Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. február 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/9/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809203655
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7809203655.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., U. XXXX/XX, vedenej pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka
62,podsp.zn.Ex2635/09,ovymoženie622,72Eur,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresného

súdu Rožňava zo dňa 09.08.2012, č. k. 8Er/288/2009-22, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil, priznal
súdnemuexekútorovi JUDr.RudolfoviKrutému,Záhradnícka60,Bratislavaodmenuanáhraduhotových

výdavkov za vykonanú exekúciu vo výške 39,83 Eur a zaviazal oprávneného uhradiť priznanú odmenu
a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu súdnemu exekútorovi do 10 dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.

Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave pod sp. zn. SR 13580/08 z 14.01.2009.
Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. XXXXXXX z 29. novembra

2007, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 16.000,- Sk (531,10 Eur), ktorý sa
povinná zaviazala splácať v 12-tich mesačných splátkach po 2.620,- Sk (86,97 Eur).

Súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon o RK“), § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods.
1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „zákon o SÚ“), § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho

zákonníka a 251 ods. 4 O.s.p., ktoré citoval. Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania
je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, napĺňaznaky spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení § 52 a nasl. OZ. Zmluvnými stranami sú dodávateľ,
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorej predmet činnosti je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov,
teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že povinný má v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa.
Návrh Zmluvy o úvere je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len
vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o

úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako
celku. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,
t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú
nerovnováhu možno vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo
značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo

zmluvy, nápravy už prijatého plnenia, alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na
dosah § 53 ods. 4 OZ je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával.

Ako ďalej uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je naformulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce
neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje
i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na Okresnom súde Rožňava,

kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer
výlučne rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že
ustanovenie bodu 17. uzatvorenej Zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s
ust. § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Keďže
právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom

právnom úkone, exekučný súd vzhľadom na vyššie uvedené po preskúmaní exekučného titulu dospel
k názoru, že exekúcia je neprípustná, a preto ju v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 2, § 58
ods. 1 EP zastavil.

Súd zároveň v napadnutom rozhodnutí zaviazal oprávneného na úhradu sumy 39,83 Eur z titulu náhrady
hotových výdavkov a odmeny súdneho exekútora. Trovy vyčíslené súdnym exekútorom považoval súd

prvého stupňa za účelne vynaložené a v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z. z.. Súd prvého stupňa videl
zavinenie oprávneného v tom, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu,
ktorý trpí právnymi vadami, a teda s poukazom na § 203 ods. 1 EP zaviazal na úhradu trov exekúcie
oprávneného.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Veľmi obšírne, vo

viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči napadnutému
uzneseniu. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi
konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil

V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a

rozhodcovskú doložku. Týmto nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu
právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom

konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie
umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahujedoprávaprávnehopostaveniaoprávneného.Úspešnýžalobcavrozhodcovskomkonanístrácavplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym
postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na

spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v
danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,

rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade, by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne, by uplatnil

rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej
istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne
popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského

súdu. Povinný, by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti
konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože

musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s
dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby

v tom smere vykonal dokazovanie, exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom
dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu v tomto smere
nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, ale rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom
skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj
dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Pokiaľideorozhodcovskúdoložku,oprávnenývodvolanítvrdí,žejeplatná.Dojednanie,ktorýmzmluvné
strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný
súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj

dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného
zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj

ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých
úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôraznil, že tento

úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže
nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov
0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku,
pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru.
Ďalej uviedol, že § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov

z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval,že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr.
sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd

zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase,
keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j.
aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a

výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok
z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom
bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie a súd v
tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali

žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal preto, aby
odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v súlade s § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky v znení

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje

uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie oprávnený poukázal na
skutočnosť, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje,

čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne
chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a
ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie

spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V
závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty
a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka
týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho
spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,

aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas na to oprávnená osoba - účastník konania, proti
uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania v

zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho odvolací súd v celom rozsahu v zmysle § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je aj odôvodnenie jednotlivých výrokov
napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2
O.s.p.).

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého
stupňa. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je nutné posudzovať ako
spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že

vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.
C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa
problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Snaha dodávateľa (oprávneného)
použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník naráža na prednosť ustanovení
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích predpisov k nemu.

Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o úvere ako vzťahu
spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní nespochybnil, keď len zmätočne poukazoval na skutočnosť,
že nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy o úvere súdom prvého stupňa ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti

vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27.01.1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 tak, že: "súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená". Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom „treťostupňovým“,
ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil
svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23.11.2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť". Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte
Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj

vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný

touto podmienkou.Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia

sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú
písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a

tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci
z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie § 35 zákona
o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z

tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je

plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde teda o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný

rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súdzdôrazňuje, vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd
je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože
poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie
oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v rozhodnutí aplikoval vnútroštátnu
právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a nepoukazoval na
znenie článkov Smernice.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za "slabšieho"
voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby

nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok

poskytovania úveru, súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 54
Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje
právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne

so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním

návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po
tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces
pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu,
pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných

obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto
formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej

zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bezriadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní

exekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).
Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto
rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách exekúcie, ak zaviazal oprávneného na náhradu

trov súdneho exekútora, keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že navrhol vykonať exekúciu
na základe nespôsobilého exekučného titulu. Trovy súdneho exekútora boli súdom prvého stupňa
priznané v súlade s vyhláškou 288/1995 Z. z. a boli vyčíslené v správnej výške. Preto odvolací súd
uznesenie potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie (§ 219 O.s.p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej

otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a
teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v napadnutom

uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom

rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru
dospel i odvolací súd, ktorý vyššie výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že
zákonnevylučuje,abyajvspotrebiteľskejzmluvebolaplatnesospotrebiteľkoudojednanározhodcovská
doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.
Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou (napr. Uznesenie Krajského súdu

Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/181/2012, 16CoE/209/2012, 16CoE/117/2012 a i.), i Najvyššieho súdu
SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je prvú
otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky,
ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z
hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka zákonom
č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto

aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vyššie v tomto rozhodnutí. Preto aj druhá otázkaformulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, pričom k potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe
uvedeného možno dospieť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo

všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s
čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o
práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe
už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclairé ako aj s doktrínou acte clair, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclairé (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v

čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré
už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clair (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v
tomto konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (ustanovenie § 3 ods.9 zákona
č.757/2004Z.z.osúdochvznenínovelyuskutočnenejzákonomč.33/2011Z.z.účinnejod01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.