Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 4Er/535/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614203614
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Bc. Hana Žitňanská
ECLI: ECLI:SK:OSTO:2014:4614203614.2

Uznesenie

Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpeného Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti
povinnému: U. F., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX/X, XXX XX R., o vymoženie sumy 1025,73 eur s
príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, 821 08
Bratislava pod sp. zn. EX 5191/2014, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 11.2.2014 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou
a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 02951/12 zo dňa 2.8.2012 (ďalej len rozhodcovský

rozsudok), pre vymoženie sumy 1025,73 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy
1025,73 eur od 29.1.2012 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6% ročne zo sumy 1025,73 eur
od 14.3.2012 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania vo výške 310,09 eur a všetkých účelne
vynaložených trov exekúcie.

Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je povinný po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie(ďalejlenžiadosť)postupovaťpodľa§44ods.2zákonač.233/1995Z.z.Exekučnéhoporiadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len EP), t. j. preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie
exekúcieaexekučnéhotitulusozákonomaožiadostirozhodnúť(udeliťexekútorovipoverenieresp.jeho

žiadosť zamietnuť - ak zistí rozpor so zákonom). Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
(§ 41 ods. 2 písm. d/ EP), súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora postupuje aj podľa § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK), t. j. skúma, či
sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na

rozhodcovský rozsudok tak, akoby nebol materiálne právoplatný - nie je ním viazaný v zmysle § 159
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK má
súd povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak
by vyvstalo ako nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie

a následne exekúciu zastavil. V súvislosti s preskúmaním rozhodcovského rozsudku súd poukazuje narozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Austurcom Telecomunicacions SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6.10.2009.

Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, z ktorého vyplýva, že rozhodcovský súd
priznal oprávnenému plnenia na základe zmenky vystavenej povinným, ktorou bol zabezpečený úver
poskytnutý oprávneným povinnému na základe zmluvy o úvere. Poukázal na dohodou o vyplnení
zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Podľa
rozhodcovského rozsudku povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o úvere nesplnil, čím sa

stal splatný celý dlh dňa 29.1.2012 a oprávnený preto dňa 9.3.2012 vyplnil zmenku v zmysle dohody
o vyplnení zmenky na sumu 1025,73 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 29.1.2012 a táto bola
povinnému predložená na zaplatenie dňa 14.3.2012. Rozhodcovský súd vyhovel žalobe oprávneného
(v rozhodcovskom konaní žalobcu) proti povinnému (v rozhodcovskom konaní žalovaný), pričom mal za
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky
vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky.

Zozmenkykzmluveoúverevyplýva,žepovinnýjuvystavildňa29.4.2011azaviazalsaňouzaplatiťprijej
predložení na rad oprávnenému zmenkovú sumu doplnenú oprávneným a zmenkový úrok 0,25% denne
od dátumu začiatku úročenia doplneného oprávneným. Zmenka je splatná oprávnenému „bez protestu“,
„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Oprávnený na zmenke doplnil zmenkovú sumu

vo výške 1025,73 eur a dátum začiatku úročenia 29.1.2012. Podľa rozhodcovského rozsudku suma
1025,73 eur (zmenková suma), ktorú bol povinný zaviazaný zaplatiť, pozostáva z istiny vo výške 528,-
eur, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 24,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 312,- eur a trov
mediačného konania vo výške 161,73 eur.

Oprávnenýpredložilzmluvuoúvereč.403800409(ďalejlenzmluva)uzavretúspovinnýmdňa29.4.2011
vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo
VP). Zo zmluvy bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 400,- eur. Povinný sa
zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo výške 392,- eur, t. j. celkom sa
zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 792,- eur v 12-ich mesačných splátkach po 66,- eur, počnúc

dňom 15.5.2011. Zo všeobecných podmienok (bod 11) vyplýva, že tretina príslušného poplatku, ktorý sa
povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 392,- eur, predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve
tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
stýmspojenou.Všeobecnépodmienkyzmluvyobsahujúúpravupodmienokzmluvy,okreminýchviaceré
sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy, ale tiež dohodu o vyplnení zmenky

a mediačnú dohodu.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj len zákon
o spotrebiteľských úveroch alebo ZoSÚ) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné

poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa§9ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochzmluvyospotrebiteľskomúvereokremvšeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnotaročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

Podľa § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje
predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto
zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa
uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými

vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.

Podľa§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúverochposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y).

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len OZ) v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré napr.
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako

sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní,

v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie.

Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom

na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú
zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Súd preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, a to z

nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme úveru. Oprávnený je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie
spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie
dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch

účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere,
je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba. V zmluve je vyjadrený účel poskytnutia
finančných prostriedkov dlžníkovi tak, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon povolania
a to zaškrtnutím jednej zo štyroch možností poskytnutia peňažných prostriedkov vopred predtlačených
v zmluve - na účel zamestnania, na účel povolania, na účel podnikania alebo na iný účel. Definíciu
spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o

spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis).
Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže
stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských
úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž

zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši
vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je
celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa
OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv.
nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej

činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb
odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako
úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním

pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania
alebo povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, resp. povolanie odberateľa
a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy má. V zmluve je vyjadrený účel poskytnutia peňažných prostriedkov zaškrtnutím povolania ako
jednej zo štyroch možností predtlačených v zmluve. Aké mal dlžník v čase uzavretia zmluvy povolanie a

aký súvis s týmto povolaním uzavretie zmluvy má, zo zmluvy ani jej príloh (predložených oprávneným)
nevyplýva.Zcelkovéhoformátuzmluvy(tlačiva)vyplýva,žeideorovnakýtypzmluvy,akýveriteľpoužíval
pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré
boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť
ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda

typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže skutočný účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol
preukázaný nespochybniteľným spôsobom, pričom ide o typizovanú zmluvu a nebol zistený dôvod, pre
ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 3), bol úver poskytnutý
oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Z uvedených dôvodov súd nesúhlasí ani so

záverom rozhodcovského súdu, ktorý vo svojom rozsudku konštatoval, že zmluvu o úvere, teda hlavný
kauzálny právny vzťah, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch,
pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, keďže povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si
úver berie na účel, ktorý vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Taktiež, ak aj všeobecné podmienky (bod
16) obsahujú klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy

založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne
obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 OZ o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od
výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.Aj keby však nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, má súd zato, že
zmluvauzavretámedziúčastníkmijespotrebiteľskoupodľaObčianskehozákonníka,nakoľkopovinnýpri
uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti - nebolo

preukázané aké mal povinný povolanie, na účel ktorého mal byť úver poskytnutý, teda či išlo o povolanie,
ktoré môže byť vykonávané ako samostatná zárobková činnosť (napr. tzv. slobodné povolenia), alebo
povolanie obdobné zamestnaneckému a napokon ani to, aký konkrétny súvis s povolaním povinného
uzavretie zmluvy malo.

Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú
spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, 3, § 54 OZ) a to bez ohľadu na
to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe
práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy
upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je

možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.

Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať (§ 9 ods. 2), napr. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením

skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny
splátok, priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, atď. Ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 ZoSÚ, úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ), čo znamená, že sa na uvedené
poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi

konania všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ neobsahuje (napr. RPMN), povinnému poskytnutý úver
je teda bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy napriek tomu vyplýva, že oprávnený žiadal od povinného
aj zaplatenie príslušného poplatku. Ten je však z uvedených dôvodov právom nedovoleným plnením a
ako taký oprávnenému nepatrí, či už v rámci istiny, ktorú mu bol povinný rozhodcovským rozsudkom
zaviazaný zaplatiť, resp. v rámci úhrad, ktoré oprávnený na úhradu príslušného poplatku zaplatil. Čo z

istiny priznanej rozhodcovským rozsudkom predstavuje nedovolené úroky a poplatky, nemožno zistiť,
keďže rozhodcovský rozsudok z tohto hľadiska nie je preskúmateľný, a to s poukazom na skutočnosť,
že bol rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá
bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky.

Súd pritom dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce
údaje (zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy) považuje za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.
4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka) a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa. Dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou umožňuje oprávnenému (veriteľovi) v

prípade omeškania dlžníka s plnením zmluvy vyplniť chýbajúce údaje - dlžnú zmenkovú sumu a
splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú
sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu, ktorá podľa jeho uváženia zodpovedá nárokom veriteľa voči
dlžníkovi zo zmluvy ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu,
že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah

zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť
ako neprijateľnú, a tým neplatnú, zmluvnú podmienku, v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zabezpečení
úveru blankozmenkou nebola osobitne dojednaná a je v neprospech spotrebiteľa, čo sa prejavilo aj tým,
že rozhodcovský súd na základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore s predpismi

spotrebiteľského práva.

Zmenkový zákon (§ 48 zákona č. 191/1950 Sb.) umožňuje majiteľovi zmenky žiadať zmenkovú sumu s
úrokmi, ak boli dojednané, šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti, trovy protestu a podaných správ, ako
aj ostatné trovy a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej

výške. Rozhodcovský súd vychádzajúc zo zmenky, ktorou si oprávnený zabezpečil plnenie záväzkov zo
zmluvy o úvere, priznal oprávnenému zmenkový úrok vo výške 0,25% denne. Úrok a úrok z omeškania
sú dva rozdielne právne inštitúty, pričom zjednodušene možno povedať, že úrok je cena za poskytnutý
úver (resp. pôžičku) a úrok z omeškania je sankcia za nesplnenie povinnosti (nevrátenie poskytnutéhoúveru) riadne a včas. Úrok z úveru vyplýva zo zmluvy a všeobecných podmienok vo výške 1/3-iny
príslušného poplatku. Úrok z omeškania vyplýva zo všeobecných podmienok vo výške podľa § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka v platnom znení. Dohoda o zmenkovom úroku zo zmluvy o úvere nevyplýva.

Súd má zato, že zmenkovým úrokom vyplývajúcim zo zmenky, ktorú pripravil oprávnený a predložil
povinnému na podpis pri podpise zmluvy o úvere, došlo k obídeniu zákonných ustanovení o úroku
z omeškania pri spotrebiteľských zmluvách, ktorý by dodávateľovi patril voči spotrebiteľovi iba podľa
predpisov Občianskeho práva - § 517 OZ a Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení. K
takémuto záveru sa súd priklonil aj preto, že z iných obdobných vecí prejednávaných na tunajšom súde,

je mu známe, že z niektorých všeobecných podmienok zmlúv o úvere uzatváraných medzi oprávneným
a spotrebiteľmi vyplýva práve zmluvná podmienka o 0,25% dennom úroku z omeškania, čo je 91,25%
ročne. Oprávnený teda v rozpore so zákonom a aj s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje
zmenkový úrok v uvedenej výške. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dohoda o vyplnení zmenky
je absolútne neplatná, je súd toho názoru, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v zmysle §
191/1950 Sb. vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. Pokiaľ rozhodcovský súd vytvoril zo spotrebiteľského

vzťahu vzťah zmenkový - bezkauzálny, ktorý vylučuje inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa, porušil
tým kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a prakticky preberal argumenty oprávneného.

V sume 1025,73 eur priznanej rozhodcovským rozsudkom oprávnenému je aj zmluvná pokuta vo výške
312,- eur. Súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky

spotrebiteľskej zmluvy, ktorá nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale je súčasťou všeobecných
podmienok (bod 6), ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet
dlžníkov (spotrebiteľov) a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal
možnosť ich zmeniť, pričom sú v jeho neprospech a je otázne, či sa povinný s nimi mal možnosť riadne
oboznámiť, keďže sú písané veľmi drobným písmom a sú značne neprehľadné. Zmluvná pokuta vo

výške 312,- eur je v neprospech povinného (je neprimeranou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka
zo zmluvy o úvere - predstavuje 78% z poskytnutých peňažných prostriedkov). Podľa bodu 06 VP je táto
zmluvná pokuta určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonaním
úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. Súd je toho názoru, že vyjadrením takéhoto účelu
zmluvnej pokuty je iba opticky korigovať vysokú sankciu za porušenie povinnosti zo zmluvy. Riadne

písomne dohodnutú zmluvnú pokutu je totiž dlžník povinný zaplatiť, ak nastanú okolnosti, pre ktoré bola
dohodnutá, t. j. ak dôjde k porušeniu zmluvných povinností dlžníkom, bez ohľadu na to, či dôjde aj k
vzniku nákladov, na úhradu ktorých má slúžiť (či dôjde k zabezpečeniu dlhu dlžníka). Z rozhodcovského
rozsudku ani dokladov predložených oprávneným nevyplýva, aké úkony vykonal oprávnený za účelom
zabezpečeniu dlhu povinného zo zmluvy. Z VP pritom možno zistiť, že napr. náklady, ktoré by vznikli

v súvislosti so zabezpečením dlhu jeho uznaním formou notárskej zápisnice by boli jej súčasťou
ako exekučného titulu. Z celkového charakteru dojednaní vo všeobecných podmienkach, možnosti
povinného tieto dojednania ovplyvniť, resp. nemožnosti akokoľvek tieto dojednania zmeniť, má súd
zato, že dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 312,- eur (bod 6 VP) je neprijateľnou podmienkou
spotrebiteľskej zmluvy.

Okrem toho dohoda o zmluvnej pokute je podľa názoru súdu absolútne neplatená aj z dôvodu
nedodržania písomnej formy - § 40 ods. 1 OZ. Podľa § 544 ods. 2 OZ možno zmluvnú pokutu dojednať
len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. V rámci
spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, nemôže byť súčasťou tzv.

všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/2011
z 11.11.2013). Všeobecné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu,
aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom

písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dohoda o zmluvnej pokute).
Pokiaľtakdodávateľurobí,nekonávprávnomvzťahupoctivoatakémukonaniunemožnopriznaťprávnu
ochranu. Zmluvná pokuta, ktorú si oprávnený uplatnil voči povinnému, nevyplýva z dohody, ktorá by bola
súčasťou zmluvy o úvere, ale vyplýva iba z dohody nachádzajúcej sa vo všeobecných podmienkach,

ktoré nie sú povinným podpísané, okrem toho sú písomné drobným písomnom a sú tak aj značne
neprehľadné. Takéto dojednanie zmluvnej pokuty vo všeobecných podmienkach, podľa názoru súdu
nespĺňa podmienku písomnej formy, a to napriek tomu, že povinný podpisom zmluvy o úvere mal so
všeobecnými podmienkami vyjadriť svoj súhlas.Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj trovy mediačného konania
v sume 161,73 eur (je súčasťou zmenkovej sumy). Všeobecné podmienky obsahujú v čl. 14 mediačnú

doložku, t. j. dohodu o riešení sporu účastníkov mediáciou. Podľa názoru súdu táto dohoda vyznieva
jednostranne v prospech oprávneného, pretože práve on určil mediátora, ktorý by mal riešiť prípadné
spory účastníkov zo zmluvy, pričom ide o mediátora, s ktorým oprávnený dlhodobo spolupracuje
(potvrdzuje to jednak skutočnosť, že určenie mediátora vyplýva priamo zo všeobecných podmienok
poskytnutia úveru pripravených oprávneným, ale je to súdu známe aj z jeho rozhodovania v iných

veciach, v ktorých vystupuje oprávnený). Zriaďovateľom mediátora je tá istá spoločnosť, ktorá je aj
zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul (v tejto veci a aj v mnohých ďalších). Už
táto skutočnosť znamená, že mediátor a rozhodcovský súd sú navzájom určitým spôsobom prepojené,
pričom s obidvomi oprávnený spolupracuje, pretože návrhy na riešenie sporov, ktoré má s dlžníkmi,
podáva práve u týchto inštitúcií (riešenie sporov z úverových zmlúv oprávneného iným rozhodcovským
súdom, resp. iným mediátorom, exekučnému súdu známe nie je). Mediačná doložka nebola dojednaná

individuálne, je zakomponovaná do všeobecných podmienok, kde si ju spotrebiteľ pravdepodobne ani
nevšimne, a ak aj áno, nemá na výber, iba s ňou súhlasiť a s prihliadnutím na právne povedomie, bežný
spotrebiteľ ani nemá vedomosti o tom, čo vôbec mediácia znamená (o aký spôsob riešenia sporov
ide). Okrem toho tak, ako je mediačná dohoda koncipovaná, vyznieva ako snaha „dať zarobiť“ ďalšej
inštitúcii prepojenej s rozhodcovským súdom. Dohoda totiž za zmarenie mediačného konania považuje

už nedoručenie zásielok dlžníkovi, neodpovedanie na výzvy, resp. nedostavenie sa na ústne konanie.
Dohoda pritom nijako nerieši otázku trov, ktoré v súvislosti s mediačným konaním vzniknú, ak dôjde k
jeho zmareniu, ani sa nezaoberá náhradou trov mediačného konania v prípade, že návrh na riešenie
sporu týmto spôsobom nie je celkom alebo sčasti dôvodný. Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, z
akého dôvodu bol povinný zaviazaný na zaplatenie trov mediačného konania. Súd má však zato, že je

v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal povinný platiť náhradu trov mediačného konania, keď je zrejmé,
že časť nárokov oprávneného je v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva.

Zahrnutie trov mediačného konania, zmluvnej pokuty a poplatkov do istiny žalovanej sumy a priznanie
zmenkového úroku vo výške 91,25% ročne, a to aj z plnení, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s

dobrýmimravmi,jevrozporespríslušnýmiustanoveniamivnútroštátnehoaeurópskehoprávaoochrane
spotrebiteľa a v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvné podmienky, z ktorých trovy mediačného konania
a poplatky vyplývajú, sú neprijateľnými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 až 5
Občianskeho súdneho poriadku a sú aj v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 a § 39 Občianskeho
zákonníka, t. j. sú absolútne neplatné.

Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný nahradiť oprávnenému ako procesne úspešnému
účastníkovi aj trovy rozhodcovského konania. Na úspech oprávneného v rozhodcovskom konaní však
s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského rozsudku, keď bolo zistené, že je v rozpore so
zákonom (zaväzuje povinného aj na právom nedovolené plnenia) a preto ani nemôže byť podkladom

pre vykonanie exekúcie, nemožno prihliadať. Vzhľadom na to by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak
by mal povinný platiť trovy rozhodcovského konania.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy. Medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto bola rozhodcovská zmluva podrobená súdnej kontrole podľa

kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej
zmluvy. Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami
osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade
rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou

osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba
chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje

silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej
tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporuzo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.

Podľa čl. II rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 29.4.2011 všetky
spory vzniknuté zo zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré
vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto
vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Karloveské

rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu. V zmysle čl. I rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovským súdom na účelom zmluvy rozumie
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8,
Bratislava. V rozhodcovskej zmluve (čl. III) dlžník vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne
poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy.

Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy predloženej oprávneným súd v prvom rade skúmal, či bola
dojednaná individuálne, pretože práve táto skutočnosť je podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Oprávneným predložená rozhodcovská zmluva - dohoda zmluvných strán o

právomoci rozhodcovského súdu, netvorila súčasť všeobecných podmienok, t. j. nebola uzavretá vo
forme rozhodcovskej doložky k zmluve, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy
(na samostatnej listine). Táto skutočnosť ešte neodôvodňuje záver, že rozhodcovská zmluva bola
uzavretá individuálne a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu
formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenie

rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie
rozhodcovskejzmluvyvtejtoveci,ktorémápovahuformuláraobdobnéhotomu,ktoréhoprostredníctvom
zmluvné strany uzavreli samotnú zmluvu o úvere. Oprávnený vopred formuloval všetky ustanovenia
zmluvy (pri jej uzatváraní boli do oprávneným pripraveného tlačiva dopísané iba údaje o povinnom
a špecifikovaná zmluva o úvere - číslom a dátumom vydania). Z návrhu rozhodcovskej zmluvy (jej

celkového charakteru) nevyplýva, že by spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd s poukazom
na uvedené zastáva názor, že rozhodcovská zmluva, aj keď bola uzavretá na samostatnej listine,
individuálne dojednaná nebola. Tento názor zastáva aj napriek tomu, že dlžník podľa rozhodcovskej
zmluvy (čl. III) vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne poučený o dôsledkoch uzavretia

rozhodcovskej zmluvy. V akom rozsahu bolo spotrebiteľovi poučenie poskytnuté, z rozhodcovskej
zmluvy nevyplýva, za adekvátne poučenie však súd nepovažuje, ak je spotrebiteľovi oznámené, že
spory môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, pričom výber z týchto dvoch
možností spočíva na žalobcovi. Takéto poučenie totiž neposkytuje spotrebiteľovi dostatočné informácie
o tom, či vôbec bude mať sám možnosť výberu typu konania a predovšetkým o tom, čo znamená

výlučné riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní (aj s vylúčením zrušenie rozhodnutia
rozhodcovského súdu v rámci obnovy konania - čl. III bod 1 rozhodcovskej zmluvy), ak žalobcom bude
oprávnený (dodávateľ, veriteľ). Súd má zato, že ak nie je spotrebiteľ náležite informovaný o dôsledkoch
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, nemožno za zhojenie individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy
považovať ani skutočnosť, že zmluva obsahuje vyhlásenie o tom, že s ňou súhlasil. V tejto súvislosti súd

poukazuje na to, že rozhodcovskú zmluvu predložil oprávnený povinnému na podpis pri podpisovaní
zmluvy o úvere, teda v čase jeho zníženej bdelosti, keď jeho motiváciu bolo uzavrieť úverovú zmluvu a v
čase, keď ešte nevznikol spor (a povinný sa domnieval, že nikdy ani nevznikne). Okrem toho spotrebiteľ,
ktorý koná pod tlakom finančnej tiesne a v stave núdze, nie je prakticky schopný a často aj ochotný
posúdiť do dôsledkov všetky dojednania, s ktorými podpisom vyjadruje svoj súhlas a v snahe získať

peniaze, koná pri uzatváraní zmlúv ľahkomyseľne.

Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ) z dôvodu, že právo na súdnu ochranu jezaručené Ústavou SR (čl. 46), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručený článkom
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná.

Podľa formulácie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve (čl. II) môžu byť spory medzi
zmluvnými stranami riešené v rozhodcovskom konaní alebo v súdnom konaní, z čoho by vyplývalo,
že rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ). V skutočnosti však rozhodcovská doložka v
rozhodcovskej zmluve spotrebiteľovi skutočnú alternatívu riešenia sporov prakticky neposkytuje, keďže

výber medzi rozhodcovským alebo súdnym konaním je ponechaný na žalobcovi. Súdu je pritom z jeho
činnosti známe, že vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere k výberu konania spotrebiteľom
ani nedôjde, pretože žalobcom, t. j. iniciátorom konania, v ktorom sa rieši spor zo zmluvy o úvere,
je spravidla dodávateľ. Tak to bolo aj v tomto prípade, keď výber predpokladaný v čl. II bod 1 písm.
a/ rozhodcovskej zmluvy uskutočnil oprávnený podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom a

musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva
každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).
Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše
vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlačenej rozhodcovskej zmluve, je vopred určený konkrétny
rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený rozhodnúť spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Povinnému

tak bolo odňaté nielen právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva pred všeobecným
alebo rozhodcovským súdom, ale aj právo výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu,
ktorý by spor podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Exekučný súd pritom v tejto súvislosti poznamenáva,
že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako
exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovským súdom

a oprávneným, čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k
ochrane spotrebiteľa zo strany rozhodcovského súdu. Okrem už uvedené, je rozhodcovská zmluva v
neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, pretože v prípade
riešenia sporu štátnym súdom by bol miestne príslušný všeobecný súd povinného, t. j. súd, v ktorého
obvode má povinný (spotrebiteľ) bydlisko, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva, nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o
spotrebiteľa menej bdelého, či skoro pasívneho až ľahostajného, je namieste mu poskytnúť súdnu
ochranu. Ak by aj oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že

nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (ako to vyplýva
aj z judikatúry súdneho dvora - Oceáno), nie je zanedbateľné. Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný
súd, napriek explicitnej zákonnej úprave, neposkytol ochranu spotrebiteľovi a iba „odklepol“ nútené
postihnutie majetku povinného.

Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy súd vychádzal nielen zo skutočnosti, že táto bola koncipovaná
na samostatnej listine, ale aj z celkového charakteru rozhodcovskej zmluvy, okolností, ku ktorým pri
uzatváraní zmlúv o úvere dochádza - snahe spotrebiteľa získať finančné prostriedky ale aj snahe
dodávateľa, aby spotrebiteľ uzavrel zmluvu často krát obsahujúcu aj neprijateľné podmienky, pričom
sú mu súčasne predložené na podpis aj ďalšie písomnosti (napr. zmenka, rozhodcovská zmluva), tiež

schopnosti spotrebiteľa pochopiť význam tak dôležitého dojednania, akým rozhodcovská zmluva je a
napokon aj možnosti spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany ovplyvniť obsah rozhodcovskej aj úverovej
zmluvy (§ 53 ods. 2 OZ). Súd pritom prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ).

Rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú aj podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom prieči dobrým mravom. Rozpor s
dobrými mravmi vidí súd najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ
nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia
vylúčiť, a bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov. Preto bola namieste obava, do akej

miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo v nedostatočnej
ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal
nárok. Rozpor s dobrými mravmi súd videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy,
nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získaniefinančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi
nimi aj rozhodcovská zmluva a zmenka. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve (čl. II) je
prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už boli viackrát judikované za neprijateľné

zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy na
samostatnej listine. Z tohto pohľadu je potom možné vidieť aj určité obchádzanie zákona, a to konkrétne
snahu vyhnúť sa súdnej kontrole rozhodcovskej doložky podľa kritérií neprijateľných podmienok
spotrebiteľskej zmluvy. Súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva
napísaná(drobným,ťažkočitateľnýmhustopopísanýmtextom)užsamaosebepodstatnesťažujeriadne

oboznámeniesaspotrebiteľasobsahomdojednanívtakomtotexteobsiahnutými.Tentonázorpodporuje
aj skutočnosť, že aj súdu bola oprávneným predložená rozhodcovská zmluva, ktorej text nebolo možné
prečítať a aj po opätovnom predložení rozhodcovskej zmluvy nemožno túto posúdiť za ľahko čitateľnú.

Súd s poukazom na všetky uvedené dôvody žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,

pretožerozhodcovskýrozsudokzaväzujepovinnéhonaplnenia,ktorésúprávomnedovolenéavrozpore
s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul,
vychádzaabsolútneneplatnejrozhodcovskejzmluvy(podľa§53ods.5Občianskehozákonníka,pretože
je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy a podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože je
v rozpore s dobrými mravmi). Na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský

súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať exekučný titul. Rozhodcovský
rozsudok tak nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcia zamietnutá.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané
a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.