Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/451/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107222424
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7107222424.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421 proti povinnému: O. K., X.. XX.XX.XXXX, F. XX, F., o vymoženie 92,94 eura s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad v Bratislave, Záhradnícka 60,
Bratislava pod č.k. EX 3553/2007 o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo
dňa 22.6.2012 č.k. 40Er/3747/2007-23, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením č.k. 40Er/3747/2007-23 zo dňa 22.6.2012 exekúciu zastavil a zároveň
konštatoval, že o trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 1.9.2007 a exekučného titulu
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., zo
dňa 15.6.2007, č. k. SR 4077/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.7.2007 a stal sa vykonateľným
dňa 5.7.2007, súd vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
doručenej súdu dňa 17.9.2007 a dňa 24.9.2007 vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5802 030251,
ktorým poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd citoval § 57
ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 58 ods.
1 Exekučného poriadku, § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 4 ods. 2 ZRK, §
31 ods. 3 ZRK, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, § 52 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, t. j. 8. 9. 2006, § 52 ods. 2 OZ, § 52 ods. 3 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 54 ods. 1 OZ, §
54 ods. 2 OZ, § 517 ods. 1 OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 1 ods.
2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. , § 4 ods. 2 písm. j) zákona č.
258/2001 Z. z., § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase podpisu zmluvy o úvere, § 45 ods.
1 psím. c) ZRK v spojení s ust. § 45 ods. 2 ZRK a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že pri
preskúmavaní rozhodcovského rozsudku exekučný súd vychádzal z exekučného titulu a z kópie zmluvy
o úvere, ktorú uzavrel oprávnený s povinným dňa 8.9.2006 č. XXXXXXX. Súčasťou uvedenej zmluvy sú
aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Exekučným titulom - rozsudkom Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 15.6.2007, č. k. SR 4077/07, bol
povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 2.800,- Sk (92,94 eur) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 0,25 % denne (91,25 % p. a.) zo sumy 2.560,- Sk (84,97 eur) od 15. 3. 2007 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania v sume 2.986,- Sk (99,11 eur). Rozhodca sa v odôvodnení rozhodnutia pri
priznaní úroku z omeškania odvolal na bod 6. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú

súčasťou úverovej zmluvy, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak sa stane celý dlh
splatný, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania odo dňa, keď sa stal celý dlh splatným, až do dňa jeho uhradenia. Podľa zmluvy o úvere
zo dňa 8. 9. 2006 sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 5.000,- Sk a dlžník sa zaväzuje
zaplatiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 2.680,- Sk, teda celkovo vráti dlžník sumu
7.680,- Sk v 6 mesačných splátkach po 1.280,- Sk. Nakoľko oprávnený ,ako žalobca, žiadal zaplatenie
sumy 2.800,- Sk, ktorá pozostávala z istiny vo výške 2.560,- Sk a poplatku za upomienku vo výške 240,-
Sk, je nepochybné, že povinný ešte pred podaním žaloby oprávneným zaplatil štyri splátky á 1.280,- Sk,
spolu vo výške 5.120,- Sk. Súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že v tomto prípade zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou, ktorú uzavrel dlžník ako fyzická osoba, ktorá pri jej uzavretí nekonala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, s veriteľom, ktorý ako právnická osoba poskytuje úvery v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Teda ide o zmluvu, ktorú medzi sebou uzavreli dodávateľ so spotrebiteľom a
navyše zmluva je vopred jednostranne formulovaná veriteľom, ktorej obsah povinná nevedela žiadnym
spôsobom ovplyvniť. Aj keď zákonodarca vymedzil v § 52 ods. 1 OZ štandardné zmluvy užšie, ak medzi
spotrebiteľské zmluvy zaradil len zmluvy uzavreté podľa OZ, zákon o ochrane spotrebiteľa, účinný v
tom čase, považoval za spotrebiteľské zmluvy aj zmluvy uzavreté podľa obchodného zákonníka a preto
sa aj na uvedenú zmluvu vzťahujú ust. OZ o spotrebiteľských zmluvách (§ 53 a nasl. OZ). Taktiež
uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. a) ZSU, nakoľko jej predmetom je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Súd zohľadnil aj to, že výška poskytnutého
úveru je menej ako 200,- €, avšak povinný uzavrel s oprávneným opakovanú zmluvu o úvere dňa
21.11.2006, č. XXXXXXX (kópia zmluvy sa nachádza v súdnom spise zn. 37Er/2745/2007), na základe
ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 265,55 €. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) ZSU, sa majú
na účely posúdenia, či ide o úver podľa tohto zákona, posudzovať oba poskytnuté úvery ako jediný
spotrebiteľský úver. Z uvedeného vyplýva, že poskytnutý úver je nepochybne spotrebiteľským úverom,
nakoľko poskytnutá suma presahuje zákonné limity stanovené v citovanom zákonnom ustanovení. Na
zmluvu o úvere, ktorú uzavrel dodávateľ so spotrebiteľom, sa preto vzťahujú aj ustanovenia ZSU, ktoré
demonštratívne vymedzujú, aké náležitosti musí obsahovať každá zmluva o spotrebiteľskom úvere. V
zmluve o úvere zo dňa 8.9.2006 chýbajú, okrem iných, údaje o ročnej percentuálne miere nákladov
(RPMN) a ďalšie náležitosti, ktoré zákon vymenováva v § 4 ods. 2 s tým, že ak zmluva neobsahuje
náležitosti uvedené v písm. a), b), d) - l) postihuje tento nedostatok v § 4 ods. 3 tým, že poskytnutý
úver je bezúročný a bez poplatkov. Na uvedený nedostatok mal prihliadnuť aj rozhodcovský súd vo
svojom rozhodnutí, čo však prehliadol a v rozhodnutí uvedenú skutočnosť opomenul. Súd má za to, že
vzhľadom na chýbajúci údaj o RPMN, je poskytnutý úver bez poplatkov, preto oprávnený nemá nárok na
zaplatenie poplatku za úver, ktorý predstavuje sumu 2.680,- Sk (88,96 eur) a na poplatok za upomienku
vo výške 240,- Sk (7,97 eur). V tejto časti považuje súd plnenie, ku ktorému zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, v rozpore zo zákonom a tým aj v rozpore s dobrými mravmi ako spoločensky uznávanými
zásadami konania v právnom styku. Ak každý prijatý zákon musí byť v súlade s dobrými mravmi, je
potom samozrejmé, že konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, sa musí priečiť obvyklému, poctivému
a spravodlivému konaniu, ktoré prekračuje medze základných v spoločnosti prevládajúcich morálnych
zásad.

Za neprijateľnú podmienku považuje súd bod 6. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktorý
sa v odôvodnení rozhodnutia odvolával rozhodcovský súd, pokiaľ ide o dohodu zmluvných strán o
úroku z omeškania, čo má za následok jeho absolútnu neplatnosť, ktorá pôsobí od počiatku. Oprávnený
sa nesmie odchýliť pri spotrebiteľských zmluvách od ustanovení Občianskeho zákonníka, teda ani
od tých kogentných ustanovení, ktoré sa týkajú úrokov z omeškania, iba ak by takýto odklon bol v
prospech spotrebiteľa. Nie je možné zaviazať dlžníka k úhrade úroku z omeškania, ktorý by prevyšoval
zákonný úrok (v tom čase predstavoval zákonný úrok z omeškania výšku 12,75 % p. a.). V odôvodnení
rozhodcovského rozsudku sa rozhodcovský súd nezaoberal, prečo v danom prípade na právny vzťah
neaplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ak v danom prípade
kogentné ust. § 54 OZ striktne zakazuje odchýliť sa od ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v
neprospech spotrebiteľa. V tomto smere považuje súd za neplatný aj bod 19. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktorým boli vopred vylúčené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v neprospech
spotrebiteľa, čo je v priamom rozpore s vyššie citovaným ustanovením. Súd považuje dohodu zmluvných
strán o úroku z omeškania za neprijateľnú podmienku z dôvodu, že v súlade s generálnou klauzulou
obsiahnutou v § 53 ods. 1 OZ, vytvára úrok z omeškania, ktorý má dlžník platiť za každý deň omeškania
vo výške niekoľkonásobne prevyšujúcej zákonný úrok z omeškania, značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Napriek tomu oprávnený má právo požadovať zákonný úrok z

omeškania s poukazom na § 517 ods. 2 OZ, v danom prípade súd zistil, že nedošlo k omeškaniu
povinného, nakoľko výška poskytnutého úveru predstavovala 165,97 eur (5.000,- Sk) a povinný ešte
pred podaním žaloby na rozhodcovský súd zaplatil oprávnenému 169,95 eur (štyri splátky á 1.280,- Sk,
spolu vo výške 5.120,- Sk), teda viac, ako bol povinný vrátiť, preto súd exekúciu zastavil v celom rozsahu
aj s poukazom na § 57 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa súčasne poukázal na § 51
ods. 3 ZRK a § 42 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb.. V prípade zákonného postupu rozhodcovského súdu by
mal, podľa názoru exekučného súdu, oprávnený pomerný úspech nižší ako 50 % a teda rozhodcovský
súd by mu právo na náhradu trov nepriznal. Z uvedeného dôvodu exekučný súd zastavil exekúciu aj
v časti trov rozhodcovského konania v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má
súd za to, že sú splnené všetky podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZRK, nakoľko
rozhodcovským súdom bolo priznané plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ustanoveniami
právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľov, preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
uznesenia. K trovám exekúcie uviedol súd, že o nich rozhodne súd samostatným uznesením potom, čo
súdny exekútor oznámi súdu, či si v tomto exekučnom konaní uplatňuje trovy exekúcie, vyčísli ich výšku
a spolu s vyúčtovaním trov exekúcie doručí súdu exekučný spis, resp., potom, ako oznámi súdu, že si
trovy exekúcie neuplatňuje.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd v
napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa oprávneného súd prvého
stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s
rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa
skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Oprávnený
poukázal na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o
výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a
c/ Zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní
a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol,
že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával
názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady
93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný
súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Oprávnený, ako účastník konania, nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s
obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tým bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.
Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci
nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na
to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s

dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi
nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo
možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že
nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že
tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a
výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy
pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti
zo zmluvy nesplnil. Záverom namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania
posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre
súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní
poverenia a v tomto štádiu ho súd prvého stupňa považoval za súladný so zákonom.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie
smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na
doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 8.9.2006 uzatvorená Zmluva
o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 5.000,00 eur.
Oprávnený namietal posúdenie tejto zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí, že spotrebiteľom nie je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon podnikania, avšak v prípade, ak zmluva o
úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel podnikania, ktorý však neposkytuje
odpoveď na otázku, akú podnikateľskú činnosť povinný vykonáva a aký konkrétny súvis s takýmto
podnikaním či predmetom činnosti uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie
zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie

dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, čo však oprávnený neurobil.

Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý
možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu
- fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy
v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania
a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také
zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s
veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na
vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej
zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný - nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej
zmluvy o úvere, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu.

Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná
zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka a §
3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne
posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu.

Súd prvého stupňa správne poukázal aj na to, že zmluva účastníkov konania, ktorá má charakter
spotrebiteľskej zmluvy, neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa tento úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z.). To znamená,
že oprávnený by mohol od povinného ako dlžníka žiadať len vrátenie skutočne poskytnutého úveru
(5.000,00 eur) a zákonné úroky z omeškania určené podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., t. j. vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby platnej ku dňu, kedy
sa stal splatným celý dlh. Úroky z omeškania stanovené všeobecnými podmienkami oprávneného vo
výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy, t. j. 91,25% ročne sú nepochybne neprimerané, sú
v rozpore so zákonom, ale aj s dobrými mravmi. Takúto výšku úroku z omeškania je potrebné posúdiť
ako nekalú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve so zreteľom na povahu tovaru a služieb, na
ktorú bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti a ostatné podmienky zmluvy, pretože zmluvné
úroky z omeškania sú viac ako 15-násobne vyššie ako zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2
Obchodného zákonníka platné k prvému dňu omeškania povinného s plnením peňažného záväzku. Je
nesporné, že spotrebiteľské zmluvy sú občianskoprávnym inštitútom a nie inštitútom obchodného práva,
preto na ne nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o úrokoch z omeškania.

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu, odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 15.6.2007, č. SR 4077/07.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V danej veci v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením bolo exekučné konanie
v štádiu, v ktorom súdny exekútor bol súdom poverený jej vykonaním. Exekučný poriadok v ustanovení
§ 44 ods. 2 tretia veta zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ustanovení § 57 ods.
2 uviedol, že exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného
zákona. V predmetnej veci exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil.

Exekučný súd je oprávnený preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie,
ale počas celého jej trvania a ak v ktoromkoľvek štádiu, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia
NS SR sp.zn. 3Cdo 164/1996 z 27.1.2007, v ktorom sa uvádza, že „súdna exekúcia môže byť nariadená
len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená“. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci
samej a preto súd môže opätovne preveriť splnenie zákonných podmienok na udelenie poverenia a
v prípade, že tieto nie sú splnené, je povinný exekúciu či už v celom rozsahu alebo v časti zastaviť v
zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa postupoval správne ak exekúciu zastavil
pre nespôsobilý exekučný titul.

Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími nedostatkami
exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetný rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a
za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky

nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného
konania podľa návrhu odvolateľa v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade neexistoval
dôvod obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.