Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/297/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713208814
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713208814.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
L-SPORTING, s.r.o., so sídlom Hlboká 92, 921 01 Piešťany, IČO: 36 240 338, právne zastúpeného
Advokátska kancelária Machová s.r.o., so sídlom Čulenova 2A/2621, 909 01 Skalica, IČO: 36 864
544, proti žalovanému: SLOVMAX BA s.r.o., so sídlom Konventná 7, 811 03 Bratislava, IČO: 45 964
351, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jánom Repáňom, advokátom, so sídlom Q., v konaní o
zaplatenie 3.088,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Martine
č.k. 17Cb/220/2013-115 zo dňa 06. 06. 2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/220/2013-115 zo dňa 06. 06. 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 155,05 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Jána Repáňa, advokáta, so sídlom v
Q., XXX XX, Q. XX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Samostatným výrokom vyslovil, že žalobca je
povinný nahradiť žalovanému trovy konania, spočívajúce vo vyrubenom súdnom poplatku za odpor v
sume 185,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 409 ods. 1 OBZ, § 448 ods. 1 OBZ, § 588 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 41a ods. 2 OZ okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa doručenou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 3.088,04 Eur s príslušenstvom a žalobu odôvodnil tým, že dodal žalovanému tovar v hodnote
3.088,04 Eur, ktorý vyfakturoval faktúrou číslo 120070 v sume 2.029,44 Eur splatnou 26.02.2012 a

faktúrou číslo 130075 v sume 1.058,60 Eur splatnou 02.02.2013. Do dňa podania žaloby žalovaný svoje
záväzky neuhradil. Žalobca ďalej uvádzal, že 31.01.2013 žalovanému zaslal odsúhlasenie pohľadávok
k 31.01.2013, na ktoré reagoval žalovaný až 15.03.2013 a uviedol, že fakturáciu neakceptoval, avšak
podľa žalobcu z obsahu odpovede vyplývalo, že tovar prijal, lebo uviedol, že tovar bol priebežne
hradený hotovostne, alebo vrátený žalobcovi, čo sa však nezakladalo na pravde. Na úhradu záväzkov
vyzývalžalobcažalovanéhoajprostredníctvomprávnejzástupkyne30.04.2013,načožalovanýžiadnym
spôsobom nereagoval. Do spisu bola predložená faktúra, ktorú vystavil žalobca žalovanému, faktúra

č. 120070 na sumu 2.029,44 Eur splatná 26.02.2012, pričom fakturovaná bola dodávka zateplených
súprav v počte 14 kusov. Z faktúry č. 130075 vystavenej žalobcom žalovanému vyplývala fakturácia
rôzneho druhu športového tovaru značky EASTON v celkovej hodnote 1.058,60 Eur, faktúra bola splatná
02.02.2013. Žalobca do spisu predložil odsúhlasenie pohľadávok k 31.01.2013, predmetom ktoréhobola faktúra 120070 na sumu 2.029,44 Eur, odsúhlasenie bolo podpísané len žalobcom. Okresný súd
poukázal na odpoveď žalovaného na list žalobcu, list bol z dátumu 31.01.2013, odpoveď z 17.02.2013,
v ktorom žalovaný uvádzal, že hodnota tovaru 2.029,44 Eur spočívala v dodaní tovaru pre MHC Martin,

a.s. a v hodnote uvedeného tovaru mal mať žalobca reklamu značky EASTON na reklamných plochách
mantinelov na Zimnom štadióne v Martine v zornom poli televíznych kamier v sezóne 2011/2012.
Takisto faktúru číslo 130075 v sume 1.058,60 Eur žalovaný vrátil s odôvodnením, že nákup hokejovej
výstroje nemá nič spoločné s činnosťou spoločnosti. Tiež sa v spise nachádzala predžalobná výzva
právnej zástupkyne žalobcu adresovaná žalovanému zo dňa 30.04.2013. Okresný súd mal nepochybne

preukázané, že obaja účastníci tohto konania sú podnikateľmi, teda sa na nich vzťahujú ustanovenia
OBZ.

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd nepochybne preukázané, že v deň, ktorý účastníci ani
svedkovia nevedeli presne špecifikovať, došlo k uzavretiu dvoch kúpnych zmlúv. Prvá kúpna zmluva
sa týkala tovaru, a to vzoriek športového tovaru značky EASTON v celkovej hodnote 1.058,60 Eur.

Kúpna cena tohto tovaru bola fakturovaná faktúrou č. 130075 splatnou 02.02.2013. Samotný žalobca
od počiatku tvrdil, prostredníctvom svojej konateľky pani J. že tovar z tejto faktúry odobral pán X. pre
svojich synov, na súkromné účely s tým, že tovar zoberie vyskúšať, ak bude dobrý, tak ho zaplatí, v
opačnom prípade ho vráti. V tomto zmysle sa vyjadrila aj právna zástupkyňa žalobcu. Tieto skutočnosti
rovnako potvrdili svedkovia J. a W., ktorí obidvaja zhodne potvrdili, že sa nestalo prvýkrát pri tejto faktúre,

že pán X. O. takto tovar odobral. Aj v minulosti brával tovar pre svojich synov s tým, že ho odniesol
domov vyskúšať, dodatočne ho buď vrátil, alebo zaplatil, tak tomu bolo aj v tomto prípade. „Vykonaným
dokazovaním, predovšetkým teda výsluchom samotného žalobcu, ako aj výsluchom svedkov J. a W.,
bez akýchkoľvek pochybností bolo potvrdené, že účastníkmi tejto kúpnej zmluvy bol žalobca a pán X.
O. ako súkromná osoba, ktorá uzatvárala kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka podľa § 488,

a teda spoločnosť SLOVMAX BA, s.r.o. podnikajúca pod IČO: 45 964 351, pokiaľ ide o túto konkrétnu
kúpnu zmluvu nie je v danom spore pasívne legitimovaný.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ išlo o druhú kúpnu zmluvu, podľa
ktorej kúpna cena bola fakturovaná faktúrou 120070 v sume 2.029,44 Eur ako „kúpna cena za zateplené

súpravy v počte 14 kusov, tak jedine žalobca zastúpený konateľkou pani J. tvrdil, že predmetom tejto
kúpnej zmluvy boli skutočne zateplené súpravy. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že v hodnote
2.029,44 Eur išlo o úplne iný obchod (č.l. 52) a týkal sa dodania hokejok pre martinský hokejový klub,
čo zabezpečoval pán O.. Rovnako to bol žalovaný, ktorý na pojednávaní (č.l. 76) vypovedal, že pokiaľ
ide o faktúru na 2.029,44 eur, tak takýto tovar nikdy neodobral, v tom januári odobral hokejky.“ „S týmito

výpoveďami žalovaného, ako aj právneho zástupcu žalovaného potom korešpondovala výpoveď svedka
J., ktorý je súčasne manželom konateľky žalobcu, ktorý vypovedal, že pán O. bral hokejky“ (č.1. 53
spisu), „ale požiadal aby mu bolo vyfakturované oblečenie, lebo hokejky si nemohol dať do nákladov,
oblečenie áno, ako oblečenie pre svojich zamestnancov do firmy. Hokejky zobral pán O. so sebou, bol to
svedok J., kto s ním o dodávke hokejok jednal, kto v počítači pozeral, či je možné nahradiť cenu hokejok

iným sortimentom, to sa nakoniec aj stalo a boli fakturované zateplené súpravy.“ V ten daný deň teda
došlo k požiadavke na kúpu hokejok, fakturované neboli hokejky, ale zateplené súpravy, ale reálne v ten
deň boli odobraté hokejky. „Ak aj svedok následne tvrdil, že hokejky boli vrátené a bol odobratý tovar,
ktorý je predmetom tohto konania, tak možno ustáliť, že keďže reálne boli dodané hokejky, zaplatené
neboli a boli vrátené išlo o jednu kúpnu zmluvu.“ Ak sa potom rozhodol žalovaný odobrať iný tovar, išlo

o ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorá nie je predmetom tohto konania, lebo išlo o kúpnu zmluvu uzavretú v inom
čase. Z výpovedí žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj svedka J., ktorých výpovede vzájomne
korešpondovali a do seba zapadali, bolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že pokiaľ išlo o
druhú kúpnu zmluvu v januári 2012, reálne vôľa X. O. bola kúpiť hokejky. „Fakturačné údaje boli zo
strany pána O. doručené žalobcovi emailom a týkali sa firmy SLOVMAX BA s.r.o., IČO: 45 964 351,

z uvedeného možno konštatovať, že pán O. vystupoval ako štatutár tejto spoločnosti, keďže poskytol
emailom tieto fakturačné údaje.“ Rovnako vôľa žalobcu ako predávajúceho, ako bolo vykonaným
dokazovanímpredokresnýmsúdompreukázané,boladodaťniezateplenésúpravy,alehokejky.„Reálne
boli odobraté hokejky, avšak fakturované boli zateplené súpravy a predmetom tohto konania je kúpna
cena za 14 kusov zateplených súprav v sume 2.029,44 eur. Na základe vyššie uvedeného možno

konštatovať, že právnym úkonom a to uzavretím kúpnej zmluvy na 14 kusov zateplených súprav má byť
zastretý iný právny úkon a to kúpna zmluva, predmetom ktorej bola dodávka hokejok v hodnote 2.029,44
eur.“ Vôľa účastníkov bola predať a kúpiť hokejky. Ako vyplýva z § 41a ods. 2 OZ, ak právnym úkonom
má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a sú splnenévšetky jeho náležitosti. Možno teda ustáliť, že platným je právny úkon, a to kúpna zmluva predmetom
ktorej je dodávka hokejok, za kúpnu cenu 2.029,44 Eur, ktoré boli reálne žalovanému dodané. Ak teda
platí tento zastretý právny úkon - kúpna zmluva, predmetom ktorej sú hokejky, potom logicky neplatí

právny úkon - kúpna zmluva, predmetom ktorej je dodávka zateplených súprav. „V tomto konaní sa
však nedomáha žalobca plnenia zo zastretého právneho úkonu ktorý je platný, nedomáha sa zaplatenia
kúpnej ceny za hokejky, ale domáha sa zaplatenia sumy kúpnej ceny za zateplené teplákové súpravy.
Preto súd bol nútený žalobu zamietnuť aj v tejto časti.“ O trovách prvostupňového konania okresný súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca v podaní doručenom okresnému súdu
dňa 24.07.2014, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasí. Prvostupňový súd
pri svojich zisteniach vychádzal z absolútne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci tak, aby
mohol relevantne rozhodnúť a následne tak, na základe nedostatočne vykonaných dôkazov, dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň vec nesprávne právne posúdil a nesprávne i aplikoval a

vyložil príslušné ustanovenia OZ.

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd mal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný
nie je v danom spore pasívne legitimovaný. K tomuto zisteniu okresný súd mal dospieť jednak výsluchom
samotného žalobcu a výsluchom svedka J. ktorí uviedli, že štatutárny zástupca žalovaného, X. O.,

chodil do predajne žalobcu s tým, že vždy si vybral tovar. On sám uviedol podstatné údaje, z jedine
ktorých žalobca mohol vychádzať, teda niekedy označil, že tovar si berie pre súkromné účely, niekedy,
že tovar berie pre iný podnikateľský subjekt, prípadne pre potreby svojej firmy. Bolo podľa žalobcu
predsalogické,žeonakožalobcažiadnymspôsobomnemohol„ovplyvniťtakýtopostojžalovaného,teda
určenie, za aký podnikateľský subjekt žalovaný vystupuje, keďže sa jeho podnikateľské aktivity prelínajú

vo viacerých obchodných spoločnostiach, príp. ako fyzickej osoby.“ Z tohto dôvodu jednoznačným
dôkazom skutočnosti, že žalovaný je v spore pasívne legitimovaný, je i tá okolnosť, že žalovaný
prostredníctvom e-mailu oznámil žalobcovi fakturačné údaje subjektu, na ktorý žiadal vystaviť faktúru
za odobratý tovar, a preto bolo absolútne irelevantné podľa žalobcu konštatovanie okresného súdu v
tom smere, že pri zmluvnom vzťahu týkajúcom sa faktúry č. 130075 išlo o zmluvný vzťah, v ktorom

pasívne legitimovaný mal byť X. O., ako súkromná osoba. Okresný súd sa v tomto smere absolútne
nevysporiadal so skutočnosťou „uvedenou samotným žalovaným na pojednávaní v tom smere, že
žalovaný sám čo sa týka nákupu tovaru u žalobcu pre súkromné účely uviedol, že možno že si kupoval
nejakú maličkosť u žalobcu pre súkromné účely, ale ak si aj niečo kupoval, na všetko má účtenky.
Takže je absolútne irelevantné vyhodnotenie dôkazného a preukázaného stavu k faktúre č. 130075, že

žalovaný nie je pasívne legitimovaný z toho dôvodu, že konateľ žalovaného, X. O., si tovar odoberal ako
súkromná osoba.“ Takéto konštatovanie okresného súdu vyvracal podľa žalobcu sám žalovaný svojím
tvrdením a tiež „nemal žalobca žiadny dôvod, v prípade, že by si žalovaný odoberal tovar ako súkromná
osoba, mu takýto tovar dávať na faktúru, bez riadneho zaplatenia, čo korešponduje s vyššie uvádzanou
skutočnosťou, že ak si žalovaný aj niečo málo pre súkromné účely kúpil, za to na mieste riadne zaplatil.“

Absolútnebezpovšimnutiataktiežpodľažalobcuzostalaskutočnosť,„žesámžalovaný,prostredníctvom
e-mailu, doručil žalobcovi oznámenie svojich fakturačných údajov, na ktoré má byť vystavená faktúra za
odobraný tovar.“ Žalovaný vo svojich vyjadreniach na pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedol,
že on sám nikdy žalobcovi e-mailom fakturačné údaje nezasielal, že vo firme má zamestnancov, a tak ich
mohol poslať ktokoľvek iný. Je potrebné však poznamenať, že v zmysle § 16 OBZ, podnikateľa zaväzuje

aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to
nie je oprávnená. Zákon v tomto ustanovení vychádza z predpokladu, že podnikateľ musí mať kontrolu
nad tým, čo sa robí v jeho prevádzkarni a pre prípady praxe, kedy môžu vzniknúť pochybnosti o tom,
či tretia osoba mohla alebo nemohla vedieť, že konajúci v prevádzkarni je na konanie oprávnený alebo
nie, dôkazné bremeno je potom na strane podnikateľa.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že okresný súd vo svojom odôvodnení absolútne bez povšimnutia
a dostatočného odôvodnenia ponechal i vyjadrenia žalovaného v tom smere, že „žalovaný vo svojom
odpore zo dňa 17.2.2013 uviedol, že čo sa týka žalobcom uplatnenej faktúry č. 120070 zo dňa
27.1.2012, nespochybňuje skutočnosť, že došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru, pričom však nemá

dôvod na plnenie, nakoľko bola žalobcovi poskytnutá kompenzácia za cenu fakturovaného tovaru, a to
prostredníctvom reklamy žalobcu počas hokejovej sezóny na mantineloch zimného štadióna v Martine.“
Z týchto dôvodov preto nemal dôvod plniť túto faktúru a neakceptoval ju. „Opakovane tento svoj postoj
potvrdil žalovaný i v liste zo dňa 17.2.2013, kde rovnako k faktúre č. 120070 vo výške 2.029,44 Euroznámil, že v hodnote tohto tovaru mal žalobca umiestnenú reklamu na ploche zimného štadióna v
Martine.“ Toto tvrdenie však žalovaný žiadnym spôsobom v priebehu konania nepreukázal a okresný
súd ani v tomto smere nevykonal žiadne dôkazy, napriek tomu, že na týchto tvrdeniach žalovaný i v

priebehu prvostupňového konania zotrval a strany súdneho sporu navrhovali v tomto smere vykonať
dokazovanie.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku plnenie z faktúry č. 120070 vo výške 2.029,44 Eur
okrem iného vyhodnotil ako právny úkon v zmysle § 41a ods. 2 OZ s tým, že išlo o zastretý iný právny

úkon, kedy v skutočnosti podľa okresného súdu boli žalovanému dodané hokejky v hodnote 2.029,44
Eur, pričom fakturované boli zateplené súpravy, cena za 14 ks súprav v sume 2.029,44 Eur. Takéto
vyhodnotenie okresného súdu však nebolo podľa žalobcu absolútne žiadnym spôsobom odôvodnené
s poukazom na jednotlivé dôkazy. Keď i sám žalovaný uviedol, že odobral síce 13 ks hokejok po 150,-
Eur, čo však je suma len 1.950,- Eur, pričom predmetom fakturácie bola suma 2.029,44 Eur, čím sa
okresný súd absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal, nevysporiadal, a ani toto riadne neodôvodnil. „V

tejto súvislosti žalobca naopak preukázal, že hokejky s prejednávanou vecou absolútne nesúvisia, išlo o
hokejky,ktoréžalobcazasielalprostredníctvomdoručovateľskejkuriérskejslužbyžalovanému,následne
tento jej ich vracal naspäť, o čom súdu boli predložené dôkazy. Išlo jednoznačne o absolútne iný právny
vzťah, ktorý s prejednávanou vecou žiadnym spôsobom nesúvisí.“ Žalovaný v konaní pred súdom
prvého stupňa tvrdil, že predmetnú faktúru žalobcovi vrátil späť z dôvodu, že nesúhlasil s fakturáciou,

avšak nevedel preukázať vrátenie faktúry, nepredložil o tom okresnému súdu žiadny relevantný písomný
doklad a žalobca nikdy od žalovaného predmetnú faktúru ako vrátenú neprijal. To, že žalovaný klamal,
okresnýsúd„nepostreholanipritvrdenížalovaného,ktorýnajednejstranetvrdil,žefaktúruvrátil,pretože
neboli fakturované hokejky ale oblečenie, pričom v odpore však uvádzal, že tovar podľa faktúry bol
dodaný ale nemal byť fakturovaný, pretože mala byť dohodnutá reklama, pričom však o žiadnom z

týchto tvrdení nepredložil absolútne žiadny dôkaz. Napriek tomu však súd jeho chaotickej a zavádzajúcej
obrane uveril.“ Rovnako žalovaný vypovedal, že faktúry prijaté od žalobcu nikdy do svojho účtovníctva
nezaúčtoval. Za týmto účelom žalobca navrhoval vykonať dôkaz, čo však okresný súd nepovažoval
za potrebné a vykonanie takéhoto dôkazu zamietol. Rovnako súd zamietol aj vykonanie dôkazu v tom
smere, či vôbec hokejky - keďže už okresný súd ustálil, že „mali byť žalovaným prevzaté od žalobcu a

následne odovzdané MHC Martin - boli skutočne odovzdané MHC Martin tak, ako tvrdí žalovaný, resp.
či vôbec boli odovzdané a či vôbec existovali hokejky, ktoré žalovaný od žalobcu tak, ako tvrdí, mal
odovzdať do MHC Martin.“

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil skutkový stav i

na základe výpovede svedka J., ktorý je manželom konateľky žalobcu v „tom smere, že žalovaný mal
pri odoberaní tovaru so svedkom jednať o možnosti, že za odobraté hokejky bude fakturovaný iný tovar,
čo absolútne však nekorešponduje s výpoveďou tohto svedka, ktorý síce popisoval priebeh predbežných
rokovaní so žalovaným, avšak jednoznačne vo svojej výpovedi uvádza, že žalovaný mal zámer hokejky
odobrať, žiadal od žalobcu, aby fakturoval iný druh tovaru, nakoľko si potrebuje optimalizovať daňové

náklady, avšak jednoznačne uzatvára, že k realizácii týchto návrhov zo strany žalovaného neprišlo
a odobral tovar, ktorý je predmetom tohto konania.“ V tejto časti absolútne zostala bez povšimnutia
okresného súdu výpoveď svedka Y. W., ktorý bol „vo vzťahu obchodného zástupcu k žalobcovi a tento
sám realizoval výdaj tovaru žalovanému, dokonca mu tento tovar, ktorý je predmetom faktúry, pomáhal
i nakladať do auta. Súd sa v odôvodnení svojho rozsudku žiadnym spôsobom s výpoveďou svedka W.

v tomto smere absolútne nezaoberal, ani ju žiadnym spôsobom nevyhodnotil.“

Žalobca ďalej namietal, že okresný súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že
výpovede samotného žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj svedka J., vzájomne korešpondovali
a do seba zapadali a na ich základe bolo možné konštatovať, že pokiaľ sa týkalo faktúry č. 120070 vo

výške 2.029,44 Eur, tak bolo možné uzavrieť, že bola preukázaná reálne vôľa X. kúpiť hokejky. A rovnako
bola na základe uvedeného i vôľa žalobcu, ako predávajúceho, dodať hokejky a nie zateplené súpravy,
reálne podľa súdu boli i hokejky odobraté, avšak fakturované boli zateplené súpravy. „Otázkou je, v čom
právny zástupca žalovaného, na ktorého výpoveď a prednesy súd vyššie poukazuje, tak jednoznačne
súd presvedčil, keďže konkrétne právny zástupca žalovaného vypovedal na pojednávaní:

dňa 14.2.2014 len vtom smere, že čo sa týka prvej faktúry č. 120070 namieta jej oprávnenosť z
dôvodu, že tovar nebol nikdy dodaný, neexistuje preberací protokol, a pokiaľ ide o faktúru 130075, tam
uvádzal rovnaké dôvody ako pri prvej faktúre - ide o hokejovú výstroj, ktorú jeho klient nikdy neodobral
(žiadne iné úkony, dôkaz, neprodukoval, nepredkladal nič iné a nič iné nehovoril)dňa21.3.2014právnyzástupcažalovanéholennavrholvypočuťsvedkaW.zaúčelomreálnehoprevzatia
hokejok a predložil fotokópiu podacieho lístku, bez dátumu zadnej strany, z ktorej by bolo možné
čokoľvek vyčítať, žiadne iné tvrdenia, ani dôkazy, ani akékoľvek vyjadrenia právny zástupca žalovaného

nevykonal, avšak napriek tomu súd dôvodnosť svojho rozhodnutia oprel práve o výpovede právneho
zástupcu tak, ako už bolo vyššie uvedené.“ Žalobca v odvolaní zvýraznil, že naopak, výpoveď „svedka
Y. W. vyhodnotil len v negatívnom smere, v neprospech žalobcu, a len v časti výpovede. Výpoveď
svedkaJ.vyhodnotilopakovanenegatívnelenvneprospechžalobcu,napriektomu,žezvýpovedíoboch
týchto svedkov vyplývajú zásadne iné skutočnosti, ktoré súd však vyhodnotil v neprospech žalobcu.“

Vo svojom rozhodnutí okresný súd podľa žalobcu okrem iného ani riadne neodôvodnil, prečo a z akého
dôvodu práve ten-ktorý dôkaz vyhodnotil tým spôsobom, na ktorý sa odvolával a závery okresného súdu
boli „v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, čím máme za to, že takéto rozhodnutie nespĺňa
zákonom stanovené náležitosti, podľa § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné a rovnako nesprávne
právne posúdené, z dôvodu nesúladu medzi jeho skutkovými zisteniami a právnymi závermi.“ Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

K doručenému odvolaniu sa žalovaný písomne vyjadril v podaní zo dňa 15.08.2014, ktorý namietal
dôvodnosť žalobcom podaného odvolania a jeho zdôvodnenie, nakoľko žalobca uvádzal odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 1 písm. c) OSP, a to že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo v danom prípade

nebolo možné akceptovať. Okresný súd podľa žalovaného správne vyhodnotil skutkový i právny stav
veci. Podľa žalovaného sa prvostupňový súd dôkladne oboznámil s listinnými dôkazmi, starostlivo
vypočul účastníkov konania a tiež svedkov, ktorí mali objasniť prípad v prospech žalobcu, avšak
nestalo sa tak, nakoľko žalobca účelovo vykonštruoval celý spor. Z priebehu konania na súde prvého
stupňa jasne vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, preto aj súd prvého stupňa správne

poukázal na skutočnosť, že v prípade prvej žalovanej faktúry žalovaný nie je pasívne legitimovaným
účastníkom. Spoločnosť žalovaného tovar naúčtovaný na faktúru č. 120070 zo dňa 27.1.2012 vystavenú
žalobcom nikdy neodobrala. „Celkovo môžeme skonštatovať, že naša spoločnosť so žalobcom nikdy
nebola v žiadnom obchodnoprávnom vzťahu.“ Jediný kontakt so spoločnosťou žalobcu mal X., ktorý
je spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti žalovaného, avšak tento kupoval tovar, konkrétne

hokejovú výstroj pre svojich synov ako fyzická osoba a nie na spoločnosť žalovaného, pričom už v
minulosti došlo k predaju hokejovej výstroje pánovi X. O., tak tento vždy tovar riadne zaplatil, prípadne ak
nebol tovar veľkosťou vhodný pre jeho synov, tak tento nepoužitý a nepoškodený tovar vrátil žalobcovi.
„Žalobca neuniesol dôkazné bremeno i v tom smere, že súdu nijakým spôsobom nepreukázal ani
záväznú objednávku tovaru, ani dodací list podpísaný konateľom alebo iným povereným zamestnancom

žalovaného. Jedinou listinou, ktorou žalobca operoval počas konania bol papier, na ktorom bol ručne
spísaný nejaký tovar, avšak tento papier nebol podpísaný, nebol tam dátum, a tvrdenie žalobcu, že
tento papier bol dodacím listom vyznieva komicky a absurdne a pred súdom ako dôkaz nemôže
nikdy obstáť.“ Žalobca a ním navrhnutí svedkovia sa „doslova zamotali do svojich výpovedí, a ich
výpovede vôbec nekorešpondujú so skutočným stavom. Napríklad konateľka žalobcu p. J. uviedla v

svojej výpovedi, že so žalovaným mala komunikovať výlučne ona, pričom svedok Y. W. uviedol, že
ohľadom tovaru, ktorý mal byť predmetom druhej faktúry, teda hokejok (pričom reálne boli účelovo
zo strany žalobcu fakturované zateplené súpravy oblečenia) komunikoval so žalovaným on sám. Tiež
manžel konateľky p. J. vo svojej výpovedi uviedol, že on bol prítomný pri tom ako p. O. bol v obchode
žalobcu a mal s ním komunikovať.“ Tento svedok dokonca uviedol, že hokejky (údajný skutočný

predmet druhej faktúry) boli vrátené, preto žalovaný skonštatoval, že tak ako samotný žalobca, tak i
ním navrhnutí svedkovia, čo v praxi boli buď rodinní príslušníci majiteľky spoločnosti žalobcu, alebo
jej pracovníci, nemali „ani vedomosť o tom, či p. O. vôbec vystupoval ako fyzická osoba, alebo ako
konateľ obchodnej spoločnosti.“ Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní uvádzal, že žalovaný je pasívne
legitimovaným účastníkom konania, nakoľko p. X. O. mal do predajne chodiť v minulosti a niekedy

mal uviesť pri fakturácii zo strany žalobcu údaje ako fyzická osoba a niekedy údaje na spoločnosť
žalovaného, tak s týmto nebolo možné sa vôbec stotožniť, pretože ak pán X. O. chodil v minulosti na
predajňu žalobcu za účelom kúpy, resp. vyskúšania si tovaru, tak to boli návštevy výlučne fyzickej osoby,
a zvýraznil, že takto v minulosti odobratý tovar bol vždy riadne zaplatený, prípadne vrátený. Žalobcom
vystavené žalované faktúry nemali žiadne opodstatnenie. Tovar uvedený v žalovaných faktúrach nebol

nikdy dodaný žalovanému, preto bol fakturovaný neoprávnene a nezákonne. Čo sa týkalo druhej faktúry,
absolútne neodôvodnené bolo odvolávanie sa na tvrdenie žalovaného, že mal odobrať 13 ks hokejok po
150,- Eur, nakoľko žalovaný nikdy sumu za hokejky, ktoré mal údajne odobrať, neuviedol. Celé odvolanie
žalobcuvyznievalochaoticky,takakoijehožalobapodanánaprvostupňovýsúd.Tedapovinnosťzaplatiťžalobcovi čiastku 3.088,04 Eur s príslušenstvom považoval žalovaný za neodôvodnenú, nemajúcu
žiadnu oporu či už v listinných dôkazoch produkovaných žalobcom alebo vo svedeckých výpovediach
svedkov. Žalovaný trval na svojich vyjadreniach, že odvolanie žalobcu bolo nedôvodné a účelové.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním

v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo
na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/297/2014-139 zo dňa 14.4.2015 k oznámeniu
verejnéhovyhláseniarozsudkunaúradnejtabulikrajskéhosúduvzákonnejlehoteaotermíneverejného

vyhláseniarozsudkuboliúčastnícikonaniaupovedomenípísomnosťoukrajskéhosúduzodňa14.4.2015
(č.l. 140 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci

uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.088,04 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú

skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
22.7.2014 (č.l. 123 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k

záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnutý
rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami

žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať
aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového
zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135
OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť

predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd „mal podľa neho bez akýchkoľvek pochybností za
preukázané,žežalovanýniejevdanomsporepasívnelegitimovaný“.Bolopodľažalobcupredsalogické,
že on ako žalobca žiadnym spôsobom nemohol „ovplyvniť takýto postoj žalovaného, teda určenie,
za aký podnikateľský subjekt žalovaný vystupuje, keďže sa jeho podnikateľské aktivity prelínajú vo

viacerýchobchodnýchspoločnostiach,príp.akofyzickejosoby.“Ztohtodôvodujednoznačnýmdôkazom
skutočnosti, že žalovaný je v spore pasívne legitimovaný, podľa žalobcu je i tá okolnosť, že žalovaný
prostredníctvom e-mailu oznámil žalobcovi fakturačné údaje subjektu, na ktoré žiadal vystaviť faktúru za
odobratý tovar, a preto bolo absolútne irelevantné podľa žalobcu konštatovanie okresného súdu v tomsmere, že pri zmluvnom vzťahu týkajúcom sa faktúry č. 130075 išlo o zmluvný vzťah, v ktorom pasívne
legitimovaný mal byť X., ako súkromná osoba. V súvislosti s argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje
krajský súd za podstatné na tomto mieste uviesť, že vecnou legitimáciou, a to či už aktívnou alebo

pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov vyplývajúce
z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto
je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. V zmysle
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 7 Cdo 21/2010 ...„či je účastník konania tiež

vecne legitimovaným (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Jej nedostatok
zmätočnosť konania podľa § 237 písm. b/ OSP nespôsobuje, vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby)
na začatie konania meritórnym rozhodnutím.“ Vecná legitimácia teda „vyjadruje postavenie účastníka
konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku
vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd

žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak
sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt,
ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012,
sp. zn. 6 Cdo 214/2011) Zo skutkového stavu ustáleného súdom prvého stupňa, napriek odvolacím

námietkam žalobcu, však ani odvolací súd nemohol dospieť k iným záverom v rovine vyhodnotenia
nároku žalobcu uplatneného žalobou ako dospel okresný súd. V prípade prvej kúpnej zmluvy okresný
súd vychádzal zo záverov, že X. O. uzatváral túto kúpnu zmluvu ako súkromná osoba podľa § 488 OZ,
keďže žalobca prostredníctvom svojej konateľky tvrdil, že tento tovar odobral pán O. pre svojich synov,
na súkromné účely. K tomuto záveru okresný súd poukázal na výpoveď žalobcu, výpovede svedkov

pána J. a pána W.. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom výpovedí uvedených svedkov krajský
súd konštatuje, že ak samotný žalobca vo svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa v rovine ceny
vyúčtovanej faktúrou č. 130075 uviedol, že pán O. „berie vzorky pre svojich synov, ktoré potreboval
vyskúšať, lebo nevedel presne ich veľkosť a že ho porosil aj niekto z hokejového mančaftu, že aby
tiež niečo zobral vyskúšať“ (č.l.51 spisu), tak potom nie je priestor ani podľa krajského súdu na iný

záver, než aký prijal okresný súd, že túto zmluvu uzatváral X. O. ako súkromná osoba, a nie žalovaný.
Nemožno v tomto smere podľa krajského súdu opomenúť tiež skutočnosti vyplývajúce z výpovede
právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom dňa 14.2.2014 (č.l. 51 spisu), v
zmyslektorej„Keďžetovarbolodobratýnarazamojaklientkadostalae-mailkdehomáfakturovať,ztoho
dôvodu boli obidve faktúry vystavené na SLOVMAX BA s.r.o.“, ktoré nemožno považovať za skutočnosti

majúce vplyv na určenie povinnej osoby zo záväzkovo právneho vzťahu, tak ako to správne ustálil
okresný súd, keďže v konečnom dôsledku išlo len o fakturačnú adresu, pričom účastníkom zmluvného
vzťahuvtejtočastižalobouuplatnenéhonárokubolX.O.akosúkromnáosoba.Zuvedenýchdôvodovsa
krajský súd nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu „ovplyvniť takýto postoj žalovaného,
teda určenie, za aký podnikateľský subjekt žalovaný vystupuje, keďže sa jeho podnikateľské aktivity

prelínajú vo viacerých obchodných spoločnostiach, príp. ako fyzickej osoby“, keďže zo skutkových
okolností bolo nepochybné, že X. O. tu vystupoval, tak ako správne ustálil okresný súd, ako súkromná
osoba, a nie ako osoba oprávnená konať za žalovaného. Ak za takto ustáleného skutkového stavu,
okresný súd potom nezobral do úvahy ďalšiu argumentáciu žalobcu v rovine posudzovania dôvodnosti
faktúry č. 130075 uvádzané v odvolaní, tak odvolací súd mal za to, že tie závery, ktoré uviedol okresný

súd,vychádzalizospoľahlivýchzákladovaneboldôvod,abysaodvolacísúdodnichodklonil.Akžalobca
v rámci odvolania zdôraznil aplikáciu a dôsledky úpravy v § 16 Obchodného zákonníka, tak krajský súd
dáva do pozornosti, že časový moment zvýraznený žalobcom v odvolaní, odoslanie mailu s fakturačnými
adresami, sa viazal na čas, keď už boli záväzkovo právne vzťahy uzatvorené, pričom pri kúpnej zmluve,
ktorej cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 130075, konal ako kupujúci nepochybne X., vo väzbe na všetky

skutkové okolnosti, však ako fyzická osoba, a teda argumentácia práve v rovine prípadnej aplikácie §
16 Obchodného zákonníka tu rozhodne neprichádzala do úvahy. Ak bolo žalobcom argumentované,
že „mohli vzniknúť pochybnosti o tom, či tretia osoba mohla vedieť, či konajúci v prevádzkarni je na
konanie oprávnený alebo nie, dôkazné bremeno je potom na strane podnikateľa“, tak podľa krajského
súdu nebol priestor ani na stotožnenie sa s touto argumentáciou žalobcu, keď treba zdôrazniť, že k

uzavretiu kúpnej zmluvy predsa došlo na predajni žalobcu (prevádzkáreň), na čom predsa ani prípadný
mail žalovaného nemohol nič zmeniť. Ak za tohto stavu okresný súd nepovažoval túto argumentáciu
žalobcu za relevantnú a rozhodnú a svoje rozhodnutie postavil na konkrétne zdôvodnených základoch,
tak tomuto postupu nie je možné podľa odvolacieho súdu nič vyčítať. „V občianskom súdnom konaníúčastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP
stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania

teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre
neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010).
Krajskýsúdzvýrazňuje,že„Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie

absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalobca v tomto
smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy (samozrejme
za rešpektovania § 120 ods. 4 OSP) tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho
konania vyhodnotené tak, že boli splnené podmienky pred priznanie kúpnej ceny, vyúčtovanej faktúrou
č. 130075, tak potom ani tieto námietky žalobcu nemohli byť vzhľadom na dôkazný stav v skutkovej

rovine, ktorý sa premietol i do právneho, vyhodnotené v odvolacom konaní ako relevantné. Pre úplnosť
odvolací súd pripomína i skutočnosti vyplývajúce z argumentácie svedka Y. W. (č.l. 78 a nasl. spisu),
ktorý uviedol, že „Následne sme si našli, že pán O. je konateľom vo firme SLOVMAX, keďže ten tovar bol
nezaplatený, tak sme si žiadali fakturačné údaje“, z ktorej výpovede bez ďalšieho predsa nie je možné
prijať záver, že zmluvnou stranou tak, ako uvádzal žalobca, bol práve žalovaný.

Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010,
sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nevyhodnotil ako relevantný ani jeho nárok na zaplatenie
kúpnej ceny vyplývajúci z faktúry č. 120070 vo výške 2.029,44 Eur, pričom mu vyčítal, že sa dostatočne
nezaoberal celou jeho argumentáciou v prvostupňovom konaní a zdôraznil „že žalobca naopak
preukázal, že hokejky s prejednávanou vecou absolútne nesúvisia, išlo o hokejky, ktoré žalobca zaslal
prostredníctvom kuriérskej služby žalovanému“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obdo V 68/2001
(ZSP č. 1/2003), podľa právnej vety ktorého rozhodnutia v bode 2 občianske súdne konanie je ovládané
dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než
požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú.
Opačný postup by bol v rozpore s § 79 a nasl. OSP. Práve o § 79 ods. 1 OSP je potrebné vo všeobecnej

rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca
dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv,
pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť ako účastníka konania premieta do jeho povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak, ako vyplývajú z § 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Realizáciou
týchto povinností zo strany žalobcu v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného

nároku v žalobe. No nielen výlučne petit samotný, teda presné vyčíslenie nároku v peniazoch v ňom
je rozhodujúce pre vymedzenie daného konania. Vymedzujúcimi kritériami sú tiež také skutočnosti,
ktorými sa definuje skutok, na základe ktorého je nárok uplatňovaný (skutkový dej), pričom jedinou a
nevyhnutnou podmienkou je, aby popis skutku bol v žalobe individualizovaný tak, aby bola vylúčená jehozámena s iným skutkom. Rozhodujúcimi skutočnosťami (§ 79 ods. 1, 2 OSP), ktoré sú spoluurčujúcimi
kritériami pre vymedzenie predmetu konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú
nevyhnutné pre úvahu, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie predmetu

konania (t.z. pre záver, čoho sa žalobca domáha a na základe akých rozhodujúcich skutočností) je
rozhodujúcenielenžiadanépeňažnéplnenieakotaké,aleposúdeniežalobyakocelku.Zožalobypredsa
jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny, pričom v rovine skutkového
vzťahupoukázalnadvefaktúry č.120070zodňa27.01.2012,č.130075zodňa31.01.2013,pričom
dôvodil, že „Odporcovi sme dodali tovar v celkovej hodnote 3088,04 Eur“ (č.l. 2 spisu), ktorý vyfakturoval

faktúrami č. 120070 zo dňa 27.01.2012 a č. 130075 zo dňa 31.01.2013. Je teda zrejmé, že týmto
skutkovo jasne, zreteľne, nezameniteľne vymedzil svoj nárok uplatnený žalobou, o ktorom nároku bol
potom okresný súd povinný konať. Z faktúry č. 10070, tak ako okresný súd uviedol, vyplývalo, že ňou
bola vyúčtovaná cena dodaných zateplených súprav celkovo v hodnote 2.029, 44 Eur (č.l. 4 spisu), a
teda v zmysle žaloby sa domáhal žalobca úhrady ceny zateplených súprav. V konaní pred súdom prvého
stupňa však žalobca relevantne nepreukázal, že žalovanému skutočne predmetné zapletené súpravy,

ktorých cenu fakturoval predmetnou faktúrou mu aj dodal, nosný bol pre krajský súd záver okresného
súdu, že žalovanému boli reálne dodané hokejky, avšak žalobca sa v konaní ich úhrady nedomáha.
Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce zo žaloby vo väzbe na závery prvostupňového súdu v skutkovej
rovine, ako i nesporný fakt, že z predmetnej faktúry uvádzanej už v žalobe, a z ktorej žalobca odvodzoval
potom svoj nárok i v priebehu celého prvostupňového konania, predsa vyplývalo, že jej predmetom boli

zateplené súpravy. Svedkovia, okrem žalobcu, sa však vyjadrovali v rovine časti žalobou uplatneného
nároku faktúrou č. 120070 len o dodávkach hokejok. Je na mieste zdôrazniť, že k pripusteniu zmeny
žaloby v priebehu prvostupňového konania podľa zistení krajského súdu nedošlo, preto potom ani
napriek odvolaniu žalobcu ani v tejto časti nebol priestor na rozdielny záver krajského súdu od záveru
prijatého okresným súdom, že účastníkmi v „nesporný deň“ nedošlo k dodávke vecí, ktorých cenu

žalobca požadoval žalobou, preto mu nemohla byť priznaná ani v tejto časti žalobou požadovaná
kúpna cena vyfakturovaná faktúrou č. 120070 v sume 2.029,44 Eur. Na tento nesporný a primárny
záver v skutkovej rovine už potom nemohla ma vplyv ani ďalšia argumentácia žalobcu ním uvádzaná v
odvolaní.Vtomtosmereprávevzhľadomnaargumentáciužalobcuvodvolaníanosnýzáverrozhodnutia
krajského súdu, krajský súd len pre úplnosť pripomína i výpoveď samotného žalobcu, a to jeho konateľky

pred súdom prvého stupňa, ktorú nebolo možné vyhodnotiť inak, len ako kontraproduktívnu (č.l. 77
spisu) „Nie je pravdou, že by sa namiesto odobratých hokejok fakturovalo oblečenie“, pričom faktúra,
ktorej úhrady sa žalobca žalobou domáhal, č. 120070 v sume 2.029,44 Eur, bola práve vystavená za
odobraté zateplené súpravy (č.l. 4 spisu). Preto bolo podľa odvolacieho súdu na tomto mieste potrebné
akcentovať, že pre úspešnosť žaloby i v tejto časti sa potom vyžadovalo, aby žalobca, ak v skutkovej

rovine žalobou požadovanú kúpnu cenu odvodzoval od dodávky tovaru, ktorý vyúčtoval faktúrou č.
120070, potom aj reálne túto dodávku žalovanému preukázal, čo v konaní preukázané rozhodne nebolo.
Ak žalobca v odvolaní poukazoval na to, že „že bez povšimnutia súdu zostala výpoveď svedka Y.“, ktorý
„sám realizoval výdaj tovaru žalovanému“, ktorý „je predmetom faktúry“ (č.l. 126 spisu), že i tento svedok
sa predsa vyjadroval k dodávke hokejok, keď uviedol, „preto sme mu dali aj tie hokejky“(č.l. 79 spisu),

pričomkosobeX.O.savyjadrovalnajskôrakoksúkromnejosobeaneskôr„akofunkcionároviklubu“(č.l.
79 spisu), z ktorých skutočností však nie je podľa odvolacieho súdu možné prijať v tomto štádiu konania
záver o preukázaní nároku na zaplatenie ceny zateplených súprav vyúčtovaných faktúrou č. 120070.

Súd prvého stupňa v tomto smere podľa záverov a podľa zistení krajského súdu v rovine dokazovania,

a to pokiaľ išlo o rozsah vykonaného dokazovania, vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré tvorilo
spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.
Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj
pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý

dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou
postupovalokresnýsúd,podkladomjehorozhodnutiasúdôkazy,ktorébolisprávnevyhodnotené,pričom
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo

204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy
a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne
skutkové závery.Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorým neboli vykonané navrhnuté dôkazy,
tak krajský súd uvádza, že takýto postup nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu

slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods.
1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré
navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom
konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca ako

odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by
mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ
okresnýsúdanásledneanikrajskýsúdakosúdodvolacínevykonalidôkazynavrhnutéžalobcomatakýto

návrh žalobcom bol okresným súdom zamietnutý, týmto postupom nebol žalobca vylúčený z realizácie
žiadneho procesného práva, ktoré mu OSP priznáva.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu,
napriek odvolacej námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti v rovine odôvodnenia je koherentný so

zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky
sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom
a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako
vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
„Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6
ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých

logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods.
1 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomnév každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od

výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.

1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 14.08.2014 (č.l. 133 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume 121,17 Eur

+ režijný paušál 8,04 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 155,05 Eur, ktorú sumu nahradí žalobca
žalovanému v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalovaného,
v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).