Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/12/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113221371
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113221371.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: B. Q., bytom I., XXX XX Z.
445/4, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598, zastúpenému Advokátskou kanceláriou WERNER & Co, s r.o., 831 01 Bratislava, Stromová 54/A,
o zaplatenie sumy 1.348,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 15.05.2014 č. k. 9C/212/2013-66 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.348 eur s 9% úrokom z omeškania od 21.05.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. S odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil a ani mu žiadne
nevznikli. Napokon tretím výrokom súd žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 80,50
eura na účet súdu do troch dní. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia
žalovanej sumy s príslušenstvom právnym titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré zaplatil žalovanému

v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver 1.400
eur a on mu dlh splatil v celom rozsahu dňa 14.08.2012 spolu s poplatkom za poskytnutie úveru v
sume 1.348 eur. Pred podaním žaloby vyzval žalovaného na vrátenie s poukázaním na stanovisko
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa ktorého žalovaný v zmluve o úvere neuviedol
zákonom vyžadovaný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), a teda takto
poskytnutý úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný odmietol požiadavku žalobcu splniť s
tým, že na základe vyhlásenia žalobcu mal poskytnuté prostriedky použiť na výkon zamestnania, a preto

zmluvu nie je možné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca tvrdil, že je stredoškolský
učiteľ - pedagóg, teda nie je podnikateľom a od žalovaného nepotreboval žiadne prostriedky na výkon
povolania, pričom zmluvu vypĺňal zamestnanec žalovaného, s ktorým sa o účele úveru nerozprávali;
v kolektívnej zmluve zamestnávateľa a ani vo vyššej kolektívnej zmluve sa nenachádza údaj, že by
zamestnávateľ preplácal na výkon povolania prostriedky zamestnancovi. Žalovaný v priebehu konania
tvrdil, že nešlo o spotrebiteľský úver, ale o oprávnenie veriteľa plnenie poskytnúť; zamestnanie učiteľa
je zároveň aj povolaním a podľa § 145 Zákonníka práce za dohodnutých podmienok v kolektívnej alebo

v pracovnej zmluve zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi náhrady za používanie vlastného náradia,
vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon práce.Súd mal za preukázané, že účastníci uzavreli dňa 19.07.2011 zmluvu o úvere číslo 401000221, na
základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 1.400 eur a žalobca sa zaviazal túto sumu veriteľovi
zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 1.348 eur, t. j. celkovo 2.748 eur v 12 splátkach po 229 eur mesačne

počnúc dňom 22.08.2011. V dodatku k zmluve žalobca podpísal vopred pripravený text - vyhlásenie, že
veriteľom poskytnuté finančné prostriedky použije na nákup technických zariadení za účelom výkonu
zamestnania, pričom zamestnávateľom je Spojená škola, povolanie pedagóg; ide o opakovanú žiadosť
o úver a finančné prostriedky žiada na výkon zamestnania. Účastníci zároveň uzavreli aj dohodu o
zrážkach zo mzdy na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Obrana žalovaného spočívala predovšetkým v

tvrdení, že zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou a ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere, lebo
žalobca do právneho vzťahu vstúpil s tým, že peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania a nie
na osobnú potrebu, a teda zmluva o úvere nemusela obsahovať údaje o RPMN a ani ďalšie náležitosti
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.

Z právneho hľadiska súd rozsudok odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods.

1,2,6,7,8, § 11 ods. 1,2, § 24 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon“), ďalej s odkazom na Smernicu
Rady ES č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a § 52

až § 54, § 451 ods. 1, 2 a § 457 Občianskeho zákonníka. Osobitne súd poukázal na ustanovenie
§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Pre uplatnenie zákonom určeného spôsobu
výkladu nie je podstatné zavinenie. Skutočnosť, že zmluvnú formuláciu je možné vysvetliť viacerými
spôsobmi, je postačujúca k tomu, aby súd predmetné zmluvné ustanovenie ex offo vyložil priaznivejšie

pre spotrebiteľa. Podľa záveru súdu je táto zmluva bez ohľadu na označenie zmluvou o poskytnutí
spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože na jej
základe poskytol peňažné prostriedky veriteľ, ktorý je zapísaný v registri veriteľov vedenom Národnou
bankou Slovenska podľa § 20 zákona. Zmluva neobsahuje predpísané náležitosti podľa § 9 zákona
o spotrebiteľských úveroch, a preto je úver v zmysle § 11 zákona bezúročný a bez poplatkov.

Argumentácia žalovaného o tom, že veriteľ je oprávnený poskytnúť úver, ale povinný nie je, je
iracionálnym argumentom, tendenčným a nenachádzajúcim logiku s postupom žalovaného, navyše
keď je vedený v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Vzhľadom na obsah žiadosti
žalobcu bolo veriteľovi zrejmé, že spotrebiteľ je v pracovnom pomere a že predmetný zmluvný vzťah
sa má spravovať ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný sa snažil vyhnúť režimu

zákona o spotrebiteľských úveroch, nekonal s odbornou starostlivosťou a predmetné formulárové
zmluvy predkladal na podpis dlžníkom, ktorí si neuvedomovali dôsledky podpisu takýchto zmlúv. To
však neznamená, že na nich nespadá režim ochrany spotrebiteľov. Prijatím plnenia vo výške úrokov
a poplatkov nad rámec istiny došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca mal
postavenie spotrebiteľa, keďže výkon práce učiteľa je jeho zamestnaním na základe pracovnoprávneho

vzťahu; išlo teda o spotrebiteľský úver a zmluva a jej ustanovenia mali byť v súlade so zákonom na
ochranu spotrebiteľa. Súd preto považoval žalobu za opodstatnenú a žalovaného zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy spolu s úrokmi z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka § 3 ods.
1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013, podľa ktorého výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky

platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Počiatok platenia úrokov z omeškania súd
priznal žalobcovi v súlade so žalobou, aj keď k omeškaniu došlo skôr na základe výzvy žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nekonal v súlade s
ustanovením § 118 ods. 2 OSP, nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav. Zotrval na svojom stanovisku prednesenom v prvostupňovom konaní. Dodal, že žalobca
potreboval úver na výkon zamestnania a tak mu bol úver aj poskytnutý. Listinné dôkazy predložený v
konaní pritom jasne preukazujú existenciu zamestnania žalobcu s druhom práce učiteľa a poskytnutie

úveru výlučne na výkon tohto zamestnania. Neexistuje teda skutkový základ na to, aby sa súd zaoberal
povolaním žalobcu s jeho bližším obsahom. Namietal, že aplikované ustanovenie § 2 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch nadobudlo účinnosť až dňom 01.12.2011, pričom v čase uzavretia zmluvy sa
pod spotrebiteľom rozumela fyzická osoba, ktorej je ponúknutý alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úverna iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd posúdil vec nesprávne právne
aj v časti žalovaným preukázanej absencie záväzku žalovaného poskytnúť úver žalobcovi. Došlo aj k
nesprávnemu skutkovému zisteniu, pretože súd nevykonal žiadny dôkaz pre prijatie záveru o potrebe

aplikácie § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa nezaoberal jeho námietkou, prečo je
potrebné, aby zo strany žalovaného nebol daný záväzok, ale len oprávnenie poskytnúť úver; v tomto
smere nie je rozsudok dostatočne odôvodnený a je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Namietal
záver súdu o tom, že v prípade poskytnutia peňažných prostriedkov veriteľom registrovaným v registri
veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery ide automaticky o zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa

textu zmluvy o úvere táto zmluva obsahuje aj z hľadiska účelu úveru kolónku „iný účel“, kedy ide o
spotrebiteľský úver a v takom prípade má relevanciu údaj na zmluve o úvere o registrácii žalovaného
v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Za týmto účelom je v zmluve o úvere obsiahnutá
aj kolónka pre uvedenie RPMN. V tejto veci je však zrejmé, že poskytnuté financovanie môže byť
určené aj na iný ako spotrebiteľský účel. V odôvodnení rozsudku súdu absentuje aj údaj, o aký prípad
bezdôvodného obohatenia ide, pričom sú len odcitoval jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného

obohatenia.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. Tvrdenie
žalovaného, že úver bol poskytnutý na účel výkonu zamestnania, nie je pravdivé. Jeho zamestnávateľ M.
mu poskytuje všetky potrebné prostriedky na výkon zamestnania a súd prvého stupňa sa s tým správne

vysporiadal. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti

upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a odvolanie nie je dôvodné. Preto v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže odvolací
súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny a dostatočne primerane
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP
opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie
ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok dodáva nasledovné:

Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia na podklade spotrebiteľského vzťahu z
dôvodu, že účastníci si dojednali úver, ktorý veriteľ žalobcovi poskytol podľa obsahu zmluvy bez
osobitného účelu a len dodatočne uzavreli dodatok k zmluve o úvere, podľa ktorého úver bol
poskytnutý na výkon zamestnania žalobcu. Pravdivosť tohto dojednania preukázaná nebola, keďže

žalobca túto skutočnosť namietal z dôvodu, že je zamestnaný ako stredoškolský učiteľ v pracovnom
pomere, že on peniaze na nákup technických zariadení do zamestnania nepotreboval a že takéto
vyhlásenie bolo urobené účelovo. Ak ide o úver poskytovaný spotrebiteľovi na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, je potrebné prednostne aplikovať občianskoprávne normy.
Pri spotrebiteľskej zmluve spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom s dôverou bez

možnosti individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Spotrebiteľské zmluvy uzatvárajú dodávatelia s
veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ vopred určuje v návrhu obsah zmlúv a spotrebiteľ
nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, môže návrh len prijať alebo odmietnuť. Jednou z
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j)
zákona o spotrebiteľských úveroch je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ide o porovnateľné

číslo slúžiace spotrebiteľovi na orientáciu v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery.
S absenciou tohto údaju v zmluve o úvere zákon nespája neplatnosť zmluvy o úvere, ale spotrebiteľovi
poskytuje ochranu spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na právnu fikciu, podľa ktorej sa poskytnutý úver bez zmluvného údaju o RPMN považujú
za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté žalovaným od žalobcu je plnením bez právneho dôvodu,

a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať. Účel poskytnutých
peňažných prostriedkov na výkon zamestnania tak, ako je vyplnený v predtlači dodatku k zmluve o úvere
uzavretej účastníkmi dňa 19.07.2011 (v spise na č. l. 23), nebol v konaní preukázaný. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikaniaúverového dlžníka vo všeobecnosti ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu
kvalifikácie úveru za tzv. iný, t. j. nespotrebiteľský úver, ktorý sa riadi výlučne úpravou v zmluve a
Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť

len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje
odpoveď na otázku, aké je zamestnanie alebo povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
zamestnaním, povolaním či predmetom jeho činnosti vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Žalovaný
svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere nesplnil, preto súd správne konštatoval, že vymedzenie účelu
poskytnutia úveru "na výkon zamestnania" malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel

vymedzený vôbec. To znamená, že súd na vec musel aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch. Keďže je nesporné, že v zmluve o úvere (v spise na č. l. 7) chýba údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov, čo je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j)
zákona, takýto nedostatok zákon v § 11 ods. 1 sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. To znamená, že dlžník je v takom prípade povinný vrátiť veriteľovi iba sumu, ktorá mu bola
poskytnutá.Sohľadomnauvedenévtejtovecimalžalobcapovinnosťvrátiťibaposkytnutýúvervovýške

1 400 eur a ak v skutočnosti žalovanému zaplatil okrem tejto sumy aj poplatok vo výške 1 348 eur, zaplatil
ho bez právneho dôvodu. Plnenie prijaté žalovaným bez právneho dôvodu aj odvolací súd hodnotil ako
bezdôvodné obohatenie a ako také je žalovaný povinný žalobcovi v súlade s ustanoveniami 451 ods. 1,
2, § 456 prvej vety a § 458 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka vydať. Na tomto závere nemení nič
ani rozdielna definícia pojmu „spotrebiteľ“ podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy oproti definícii tohto pojmu v zákone v aktuálnom znení.

Žalovaný v odvolaní namietal aj to, že súd porušil ustanovenie § 118 ods. 2 OSP, podľa ktorého
„po vykonaní úkonov podľa odseku 1
predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď
ich účastníci navrhli“. Odvolací súd zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 15.05.2014 zistil, že
sudkyňaskutočneúčastníkovneoboznámilastým,ktoréprávnevýznamnéskutkovétvrdeniaúčastníkov
považuje za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých

dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli, avšak ani jeden z
účastníkov námietku o procesnom pochybení nevzniesli a odvolací súd konštatoval, že toto procesné
pochybenie nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto naň neprihliadal (§ 221
ods. 3 OSP). Preto odvolanie žalovaného odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. V podrobnostiach
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré dopĺňa navyše o to, že

výrokopovinnostižalovanéhozaplatiťsúdnypoplatokvsume80,50eurajepoplatkomzanávrh.Žalobca
bol totiž v konaní oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a preto bol daný
dôvod na vyrubenie súdneho poplatku žalovanému podľa § 2 ods. 2 prvej vety tohto zákona a položky
1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov tohto zákona.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil a v tomto štádiu konania mu ani nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.