Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/34/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220304
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220304.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. ako
advokát, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné Námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 3. októbra 2014 pod č.
k. 10C/346/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala od
odporkyne zaplatenia majetkovej škody vo výške 2.545,48 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 509,10
eura a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po
oboznámení sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 7Er/472/2011 zistil,
že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.04.2011. K
žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávnenou pre Advocate
s.r.o. a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, výpis oprávnenej z obchodného registra, zmluva

o úvere a všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru. Súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia dňa 15.04.2011 pod č. k. 7Er/472/2011-10. Následne uznesením zo dňa 17.01.2012 pod č.
k. 7Er/472/2011-18 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.04.2012. Nárok
navrhovateľky nepovažoval za premlčaný, ale za nedôvodný. Poukázal na ustanovenie § 4, § 9, §
17, § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení od 01.01.2011 do 31.12.2012 a ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení platnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 41 ods. 2 písm. d/ v znení
platnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Skonštatoval, že nárok navrhovateľky nie je daný. Uviedol, že nie každé nedodržanie lehoty
sa považuje automaticky za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu SR zo 7. mája 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75 a I. ÚS 70/02,
z ktorých vyplýva, že pojem v primeranej lehote nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
zákonné lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok a súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Exekučné konanie sa začalo 29.03.2011, súd

zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 15.04.2011, teda 2 dni od doručenia žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia. Preto tvrdenie navrhovateľky, že bolo vydané po 50 dňoch jenepravdivé.Pätnásťdňoválehotauvedenáv§44ods.2EPvzneníplatnomdo31.05.2011savzťahovala
na vydanie poverenia a nie na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia. Tým nie je splnený prvý
predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny

úradný postup. Tým nie je splnený ďalší predpoklad, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou. V záujme hospodárnosti konania sa ďalším predpokladom - existenciou škody
nezaoberal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporkyni, ktorá bola v konaní
úspešná, náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy konania neuplatnila.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka. Odvolanie

zdôvodnila ust. § 221 ods. 1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/
OSP tým, že v konaní došlo k vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods.
2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm.

c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna

neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnejlehoty.Právnaistotaohľadne
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej
uviedla, že štrasburský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konaniaavzákonomstanovenejlehote(§201,§204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňanáležitosti
§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací

súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti konať v zmysle
uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/

odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom
k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať
pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv
a oprávnených záujmov. Navrhovateľka v odvolaní namietala nevykonanie dokazovania znaleckými
posudkami. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom 03.10.2014 vyplýva, že súd tieto dôkazy
vykonal, vyplýva to aj z obsahu rozhodnutia, kde súd na čl. 9 ods. 2 konštatoval vykonanie dokazovania
oboznámením znaleckých posudkov a vyporiadal sa s nimi na č.l. 9-10 svojho rozsudku. Preto

námietka navrhovateľky je v tejto časti nedôvodná. Pokiaľ by prvostupňový súd nevykonal dokazovanie,
nevykonanie dokazovania nie je vadou konania, pretože súd rozhoduje o tom, ktorý z navrhovaných
dôkazov účastníkom konania vykoná (§ 120 ods. 1 veta druhá OSP). Odvolací súd preto dospel k
záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie

prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno dňa 13.04.2011. Návrh na

vykonanie exekúcie spísala oprávnená do zápisnice u súdneho exekútora 29.03.2011. Exekučný súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 15.04.2011 pod č.k.
7Er/472/2011-10. Oprávnená odvolanie nepodala. Následne exekučný súd uznesením zo 17.01.2012
pod č.k. 7Er/472/2011-18 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.04.2012.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej

lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že v danom prípade v čase začatia
exekučného konania existovala 15-ňová lehota na vydanie poverenia, ale neexistovala na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil, prvostupňový súd
správne chronologicky poukázal na novely Exekučného poriadku § 41 a správne vzhľadom na dátum
začatia exekúcie vyhodnotil, že 15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v prípade

exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov neplatila, čím nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (novela prijatá zákonom č. 144/2010 Z. z. od 01.06.2010),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučnýtitul.Aksúdnezistírozporvžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,alebonávrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Citované ustanovenie bolo novelizované zákonom zákon č. 102/2011 Z. z. účinným od 01.06.2011,
ktorý iba zmenil prvú vetu citovaného ustanovenia a tretia veta zostala bez zmeny a takto platila od

09.11.1999, kedy zákonom č. 280/1999 Z.z. bolo zmenené ust. § 44 EP.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15-dňovú
lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu

na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len

na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, vyplýva z doslovného jazykového výkladu
citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to

výslovne stanovil v druhej vete a nie v tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v
niektorýchďalšíchustanoveniachExekučnéhoporiadku,napr.vust.§44ods.8,§50ods.2Exekučného
poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý oboma súdmi, že 15-dňová

lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala a poverenie na vykonanie exekúcie bolo
zamietnuté po 2 dňoch od podania žiadosti o udelenie poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného
súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Preto navrhovateľkou
uplatňovaný nárok založený na nerozhodnutí v zákonnej lehote nie je daný.

Odvolací súd je podľa § 212 ods. 1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preto k jednotlivým

odvolacím dôvodom navrhovateľky dodáva:

Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., odvolací súd zistil, že prvostupňový
súd správne použil znenie zákona č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, preto odvolací dôvod
navrhovateľky nie je daný. Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky
trvania stavu právnej neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza,

že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody
sú z pohľadu odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky,
keď podáva paušálne odvolania v rádovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého
jednotlivého prípadu. Nasvedčuje tomu posledný odvolací dôvod neprerušenia konania na návrh
navrhovateľky. Je zrejmé, že samotná navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či

podala návrh na prerušenie konania, čo vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh
na prerušenie konania navrhovateľka v priebehu konania nepodala, preto aj tento odvolací dôvod nie
je daný.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že

odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže si trovy odvolacieho konania neuplatnila.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.