Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/435/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608207526
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2608207526.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevexekučnejvecioprávnenej:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,Bratislava,Pribinova25,zast.
splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava,
Grösslingova 4, proti povinnej: D. E., nar. X. E. XXXX, bytom H. XXX, o 977,89 eur s príslušenstvom,
za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 29. júna 2012 č. k. 11Er/541/2008-14 v znení opravného

uznesenia rovnakého súdu zo dňa 8. apríla 2014 č. k. 11Er/541/2008-50, EX 6491 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ exekúciu vedenú súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 6491/08 zastavil a vo výroku v bode
II/ oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 76 eur.
Rozhodol tak inak potom, čo exekútorovi bolo (31. októbra 2008) udelené poverenie na vykonanie
exekúcieatakétosvojeuznesenieodôvodnilprávneustanoveniami§57ods.2E.p.(zákonač.233/1995
Z.z.vzneníneskoršíchzmienadoplnení,čižeexekučnéhoporiadku);§45ods.1a2zákonač.244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“), § 2 písm. a/ a
b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy
účastníkov (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) ako i poukazom na Smernice Rady Európskej únie č.
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)
a niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal potom (súd prvého stupňa) za to,

že rozhodcovská doložka, pojatá do všeobecných podmienok poskytovania úverov oprávnenej (ďalej
len „VPPÚ“), tvoriaca súčasť tzv. úverovej zmluvy (uzavretej 31. mája 2007) a predstavujúca základ
pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný
titul), nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná a spotrebiteľka mala len možnosť
zmluvu (vrátane doložky) ako celok prijať alebo odmietnuť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul nebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie.

Exekúciu za takejto situácie bolo preto namieste zastaviť, pretože výkon práv a povinností z doložky
odporuje dobrým mravom, dôvodil potom okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách exekúcie
odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a § 14 ods. 1, 15 ods. 1, § 21a a § 6 vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. (tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom o zavinení zastavenia exekúcie oprávnenou(ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím exekútorovi vzniklo právo na
náhradu trov exekúcie.

Protitomutouzneseniupodalalenoprávnenávčasodvolaniesnávrhomnazrušenieuznesenia(azjavne

i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať).
Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci, majúc predovšetkým za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný
titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva

účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv.
obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej
doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi
celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť

rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských
konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu
návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak
súd prvého stupňa v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za ústavne súladnú
potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie konania a predostretie

problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp. s poukazom na ust.
písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len
„ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka
Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne (predbežné)
otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice (tu rozumej smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania

oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i jej trov) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec
samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, akoani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie treba
považovať za správne.

Súd prvého stupňa si totiž predovšetkým otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii

(teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i
rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho
súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom
konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno

považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12

v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD,
čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,

resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v

rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom

prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky

predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto
konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátnehopráva,ktorýchpredmetomjeúpravaochranyspotrebiteľa,akosatostalovinýchdruhovo
totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi).

Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou z
iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa

tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci inej oprávnenej, vedenej Okresným súdom Senica pod sp.
zn. 5Er/142/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoE/329/2011, a s ktorou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej
veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu
ustanoveníSmernice,resp.Charty(zostranySD)akopodkladuprevlastnérozhodovanievoveci.Takýto

výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad
Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa
oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať
konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým
výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného

prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci
naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol).

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a
ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské

konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako
i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade
rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré
bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a
zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv

na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením smernice či Charty, ale uplatnením noriem

slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie
si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon
č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo
uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa

problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia
vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.

10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).
Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už
v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z.

(obsahujúcedefiníciuneprijateľnejpodmienkyvymedzujúcu,žespotrebiteľskézmluvynesmúobsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných
podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4), ktorému je vlastné, že
je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i

použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe
preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak
na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo
nič vytknúť.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na

prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust.
§ 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo)
i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto
akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v

prejednávanej veci).

Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníkov z prejednávanej veci výlučne
noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova
zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod
ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy
javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy

a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska
dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí
na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za
použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské

úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo
uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako
podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej
rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave

spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože
tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane
predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských
úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie
noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde

nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

I s „argumentom“, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a
nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníkov konania

v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona
o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej
s tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára
2010 č. k. 10CoE/5/2010-46, vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008), čo boldôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako
odmietnuť.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však

najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov
úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej

veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka
= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu
zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ

podriadilrozhodcovskémukonaniu.Oprávnenátakémutonázoruoponovalavlastným,podľaktoréhotzv.
nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo
kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom
súde) uplatní svoje právo.

Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky odvolaciemu súdu známej i z konaní

obdobných tomu v prejednávanej veci za účasti tej istej oprávnenej.

V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní
prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení § 53 ods. 4 O. z. (v aktuálnom znení)
je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich

najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv
a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i
dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských
zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa
možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda

obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám
profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho
práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na
vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky
do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu

právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu

obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je
z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi
zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a

majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej
doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením tak rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi

obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým
však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner
prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy

prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako
potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej

podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu
rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou podsúvanou jej odvolaním v

skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby
ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť
vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo

veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania
prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým dnešná povinná by nepochybne
mohla vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť
by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratila už podaním akejkoľvek žaloby (teda i

tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa
spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia
oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i
rovnounule,namiestejeiďalšízáver,žeužvyššiezadefinovanúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať

si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
žetuoprávnenousformulovanározhodcovskádoložkamalacharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na

ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajným
prekročenímkompetenciíexekučnéhosúdupriposudzovanírozhodcovskéhorozsudkuakoexekučného
titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach
nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho
podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci
do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiežpovinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava

je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu
ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie
bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že
„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade

nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul).

Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
(keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu

spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná
polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo
k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať
nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie
exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti
podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd následne pristúpil i k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov
exekúcie, v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, § 57 ods. 2 v spojení s § 243b ods. 3 E. p. a s

použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), a s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že aj v tejto časti je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnená sa totiž v odvolaní k v poradí druhému výroku napadnutého uznesenia, ktorým jej súd prvého
stupňa uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie, vôbec nevyjadrila, neuviedla tam
žiaden odvolací dôvod k tomu prislúchajúci a nenamietla žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie a

to ani čo do dôvodnosti, ani čo do výšky.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do
uplynutia lehoty na odvolanie, uznesenie súdu prvého stupňa aj v napadnutej časti, ktorou bolo
rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods.
1 O. s. p., potvrdil.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a
preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej reálne preto, lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jej a exekútorovi len formálne
pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti priznania mu náhrady trov
exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a

nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa §
251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku
tohto svojho uznesenia.K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.