Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžf/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201655
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013201655.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: H.. J. X., občan Slovenskej republiky, IČO: XX XXX XXX, s adresou XXX XX N.. XXX,
zast.: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., advokátskou spoločnosťou, IČO: 36 868 221, so
sídlom Bajkalská č. 31, 827 25 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.
septembra 2014 č. k. 1S 219/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. septembra 2014 č.
k. 1S 219/2013-40 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na finančnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 1100305/1/346246/2013 z 02.08.2013 (ďalej tiež na účely rozsudku „napadnuté
rozhodnutie“) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava (ďalej tiež na účely rozsudku „správca dane“) č. 9104408/5/1730054/2013/Hlô zo 06.05.2013

(ďalej tiež na účely rozsudku „prvostupňové rozhodnutie“).

Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na prejednávanú vec odvolací orgán
napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie
potvrdí.Odvolacíorgánrozhodnutiezrušíavecvrátinaďalšiekonaniearozhodnutie,aksúnatodôvody.
Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo
orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 Daňového
poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2011 v sume 12.716,40 € na tom skutkovom základe, že oproti
nadmernému odpočtu vykázanému v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie vo výške -166,89€boladaňovýmúradomzistenádaňovápovinnosťnadanizpridanejhodnotyvsume+12.549,51
€.

Vyrubeniedanezpridanejhodnotysprávcadaneodôvodniltým,ževykonanýmšetrenímvrámcikonania

vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2001 neboli zistené nové
skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali vplyv na výsledok kontroly uvedený v Protokole o výsledku zistenia
z daňovej kontroly číslo 9102408/5/491336/2012/Hlô (ďalej na účely rozsudku len „protokol“).

Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku v citovanom znení daňové konanie začaté podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

3. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu za 1. štvrťrok 2011 s prerokovaním protokolu dňa 25.06.2012, pričom uvedenou kontrolou

preveroval opodstatnenosť

- uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty vo výške 12.716,40 € na základe došlých faktúr č.
411009 - 4110015 (interné značenie týchto faktúr žalobcom), všetky s dátumom dodania 14.01.2011,
vystavených spoločnosťou PRONTO CAR, spol. s r.o. ako dodávateľom (ďalej na účely rozsudku len
„dodávateľ“) za dodanie tovaru - stroje a vybavenie pneuservisu od platiteľa dane a

- vyšlej faktúry žalobcu č. 2011008 za dodanie tovaru dňa 09.02.2011 odberateľovi ALL Wheels, s.r.o.
(ďalej na účely rozsudku len „odberateľ“) uvedené stroje a vybavenie pneuservisu.

4. Z obsahu odpovedí dožiadaných správcov dane vyplýva, že

- hoci dodávateľ bol vyzvaný na predloženie dokladov za účelom preverenia dodávateľsko -
odberateľských vzťahov so žalobcom, tak zásielka sa vrátila nedoručená správcovi dane späť s

poznámkou adresát je neznámy, a

o na výzvu dožiadaného správcu dane sa dostavil konateľ dodávateľa pán H. U., ktorý do zápisnice
uviedol, že za zdaňovacie obdobie január 2011 nemá žiadne účtovné doklady, nevykonáva žiadnu
činnosť, nevie sa vyjadriť k obchodom, ktoré spoločnosť uskutočnila v minulosti,

o bývalí konatelia dodávateľa - pani S.X. a pán R.X. (konatelia do 03.01.2011), teda pred dodaním

preverovaného tovaru, títo svedkovia potvrdili dodanie tovaru dodávateľom,

o a pán T. U., ako jediný konateľ dodávateľa v čase dodania tovaru (t. j. od 03.01.2011 do 04.05.2011),
ktorý po predvolaní miestnym správcom dane do zápisnice v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu
uviedol, že dodávateľa odkúpil od pána R.X. s manželkou za prítomnosti žalobcu v jeho kancelárii, ďalej
potvrdil obdobie výkonu funkcie konateľa, počas ktorého sa nevykonávalo absolútne nič, faktúry (t. j. aj

vyššie uvedené sporné faktúry za dodanie strojov a vybavenia pneuservisu) za dodanie tovaru a služieb
žiadne nevystavoval a ani nepodpisoval, nevedel potvrdiť, či došlo k dodaniu tohto tovaru, za dodávateľa
nepodával žiadne daňové priznania na dani z pridanej hodnoty, lebo nemal žiadne podklady a materiály
k činnosti firmy predtým, ako sa stal jej konateľom (mal ich dostať, ale nestalo sa tak ani po 3 mesiacoch).

o Predložené faktúry pán T. U. videl prvýkrát, nevedel sa vyjadriť k tomu, kde sa dodanie tovaru

uskutočnilo, kto tovar prevzal a kto zabezpečil, taktiež nevedel, kde bol tovar pred dodaním uskladnený.
V čase, keď bol konateľom dodávateľa, tak nikoho nepoveril zastupovaním za túto spoločnosť.

- prokurista odberateľa, t. j. žalobca, uviedol, že spoločnosť tovar (stroje) podľa vyšlej faktúry prijala,
písomná zmluva nebola uzatvorená, tovar bol prepravený v rámci areálu na Prievozskej ulici, kde sa má
aj v súčasnosti nachádzať, úhrada prebehla v hotovosti, peniaze odovzdal aj prijal žalobca osobne.5. Správca dane vyhodnotil uplatnený nárok žalobcu tak, že dodávateľ dodanie tovaru v zmysle
uvedených faktúr pre žalobcu v danom čase nemohol zrealizovať.

Preto nemohol potvrdiť vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej na účely len „zák. č. 222/2004 Z. z.“), ale aplikoval
§ 69 ods. 5 cit. zákona.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení platnom v čase tvrdeného vykonania transakcie (t. j.
14.01.2011) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom

dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z. v citovanom znení každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo
v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

6. Dňa 23.05.2012 počas ústneho pojednávania vo veci oboznámenia žalobcu ako daňového subjektu
s výsledkami vykonávanej daňovej kontroly žalobca odmietol komunikácie so správcom dane, a hoci
nepredložil o tom dôkaz, tvrdil, že funkcia konateľa dodávateľa pána T. U. začala až dňa 01.02.2011 a
nie 03.01.2011, ako tvrdí správca dane.

Nakoľko žalobca dňa 04.06.2012 doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu, bol správcom dane

vyhotovený Dodatok č. 1 k protokolu. V tomto rozsahu bol protokol prerokovaný a doručený dňa
25.06.2012, t. j. v deň určený vo výzve na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, za účasti
kontrolovaného daňového subjektu.

Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku v citovanom znení zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly
vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol

sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou
kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca
dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie

kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov

nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

7. Na základe podaného daňového odvolania žalovaný konštatoval, že správca dane všetky
zhromaždené dôkazy vyhodnotil v zmysle zásad daňového konania uvedených v ustanovení § 2 zákona

číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“), a preto
záver, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane na základe došlých
faktúr od dodávateľa, označil žalovaný za správny a námietky žalobcu vyhodnotil ako neodôvodnené.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)8. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v
Bratislave žalobu zo 16.09.2013.

9. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie

tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po nariadení
pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Preto ju na základe nižšie uvedených dôvodov postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

10. S poukazom na ustanovenia § 244 ods. 1, § 250i ods. 1 veta prvá a odsek 3 O.s.p., § la písm. c), §
2 ods. 1, 3 a 6, § 15 ods. 6 písm. c), d), a e), § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 zák. č. 511/1992 Zb., § 8 ods. 1 písm.
a), § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a odsek 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) a § 69 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z.,

s poukazom na zásadu zákonnosti a jej vykonanie prostredníctvom článku 59 ods. 2 ústavy Slovenskej
republiky a po rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane krajský súd zdôraznil,
že žalobca hoci mal v evidencii DPH dodávateľské faktúry od dodávateľa, to však neznamená, že k
dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach, v skutočnosti došlo.

Naopak, pre uplatnenie odpočtu dane z danej hodnoty je potrebné preukázať, že fakturovaný tovar bol

fyzicky dodaný a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúry aj vystavil, čo v prejednávanej veci nebolo
preukázané.

11. Krajský súd ďalej faktúru vyhodnotil ako doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) žalobca
preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Avšak iba samotná existencia faktúry, ak nie je
podložená reálnym dodaním tovaru a služieb, nezakladá žalobcovi právo na odpočítanie dane uvedenej

na faktúre.

Nakoľko v zmysle ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno na daňovom subjekte, tak
až na základe na základe uskutočnenia zdaniteľného plnenia následne môže dôjsť k vystaveniu faktúry
a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. A až potom môže podľa krajského súdu prísť k odpočítaniu
dane.

12. Preto sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci správcu dane, ktorý rozsiahlym
dokazovaním dostatočne a riadne zistil skutkový stav a zistil, že zo strany dodávateľa dodanie tovaru
nebolo uskutočnené v zmysle ustanovenia § 8 zák. č. 222/2004 Z. z.

Daňová povinnosť týmto podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. nevznikla a žalobca ako
platiteľ nemá právo na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z. z. Na

základe vyššie citovaných ustanovení krajský súd žalobu zamietol.

III.

Odvolanie žalobcu / stanoviská

A)

13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 30.10.2013 (č. l. 50) proti rozsudku krajského súdu žalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu napriek požiadavke zákonodarcu zakotvenej v ustanovení
§ 205 O.s.p. výslovne neuviedol žiadny zo zákonom uznaných dôvodov odvolania. Preto odvolací súd
musel v zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. vyhodnotiť podané odvolanie podľa jeho
obsahu (najmä s prihliadnutím na jednotlivé odvolacie námietky) nasledovne.

14. Odvolacie námietky žalobcu v stručnom prehľade:- z výpovedí predchádzajúcich konateľov, S.X. a R.X., ako aj vtedajšieho konateľa pána T. U. je zrejmé,
že predmetné zdaniteľné plnenie sa riadne uskutočnilo (viď zápisnica DÚ Banská Bystrica, kontaktné
miesto Krupina, č. 9614401/5/1293430/2013/Mať z 08.04.2013) a žalobca ho prevzal,

- žalobca za predmetné zariadenie riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu a následne bolo namontované
v priestoroch prevádzky spoločnosti Pronto Car, s.r.o.,

- skutočnosť, že si dodávateľ nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinnosti, nemôže byť na ujmu
prijímateľa zdaniteľného plnenia (na podporu žalobca poukázal na tlačové komuniké Súdneho dvora
Európskej únie č. 85/12 z 21.06.2012),

- žalobca v rámci daňovej kontroly predložil všetky doklady potrebné k preukázaniu uskutočnenia

zdaniteľného plnenia a vzniku nároku na odpočet dane z tohto plnenia,

- pracovníci správcu dane toto zariadenie fyzicky neskontrolovali, čo hodnotí ako nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci,

- napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadami daňového konania, napr. § 2 ods. 6 vtom čase
platného zákona o správe daní a poplatkov, a

- žalobca sa preto v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v žalobnom návrhu ako aj v jeho
ďalších podaniach.

15. Záverom žalobca navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie
žalovaného a vráti vec príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie, resp. navrhol zrušiť rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo vyčíslenej výške 560,02 €.

B)

16. Zo stanoviska žalovaného z 24.11.2014 (č. l. 56) po uvedení hore citovaných odvolacích námietok
vyplýva, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

Ďalej žalovaný odkázal na svoje argumenty obsiahnuté nielen vo svojom vyjadrení zo 17.10.2013 k

žalobe ale aj na zistené skutočnosti v rámci výkonu daňovej kontroly. Tiež zdôraznil, že krajský súd sa
so skutkovými dôvodmi vedúcimi k záveru daňových orgánov stotožnil.

17. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie

prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

19. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä

čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (vprejednávanej veci žalobcu), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)
v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.

Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka
konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto
zvoleného prostriedku nápravy.

20. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219

ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd
odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych

otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto
odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci
s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

21. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)

Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako
aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe
podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočností
opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t. j. otázka správneho zistenia
rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v

ďalšom procese aplikácie hmotného práva.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

22. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,
že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský súd nedostatočne
pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom

v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr
Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.

23. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny
súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

24. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po
vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k
obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s§ 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných
bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov
zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu

súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej
skutkovej otázke.

25. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z jeho odvolacích námietok, hoci žalobcom
nie je expresis verbis v odvolaní explicitne vyjadrený, je sporné skutkové vymedzenie splnenia
podmienok zdaniteľného obchodu. Za tejto situácie sa krajský súd stotožnil so skutkovými zisteniami
správcu dane v tom rozsahu, ako si ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly.

26. Žalobca naopak zdôrazňuje kombináciu troch základných skutočností v prejednávanej veci, t. j.

- žalobca tovar zaplatil,

- žalobca tovar prevzal a

- tovar sa nachádzal v prevádzke žalobcu,

ktoré majú nepochybne preukázať, že došlo k naplneniu zákonných podmienok na vznik daňovej

povinnosti k dani z pridanej hodnoty v zmysle § 19 zák. č. 222/2004 Z. z.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri

dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania
stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.

27. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd predovšetkým zdôrazniť, že z charakteru opisovaného
obchodu (t. j. tvrdené dodanie strojov a vybavenia pneuservisu) nepochybne vyplýva, že nešlo o

dodanie služby, dodanie tovaru nebolo ani čiastkové ani opakované, dodanie tovaru nebolo spojené s
intrakomunitárnym plnením, nešlo o právny vzťah z komisionárskej zmluvy či o iné špecifické prípady
riešené v iných ustanoveniach citovaného § 19.

Preto pre aplikáciu ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že základným interpretačným
krokom správcu dane malo byť objasnené, či došlo k činnosti, ktoré zákonodarca označuje ako dodanie

tovaru, a ak áno, potom ktorým dňom.

28. Opätovne, vzhľadom na hore opisovaný charakter jeho tvrdenej realizácie, je nutné podľa
Najvyššieho súdu v prejednávanej veci vychádzať z ustanovenia § 8 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z.
Zdaniteľným obchodom, ktorý má charakter dodania tovaru, zákonodarca na tomto základe na účely
zák.č.222/2004Z.z.označuječinnosť,ktorejzákladomjezabezpečiťprevodprávanažalobcunakladať

s hmotným majetkom od dodávateľa ako vlastník.

Je nepochybné, že zák. č. 222/2004 Z. z. ako súčasť verejného práva neustanovuje podmienky, za
ktorých sa tento prevod práva medzi zdaniteľnými osobami realizuje, ale ponecháva túto úpravu na
oblasť práva súkromného.29. Súkromné právo, či už právo občianske alebo obchodné uprednostňuje dôvod (titulus aquirendi)
nadobudnutia takého práva prostredníctvom právneho vzťahu založeného súkromnoprávnym úkonom
vo forme písomnej alebo ústnej zmluvy (dohody), z ktorej, ak nevyplývajú iné podmienky prechodu

vlastníckehoaleboinéhoobdobnéhoprávanažalobcuakonadobúdateľa(modusaquirendi),takžalobca
mohol vlastnícke právo k strojom a k vybaveniu pneuservisu nadobudnúť okamihom sprístupnenia, t. j.
prvou možnosťou na ich uchopenie do svojej moci, t. j. v prejednávanej veci v mesiaci január 2011.

Avšak právny základ tohto nadobudnutia vlastníckeho práva, t. j. hore uvedený právny dôvod, mal podľa
tvrdenia žalobcu iba vychádzať z ústne uzatvorenej dohody o dodávke tovaru, o existencii ktorej a jej

obsahu žalobca neprodukoval pri výkone daňovej kontroly žiadne dôkazy. Preto správne správca dane
postupom „ex offo“ pristúpil k preverovaniu hodnovernosti tvrdenia žalobcu.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. v citovanom znení dodaním tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné
nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich

nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným
výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou
Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

30.Zoskutočnostínáslednezistenýchsprávcomdane(viďzápisnicaoústnompojednávaníz15.12.2011
na Daňovom úrade Senec /por. č. 26/ a Oboznámenie o priebehu výsluchu svedkov R.X. a S.X..

9102408/5/225862/2012/Hlô) je nepochybné, že svedkovia R.X. a S.X. mali dodanie tovaru žalobcovi
spoločnosťou PRONTO CAR spol. s r.o. potvrdiť. K dodaniu malo dôjsť ich presunutím z jedného skladu
v rámci areálu Drutechny na Prievozskej ulici v Bratislave do iného skladu.

Avšak z listín dodávateľa ako aj z údajov z obchodného registra správne správca dane vyhodnotil, že
pánovi T. U. funkcia jediného konateľa spoločnosti PRONTO CAR spol. s r.o. vznikla dňa 03.01.2011

a skončila dňa 04.05.2011. Nakoľko menovaný pán U. osobne dňa 10.05.2012 nielenže nepotvrdil
vedomosť o uvedenom presunutí strojov a zariadení autoservisu, ale naopak poprel, že by v uvedenom
období od 03.01.2011 do 04.05.2011 vykonával akúkoľvek hospodársku, platobnú, evidenčnú či
dodávateľskúčinnosťaaninavýkontakejtočinnostinikohonesplnomocnil,jesprávnyzáveržalovaného,
že k zdaniteľnému obchodu, tak ako to opisuje žalobca, nedošlo.

Navyše s uvedeným presunom strojov a zariadení autoservisu vznikajú, vzhľadom na ich technologickú
hmotnosť, aj pochybnosti, kto, kedy a akými technickými prostriedkami mal tento presun zrealizovať a
na koho náklady.

31. K námietke žalobcu, že počas daňovej kontroly boli z jeho strany predložené všetky podklady, ktoré
osvedčujú nárok žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, musí Najvyšší súd uviesť, že žalobca

predložil iba účtovné podklady, avšak hodnovernosť svojho tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho práva
k technologickým komponentom autoservisu ponechal iba v rovine svojich tvrdení.

Vystavenie dodávateľskej faktúry za dodanie tovaru nemusí byť iba logickým dôsledkom uskutočnenia
takejtododávkytovaru(t.j.obsahovejstránkyfaktúry),alemôžebyťzapríčinenéviacerýmisubjektívnymi
pohnútkami, a to aj mimo právnu rovinu takto tvrdenej činnosti. Je preto dôkazným bremenom žalobcu,

aby správnosť obsahovej stránky faktúry vhodnými dôkaznými prostriedkami podporil a to najmä za
situácie, ak správca dane na základe hore uvedenej výpovede pána U. spochybnil hodnovernosť
akejkoľvek činnosti dodávateľa vrátane uskutočnenia dodávky strojov a zariadení pneuservisu.

32. Navyše samotné predloženie splnomocnenia, ktoré malo byť údajne udelené pánom T. U. dňa
03.01.2011 pánovi R.X. na zastupovanie spoločnosti PRONTO CAR, spol. s r.o., je v priamom rozpore

s tvrdením žalobcu, že menovaný v tom čase nemohol byť konateľom spoločnosti dodávateľa, keď sa
ním mal podľa žalobcu stať až od 01.02.2011 (viď vyhlásenie žalobcu do zápisnice z 23.05.2012).V tejto súvislosti je tiež významná tá časť svedeckej výpovede pána Beláka zo dňa 10.05.2012, že pri
kúpe spoločnosti PRONTO CAR, spol. s r.o. od pána T. a v prítomnosti žalobcu v jeho kancelárii, nebol
oboznámený o žiadnom hmotnom majetku vo vlastníctve kupovanej spoločnosti.

33. Tiež ďalšiu námietku žalobcu, že tvrdenie, že si dodávateľ nesplnil niektorú zo svojich zákonných
povinnosti, nemôže byť na ujmu prijímateľa zdaniteľného plnenia (viď žalobcov odkaz na tlačové
komuniké Súdneho dvora Európskej únie č. 85/12 z 21.06.2012), Najvyšší súd vyhodnotil ako
nedôvodnú. Uvedené tvrdenie vyslovil Súdny dvor Európskej únie v iných súvislostiach (išlo o spojené
veci sp.zn. C-80/11 a C142/11, pri ktorých Súdny dvor Európskej únie vychádzal z predpokladu, že

zdaniteľnýobchodsauskutočnil),atovzhľadomnaprípustnosťaplikáciedoktrínyzneužívaniadaňového
práva za účelom získania neoprávnenej výhody, akým napríklad odpočet dane z pridanej hodnoty vo
veci riešenej Súdnym dvorom Európskej únie mohol byť.

Preto nie je možné závery Súdneho dvora Európskej únie aplikovať aj na prejednávanú vec, ktorá je
právne odlišná od príkladu uvedeného žalobcom.

34. Preto Najvyšší súd musí potvrdiť, že tak žalovaný ako aj krajský súd správne vyhodnotili skutkové

zistenia s tým, záverom, že nakoľko k dodaniu tovaru v kontrolovanom zdaniteľnom období nedošlo,
potom ani nemohla vzniknúť daňová povinnosť, ktorá by žalobcu oprávnila na požadovanie vrátenia
nadmerného odpočtu tak, ako si ho vyčíslil v daňovom priznaní za 1. štvrťrok 2011.

Potom oprávnene žalovaný potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie, ktorým nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu nebolo správcom dane vyhovené.

V.

35. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté
rozhodnutiemávšetkyformálneiobsahovénáležitostirozhodnutiapožadovanévzmysle§63Daňového
poriadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,
ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými

zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa
zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty.

Počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené,
resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby
výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov

Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by
sa tento rozsudok odkláňal.

36. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného Najvyšší súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3

O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

37. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle
§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom

konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k
záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov
nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

38. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto

konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).