Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/97/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112219741
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112219741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Ing. Vladimír Ďurkáč, s miestom podnikania Limbová 13, 010 01 Žilina, IČO: 10 942 572, zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Zuzanou Hudzíkovou, advokátkou, so sídlom A. J. XX, XXX XX X., proti
žalovanému: RISS, s.r.o., so sídlom J. Kráľa 85, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 010 511, v konaní
o zaplatenie 12.681,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 20Cb/179/2012-72 zo dňa 14. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/179/2012-72 zo dňa 14. januára 2014 p o t

v r d z u j e .

Žalobcovi trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
12.681,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.681,62 Eur od 01.10.2009 do
zaplatenia a na účet právnej zástupkyne žalobcu trovy konania vo výške 760,50 Eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 1.473,91 Eur, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 (ďalej len „OBZ“), § 548 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu

vznikuomeškaniažalovanéhookresnýsúdžalobevcelomrozsahuvyhovel.Vodôvodnenínapadnutého
rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 06.06.2012
domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 12.681,62 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 01.10.2009 do zaplatenia a trovy konania. Dôvodil
tým, že v roku 2009 na základe ústnej objednávky žalovaného vykonal pre žalovaného stavebné práce
na stavbe SELVIT - spevnené plochy a parkoviská. Žalobca vyfakturoval vykonané práce faktúrou č.
090820 splatnou dňa 30.09.2009 v sume 12.681,62 Eur. Žalovaný predmetnú faktúru v lehote splatnosti

neuhradil a nereagoval ani na pokus o zmier zo dňa 27.03.2012. Žalobca si zároveň uplatnil nárok
na zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti označenej faktúry. Okresný
súd vo veci vydal dňa 25.07.2012 platobný rozkaz č.k. 19Rob/2011/2012-22, ktorým žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s
odôvodnením vo veci samej, v ktorom uviedol, že žalobca vykonával pre jeho obchodnú spoločnosť
stavebno-montážne práce na stavbe SELVIT - spevnené plochy. Pri odovzdávaní prác však bolo zistené,
že časť prác, ktoré boli predmetom predloženého súpisu prác a dodávok, nebola realizovaná. Žalobcavšak podľa žalovaného napriek tomu zahrnul tieto práce do faktúry č. 090820, teda vyfakturoval ich
žalovanému, hoci neboli opodstatnené a žalovaný ich neuznával.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd ďalej uviedol, že na pojednávanie nariadené v tejto

veci na deň 14.01.2014 sa žalovaný nedostavil. Písomným podaním zo dňa 10.12.2013 žalovaný
požiadal o preloženie termínu pojednávania v prejednávanej veci z dôvodu, že v ten istý deň má
stanovené ďalšie pojednávanie v konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/6/2009. Okresný súd elektroniky
dňa 23.12.2013 oznámil žalovanému, že nevyhovie jeho žiadosti o odročenie pojednávania nariadeného
v tejto veci na 14.01.2014, nakoľko žalovaný nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie

pojednávania v zmysle § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). Žalovaný bol okresným súdom zároveň poučený, že za právnickú osobu
môže v občianskom súdnom konaní okrem štatutárneho orgánu konať aj zamestnanec poverený
štatutárnym orgánom, príp. sa právnická osoba v konaní môže dať zastúpiť zvoleným zástupcom, napr.
advokátom alebo ktoroukoľvek fyzickou osobou spôsobilou na právne úkony. Následne okresný súd
v súlade s § 101 ods. 2 OSP prejednal vec v neprítomnosti žalovaného. Okresný súd poznamenal,

že na nariadenom termíne pojednávania 14.01.2014 sa zúčastnil, hoci bez relevantných informácií o
predmete konania, splnomocnený zástupca žalovaného na základe plnej moci, ktorá mu bola udelená
dňa 13.01.2014.

Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, pričom uvedené nebolo medzi
účastníkmi konania sporné, že medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom

došlo k vzniku platného záväzkovoprávneho vzťahu, a to zmluvy o dielo uzavretej podľa § 536 a nasl.
OBZ ústnou formou. Predmetom záväzku žalobcu ako zhotoviteľa bolo vykonanie stavebných prác na
stavbeSELVIT-spevnenéplochyaparkoviská.Dojednanieúčastníkovorozsahustavebnýchprác,ktoré
malibyťžalobcomvykonanéakoajocenezaichvykonanievyplývazožalobcompredloženéhoPrehľadu
rozpočtových nákladov pre stavbu SELVIT - spevnené plochy a komunikácie zo dňa 17.07.2009, ktorý

sa nachádzal na č.l. 6 až 13 spisu. Obsah tohto listinného dôkazného prostriedku nebol v priebehu
konania žalovaným namietaný. V konaní nebolo sporné, že žalobca práce, na vykonanie ktorých sa
zaviazal, vykonal a žalovaný tieto práce prevzal. Vykonávanie prác žalobcom, konkrétne stavebno-
montážnych prác na stavbe SELVIT - spevnené plochy a parkoviská potvrdil aj žalovaný v odpore
proti platobnému rozkazu. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že časť prác, ktoré

boli predmetom predloženého súpisu prác a dodávok, nebola žalobcom realizovaná. Procesná obrana
žalovaného v prejednávanej veci ostala len v rovine všeobecného, ničím nekonkretizovaného tvrdenia,
nakoľko žalovaný neuviedol, ktoré konkrétne práce tak, ako vyplývali zo žalobcom predloženého súpisu
prác a dodávok, nemali byť žalobcom realizované. Vo vzťahu k svojej procesnej obrane tak došlo zo
strany žalovaného k nedostatočnému splneniu už samotnej povinnosti tvrdenia. Okresný súd uviedol,

že na preukázanie svojich tvrdení ohľadne nevykonania všetkých prác tak, ako vyplývali z predloženého
súpisu prác, žalovaný neoznačil ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Rovnako žalovaný nepreukázal,
žebytútoskutočnosťrelevantnýmspôsobomnamietalvovzťahukzhotoviteľovidielavčasepovykonaní
diela a prevzatí faktúry, ktorou bola cena diela žalobcom účtovaná. Z výpovede žalobcu uskutočnenej
na pojednávaní a rovnako z výpovede svedka B. B. naopak vyplývalo, že požadované práce žalobcom

boli vykonané riadne a včas a žalovaným nebola nikdy vznesená žiadna námietka, resp. reklamácia vo
vzťahu k rozsahu alebo kvalite žalobcom vykonaných prác.

Cenu za vykonané stavebné práce žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 090820 s dátumom
splatnosti 30.09.2009 vo výške 12.681,62 Eur, ktorú žalovaný preukázateľne prevzal dňa 25.09.2009.
Nakoľko v konaní nebola preukázaná iná dohoda účastníkov o splatnosti ceny za vykonané dielo,

žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny za dielo jeho vykonaním. Uvedením dátumu splatnosti na
faktúre č. 090820 žalobca prejavil vôľu, aby mu žalovaný uhradil cenu za vykonané dielo až v lehote
splatnosti faktúry, z ktorého dôvodu sa žalovaný dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku
voči žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry, t.j. od 01.10.2009, od ktorého dňa si
žalobca uplatnil nárok na zákonný úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 veta druhá OBZ v spojení

s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovaného.
Okresnému súdu bolo známe z jeho činnosti, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná ku dňu 01.10.2009 bola 1%.Okresný súd zvýraznil, že dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku v konečnom dôsledku nasvedčoval
aj samotný postoj žalovaného k prejednávanej veci, keď dňa 13.09.2013, ako vyplývalo z úradného
záznamu na č.l. 43 spisu, žiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo v tejto veci

nariadené na deň 17.09.2013, a to z dôvodu možnej mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania
o zaplatení dlžnej sumy v štyroch splátkach. Rovnako z úradného záznamu spísaného právnou
zástupkyňou žalobcu dňa 13.09.2013 (č.l. 47 spisu) s konateľom žalovaného vyplývalo, že žalovaný
pohľadávku žalobcu čo do základu aj výšky uznáva, neuhradil ju z dôvodu druhotnej platobnej
neschopnosti a prejavil vôľu pohľadávku uhradiť do konca roka 2013. Keďže žalovaný neuhradil dlžnú

sumu, a to ani len čiastočne, okresný súd nepovažoval za dôvodné v prejednávanej veci poskytovať
účastníkom konania ďalší priestor na prípadné mimosúdne vysporiadanie tohto sporu, pretože žalovaný
mal od podania samotného návrhu, resp. aj už od splatnosti faktúry, ktorou žalobca účtoval žalovanému
cenu vykonaných prác, dostatočný časový priestor na to, aby došlo či už k dohode so žalobcom alebo
k postupnému splácaniu dlžnej sumy z jeho strany. Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a
žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 2.681,62 Eur titulom ceny za dielo vykonané žalobcom pre

žalovaného spolu s príslušenstvom vo forme zákonného úroku z omeškania. Vo výroku o trovách
prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 veta prvá OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol,
že nariadeného pojednávania, ktoré sa konalo 14.01.2014 „sa nemohol zúčastniť konateľ spoločnosti
I., pretože v tom istom termíne bolo ďalšie pojednávanie RISS s.r.o./Helios sp.zn. 10Cb 6/2009 o

zaplatenie 505.537,07 eur s príslušenstvom.“ Okresnému súdu doručil doklad o kolízii súdnych konaní a
ospravedlnenie, „avšak zástupca súdu to neakceptoval a žiadal poslať povereného splnomocnenca.“ Na
pojednávaní „sa zúčastnil za konateľa spoločnosti C.T. ktorý žiadal vypočutie svedka I. O., žiaľ na súde
to bolo zamietnuté.“Nakoľko súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žiadal žalovaný, aby bol rozsudok

zrušený a bolo nariadené nové pojednávanie a vypočutie svedka pána I. O., ktorý komunikoval so
žalobcomW..C.a„mádôkazy,žeprácenebolivykonanékvalitne,pretoženámprišliodW..B.nahlásenia
reklamácií, ktoré boli našou spoločnosťou odstránené.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne.
Odvolanie žalovaného bolo jednoznačne účelové, absentovalo v ňom akékoľvek právne odôvodnenie

v zmysle OSP a poučenia, obsiahnutého v napadnutom rozsudku. Z obsahu odvolania bolo zrejmé, že
žalovaný odvolanie opieral o § 205 ods. 2 písm. c) OSP, avšak toto svoje tvrdenie ničím nepreukazoval,
resp. nedokladoval, napriek tomu, že mal dostatočný priestor počas prvostupňového konania dôkazy na
svoju obranu predložiť, čo však neučinil. Žalovaný účelovo zavádzal nepravdivým tvrdením o nejakých
reklamáciách od svedka W.. B., ktorý vykonával stavebný dozor, resp. kontroloval práce vykonávané

žalobcom. Svedok na súdnom pojednávaní vo veci jednoznačne poprel akúkoľvek nekvalitu zo strany
žalobcu. Pokiaľ išlo o postup okresného súdu v súvislosti s reakciou na opäť, podľa žalobcu účelovú
žiadosť žalovaného o odročenie súdneho pojednávania, tento bol jednoznačne v súlade s právom.

Z celého konania žalovaného v súvislosti s riešením tohto obchodného prípadu bolo podľa žalobcu
zrejmé zámerné naťahovanie času a tým oslabovanie zabezpečenia návratnosti pohľadávky žalobcu

voči nemu v nemalej výške. Odvolanie žalovaného voči napadnutému rozsudku okresného súdu bolo
podľa žalobcu len účelové, bez akéhokoľvek relevantného právneho dôvodu, neobsahovalo náležitosti
v zmysle § 205 ods. 1 a 2 OSP a „ako také ho navrhujeme s poukazom na ust. § 218 ods. 1 písm. d)
odmietnuť, resp. potvrdiť napadnuté rozhodnutie Okresného súdu v Žiline ako vecne správne v súlade
s ust. § 219 ods. 1 OSP.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/97/2014-94 zo dňa 20.01.2015

k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 20.01.2015 (č.l. 95 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v

prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom

vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,

že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 12.681,62 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
06.03.2014 (č.l. 79 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd

dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Nosnými odvolacími dôvodmi žalovaného boli námietky odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré
v konečnom dôsledku podľa odvolacieho súdu možno subsumovať sumárne ako odňatie možnosti
žalovanému konať pred okresným súdom, a to postupom okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie
a rozhodol vo veci dňa 14.01.2014 v neprítomnosti žalovaného, len za prítomnosti splnomocneného

zástupcu žalovaného pána C. Vzhľadom na tento odvolací dôvod, ktorý smeroval do procesného
postupu okresného súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého prvostupňového konania,ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisu bolo zrejmé,
že žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 06.06.2012. Žaloba bola doručená žalovanému do
vlastných rúk dňa 03.08.2012 (č.l. 22 rub spisu) spolu s vydaným platobným rozkazom, ktorým okresný

súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Od tejto doby, t.j. od 03.08.2012 až do vyhlásenia uznesenia,
ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na pojednávaní dňa 14.01.2014, mal žalovaný vytvorený
dostatočný priestor pre svoju obranu voči uplatnenému nároku žalobcu v rovine poskytnutia tvrdení
a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti, zaťažujúcej každého účastníka súdneho konania, v danom prípade v rámci obrany

žalovaného, v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1 OSP, § 120 ods. 1, 4 OSP. Žalovaný sa primárne
bránil v písomne podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom uviedol, že časť prác
ktoré boli predmetom predloženého súpisu prác a dodávok, realizovaná nebola. Žalobca aj napriek
tomuto upozorneniu zahrnul tieto faktúry do faktúry č. 090820, vyfakturoval ich spoločnosti RISS, s.r.o.,
aj napriek upozorneniu, že nie sú opodstatnené a odberateľ ich neuznáva. „Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam, neexistuje právny dôvod na to, aby spoločnosť RISS, s.r.o. navrhovateľovi zaplatila

čiastku 12.681,62 Eur“.

Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 17.9.2013. Dňa 13.09.2013 bola okresnému súdu telefonicky
oznámená žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu dohody o
mimosúdnom vysporiadaní sporu, s tým, že má byť podpísaná „Dohoda o narovnaní a vysporiadaní“ do
14 dní, potom ju predložia súdu (č.l. 43 spisu). Právny zástupca žalobcu okresnému súdu oznámil, že

napriek úradným záznamom (č.l. 46, 47 spisu) k dohode nedošlo, z ktorého dôvodu okresný súd nariadil
pojednávanie na deň 14.1.2014 podaním, doručeným okresnému súdu dňa 04.01.2012. Žalovanému
bolo predvolanie na nariadený termín ústneho pojednávania doručený dňa 15.11.2013 (č.l. 51 spisu).
Podaním zo dňa 10.12.2013 požiadal žalovaný o odročenie pojednávania, vzhľadom na skutočnosť,
že v ten istý deň „máme stanovené ďalšie pojednávanie pod sp.zn. č. 10Cb 6/2009“ (č.l. 58 spisu).

Okresný súd oznámením zo dňa 23.12.2013 oznámil žalovanému, že jeho ospravedlnenie nie je
možné akceptovať s poukazom na § 119 ods. 1 OSP, a tiež ho poučil, že za právnickú osobu môže
v občianskom súdnom konaní okrem štatutárneho orgánu konať zamestnanec poverený štatutárnym
orgánom prípadne sa v konaní môže dať zastúpiť zvoleným zástupcom.

Pojednávanie podľa obsahu zápisnice o pojednávaní začalo na Okresnom súde Žilina dňa 14.01.2014

o 11.00 hod. a skončilo o 12.00 hod.

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť

súdu, meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých kumulatívnych
zákonných podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby mal účastník
dostatočnú časovú možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z ust. § 115 ods. 2
OSP, spravidla najmenej 5 dní pred začiatkom konania pojednávania, ku splneniu ktorej podmienky
došlo doručením predvolania dňa 15.11.2013 (č.l. 51 spisu) žalovanému. Ďalšou podmienkou je, aby

riadne predvolaný účastník nepožiadal súd o odročenie pojednávania. V danom prípade bolo vykonané
ospravedlnenie neúčasti žalovaného, spojené so žiadosťou o odročenie pojednávania, ktoré na okresný
súd došlo pred začiatkom pojednávania vo veci, v podaní na č.l. 58 spisu, dňa 12.12.2013, z ktorého
vyplývalo, že žalovaný žiadal o odročenie pojednávania, nakoľko v ten istý deň má stanovené ďalšie dve
pojednávanie pod sp.zn. 10Cb 6/2009. Nemožno opomenúť, že okresný súd oznámil žalovanému, že

jeho ospravedlnenie nebude akceptované, a tiež že má možnosť sa dať zastúpiť v konaní povereným
zamestnancom, resp. právnym zástupcom (č.l. 62 spisu). Žalovaný na základe uvedeného splnomocnil
na zastupovanie v konaní C. (č.l. 69 spisu), ktorý sa čo by splnomocnený zástupca žalovaného zúčastnil
ústneho pojednávania pred okresným súdom dňa 14.01.2014.

Krajský súd v súvislosti s podaním žalovaného, jeho ospravedlnením a k postupu okresného

súdu považuje za podstatné zdôrazniť, že v zmysle konštantnej judikatúry súdov nestačí však naodročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje len ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní. Ospravedlnenie neprítomnosti účastníka bude akceptovateľné ako zákonný a
opodstatnený dôvod pre odročenie nariadeného súdneho pojednávania, len ak účastník súčasne

požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že
žalovaný bol v konaní na ústnom pojednávaní relevantne zastúpený pánom C. podľa plnomocenstva na
č.l. 69 spisu, takže k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom potom nedošlo. Podľa krajského
súdujeopätovnenamiestezvýrazniť,žeodmomentudoručeniažalobydňa03.08.2012(č.l.22rubspisu)
spolu s platobným rozkazom žalovanému, mal žalovaný, ako aj žalobca, pred súdom danú rovnakú

možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať
dôkazy, ktoré žiadal, aby boli vo veci vykonané tak, ako tieto dôkazy predkladal a označoval žalobca. Nie
je možné, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní procesných povinností
toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého
súdneho konania, žalobca aj žalovaný, môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú,
resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú

pozíciu a ak ju žalovaný nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu práv druhého
účastníka súdneho konania, a to žalobcu, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalovaný, a to,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd konštatuje, že v konaní
pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov v konaní
okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Je namieste zdôrazniť, že podľa § 125 OSP výsluch žalovaného, ako účastníka konania, je len jedným
z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy,
z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné
konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom.
Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému, ako

účastníkovi súdneho konania, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom
prípade žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom
k realizovaniu tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom
vyššie, boli žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil,

nevyužil ho, tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať aj ust. § 6 OSP, a to
postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,
v spojení s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný pripraviť pojednávanie tak, aby bolo
možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...

„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom
účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust.
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého, pojednávanie sa môže odročiť len z
dôležitýchdôvodov,ktorésamusiaoznámiťazust.§101ods.1OSP,podľaktorého,účastnícisúpovinní

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného
práva na súdnu (a inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo
odvolacím súdom zohľadnené, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2

veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou zaručené) práva boli v prípade žalovaného v
postupe prvostupňového súdu, vo vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania 14.1.2014 dodržané,
pričom bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva žalobcu, pričom nemožno prehliadať, že žalovaný
bol v konaní zastúpený splnomocneným zástupcom pánom C.. Odvolací dôvod o odňatí možnosti
žalovaného konať pred súdom prvého stupňa bol preto z uvedených dôvodov vyhodnotený odvolacím

súdom ako neopodstatnený.

Povykonaníodvolaciehokonaniakrajskýsúdkonštatuje,ženezistil,žebykonanímokresnéhosúdubola
porušená zásada rovnosti strán v súdnom procese, ktorá zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II.
ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktorézabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu
pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-

právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho
súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný

(II.ÚS35/02).Tátozásada,vyjadrujúca„právonaspravodlivýproces“,nutnosťrovnakých„pravidielhry“,
alebotiež„princíprovnosti“,sapremietapredovšetkýmvustanoveniach,upravujúcichvedeniekonaniaa
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti
všetkých občanov je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní
je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade
žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu
práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by
v danom prípade nariadeného pojednávania 14.01.2014 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti
žalovaného, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Ani s
ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom

okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie
vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za
podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri
napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí

1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá

zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na
priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do
podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup
orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva,
no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),

nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť
v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie“. Odvolací súd akcentuje, že sa stotožnil so závermi, v zmysle ktorých „Je preto
ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou
nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania žiadosti účastníka

konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez prítomnosti
účastníka konania“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011 z 18.
októbra 2011).

Krajský súd zvýrazňuje, že k odňatiu možnosti konať žalovaného pred prvostupňovým súdom nedošlo
ani tým, že okresný súd rozhodol bez toho, aby vypočul štatutára žalovaného, pretože výsluch účastníka

konania v zmysle úpravy v § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP a § 125 OSP tvorí
len jeden z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom pokiaľ
nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že okresný
súd nevypočul konateľa žalovaného, tak odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že z obsahu spisového
materiálu nevyplýva, že by žalovaný relevantne navrhol na preukázanie svojich tvrdení výsluch štatutára

žalovaného, ako dôkazný prostriedok a pri konštatovaní dostatočného rozsahu a spôsobu dokazovaniak uplatnenému nároku i k obrane žalovaného, po poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, bolo dokazovanie a z
neho vyvodené závery spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že súd pri rozhodovaní
vychádza zo skutkového stavu, vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie

je preto vadou dokazovania, ak v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje
dôkazné bremeno, vo vzťahu k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane, vyjadrenej v
odpore proti platobnému rozkazu. Odvolací súd tiež uvádza, že bolo potrebné prihliadať na celý priebeh
prvostupňového konania, nielen na priebeh pojednávania 14.1.2014 v tom smere, že žalovanému bola
riadne doručená žaloba, vedel, aký nárok je voči nemu uplatňovaný a mal možnosť sa voči nemu účinne

brániť už pri prvom úkone, ktorý mu patril, a tým bol odpor proti vydanému platobnému rozkazu. Len
pre úplnosť krajský súd uvádza, že z obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 14.01.2014
nie je možné prijať záver, že by splnomocnený zástupca žalovaného žiadal osobitne vypočuť konateľa
žalovaného. To, akým spôsobom žalovaný napokon naložil so svojou obranou a vo vzťahu k nej s
dôkaznou povinnosťou, vyplývajúcou z úpravy v § 101 ods. 1 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1, 4
OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej napokon bolo konštatované neunesenie

dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Ani v tomto smere, pri zhodnotení
celého priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu, nedošlo zo strany súdu prvého
stupňa k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, čo by malo za následok porušenie jeho práv
účastníka konania.

NazdôraznenievyššieuvedenejargumentáciekrajskýsúdtiežupriamujepozornosťnajudikátR6/2000,

podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.

ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom
spore)atotoprávopretonezahŕňanároknazamietnutiežalobynazákladeprocesnejobranyžalovaného
účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v
celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu,
dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa
R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak
sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník
následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý
mu bol riadne doručený, odvolanie.

Krajský súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného uvádza, k obrane žalovaného,
produkovanej v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, že predmetná obrana žalovaného zostala
len v rovine tvrdenia, bez jej konkretizácie a následne i preukázania relevantných na túto obranu
viažucich sa skutočností. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd nezistil opodstatnenosť týchto
odvolacích dôvodov žalovaného. Z dokazovania a tých tvrdení a listinných dôkazov, ktoré produkoval

žalobca v rámci prvostupňového konania, bol správne vyvodený okresným súdom záver o vzniku
obchodného záväzkového právneho vzťahu účastníkov, teda zmluvy o dielo. Predmetom záväzku
žalobcu ako zhotoviteľa bolo vykonanie stavebných prác na stavbe SELVIT - spevnené plochy a
parkoviská. Dojednanie účastníkov o rozsahu stavebných prác, ktoré mali byť žalobcom vykonané, ako
aj o cene za ich vykonanie vyplývala zo žalobcom predloženého Prehľadu rozpočtových nákladov pre

stavbu SELVIT - spevnené plochy a komunikácie zo dňa 17.07.2009, ktorý sa nachádzal na č.l. 6 až 13
spisu. Obsah tohto listinného dôkazného prostriedku nebol v priebehu konania žalovaným namietaný.
V konaní nebolo sporné, že žalobca práce, na vykonanie ktorých sa zaviazal, vykonal a žalovaný tieto
práce prevzal. Vykonávanie prác žalobcom, konkrétne stavebno-montážnych prác na stavbe SELVIT -
spevnené plochy a parkoviská potvrdil aj žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu. Procesná obrana

žalovaného v prejednávanej veci ostala len v rovine všeobecného, ničím nekonkretizovaného tvrdenia,
nakoľko žalovaný neuviedol, ktoré konkrétne práce tak, ako vyplývali zo žalobcom predloženého súpisu
prác a dodávok, nemali byť žalobcom realizované. Vo vzťahu k uplatnenej procesnej obrane tak došlo
zo strany žalovaného k nedostatočnému splneniu už samotnej povinnosti tvrdenia. Okresný súd uviedol,
s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil, že na preukázanie svojich tvrdení ohľadne nevykonania

všetkých prác tak, ako vyplývali z predloženého súpisu prác, žalovaný neoznačil ani nenavrhol vykonaťžiadendôkaz.Rovnakožalovanýnepreukázal,žebytútoskutočnosťrelevantnýmspôsobomnamietalvo
vzťahu k zhotoviteľovi diela v čase po vykonaní diela a prevzatí faktúry, ktorou bola cena diela žalobcom
účtovaná. Z výpovede žalobcu uskutočnenej na pojednávaní a rovnako z výpovede svedka B. naopak

vyplývalo, že požadované práce žalobcom boli vykonané riadne a včas a žalovaným nebola nikdy
vznesená žiadna námietka, resp. reklamácia vo vzťahu k rozsahu alebo kvalite žalobcom vykonaných
prác. Podľa obsahu spisového materiálu krajský súd konštatuje, že správnosť prijatých záverov v rovine
opodstatnenosti nároku žalobcu uplatneného žalobou dotvrdzujú i listinné dôkazy na č.l. 46, 47 spisu,
z ktorých vyplývalo, že pohľadávku uplatnenú žalobou žalovaný uznal čo do základu aj výšky dňa

13.9.2013, avšak neuhradil ju z dôvodu druhotnej platobnej neschopnosti. Krajský súd akcentuje, že
všetky tvrdenia, uvádzané žalovaným v rámci jeho obrany, tak v prvostupňovom konaní zostali bez
preukázania a len v rovine tvrdenia. Takýmto spôsobom nebolo možné vyhodnotiť dôvody žalovaného,
uplatnené v odpore proti platobnému rozkazu a dôvody uvádzané splnomocneným zástupcom na
pojednávaní dňa 14.01.2014 ako opodstatnené, ktoré by mohli mať vplyv na konštatované vecne
správne závery okresného súdu. Vo vzťahu k vyhodnoteniu obrany žalovaného tak okresným súdom,

ako i odvolacím súdom nemožno podľa krajského súdu tiež opomínať, že „V občianskom súdnom konaní
účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP
stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania
teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,

resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre
neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M
Cdo 15/2010). Žalovaný v priebehu prvostupňového konania podľa zistení odvolacieho súdu síce nárok
uplatnený žalobou spochybnil, avšak neoznačil ani neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by vyvracal
nárok žalobcu uplatnený žalobou, z ktorého dôvodu zapríčinil, že nárok žalobcu zostal nesporným, čím

v konečnom dôsledku zavinil svoj neúspech v súdnom konaní, preto len pre úplnosť odvolací poukazuje
na to, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho
neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov
(vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad,
neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno,

zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného
bremena,tedaokruhskutočností,ktorémusíúčastníkpreukázať,zásadneurčujehmotno-právnanorma,
ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda
ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).

Odvolací súd potom práve na postoj žalovaného v priebehu prvostupňového konania a na závery
odvolacieho súdu len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť,
pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať saním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového
stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132

OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok

okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd zvýrazňuje, že „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.

mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný
súd dal odpoveď na všetky relevantné otázky.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermisúdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského

súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý neuskutočnil návrh na
priznanie trov odvolacieho konania a za absencie tohto návrhu bolo odvolacím súdom rozhodnuté tak,
že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.