Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223729
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223729.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej

a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa
15. decembra 2014, č. k. 6C/153/2012 - 98 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 02.
februára 2015, č. k. 6C 153/2012-128, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal medzitýmnym
rozsudkom určiť, že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava V, keď o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre

pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX
dlžníkom (povinným) U. Q., A.. XX.XX.XXXX, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote a zároveň
žiadal rozsudkom uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu titulom majetkovej škody sumu 125 eur a
nemajetkovú ujmu v sume 605 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,
2, 3, § 18, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c),
d) zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.12.2011, § 103, § 42 ods. 3, § 79 ods.

1, 2 O. s. p. a vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu, keď nepreukázal, že činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
výšku skutočnej škody a ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ako i zákonnú podmienku príčinnej súvislosti
medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu. Poukázal na skutočnosť, že z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 36Er/4315/2011 vyplynulo, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na návrh
žalobcu (ako oprávneného) na vymoženie pohľadávky v sume 474 eur s príslušenstvom proti povinnému
U. Q., A.. XX. XX. XXXX požiadal listom doručeným exekučnému súdu (okresnému súdu v Malackách)

dňa 09. 12. 2010 o udelenie poverenia na vymoženie pohľadávky, pričom exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR07020/10 zo dňa 19. 08. 2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 04. 10. 2010 a vykonateľnosť dňa 07. 10. 2010, ktorým Stály rozhodcovský súd
zaviazal povinného na zaplatenie istiny 474 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zosumy 474 eur od 14. 03. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 25.08.2010
do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 171,77 eur s tým, že záväzok povinného vznikol zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej dňa XX. X. XXXX. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd

uznesením zo dňa 08. 08. 2011 č. k. 36Er/4315/2011 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave a preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o nečinnosti súdu
(viac ako 346 dní) pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,keďžežalobcapôvodnepodalžiadosťoudeleniepovereniananepríslušnýsúdatentopostúpil
spis príslušnému súdu dňa 27. 07. 2011, pričom príslušný exekučný súd následne vydal súdnemu

exekútorovi poverenie dňa 08. 08. 2011. Súd prvého stupňa uviedol, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti
o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť o udelenie poverenia, ale aj ďalšie podklady, ktoré
však príslušným súdnym exekútorom neboli súdu zaslané, pričom súčasne poukázal na to, že súd nie je
len „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora, keďže ide o súdne rozhodnutie,
ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia a nakoľko exekučný súd pri rozhodovaní o
žiadostisúdnehoexekútoranemalkdispozíciivšetkypotrebnépodklady,akoispoukazomnazávažnosť

a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) a pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nebolo možné
dodržanie zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Uviedol, že vzhľadom na
zvýšenú ochranu spotrebiteľa, zakotvenú aj v exekučnom poriadku, prípadné nedodržanie tejto lehoty
nie je až tak závažné, ako by bolo závažné porušenie práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa v dôvodoch
svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu

označil nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré sa prejavilo v následku vzniku materiálnej
škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou žalobcu, uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky vo výške 125 eur a vzniku nemajetkovej ujmy, ako primeranej
náhradyzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,

porušenie práv žalobcu a stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci, ako i vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky s tým, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá
predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom ich existencia musí
byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia
niektorej z nich. Uviedol, že za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné
považovať aj nevydanie, respektíve oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými
pravidlami správne vydané v stanovenej lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v

spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej
súvislosti s uvedeným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku. Súd prvého stupňa poukázal na to, že v predmetnom exekučnom konaní nedošlo k
porušeniu zásady rýchlosti konania, nakoľko v čase začatia exekúcie súd nemal stanovenú lehotu na
vydanie poverenia, pokiaľ exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu, pričom súčasne

poukázal na skutočnosť, že samotný exekútor nedodržal lehotu stanovenú exekučným poriadkom na
predloženie návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu. Uviedol, že návrhom, ani inými
listinnými dôkazmi žalobca nepreukázal vznik materiálnej škody, keď sa obmedzil len na všeobecné
tvrdenie o vzniku škody, ktorú uplatňoval ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza
z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných

informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy,
pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie
pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám žalobca v iných
žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by
pretransformované do podoby trov exekúcie. Poukázal na to, že samotný nesprávny úradný postup,

dĺžka konania posudzovaná izolovane, bez uvedených súvislostí, neumožňuje záver o splnení len jednej
zpodmienokzodpovednostištátupodľa§9zák.č.514/2003Z.z.stým,žeokremnáhradyškody,takako
ju upravuje Občiansky zákonník, neobsahuje zákon č. 514/2003 Z.z. v znení do 31. 12. 2012, ani žiadny
iný právny predpis Slovenskej republiky, žiadny zvláštny spôsob odškodnenia za prípadný nesprávny
úradný postup spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania a ani iný platný predpis právneho

poriadku SR nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného
a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa ďalej vo svojom rozhodnutípoukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou, ktorej
existenciamusíbyťvkaždomkonkrétnomprípadebezpečnepreukázanáanemožnojulenpredpokladať
s tým, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, pričom žalobca

musí hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v žalobe, inak mu nie je možné uplatnený nárok priznať
a rovnako žalovaný nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach v rámci obrany proti žalobe. Uviedol,
že zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného
práva na súdnu ochranu len v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne
výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre

svoje rozhodnutie a v takom prípade musí súd rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad
(neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného
práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva. Zamietnutie návrhu odôvodnil súd prvého stupňa vecne ďalej tým, že nezistil zo strany
exekučného súdu existenciu nesprávneho úradného postupu, ani iného nezákonného zásahu do práv
žalobcu, a žalobca takýto nesprávny úradný postup, vznik škody (ako i nemajetkovej ujmy) ani príčinnú

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody nepreukázal, t. j. neuniesol dôkazné
bremeno. K námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že žalobca sa o škode a jej výške mohol
dozvedieť najskôr v deň, kedy bolo súdnemu exekútorovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie, t.
j. dňa 08. 08. 2011 a nakoľko návrh na súd podal dňa 27. 09. 2012, s poukazom na ust. § 19 ods. 1, 2 zák.
č.514/2003Z.z.,jehonárokuplatnenývkonanípremlčanýnieje.Ktvrdeniužalovaného,poukazujúceho

na nedostatok procesných podmienok v konaní, spočívajúcich v zmätočnom žalobnom návrhu, ako
aj v jeho predčasnom podaní na súd a nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci
prieťahov súdu v exekučných konaniach uviedol, že splnenie povinnosti opísať rozhodujúce skutočnosti
pravdivo nie je procesnými prostriedkami vynutiteľné, keďže môže nájsť svoj odraz iba v rozhodnutí vo
veci samej s tým, že posudzovať súlad žaloby s hmotným právom predtým, ako bude požadovaný nárok

vecne prejednaný, súdu neprislúcha. Prejednanie a rozhodnutie vo veci na pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov konania odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo
na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si síce vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom
náhradu trov uplatnil, nakoľko však zo spisu súd prvého stupňa žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť

nezistil, žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že

v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci
rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že

požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá
možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého
stupňaoskutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcu,ktorémubolavecpridelenásystémomsúdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd
v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu možné považovať za nestranného s tým,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 17. októbra 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok
nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu "zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a zároveň, že základným právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až
16 O. s. p.). Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorýchje možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania
a vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom aj v jeho

neprítomnosti rozhodol a to napriek tomu, že na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na
pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, trval. V dôvodoch svojho odvolania
poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým,

že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne
rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v
rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie
podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania
odvolaniaozamietnutížalobyneboloozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaprávoplatnerozhodnuté

a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Vytkol
súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvostupňový súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie,

čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj
k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil viacerých omylov,
keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že
na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej

nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol
o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Namietol, že
v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho,
aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť.

Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe
nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b
O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal

stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku
jeho škody, a to znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity
v Bratislave, z ktorého vyplýva negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo
výške v ňom určenej a preto pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k

záveru, že nepreukázal vznik škody postupom exekučného súdu a zároveň nešpecifikoval jednotlivé
náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu,
keď určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, nevykonal prvostupňový
súd dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. K predloženiu
znaleckého posudku po roku a pol od podania žaloby uviedol, že jeho vypracovanie zadal dňa 01.

03. 2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné, že s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov
jeho vypracovanie trvalo viac ako rok, čo je objektívna skutočnosť, ktorú ovplyvniť nemohol. Žalobca
namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého
stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia
prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej

a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s
majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehotyzo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali a zároveň namietol, že
povinnosťou súdu prvého stupňa bolo pred samotným rozhodnutím vo veci samej, rozhodnúť osobitne

o jeho návrhu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania na Ústavnom súde Slovenskej
republiky o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ním podanej ústavnej sťažnosti.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd

uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v

zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil

skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom

rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkovýchzistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p.
bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci nariadil
pojednávanie na deň 15. 12. 2014, na ktoré sa právny zástupca žalobcu nedostavil (predvolanie bolo
doručenéprávnemuzástupcovižalobcudňa01.10.2014)anapriektomu,žeemailovýmpodanímzodňa
15. 12. 2014 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady

nestrannosti súdu a sudcu a navrhol prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o podanej ústavnej sťažnosti o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, sp. zn.
11NcC/82/2012, sa žalobca, resp. jeho právny zástupca na pojednávanie dňa 15. 12. 2014 nedostavil,
svoju neprítomnosť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie a to napriek

tomu, že žalobca mal nesporne vedomosť o tom, že o jeho ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol viac ako rok pred pojednávaním, nariadeným prvostupňovým súdom (viď uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2013, č. k. III. ÚS 424/2013 - 11).

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná

možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na
pojednávania nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o ich odročenie, svoju neprítomnosť ani
neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s
prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko
z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. októbra 2012,
č. k. 11NcC/82/2012 - 15 rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 6C/153/2012,
okrem sudkyne JUDr. Ivici Blecharžovej, ktorá bola z prejednania a rozhodovania tejto právnej veci

vylúčená a zároveň o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
zodňa 10.09.2013,č.k.III.ÚS424/2013-11tak,žesťažnosťžalobcuprotitomutouzneseniuKrajského
súdu v Bratislave odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné

dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne
náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko žalobca v priebehu celého
konania súdu prvého stupňa žiadny znalecký posudok nepredložil. Súd prvého stupňa však dospel k
správnemu právnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto

aj dokazovanie výšky škody prípadným predložením daného znaleckého posudku by bolo právne
bezvýznamné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe
napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom

pre zmeškania, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania
vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 19. 02. 2014 (viď č. l. 64 spisu)
prevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 22. 08. 2013 žalovaný
doručil prvostupňovému súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné
právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti

napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.

Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na
nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri

podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci
výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupomavznikomškodyakomajetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodol
vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne
trovy nevznikli.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny
poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť uznesenia a to žiadne dôvody, skutkové a právne, ktoré súd prvého
stupňa k jeho vydanie viedli a navrhol, aby súd prvého stupňa napadnuté uznesenie podľa § 210a O.
s. p zrušil a v prípade, ak daný postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady. Uviedol, že prvostupňový súd mu uložil napadnutým uznesením povinnosť zaplatiť za podané

odvolanie sumu 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, avšak podľa danej položky
sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a preto
ďalšie úkony vo veci samej, t. j. odvolanie, dovolanie a pod. spoplatneniu nepodliehajú, tak ako je to pri
položke 1 Sadzobníka a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne

stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a preto uložená
povinnosť napadnutým uznesením predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.

13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, je vylúčené. Uviedol, že jeho právny záver je v
súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú
uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková

povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a
akzákonosúdnychpoplatkochukladápoplatkovépovinnosti,musiabyťtietopovinnostistanovenéjasne
a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych
poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“. Žalobca vo svojom

odvolaní ďalej poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa
žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích
návrhov poslancov Y. P., E. W., T. T. Y. D. O. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia
pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálnypoplatok, ktorý je podstatne nižší. V dôvodoch svojho odvolania žalobca ďalej uviedol, že podľa ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb., z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
poplatky vyberajú podľa predpisov účinných do tohto dátumu, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012

a nakoľko žalobu podal pred 01. 10. 2012, je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012, kedy podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k), je konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba

poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony
vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a
doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní

ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby

sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za
podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný
vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.

l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 01.01.2006 zákonom č. 621/2005 Z. z. S účinnosťou od 0l.07.2007
bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.10.2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedkapresahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho
poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
zárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným

orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť
s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho
nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak
nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka
poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona
č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009). Za podanie
návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka;
od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25.11.2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 09. 2012 domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a dňa 23. januára 2015
podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 15. decembra 2014, č. k. 6C/153/2012

- 98.

Od 01.10.2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj žalobca podal návrh na začatie konania pred dňom 01.10.2012, jeho časť,

odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01.10.2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01.10.2012 a preto žalobcovi vznikla povinnosť
zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase
podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe

ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012), pričom za irelevantnú je potrebné považovať
skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01.10.2012, sa
na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(žalobcovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 15.
decembra 2014, č. k. 6C/153/2012 - 98 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce

z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a
nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.06.2001,
č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre

ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie
práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
29.3.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa však vzťahuje na iný skutkový základ (keďže samotné
exekučné konanie spoplatnené nebolo, nemohlo byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie konanie),
s tým, že citáciu jeho odôvodnenia žalobca vytrhol z kontextu bez viazanosti na rozhodujúce právne
skutočnosti.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.