Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200338
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200338.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu

Mgr. Magdalény Želinskej a Evy Slávikovej v právnej veci žalobcov 1/ L. U. Z. - GreenAdvice s.r.o.,
IČO: 46 216 693, W. XXX/X, U., 2/ A. W. S., A. XX, XX-XXX G., L. republika právne zastúpených JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu,
Ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č.
54632-2/2013-BA zo dňa 18. decembra 2013 na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Konanie o žalobe žalobcu v 2 .rade z a s t a v u j e.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca v 1.rade sa podanou žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 54632-2/2013-
BA zo dňa 18.decembra 2013 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej
poisťovne, pobočky Košice č. 90771-1/2013-Kem a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a priznal mu
náhradu trov konania.

V žalobe namietal, že rozhodnutie žalovanej a sociálnej poisťovne pobočky napadol odvolaním, v ktorom
namietal nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu s argumentáciou príslušnými
ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004, Zákonníka práce, zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a Zákonom o dani z príjmov.

Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a
zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v

dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné prvotne v tom, že vydaním tohto rozhodnutia
bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom

rozsahu arbitrárne.

Vytýkal žalovanej, že v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Ďalej, že žalovaná
sa nevysporiadala s jeho argumentáciou v odvolaní a nad rámec odvolacích dôvodov a zisteného

skutkového stavu odvolanie zamietla z dôvodov, ktoré mu boli prvýkrát oznámené až v napadnutom
rozhodnutí. Z toho dôvodu jemu a jeho zamestnancovi bolo odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci.

Vo vzťahu k listu žalovanej „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný

poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania
zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných
zložiek, žalobca namietal, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu
rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených

zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránkové firmy a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v Slovenskej republike podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore
s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na

deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa
názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.

Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa bol povinný vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od
začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60
dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3
Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len

vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

Žalobca ďalej namietal, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov L. republiky aj iných
zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej

nerozhodlaotom,ženepodliehajúslovenskejlegislatíve,resp.rozhodlaozánikupoisteniaažpouplynutí
platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený
diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom L. republiky a to
napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav
vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu.

Tiež namietal, že o skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to,
že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval,
že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13
bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o

potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názoru poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve
na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.Ďalšou námietkou nezákonnosti vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam je ich nepreskúmateľnosť,
keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na
základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o

reálnomvýkonezávislejprácezamestnancaaoregistrovanommiestepodnikaniaspätne,pretovýsledky
tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti

zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu, pričom nezistil v tejto
oblasti výkon závislej práce zamestnancami žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol
správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady
pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná

inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,
riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich
zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre

žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontroly a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka
reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej
republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky
odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so

samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Ďalej uviedol, že žalovaná argumentuje pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou
príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Poukázal na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek

prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak
informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli
zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od
aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť
činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má

zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo
v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria
na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má

zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Namietal, že ak vychádza z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej
republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca

nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určujejeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a
prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia
údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o
zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť argumentujúc skutkovo
a právne rovnako ako v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. K námietke žalobcu, že rozhodla na
základe iných dôkazov uviedla, že vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán
a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. V žiadnom prípade preto nemohlo dôjsť
k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice boli dňa 25.2.2013 poverení vykonať
kontrolu u zamestnávateľa L. U. Z. GreenAdvice, v rámci ktorej zistili, že tento nemá kanceláriu ani
prevádzku na adrese uvedenej v živnostenskom registri. Dňa 6.3.2013 sa dostavil na do pobočky
Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, ktorý uviedol, že adresa uvedená v

živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú
na adrese U., S. XXX (V. G.), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných
stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného
zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v L. republike. Práce prideľuje
zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom nevyhotovuje.

Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, lebo je viazané na objednávku
zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon prác
zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že konkrétny
zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto
nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov

základného nariadenia.

Následneprávnyzástupcažalobcuv1.radežiadal,abysúdpripustilvstupnastranežalujúcejdokonania
aj zamestnanca žalobcu A. S. a zároveň predložil plnomocenstvo na jeho zastupovanie.

Uznesením zo dňa 2.decembra 2014 č.k.: 4S 21/2014 -35 súd pripustil vstup do konania na strane
žalobcov žalobcu v 2. rade.

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím
č. 90771-1/2013- KEM zo 6.9.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod

prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení rozhodla tak, že pánovi A. W. S. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.augusta 2011 podľa slovenskej legislatívy.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že táto výrok rozhodnutia odôvodnila
aplikáciou Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.

Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 a 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala tým, že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým

právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,

alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Dôvodila tým, že čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice boli dňa 25.2.2013 poverení vykonať

kontrolu u zamestnávateľa L. U. Z. GreenAdvice, v rámci ktorej zistili, že tento nemá kanceláriu ani
prevádzku na adrese uvedenej v živnostenskom registri. Dňa 6.3.2013 sa dostavil na do pobočky
Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, ktorý uviedol, že adresa uvedená v
živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú
na adrese U., S. XXX (V. G.), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných

stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného
zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v L. republike. Práce prideľuje
zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom nevyhotovuje.
Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, lebo je viazané na objednávku
zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon prác

zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že konkrétny
zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto
nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

S poukazom na uvedené skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe ako zamestnancovi žalobcu
konštatovala, že jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi odo dňa 1.8.2013.

Žalovaná už citovaným rozhodnutím zo dňa 27.1.2014 č. 15521-2/2014-BA odvolanie zamestnávateľa

L. U. Z. GreenAdvice zo 6.októbra 2013 a odvolanie zamestnanca L. W. S. zo dňa 21. októbra 2013
zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na obsah prvostupňového rozhodnutia a odvolania a
argumentovala tým, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že bolo

vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
vznenízákonač.543/2010Z.z.stým,žesúčinnosťouod01.januára2011jeupravené, žezamestnanec
je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo

pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období
odbornej výrobnej praxe.

Ďalej uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010
Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu

zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať
zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte
Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore
ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská
republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15
ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.
januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods.

1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne
nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak..

V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že Slovenská republika do Európskej únie vstúpila 01. mája 2004,
a preto sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady
(EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané

osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.
marca 1972.

Konštatovala, že od 1. mája 2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné nariadenia, Nariadenie

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra
2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie").

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba

vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti

v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich

činností v členskom štáte svojho bydliska.

Argumentovala tým, že podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,

alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú
fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne
zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskehoparlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských

štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť

sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná

rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti

zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 01. júla 2011 do 31.decembra 2012, vykonala dňa 26.februára 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Košice.

Ďalej dôvodila tým, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo

Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných
okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných

nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho

dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnycha účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Sociálna poisťovňa dôvodila, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto
podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia
v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom
štáte,kdemázamestnávateľregistrovanésídloalebomiestopodnikania.Vrámciskúmaniarelevantných
skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia

od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové
záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru
zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania,
nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo
alebo miesto podnikania.

V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Dňa 6.3.2013 sa dostavil
na do pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, ktorý uviedol, že adresa
uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia

sa uskutočňujú na adrese U., S. XXX (V. G.), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy
z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u
splnomocneného zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v L. republike.
Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom
nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, lebo je viazané na

objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon
prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že konkrétny
zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto
nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

Z výsledkov kontroly žalovaná mala za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené
vo výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly
vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností

rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných
podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie
podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú
oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá
je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Na základe uvedených skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
za konkrétne obdobie od 1. augusta.2011 podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná uviedla, že pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných
na posúdenie uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike.

Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné
konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom naustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a
preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu

vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Vpreskúmavanejvecisažalobcadomáhapreskúmaniazákonnostipostupuarozhodnutiažalovanejako
odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických

osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri
rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy,
aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,
nadobudlo právoplatnosť.

Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá skutočnosť nepochybne vyplýva z
ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 249 ods. 1 O.s.p. - konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia

a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup
napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu,
a aký konečný návrh robí.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné

ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1.rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutie
je nezákonné, arbitrárne, avšak okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca v 1 rade namieta iné porušenie svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov. Aj keby
napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady
EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva
povinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu v 1.rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov

právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 -
predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v
sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné

dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na

rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba

dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkochnepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby
sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1.rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti

konania, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v
ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutí uviedli, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri

použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

K ostatným námietkám žalobcu v 1.rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobe nenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym

orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu v 1.rade boli porušené. Ústava
Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na základe uvedeného po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k
porušeniu práv žalobcu dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej je v súlade so zákonom,
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

V súvislosti s pripustením do konania žalobcu v 2. rade súd poukazuje na tú skutočnosť, že podľa

ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2.

rade doručené dňa 29.01.2014. Z doručenky pripojenej v spise súd nezistil, žeby toto rozhodnutie bolo
doručené inej osobe a tento žalobca ani netvrdí, že rozhodnutie mu nebolo doručené.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2. rade doručené dňa 8.1.2014, koniec
zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby pripadol na deň 10.3.2014 .

Tak, ako súd uvádzal vyššie, pripustil do konania tohto žalobcu uznesením zo dňa 2.12.2014, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 4.12.2014, a teda z uvedeného je podľa názoru súdu bez akýchkoľvek
pochybností,žežalobažalobcuv2.radebolapodanáoneskorene.Zachovanielehotyvžiadnomprípade
nemôže prichádzať do úvahy z dôvodu, že žalobca v 1. rade žalobu podal včas, pretože iná fyzická

osoba sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu za inú
osobu (tvrdiac, že ako zamestnávateľ chráni práva zamestnanca), iba žeby išlo o zákonného zástupcu
maloletého.

Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb. v znení noviel) v článku 46 ods. 1 upravuje, že

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky - kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovujeinak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Z citovaného článku Ústavy Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že podmienky pre preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov upravuje zákon a to predovšetkým Občiansky
súdny poriadok v spojení s osobitnými predpismi.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov neupravuje inú lehotu na

podanie žaloby. Ak teda žalobca v 2. rade pristúpil do konania právoplatnosťou uznesenia tunajšieho
súdu tak, ako je citované vyššie, žaloba tohto žalobcu bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehoty.

Aj keď by sa javil ako nelogický postup súdu, že napriek zmeškaniu lehoty na podanie žaloby žalobcom
v 2. rade (čo bolo zrejmé z administratívneho spisu žalovanej) pripustil vstup tohto žalobcu do konania,

súd je toho názoru, že nemohol vopred prejudikovať zastavenie konania a nepripustiť jeho vstup do
konania s poukazom na citovaný článok 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 250d ods. 3 O.s.p. - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene... .

Vzhľadom na to, že žalobca v 2. rade podal žalobu, resp. pristúpil do konania po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, súd konanie o žalobe tohto žalobcu zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., pretože žalobcovia v konaní nemali úspech

a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.