Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/179/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219922
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219922.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 4C/416/2012-28 zo dňa 13.11.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky
č. k. 4C/416/2012-49 zo dňa 15.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 414,90 eura podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/968/2010. O trovách konania súd rozhodol s

odkazom na ustanovenie 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že náhradu
trov konania úspešnému žalovanému nepriznal, pretože trovy nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., §
6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2, 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“). Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca podal žalobu o náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, avšak nepreukázal, že
pred podaním žaloby požiadal žalovaného o uspokojenie nároku na náhradu škody. Žaloba bola teda
podaná predčasne, ešte predtým, ako by bola žalovaná uspokojila nárok žalobcu na náhradu škody, no
doručením žaloby bola táto podmienka zo strany žalobcu scelená.
Súd po oboznámení sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/968/2010
zistil, že žalobca ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 20.09.2010 proti povinnému

T.i a súdny exekútor podal žiadosť o vydanie poverenia dňa 09.12.2010 na súd, ktorý uznesením
zo dňa 14.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 23.04.2011. Súd následne uznesením zo dňa 06.03.2011 exekučné konanie zastavil; uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 12.07.2012. Len v prípade, ak by návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titulako aj žiadosť o udelenie poverenia boli v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
súd by bol povinný v 15-dňovej lehote vydať poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa však nestalo. V
tomto prípade súd žiadosť exekútora zamietol a oprávnený odvolanie nepodal, teda nevyužil možnosť

na zrušenie ani na zmenu podľa jeho názoru nezákonného rozhodnutia súdu. Súd nezistil žiadne
prieťahy v exekučnom konaní, ktoré by odôvodňovali priznať žalobcovi uplatnené nároky a nezistil ani
žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. Ohľadne prieťahu v
exekučnom konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky ani Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca nijako

nepreukázal vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť administratívnou činnosťou svojho zamestnanca;
výšku tejto škody žalobca v konaní nepreukázal, nešpecifikoval, z čoho pozostáva a na základe akej
činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Nepreukázal ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku
škody a nepreukázal tak ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila.
Žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. s
odôvodnením, že exekučný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré bolo podľa žalobcu nadbytočné a nezaoberal
sa len návrhom žalobcu, však nepredstavuje samo o sebe nesprávny úradný postup orgánu štátu.
Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup,
pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca v konaní

nepreukázal, že by bol počas tejto doby v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj
od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného žalobcu a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Všeobecný súd nie je oprávnený
konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní. Žalobca nepodal ústavnú sťažnosť a žiadne iné konanie,

v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
ďalej uviedol, že žalobca vo veľkom množstve žalôb podaných na súdy si uplatňoval nárok podľa § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných
súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie súdu nenáležalo a nebolo možné skúmať nedodržanie

lehoty v exekučnom konaní, pretože tak mohol činiť len predseda súdu v rámci konania o sťažnosti alebo
Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej
právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby

organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. On predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, a podľa neho nesprávny úradný postup mal
na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v určenej výške. Nie je teda
pravda, že nepreukázal vznik škody a jej výšku. Podľa neho boli v konaní preukázané všetky zákonné

podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, t. j. vznik škody, existencia nesprávneho úradného
postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Ak bol súdu doručený jeho návrh
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred rozhodnutím o veci samej o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa §214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti
upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a odvolanie nie je dôvodné. Preto v zmysle

§ 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže odvolací
súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny a dostatočne primerane

odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP
opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie
ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok dodáva nasledovné:
Predmetom konania je návrh o náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcu podľa zákona č. 514/2003
Z. z., vzniknutých mu v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v
exekučnomkonanívedenomnatomtosúdepodsp.zn.12Er/968/2010,ktorývidelvtom,žesúdrozhodol

ozamietnutížiadostisúdnehoexekútorapouplynutízákonomstanovenej15-dňovejlehotysomeškaním
viac ako 225 dní dňa 03.05.2011. Ako vyplýva zo súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu,
tieto žalobcom tvrdené údaje sa nezakladajú na pravde, keďže súdny exekútor podal žiadosť o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie na súd dňa 09.12.2010 a súd rozhodol uznesením zo dňa 14.03.2011
zamietnutím tejto žiadosti, pričom oprávnený odvolanie nepodal a uznesenie v dôsledku toho nadobudlo

právoplatnosť dňa 23.04.2011. Súd prvého stupňa o podanej žalobe konal, pričom žalovaný sa k veci
vyjadril tak, že žalobu považoval za predčasne podanú z dôvodu neuplynutia lehoty na predbežné
prerokovanie nároku, jej zmätočnosti, neexistencie skutočných ani v príslušnom konaní konštatovaných
prieťahov v konaní, premlčania nároku, ktorý nie je preukázaný ani čo do základu a ani čo do výšky.
Žalovaný podal vyjadrenie k žalobe až po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa.

Zákon č. 514/2003 Z. z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady
škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým

predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
vtomtosmereznášapoškodenýaakpreukážeichsplnenie,štátsasvojejzodpovednostizbaviťnemôže,
keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej
zodpovednostibezohľadunazavinenie.Zanesprávnyúradnýpostupvovšeobecnostimožnopovažovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné
prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a

právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z
rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k
určitémuvýsledkuaostarostlivézváženiepríčinnejsúvislosti.Zhľadiskaobjektívnejzodpovednostištátu
ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny

postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciu predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu a nemajetkovú ujmu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere zistil skutkový
stav veci v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a vyvodil z neho správny právny
záver. Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/968/2010 súd prvého stupňa zistil

ten skutkový stav, ktorý opísal v odôvodnení svojho rozsudku, pričom exekučným titulom na vykonanie
exekúcie na návrh vtedajšieho oprávneného Pohotovosť, s.r.o., bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 08.07.2010 sp. zn. SR 05680/10. V konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy súd v
podstate konštatoval, že Exekučný poriadok 15-dňovú lehotu viaže na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale nie aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Žalobca

nijakým spôsobom nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu
a aj náhradu nemajetkovej ujmy v súlade so zákonom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvéhostupňa,žežalobanebolapodanádôvodne,pretoževexekučnomkonanínedošloknesprávnemuúradnému postupu odôvodňujúcemu žalobcom požadované konštatovanie o opodstatnenosti žaloby;
žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, a preto bol jeho návrh správne zamietnutý.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na procesné pochybenia prvostupňového súdu, odvolací súd

konštatoval práve zmätočnosť na strane žalobcu, ktorý sa v žalobe odvolával napríklad na to, že
exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 225 dní, čo s ohľadom na dátum doručenia žiadosti
exekútora o vydanie poverenia (09.12.2010) a s ohľadom na dátum rozhodnutia súdu (14.03.2011) o
zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie nie je pravdivé tvrdenie. V podanom odvolaní žalobca tvrdil, že
súdnevykonaldôkazznaleckýmposudkom,noodvolacísúdzistil,ževpriebehukonaniahonepredložila

ani neoznačil, a tak súd vôbec nemohol vykonať (§ 129 ods. 1 OSP) tento listinný dôkaz za predpokladu,
že by ho považoval za dôkaz právne významný pre zistenie skutkového stavu. V spise nefiguruje ani
žiadne podanie žalobcu s údajným návrhom na prerušenie konania, preto námietka v podanom odvolaní
nemá žiadnu právnu relevanciu. Rovnako tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku na str. 4-5, kde súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v takom znení, aké platilo v čase, kedy bolo začaté exekučné konanie, a v takomto znení ho súd aj

aplikoval. Odvolací súd však dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nová
úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do zmeny tohto ustanovenia
súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto by aj prípadný odkaz na uvedený zákon v znení po
novelizácii nemal vplyv na posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142

ods.1a§151ods.1OSPtak,ževodvolacomkonaníúspešnémužalovanémunáhradutrovodvolacieho
konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil a v podstate mu ani nevznikli.
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením č. k. 4C/416/2012-49 zo dňa 15.12.2014 uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za elektronické podanie
so ZEP (zaručený elektronický podpis) a za odvolanie, ktorý je 3,- a 20,- eur podľa položky č. 7a a č. 20a

Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude
ho súd vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal uznesenie súdu prvého
stupňa v celom rozsahu zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie a aj to,
že súdny poplatok bol nesprávne vyrubený, keďže podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov

spoplatneniu podlieha iba podanie žaloby na náhradu škody; spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo
veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., pričom súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o
poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Poplatková povinnosť
mu bola teda uložená v rozpore so zákonom. Poukázal aj na ustanovenie § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie sa teda začalo pred

účinnosťou zákona číslo 286/2012 Z. z., a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec aj v tejto časti bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdiť. Pri rozhodovaní mal na zreteli najmä nižšie citované ustanovenia zákona

o súdnych poplatkoch.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa

tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch je súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20,- eur.
Podľa položky 20a) sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh,
ktoré vytvoria súdny spis a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie

urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného
zákona je súdny poplatok za každú stranu 0,10 eura najmenej 10,- eur za podanie, ktoré je návrhom
na začatie konania s prílohami, najmenej 3,- eurá za ostatné podania s prílohami. Podľa poznámky
v bode 1. k tejto položke sa uvádza, že v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami
podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh
bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku

.
V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákon o súdnych
poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z. z. upravoval v § 4 ods. 1 písm. c) vecné
oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená novela s účinnosťou
od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe odôvodnené reakciou na
neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom vo výške 3.000,- Sk. Ďalšou novelou zákona o súdnych poplatkoch vykonanou
zákonom č. 273/2007 Z. z., účinného od 01.07.2007, bolo ustanovenie § 4 ods. 1 doplnené o písm. k),
ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomodpoplatku,
zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena bola uskutočnená

zákonom č. 286/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z § 4 ods. 1 vypustené písm.
k) a v Sadzobníku súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a, podľa ktorej zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy
k tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody na súdoch. Z uvedeného

vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej
povinnosti. Žalobcovi ako poplatníkovi v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona tak v súvislosti s podaním
takéhoto návrhu vznikla podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona poplatková povinnosť. Rovnako tak sa
poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 zákona stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten,

kto podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) vzniká podaním
odvolania a dovolania.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenie žalobcu, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie aj ďalšie úkony vo veci samej.

Podaním odvolania mu poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch
jednoznačne vznikla. V ustanovení § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa uvádza, že ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni s tým, že poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v danom prípade ide o konanie
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom začaté na návrh žalobcu dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ predložil dňa 04.12.2014,
t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z
hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012, a to § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením správne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti,
a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov. To isté sa týka aj súdneho poplatku vyrubeného vo výške 3,- eur za vyhotovenierovnopisu podaní podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Čo sa týka námietky, že uznesenie
nie je riadne odôvodnené, odvolací súd podotýka, že z uznesenia je nepochybne zrejmé, z akého titulu
súd žalobcovi súdny poplatok vyrubil, v akej výške a podľa ktorého ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch (sadzobníka). Preto odvolací súd s ohľadom na vecnú správnosť uznesenie podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.