
užívaťlensneprimeranýmiťažkosťami,rozšírisavyvlastnenieajnazostávajúcučasť,pokiaľotovlastník
alebo iný oprávnený požiada.

Podľa § 111 ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Podľa ods. 2 ak sa
náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej
ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje
cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej
kvalite.

Podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej
písomnejvýzvynauzavretiedohodyobsahujúcoupožiadavkužiadateľa,dôvodypožadovanéhoprevodu
práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 aupozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia,
bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 129/1996 Z.z. ak stavebník diaľnice nezískal diaľničný stavebný pozemok a

stavbu na ňom, dohodou alebo iným spôsobom, vyvlastní sa na jeho návrh. Na vyvlastnenie sa použijú
všeobecné predpisy o vyvlastnení, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 správny orgán v
konaní o vyvlastnenie diaľničného stavebného pozemku zisťuje, či je preukázaný verejný záujem na
vyvlastnení a či sú splnené podmienky vyvlastnenia, a rozhoduje o náhrade za vyvlastňované pozemky,
ktoré tvoria diaľničný stavebný pozemok, vrátane stavieb na nich. Podľa ods. 3 ak v konaní nedôjde

medzi účastníkmi k dohode o náhrade za vyvlastnenie, správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení
určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej trhovej cene určenej znaleckým posudkom. S
požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd.
Stavebník diaľnice je povinný určenú náhradu za vyvlastnenie vyplatiť vyvlastnenému do 21 pracovných
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení stavebníkovi.

Podľa § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z. ak bolo vydané stavebné povolenie podľa predpisov

účinných pred 26. júlom 2011 a stavebník nepreukázal vlastnícke právo k pozemkom a stavbám, je
stavebník povinný tieto práva získať dohodou najneskôr do 28. februára 2013. Ak stavebník preukáže,
že pokus získať uvedené práva dohodou v lehote podľa predchádzajúcej vety bol bezvýsledný alebo
uvedené práva v tejto lehote nezíska, je povinný podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona.
Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník povinný preukázať najneskôr do

podania návrhu na začatie kolaudačného konania. Prílohou návrhu na začatie kolaudačného konania
diaľnice sú aj doklady preukazujúce vlastnícke právo alebo iné právo k tým pozemkom a stavbám, ku
ktorým tieto práva neboli v stavebnom konaní preukázané. Podľa ods. 4 na účely podľa odseku 3 možno
vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo aj k pozemkom alebo stavbám, ktorých sa týka stavebné
povolenie vydané pred 26. júlom 2011, a na účely vydania ktorého stavebník nepreukázal vlastnícke

právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám, pred jeho vydaním.

Vyvlastňovacie konanie a následné rozhodnutie o vyvlastnení musí byť v súlade nielen s Ústavou
Slovenskej republiky, ale musí rešpektovať aj podmienky obsiahnuté v stavebnom zákone, v zákone
o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb, diaľnic ako aj v zákone č.
129/1996 Z.z., ktoré sú aplikovateľné v danej veci. Najširšiu úpravu vyvlastnenia upravuje stavebný

zákon (§ 108-116), ktorý okrem toho, že v § 108 ods. 2 vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť
alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť, upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie
a určuje špeciálny procesný postup, podľa ktorého sa postupuje v každom vyvlastňovacom konaní.

Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok 6S/96/2013 zo dňa 26.07.2013. Odvolací súd konštatuje, že
v danej veci už rozhodol najvyšší súd v konaní 7Sžf/7/2013 zo dňa 05.01.2014, kde potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave 6S/96/2013.

Za najzávažnejší odvolací dôvod najvyšší súd považoval otázku verejného záujmu. Skúmanie existencie
verejného záujmu na vyvlastnení podľa názoru najvyššieho súdu prináleží správnemu orgánu, ktorý
je povinný svoj záver náležite zdôvodniť. V danom prípade obsahom napadnutých rozhodnutí nie je
správna úvaha týkajúca sa zisťovania a preukázania verejného záujmu na vyvlastnení vyplývajúca z

vyššie citovaného právneho predpisu ako aj z citovaného Nálezu Ústavného súdu (PL. ÚS 19/09).
Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti a správneho rozhodnutia nemôže byť naprávanie závažných
pochybení správneho orgánu v priebehu administratívneho konania. Občiansky súdny poriadok ani iný
právny predpis neumožňuje správnemu súdu nahradiť nedostatok správnej úvahy vlastným posúdením.
Akceptácia takéhoto postupu by mohla predstavovať porušenie princípu rozdelenia moci. Zisťovanie

verejného záujmu spadá do právomoci výkonnej moci, nie zákonodarnej alebo súdnej. Rozhodnutie
správneho orgánu ohľadom konštatovania splnenia podmienok vyvlastňovania je preto v tomto smere
nepreskúmateľné.Jednou z primárnych podmienok vyvlastnenia je verejný záujem na vyvlastnení. Otázkou preukazovania
verejného záujmu sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp.zn. PL. 19/09 zo dňa
26.01.2011, kde dospel k nasledovnému záveru (bod 55):

„Právny poriadok pozná a poznal aj pred prijatím zákona c. 669/2067 Z.z. inštitút vyvlastnenia vo
verejnom záujme pre výstavbu diaľnic. Stavebný zákon v ustanovení § 108 ods. 2 písm. f/ uvádza, že
vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre výstavbu a správu diaľnic. Uvedená formulácia v spojení s
ods. 3 tohto ustanovenia vyjadruje, že ak je daný expropriačný titul (dôvod) - výstavba diaľnice musí sa
ešte preukázať, že táto výstavba je vo verejnom záujme, pričom uvedené ustanovenie však nemožno

vykladať tak, že verejný záujem je už zákonom (ustanovenie § 108 ods. 2 stavebného zákona) daný, a
teda, že ho už v rámci vyvlastňovacieho konania preukazovať netreba; naopak § 108 ods. 3 stavebného
zákona výslovne ustanovuje, že „Verejný záujem .... sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.“

Verejný záujem tu nemožno chápať ani aritmeticky (je to v záujme väčšieho počtu obyvateľov), ani
automaticky(každádiaľnicajevoverejnomzáujme,atedapozemkymôžubyťautomatickyvyvlastnené).
Verejný záujem nie je vždy totožný so záujmom kolektívnym (uspokojovanie kolektívnych záujmov

určitých skupín môže byť dokonca v rozpore so všeobecnými záujmami spoločnosti). Verejný záujem je
potrebné chápať ako záujem, ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný záujem.

Verejný záujem, ktorý je predmetom posudzovania v rámci vyvlastňovacieho konania, je podľa aktuálnej
koncepcie vyvlastnenia predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu konania na základe
zvažovania najrôznejších partikulárnych záujmov, po zvážení všetkých rozporov a pripomienok. Z

odôvodnenia rozhodnutia, ktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu, potom musí
jednoznačne vyplynúť, prečo verejný záujem prevážil nad inými či už súkromnými, alebo aj verejnými
záujmami. Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej konkrétnej otázke,
o vyvlastnení, a nie je možné ho vopred a priori stanoviť. Z tohto dôvodu spadá zisťovanie verejného
záujmu do právomoci moci výkonnej, a nie zákonodarnej.

Zriadením stavby rýchlostnej komunikácie R1 Beladice - Tekovské Nemce na pozemkoch v
spoluvlastníctve žalobcu štát závažným spôsobom zasiahol do vlastníckych oprávnení žalobcu, pretože
bez jeho predchádzajúceho súhlasu a bez akéhokoľvek právneho titulu k pozemkom tieto zastaval
prakticky neodstrániteľnou stavbou. Uvedený zásah bol umožnený zákonom č. 669/2007 Z.z., ktorého
niektoré ustanovenia boli neskôr nálezom ústavného súdu PL. ÚS 19/09 vyhlásené za nesúladné

s článkom 20 ods. 1, 4 Ústavy SR a s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ľudských
práv a základných slobôd. Po nadobudnutí účinnosti tohto nálezu bola s účinnosťou od 01.03.2012
prijatá novela zákona č. 669/2007 Z.z., ktorá vo vyššie citovaných prechodných ustanoveniach
upravila postup pre vysporiadanie vlastníctva k pozemkom pod tými stavbami, ktoré boli zaradené na
základe právoplatných stavebných povolení vydaných podľa predpisov účinných pred 26.07.2011 (pred

nálezom). Úlohou súdu prejednávanej veci bolo posúdiť, či proces vyvlastnenia uskutočnený po prijatí
uvedenej novely v prípade žalobcu prebehol v súlade s platnou právnou úpravou.

Vo všeobecnosti platí, že správny súd preskúmava žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy v zásade v medziach žaloby, čo znamená z hľadiska týchto dôvodov, ktoré žalobca vymedzil
v žalobe. Týmito dôvodmi je pri uplatňovaní svojej preskúmavacej povinnosti viazaný, nemôže ich

rozširovať, ani modifikovať. K zmene rozsudku krajského súdu a k prípadnému zrušeniu žalobou
napadnutého rozhodnutia podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ až e/, ods.
3 O.s.p. teda môžu viesť len tie dôvody jeho nezákonnosti, ktoré uviedol žalobca v žalobe a neskôr
i v odvolaní súčasne len za predpokladu, že namietané rozpory rozhodnutia správneho orgánu alebo
postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, žalobcu ukracujú na jeho subjektívnych právach. To platí aj v

prípade, že by správny súd videl rozpor preskúmavaného rozhodnutia so zákonom z iných ako v žalobe
vymedzených dôvodov.

Najvyšší súd sa s právnym názorom krajského súdu týkajúceho sa posudzovania otázky verejného
záujmu nestotožnil.Najvyšší súd konštatuje, že primeraná náhrada a vo vzťahu k náhrade za vyvlastnenie na účely
stavebného zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej
nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite (§ 111 ods. 2 druhej vety

stavebného zákona), pričom táto trhová cena má byť určená znaleckým posudkom.

Zo znaleckého posudku č. 47/2012 však nevyplýva, že cena za vyvlastňovaný pozemok určená metódou
polohovej diferenciácie zodpovedá trhovej cene nehnuteľnosti tak, ako je to predpokladané v stavebnom
zákone. Súd zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. V. Q.. 47/2012 zistil, že cena
vyvlastňovaných pozemkov vychádzala z metódy polohovej diferenciácie. Obsahom posudku nebolo

zisťovanie trhovej ceny pozemkov v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite tak,
ako to ukladá zákon.

Stavebný zákon predpokladá, že pri určovaní primeranej náhrady bude správny orgán postupovať podľa
trhovej ceny inej nehnuteľnosti, a to rovnakej alebo porovnateľnej, teda nie len z polohy a z umiestenia
pozemku, o vyvlastnení ktorého sa koná. Skutočnosť, že trhová cena je určená znaleckým posudkom,
nezbavuje správny orgán povinnosti postupovať v súlade so zásadou zákonnosti a zistiť skutočný stav

týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.

Primeraná náhrada sa zisťuje vždy analyzovaním miestneho trhu, všetkými tromi rovnocennými
metódami, ktorými sú porovnávanie kúpnych cien, kapitalizácia čistých výnosov a náklady podľa
cien stavebných prác. Analýza porovnateľných kúpnych cien v znaleckom posudku nesmie chýbať.
Znamená to, že znalec oprie hodnotenie o porovnanie ceny za 1 m2 z viacerých nedávno predávaných

nehnuteľností. Všeobecná hodnota nehnuteľností je najpravdepodobnejšia cena ku dňu hodnotenia v
danom mieste a čase, ktorú by mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom
predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou a opatrnosťou a s
predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou (1 písm. g/ Vyhlášky č. 492/2004
Z.z.).

Pre účely vyvlastňovacieho konania (§ 112 a nasl. Stavebného zákona) je navrhovateľ vyvlastnenia
povinný podať aj návrh náhrady. Toto však nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať, či návrh
náhrady je zákonným, čiže či ide o primeranú náhradu za vyvlastnené pozemky. O to viac, že zo
strany dotknutého vlastníka boli vznesené vážne výhrady proti navrhnutej náhrade (hoci podloženej
znaleckýmiposudkamivyhodnotenýminazákazkunavrhovateľa).Správnyorgánsastýmitonámietkami

náležitým spôsobom nevysporiadal. Konštatoval len, že cena bola navrhnutá na základe výpočtu znalca
vykonávajúceho posudok na základe objednávky navrhovateľa vyvlastňovacieho konania. Na odborné
posúdenie zistenia primeranej náhrady a objasnenie nezrovnalostí pri zisťovaní navrhnutej ceny mal
možnosť správny orgán (použijúc primerane ustanovenia § 36 správneho poriadku) ustanoviť znalca,
ktorý by nebol žiadnym spôsobom (ani na základe zadania) viazaný za navrhovateľa. Znaleckým

posudkom (obstarným si stavebným úradom) určí sa potom zákonom požadovaná primeraná náhrada
za vyvlastňované pozemky v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom ako cena rovnakej alebo
porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.

Podľa ustanovenia § 34 a § 36 zákona č. 71/1976 Z.z. o správnom konaní, na dokazovanie možno použiť
všetky prostriedky, ktorým možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi

predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania
je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov
patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe a lebo známe správnemu
orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.

Ak pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie je potrebný znalecký posudok,
správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať. V danom
prípade znalecký posudok predložený k návrhu n vyvlastňovanie nebol dôkazným prostriedkom
zabezpečený správnym orgánom v zmysle zákona o správnom konaní.Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu týkajúceho sa prekážky rozhodnutej veci,
ktorú malo tvoriť rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre č.: KSU NR-2012-183-002 zo dňa
15.02.2012. Krajský súd správne poukázal, že je pravdou, že právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci

bráni tomu, aby sa o tej istej veci konalo a rozhodovalo znova. Totožnosť veci však nie je daná len
okruhom účastníkov konania a jeho predmetom, ale aj dôvodmi, o ktorých sa rozhodovalo. Spomenuté
rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 sa síce týkalo vyvlastnenia
spoluvlastníckeho podielu žalobcu na tých istých pozemkoch a pre tú istú stavbu, avšak skutkové
okolnosti, ktorými navrhovateľ vyvlastnenia odôvodnil svoj návrh sa zmenili. Bol totiž vykonaný nový

pokus o dohodu so žalobcom na odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu a žalobcovi bola ponúknutá
vyššia kúpna cena. Identita veci bola tiež narušená zmenou právnej úpravy, nakoľko posledný návrh
NDS,a.s.,navyvlastneniebolopretýonovelizovanézneniezákonač.669/2007Z.z.(§9a),ktorénanovo
upravilo postup pri majetkovo-právnom vysporiadaní vlastníkov pozemkov pod realizovanou cestnou
stavbou. Uvedené zmeny skutkového a právneho stavu odlišujú posledné vyvlastňovacie konanie od
skoršieho konania ukončeného rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012

a preto uvedené rozhodnutie nemôže tvoriť prekážku rozhodnutej veci, pre ktorú by bolo potrebné
vyvlastňovacie konanie zastaviť (§ 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej súhlasí s právnym názorom krajského súdu o rozsahu
vyvlastnenia. Najvyšší súd uvádza, že vyvlastnenie pozemkov pre účely verejno-prospešných stavieb
vrátane stavieb, vrátane stavieb rýchlostných komunikácií je v zásade možné len v nevyhnutnej miere

a v rozsahu, ktorý je potrebný pre dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Stavebný zákon umožňuje výnimku z
uvedeného pravidla len pre prípad, že sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku
a vlastník alebo iný oprávnený užívateľ by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo len
s neprimeranými ťažkosťami. Vtedy je možné rozšíriť vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť pozemku,
pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. Najvyšší súd je v zhode s krajským súdom, že

v danom prípade nebol dôvod pre rozšírenie vyvlastnenia nad nevyhnutnú mieru, ktorú predstavujú
vyvlastňované pozemky, nakoľko v rámci vyvlastňovacieho konania nebolo zistené, že by žalobca ako
spoluvlastník zostávajúcej výmery cca 78% z pôvodných pozemkov nemohol tieto zvyšné časti užívať na
poľnohospodárske či iné účely, prípadne že by bolo ich využívanie neprimerane sťažené. Na dosiahnutie
účelu vyvlastnenia nebolo podľa názoru súdu nevyhnutné rozšíriť vyvlastnenia aj na cestné ochranné

pásmo rýchlostnej komunikácie, pretože toto nie je súčasťou komunikácie (§ 1 ods. 3, 4 zákona č.
135/1961 Zb.) v cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla
ohroziť rýchlostnú komunikáciu a premávku na nej. Právna úprava ochranných pásiem však nevylučuje,
aby pôda v rámci ochranných pásiem bola využívaná na poľnohospodárske účely. Z uvedených dôvodov
bol najvyšší súd toho názoru, že z hľadiska stanovenia rozsahu vyvlastnenia bol postup správnych

orgánov i vydané rozhodnutia v medziach zákona.

Čo sa týka námietky - nepreukázanie bezvýslednosti dohody a odňatie práva na uzatvorenie dohody v
zákonom stanovenej lehote, najvyšší súd súhlasí s právnym názorom vysloveným v rozsudku krajského
súdu, že citovaná právna úprava jednoznačne priorizuje v súvislosti so získavaním práv k pozemkom
potrebným na uskutočnenie stavieb vo verejnom záujme uzatvorenie dohody pred vyvlastnením. Proces

preukazovania bezvýslednosti dohody je podľa stavebného zákona prísne formalizovaný - ukladá
žiadateľovi zaslať vlastníkovi písomnú výzvu na uzatvorenie dohody so stanovenými náležitosťami
(vymedzenie požiadavky žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného
bremena, návrh odplaty najmä vo výške určenej v § 11 ods. 2 stavebného zákona a upozornenie na
následky nereagovania na výzvu), pričom pokus o dohodu sa považuje za bezvýsledný, ak vlastník do

15 dní od doručenia výzvy dohodou výslovne odmietne alebo v uvedenej lehote na výzvu nereaguje.
Rovnako striktný je aj spôsob zisťovania všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných pozemkov pre účely
vyčíslenia primeranej náhrady za vyvlastnenie.

V prejednávanej veci vyvlastňovací orgán zákonom stanovený postup pred vydaním rozhodnutia
dodržal, pri rešpektovaní požiadavky zákonnosti nemal navrhovateľ vyvlastnenia s ohľadom na

vypracovanie znalecký odhad diaľničného pozemku prakticky žiadny priestor pre hľadanie konsenzu so
žalobcom ohľadom výšky odplaty na získanie práv k predmetným pozemkom, ako sa toho dovolával
žalobca.Na námietku žalobcu, že rozsudok krajského súdu bol nedostatočne zdôvodnený a tým nebolo dodržané
právo na spravodlivé konanie najvyšší súd uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku svoj názor
na skutkový stav i spôsob aplikácie použitých právnych noriem zdôvodnil a vysvetlil spôsobom, ktorý

poskytol odvolaciemu súdu dostatočný priestor pre rozhodnutie o odvolaní v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov oboch stupňov z hľadiska dôvodov vymedzených
v žalobe.

NazákladeuvedenéhoNajvyššísúdSlovenskejrepublikydospelkzáveru,ženámietkyžalobcutýkajúce
sa nedostatku skúmania a preukázania verejného záujmu správnym orgánom a stanovenia primeranej

náhrady za vyvlastnenie znaleckým posudkom odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p., z uvedených dôvodov preto odvolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. a rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 250j ods. 7 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p.

tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 140 € pozostávajúci zo zaplatenia
súdneho poplatku (žaloba a odvolanie, t.j. 2x 70 €) a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom v
prvostupňovom a odvolacom konaní v sume 511,35 €, celkom 651,35 €.

Trovy právneho zastúpenia prvostupňového konania tvorí podľa vyčíslenia žalobcu odmena vypočítaná
podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) za 2
úkony právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 20. januára 2014, vypracovanie
žaloby zo dňa 20. januára 2014, t.j. 134 € + 8,04 € režijný paušál + 20% DPH.

Trovy právneho zastúpenia druhostupňového konania tvorí jeden úkon právnej služby (vypracovanie
odvolania) 1x 134 € s paušálnou náhradou 1x 8,04 € + 20% DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal právnej zástupkyni žalobcu daň z pridanej hodnoty, keďže
právna zástupkyňa preukázala, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty

Toto rozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.