Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. júl 2014

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 6C/89/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209872
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hozáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2014:5312209872.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Čadci samosudkyňou JUDr. Annou Hozákovou, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, právne zast. Fridrichom
Paľkom, s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

Odporkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ žalobným návrhom zo dňa 27.9.2012 v prvom rade upozornil na fundamentálnu skutočnosť

spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne a miestne
príslušný súd podľa ustanovenia §-u 85 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. z. (Občiansky súdny poriadok, ďalej
len „O.s.p.“).

Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať, je štátnym orgánom,
ktorý svojim konaním podľa tvrdenia navrhovateľa vyvolal skutočnosť zakladajúcu právo uplatňované
touto žalobou. Okresný súd Čadca zapríčinil podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nelegálnym konaním

(nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu a preto nemôže byť zároveň orgánom
súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom
v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný
spor. Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady „nemo debet esse uidex in propri causa.“
Ústavný súd k potrebe uplatňovania objektívneho hľadiska pri posudzovaní skutočností významných
pre rozhodovanie o nezaujatosti sudcov v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 65/05 z 20.4.2005 uviedol cit.: „Pri
skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú

úpravu, ale predovšetkým ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.“

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci a jednak podľa objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere navrhovateľ tvrdil, že ide o zvažovanie zistiteľných

skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť a z uvedeného pohľadu môže mať dokonca
určitý význam aj zjav (zdanie). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Delcourt v. Belgicko, 1971, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale aj sa musí javiť, že je vykonávaná.“ Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy vdemokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného
súdu Čadca by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý.

Žalobca preto v zmysle §-u 12 O.s.p. žiada, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednávaním
veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci
a účastníkom konania.

Žalobcavnávrhuďalejtvrdil,žeakooprávnenýsubjekt-veriteľzozmluvyoúvere č.508600195navrhol
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa §-u 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Zb. z.
(ďalej len Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č. 5860737 dlžníkom, ktorého meno ako povinného je A. O. s dátumom narodenia XX.X.XXXX.

Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č.
EX 11636/2011. Exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd v
Čadci, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o
nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.

Navrhovateľ poukázal ďalej na ustanovenia §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011
ako aj na ustanovenie §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, ktoré
ustanovenia v návrhu cituje. V návrhu sa ďalej navrhovateľ zaoberá odbornou literatúrou, ktorá odborne
rozoberá vykonateľné rozhodnutie rozhodcovskej komisie, resp. zmierom ňou schváleným, ktorý bol v
tomto prípade exekučným titulom. Poukazuje na literatúru a komentár k Občianskemu zákonníku, II.

diel. Praha, Panorama 1985, na strane 298.

Navrhovateľ hodnotil postup súdu ako neodôvodnený z hľadiska nevykazovania prvkov nadmernej
právnej zložitosti veci a rovnako podľa jeho názoru vec si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a

rozhodnutiu vo veci a aj napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až 14.10.2011, pričom k tomuto rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty
(omeškanie 108 dní). Ako dôkaz navrhuje obsah exekučného spisu Okresného súdu v Čadci, keď
neuvádza číslo konania a špecifikuje toto exekučné konanie iba označením oprávneného a povinného
pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo

zmluvy o úvere č. 508600195 (registrácia súdneho exekútora EX 11636/2011). Aj napriek tomu, že
navrhovateľ v tomto konaní bol oprávnený a mal možnosť zistiť spisovú značku, pod akou na Okresnom
súde v Čadci bola táto exekučná vec vedená, takúto značku neuviedol. Hodnotil postup exekučného
súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s §-om 44 ods. 2 Exekučného poriadku a
nečinnosť po dobu 108 dní považoval za neospravedlniteľnú, pretože súd počas tohto obdobia vo veci

nevykonával také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty oprávneného a poukázal
opäť na ústavné záruky uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I.ÚS 13/05. Tvrdenie navrhovateľa nezodpovedá objektívnej pravde, pretože
návrh na vydanie poverenia podal súdu dňa 19,8,2011 a súd rozhodol uznesením zo dňa 23.9.2011, t.
j. po 35 dňoch. Navrhovateľ teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil

náhradu majetkovej škody týmto žalobný návrhom ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil:

Na základe ďalších tvrdení a skutočností a stanovísk Ústavného súdu SR dospel v žalobnom návrhu
navrhovateľ k záveru, že súd pri rozhodovaní o tomto nároku navrhovateľa má rozhodnúť v prvom rade
medzitýmnym rozsudkom v zmysle §-u 152 ods. 2, veta druhá in fine O.s.p. na základe veci tak, že

žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, ako
škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Čadci, ktorý nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 508600195 dlžníkom A. O., nar. XX.X.XXXX a na základe tvrdených
skutočnostívyplývajúcichzobsahužalobnéhonávrhumalbysúdrozhodnúťrozsudkomtak,žežalovaná

je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody 683,05 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
136,61 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote hradiť žalobcovi trovy súdneho
konania, ktoré poukáže na účet právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení
rozsudku.Súd doručil kópiu návrhu žalovanej, ktorá sa vo veci vyjadrila k žalobnému návrhu navrhovateľa.

Vo svojom vyjadrení žalovaná zaujala stanovisko, že pokiaľ navrhovateľ namieta činnosť Okresného
súdu Čadca spočívajúcu v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom poverenie
vydal, na základe uvedeného sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Poukazovala na špecifikáciu

žalobného návrhu spočívajúcu v materiálnej škode paušálne určenej sumou 683,05 Eur a nemajetkovej
ujme vypočítanej zo základu vo výške 136,61 Eur na rok ako spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy
do spoločnosti.

Žalovaná poukázala na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, zák. č. 99/1963 Zb. z., ktorý
dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie

je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné
podmienky konania. Poukázal na zmätočnosť podania žalobného návrhu navrhovateľa, pretože v
žalobách uplatnených hromadne žalobcom sa vyskytujú viaceré nedostatky. Sú napríklad zmätočné
označenia povinných, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, nie sú uvedené spisové značky
príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy

doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namieta, že žalobca
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného
konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a podobne. Žalobca síce uviedol časť dôkazov,
najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek

tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôraznila, že tvrdenia žalobcu uvádzané,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
je zavádzajúce tvrdenie minimálne z toho dôvodu, že práve oprávnený v exekučnom konaní, ktorý
si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie

spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu, teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu pre porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu a uviedol príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR ako sp. zn. II. ÚS 212/2012, IV.
ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, pretože

žalobca si uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, avšak na druhej
strane z dôvodu nerozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote. Pokiaľ uvádza navrhovateľ prieťahy v
konaní, v prvom rade je potrebné uviesť, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu. Neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany
žalovanej,čivyužilmožnosťpodaniasťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedovi

okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, teda či vyučil účinné právne prostriedky
nápravy na urýchlenie konania. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, konkrétne v
náleze z 3.5.2011 č. konania III. ÚS 69/2011-25 a tiež poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR a takýto postup navrhovateľ nevyužil.

Žalovaná tiež poukázala na podmienky uplatnenia nároku na súde, náhrady škody zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to v zmysle §-u 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z.,
poukázala vo svojom vyjadrení na ďalšie ustanovenia citovaného zákona a povinnosti, ktoré vyplývajú
poškodenému pri uplatňovaní si správa na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktoré

vo svojom vyjadrení presnejšie špecifikovala.

K nesprávnemu úradnému postupu tvrdenému zo strany navrhovateľa poukazovala na posudzovanie
otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinností súdu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, keď odkázala na ustanovenie §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Zb. z. v znení zák. č. 412/2012 Zb. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Žalovaná poukázala na prax, želehotanapoverenieexekútorajevýraznouprekážkoutoho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existenciedôvodovpodľa§-u45ods.1písm.c)zák.č.244/2002Zb.z.orozhodcovskomkonaní.Vtomto

kontexte poukázala na ustanovenie Exekučného poriadku a vo všeobecnosti na judikatúru Ústavného
súdu SR.

K existencii prieťahov v konaní žalovaná zaujala stanovisko, že v konaní o náhradu škody v zmysle
zák. č. 514/2003 Zb. z. podľa §-u 9 ods. 2 je treba vychádzať z existencie prieťahov len v prípade, ak

tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súd pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti žalobca k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania a žalovaná teda k
tomuto tvrdeniu žalobcu zaujala stanovisko, že nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú
a zaoberala sa týmto svojim tvrdením podrobnejšie.

Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania, pretože ako to vyplýva zo skutočnosti uvádzaných
žalobcom, v niektorých žalobách k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v
období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty,
lehota na uplatnenie tohto nároku, premlčacia lehota uplynula v každom jednotlivom prípade po

troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
K otázke materiálnej škody zaujala stanovisko, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Zb. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody, túto riadne
vyčísliť, rovnako ako v otázke nemajetkovej ujmy, ktorú pri posudzovaní takéhoto nároku sa prihliada
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Žalovaná sa vo vyjadrení podrobnejšie zaoberá jednotlivými predpokladmi a poukazuje na aspekt
prihliadnutia na dobré mravy, pričom nemajetková ujma má byť priznaná s prihliadnutím na poškodenú
osobu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej

komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod. č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný
stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o
týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa

čl. 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (VEC C-76/10) a dáva do pozornosti žalovaná celý
text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky. Napríklad formulár zmluvy
Pohotovosť, s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP),
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a) alebo pomerne flagrantne
znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádza vo svojom

vyjadrení v ďalšej časti. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, napr. Spotrebiteľské centrum, svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, ktorý žalovaný prikladá v prílohe svojho vyjadrenia, z
ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadnu závažnú nečestnú činnosť,

pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v
zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky. Z článku vyplýva aj nemenej významná
skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. S prihliadnutím na ďalej popísanú charakteristiku podnikateľskej

činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalovaná vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti
zaujala stanovisko, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súladpostupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Rovnako k
príčinnej súvislosti poukázala žalovaná na ustanovenie §-u 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. a podľa
ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama

väzba javov (objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav ako príčina vyvoláva druhý jav ako
následok). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaná zaujala stanovisko, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol

o návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/93 Zb. z., považuje žalovaná žaloby za
právne neopodstatnené a žiada, aby Okresný súd Čadca žalobu proti žalovanej v celom rozsahu
zamietol.

Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti škody spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1.7.2004.

K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní došlo po účinnosti uvedeného
zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.

Podľa §-u 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane

predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Okresný súd okrem osobitného zák. č. 514/2003 Zb. z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o náhrade škody, 3. diel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a jeho

právneho zástupcu na vzniku škody, čl. 48, ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Exekučný poriadok.

Právomoc Okresného súdu v Čadci na konanie a rozhodnutie podľa §-u 8 O.s.p. a §-u 15, 16
zák. č. 514/2003 Zb. je daná.

Súd toto konanie nezastavil podľa §-u 103, §-u 104 ods. 1, prvá veta O.s.p. Ku dňu rozhodovania
súdu podľa §-u 154 ods. 1 O.s.p. uplynula lehota šiestich mesiacov od podania žiadosti nadriadenému
súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Pre posúdenie
právomoci súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti o predbežné prejedanie

nároku v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2, druhá veta zák. č. 514/2003 Zb. z.): „Tým nie je dotknuté právo
poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde.“ Na okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie žiadosti o predbežnom prejednaní
nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie žiadosti potvrdila vo svojom vyjadrení
aj odporkyňa. Súčasťou žiadosti bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu. Tým mal súd splnenú

podmienku zo strany navrhovateľa podľa §-u 15, 16 zák. č. 514/2003 Zb. z. predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Okresný súd v Čadci neodmietol návrh navrhovateľa podľa §-u 43 ods. 1, 2 O.s.p. Z rozsudočného
návrhu je zrejmé, že žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške

náhradu škody a nemajetkovej ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku,
keď navrhovateľ žiada priznať nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom
konaní, v dôsledku čoho mu nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné
konať a rozhodnúť. Skutočnosť, že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou
vyhodnotenia uznesenia dôkazného bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu

slúži na dokazovanie existujúcich konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa
zhromažďovať skutkový stav, ktorý má byť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1 a 2 O.s.p.). Takýmto
postupom by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je
právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom prípade samostatne, nie hromadne. Súd vočinavrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do hmotného ani čo do procesného práva (§ 5 ods.
2 O.s.p.).

Podľa §-u 9 ods. 1, prvá veta O.s.p. štát zodpovedá za škodu pôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Pasívne legitimovaným subjektom je teda v tomto prípade Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ v žalobnom návrhu označil pasívne legitimovaný
subjekt v tomto konaní správne.

Súd vykonal dokazovanie dôkaznými prostriedkami, ktorými je návrh zo dňa 27.9.2012, oznam o
začatí konania podľa §-u 35 ods. 4 O.s.p. doručený dňa 25.10.2012, výzva vo veci žalôb na
náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľa Pohotovosť, s.r.o., Bratislava doručená právnemu zástupcovi
navrhovateľ, odpoveď právneho zástupcu navrhovateľa na výzvu na odstránenie neurčitosti procesného
návrhu a ďalšie listinné dôkazy.

Súd po nariadení pojednávania vo veci samej zo dňa 30.7.2013, na ktoré pojednávanie sa navrhovateľ
ani jeho právny zástupca nedostavili, aj napriek tomu, že mali riadne a včas doručené predvolanie
na pojednávanie, dňa 30.7.2013 doručili súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď uvádzal vo svojom podaní, že vzhľadom
na podanú sťažnosť na Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR, v konaní o ktorej sa rozhoduje o

otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sú podľa navrhovateľa dané dôvody na prerušenie
konania podľa ustanovenia §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ustanovenia §-u 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.
Navrhol preto, aby súd konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu. Podrobne

rozoberá svoj právny názor na otázku nestranného sudcu, ktorá je súčasťou práva na spravodlivý
proces.

Súd po vykonanom dokazovaní vyniesol rozsudok dňa 30.7.2013, v ktorom uvádzal dôvody, pre ktoré
konanie neprerušil, keď poukázal na ustanovenie §-u 135 ods. 2 O.s.p., pričom v tomto konaní otázku

zaujatosti zákonnej sudkyne sa zaoberal druhostupňový súd vo svojom rozhodnutí, keď pôvodne
konajúcu sudkyňu v tejto veci JUDr. Annu Plichtíkovú z prejednania veci nevylúčil a vo svojom uznesení
uvedené rozhodnutie odôvodňoval tým, že dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Anny
Plichtíkovej nie je skutočnosť, že predmetom konania je nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho
úradného postupu v exekučnom konaní, ktoré bolo vedené na tom istom súde, na ktorom ako zákonná

sudkyňa pôsobí. Ďalším dôvodom, pre ktorý by mala byť zákonná sudkyňa z prejednania veci vylúčená,
podľa tvrdenia navrhovateľa bola skutočnosť, že so sudkyňou, ktorá vystupovala ako zákonná sudkyňa v
exekučnom konaní, v súvislosti s ktorým si uplatňuje nárok navrhovateľ, má blízky kolegiálny a priateľský
vzťah. Súd vo svojom uznesení, ktorým rozhodoval o otázke vylúčenia sudkyne zo dňa 18.3.2013
č. 7NcC/294/2013, odôvodňuje taký postup, ktorým nevylúčil sudkyňu JUDr. Annu Plichtíkovú, keď

zaoberajúc sa výhradami navrhovateľa uvádza, že je potrebné rozhodnúť, či navrhovateľom uvádzané
okolnosti sú také, že prezrádzanú nedostatok nestrannosti súdu, či je relevantná obava z nedostatku
nezaujatosti. Za relevantnú sa podľa druhostupňového súdu považuje taká obava, ktorá sa zakladá na
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno
chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky

vylučuje ako sudcu nestranného. Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny
sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť, v tomto prípade sudcu, dôležité,
ale nie je rozhodujúce, určujúce je to, že či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.
Aj pri zohľadnení teórie zdania, z ktorej vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, môže
byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho

vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Pokiaľ v uvedenom uznesení
súd druhého stupňa nevylúčil JUDr. Annu Plichtíkovú, možno toto stanovisko aplikovať následne aj
na zákonnú sudkyňu JUDr. Annu Hozákovú, pretože JUDr. Plichtíková konala vo veci iba na základe
opatrenia predsedníčky Okresného súdu v Čadci z 2.1.2013, kedy pod Spr. 1764/12 s účinnosťou od

20.12.2012 z dôvodu dlhodobej PN zákonnej sudkyne JUDr. Anny Hozákovej jej bola vec pridelená na
ďalšie konanie a následne potom po ukončení práceneschopnosti zákonnou sudkyňou JUDr.
Annou Hozákovou následným opatrením predsedníčky súdu pod Spr. 721/13 zo dňa 22.4.2013 bola
vec opätovne vrátená zákonnej sudkyni JUDr. Anne Hozákovej na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tedapokiaľ druhostupňový súd vo svojom uznesení zaoberajúc sa otázkou nestrannosti súdu a sudcu,
rovnako platí zdôvodnenie rozhodnutia súdu druhého stupňa vo svojom uznesení zo dňa 18.3.2013,
pretože dôvody, ktoré uvádzal navrhovateľ na vylúčenie sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej, v podstate

sú absolútne totožné s dôvodmi, ktoré uvádza navrhovateľ vo svojom odvolaní, keď namieta túto
skutočnosť ako dôvod pre podanie ústavnej sťažnosti z dôvodu, že rozhodujú vo veci sudcovia,
ktorí rozhodovali vo veci exekučnej a teda krajský súd keď na námietky navrhovateľa neprihliadal a
napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene tak, že sudcov Okresného súdu v Čadci
vo všetkých veciach konajúcich o nároku navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy nevylúčil, vždy okrem sudcu konajúceho v exekučnej veci, ktorej sa ten - ktorý spor dotýkal.
Teda pokiaľ v tomto konaní pokračovala JUDr. Anna Hozáková ako zákonná sudkyňa, je potrebné
aplikovať všetky zdôvodnenia a stanoviská druhostupňového súdu vo veciach, v ktorých rozhodoval o
vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci konajúcich o predmete sporu, náhrade škody majetkovej a
nemajetkovej ujmy navrhovateľky Pohotovosť, s.r.o. proti odporkyni SR - Ministerstvo spravodlivosti SR.
Navrhovateľ opakovane tvrdí vo všetkých veciach prejednávaných v senátu JUDr. Anny Hozákovej a aj v

ostatných veciach prejednávaných Okresným súdom v Čadci, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti
voči sudcom Okresného súdu v Čadci odmieta platiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti,
avšak neakceptuje rozhodovanie vo veci sudcami Okresného súdu v Čadci a z tohto dôvodu vlastne
aj podával ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý má rozhodnúť o práve navrhovateľa na súdnu
ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 vetá prvá Ústavy SR. Teda dôvody,

ktoré uvádza v tomto konaní navrhovateľ a ktoré uvádza v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR,
si vzájomne protirečia.

Pokiaľ druhostupňový súd zrušil prvostupňové rozhodnutie uznesením č.
9Co/174/2014 zo dňa 24.4.2014, keď po preskúmaní veci zistil, že navrhovateľ v návrhu na zrušenie

nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu žiadal
nielen pojednávanie odročiť, ale zároveň navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, súd postupoval v súlade so stanoviskami v iných veciach
prejednávaných Okresným súdom v Čadci, ktoré boli rozhodnuté a potvrdené druhostupňovým súdom,
ktorý nepovažoval túto skutočnosť za dôvod na prerušenie konania.

Súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu SR z 24.10.2013 pod sp. zn. 4Cdo/343/2013, v ktorej
konkrétne sa zaoberá Najvyšší súd SR otázkou vylúčenia sudcu, keď v obdobnej veci, v ktorej je
žalobcom navrhovateľ, ktorý namietal sudcov Okresného súdu v Bratislave V, ktorí prejednávali vec
obdobnúakovtomtokonaní,NajvyššísúdSRzaujalstanovisko,žedôvodnavylúčeniesudcunezakladá

sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovanými je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo, resp. bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť
žalovanej na majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zák. č. 514/2003 Zb. z. Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí poukázal na možnosť vylúčenia sudcu a významnú výnimku z ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a preto vyslovil právny
názor,ževzhľadomnatomožnovylúčiťsudcuzprejednávaniaarozhodovaniapridelenejvecilencelkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe
určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúceho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd SR už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.5.2010 pod sp. zn. 3Nc/14/2010.

Obdobné stanovisko zaujal Najvyšší súd SR uznesením z 31.5.2012 pod sp. zn. 2Cdo/231/2011, keď
uviedol, citujem: „Vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ
by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takíto sudcovia
budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a

kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a
zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a
kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný
vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšiehoosobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo
by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré
však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú, t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,

že sa sudcovia navzájom poznajú, nemajú teda samé o sebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci (§14 ods. 1 O.s.p.).“

Teda s prihliadnutím na stanovisko Najvyššieho súdu SR v citovaných veciach a v ďalších veciach, ktoré
boli v obdobných prípadoch judikované, podľa názoru prvostupňového súdu v tomto konaní nie je dôvod

na to, aby pojednávanie bolo odročené len pre všeobecnú námietku zo strany navrhovateľa z dôvodov,
že konajúci sudca je v kolegiálnom vzťahu so sudcom, ktorý rozhodoval exekučnú vec.

Sudkyňa konajúca vo veci preto po zrušení rozsudku zo dňa 30.7.2013 uznesením druhostupňového
súdu opätovne vo veci nariadila pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ, jeho právny zástupca a
odporkyňa opätovne predvolaný. Aj napriek tomu, že prevzali navrhovateľ a jeho právny zástupca riadne

a včas doručené predvolanie s lehotou v zmysle §-u 115 ods. 2 O.s.p., na pojednávanie sa
bez ospravedlnenia nedostavili. Samosudkyňa vykonala dokazovanie v zmysle §-u 129 ods. 1 O.s.p.
opätovným oboznámením listinných dôkazov a vyjadrenia žalovanej podanej vo veci pred zrušením
prvého rozsudku krajským súdom a po zopakovaní vykonaného dokazovania dospela k rovnakým
skutkovým a právnym záverom ako v rozhodnutí zo dňa 30.7.2013.

K tvrdeniu žalobcu v odvolaní proti rozsudku z 30.7.2013 zo dňa 22.11.2013 uvedenému v časti ako
bod 11), že žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, že sa nemal možnosť vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, pričom za takejto procesnej

situácie došlo k degradácii zásady v kontradiktórnosti a porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu, súd
prvého stupňa musí konštatovať, že k odňatiu možnosti vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom zapríčinil
samotný navrhovateľ, resp. žalobca, ktorý sa na pojednávanie nedostavil. Samotná tá skutočnosť,
že dáva súdu procesné návrhy na prerušenie konania z dôvodu, že vo veci podal ústavnú sťažnosť,
ešte neznamená, že jednoducho ignoruje pojednávanie, na ktorom sa vykonávajú dôkazy a ku ktorým

mal možnosť sa vyjadriť priamo na pojednávaní bez ohľadu na svoje procesné návrhy a postoje.
Pokiaľ tvrdí žalobca, že nepozná obsah exekučného spisu, ktorý vlastne je v priamej súvislosti s
prejednávanou vecou, súd musí dať do pozornosti žalobcovi, že uvedený spis, ktorý je dôkazom v
tomto konaní 13Er/407/2011, pozostáva z podaní samotného navrhovateľa, resp. exekútora, ktorého si
vybral navrhovateľ na vykonanie exekúcie, ktorý priložil k tomuto návrhu zápisnicu spísanú pred súdnym

exekútorom, zmluvu o úvere, ktorej účastníkom bol navrhovateľ, zmenku, ktorú podpísal povinný s tým,
že táto zmenka vlastne slúžila na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa a rozsudok Rozhodcovského
súdu, ktorý takisto navrhovateľ mal z rozhodcovského konania k dispozícii. Ďalšie rozhodnutia, ktoré
sa nachádzajú v spise 13Er/407/2011, sú rozhodnutie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, uvedené uznesenie bolo doručené právnemu

zástupcovi navrhovateľa, rovnako ako aj uznesenie z 24.9.2012, ktorým bola exekúcia zastavená. To
znamená, že exekučný spis nemôže obsahovať žiadne ďalšie relevantné dôkazy, keďže exekúcia bola
právoplatne zastavená. Súd dáva do pozornosti, že navrhovateľ nevyužil riadne opravné prostriedky
ani proti uzneseniu, ktorým bol návrh na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi zamietnutý, rovnako
ani zastavujúce uznesenie, ktorú skutočnosť objektívne sa navrhovateľ mal možnosť dozvedieť, pretože

jeho právnemu zástupcovi tieto rozhodnutia boli doručené. Teda takéto tvrdenia žalobcu, ktorý svoju
nečinnosť a neúčasť na pojednávaniach sa snaží preniesť ako zodpovednosť súdu, je nenáležité a
nesvedčí o riadnom uplatňovaní svojho práva prostredníctvom zákona. Súd preto v otázke tvrdených
skutočností o procesných pochybeniach prvostupňového súdu považuje za tendenčné a nepreukázané.

K vykonaným dôkazom súd poznamenáva, že nebola zopakovaná svedecká výpoveď A. O. ako
povinnej z exekučného konania vo veci 13Er/407/2011, avšak súd vychádzal aj tejto svedeckej
výpovede, ktorá bola uskutočnená na pojednávaní konanom dňa 30.7.2013 a ktorej obsah ako dôkaz
bol oboznámený, ktorá uvádzala, že žalobca pri poskytovaní úveru vôbec neskúmal jej majetkovú a
príjmovú situáciu a bez akýchkoľvek zistení, či na jej strane je majetková situácia taká, že je spôsobilá

poskytnutý úver splácať, bez ďalších podmienok jej úver poskytol a zo zmluvy o úvere mal súd
preukázané, že svedkyňa ako povinná v exekučnom konaní nebola zákonným spôsobom oboznámená
s podmienkami poskytnutia úveru, rovnako nemala vedomosť o ďalších dôležitých informáciách pre
posúdenie prijateľnosti podmienok poskytovaného úveru s tým, že všeobecné zmluvné podmienkyboli dodatočne doplnené ako súčasť úverovej zmluvy, i keď osobitným spôsobom nebola účastníčka
zmluvy A. O. oboznámená s možnosťou rozhodnúť sa, či si v prípade sporu volí ako orgán rozhodujúci
o sporných otázkach Rozhodcovský súd. Takisto jej neboli riadnym spôsobom vysvetlené a nemala

možnosť ovplyvniť špecifikáciu nákladov, ktoré neboli poskytovateľom úveru, t. j. navrhovateľom riadne
špecifikované a odôvodnené.

Súd sa v súvislosti s vyjadrením žalovanej k žalobnému návrhu oboznámil aj s prílohami, ktoré boli
žalovanou k svojmu vyjadreniu v kópii pripojené a to stanovisko Európskej komisie, Generálneho

riaditeľstva pre spravodlivosť, ktoré vo svojom liste konštatuje, že útvary komisie dostali v súvislosti s
podnikateľskými praktikami spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. a ďalších nebankových inštitúcií pôsobiacich
na trhu, spotrebiteľských úverov sťažnosť od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, keď v liste cituje čísla uvedených sťažností ako (CHAP 2010) 651
a 829 ako aj od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov (HOOS, CHAP 2010) 1208 a útvary
komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,

ktorý podľa čl. 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove vo veci C-76/210. Ďalej sa konštatuje
v uvedenom liste, že sa javí, že týmito praktikami je postihnutá veľká časť obyvateľov Slovenska,
pričom ide najmä o občanov s nízkymi príjmami. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií,
okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako
predpojaté a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľov.
Uvedené sťažnosti a vec, ktorá bola predložená na prejudiciálne konanie, súvisia predovšetkým

so smernicou č. 87/102/EHS a smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, so
smernicou č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj s právnymi
predpismi prostredníctvom, ktorých sa tieto smernice transponovali do slovenského právneho poriadku.
Relevantné môžu byť aj ďalšie slovenské právne predpisy a právne predpisy EÚ, predovšetkým
smernica 2005/2009/ES o nekalých obchodných praktikách. V ďalších prílohách sú pripojené relevantné

právne predpisy EÚ a právne predpisy Slovenskej republiky, keď okrem iných skutočností sa uvádza, že
základnou podstatou pravidiel na ochranu spotrebiteľa je navyše to, že pokiaľ neexistujú ustanovenia,
ktoré by to stranám umožňovali, nesmie sa uplatňovanie týchto pravidiel vylučovať alebo obchádza
prostredníctvom zmluvných dojednaní. To znamená, že vo všeobecnosti sa zmluvné strany v zmluve
uzavretej medzi obchodníkom a spotrebiteľom nemôžu od takýchto ustanovení odchýliť tak, aby to bolo

na škodu spotrebiteľa.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zák. č. 514/2003 Zb. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3
ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť

splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.
Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základným
predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím sú: 1/ porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré
spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný

postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy § 3 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 514/2003 Zb. z., § 5 ods.
1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Zb. z.), 2/ vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zák. č. 514/2003
Zb. z. ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka), 3/ príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla a k týmto bodom je treba uviesť, že

v tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti: a) nesprávnym úradným
postupom, ktorý spočíva v nečinnosti, prieťahov v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie
nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale až s omeškaním 11 mesiacov, b) nesprávnym úradným postupom
súdu, nesprávnou aplikáciou zákona napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe právoplatného
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý je rovnocenný s inými exekučnými titulmi, žiadosť o

vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne rozhodnutej veci.Podľa §-u 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone
verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa§-u5ods.1zák.č.514/2003Zb.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa §-u 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa §-u 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z., právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa §-u 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z ustáleného skutkového stavu mal súd preukázané, že v danom prípade exekučným titulom pre
exekučné konanie bol rozhodcovský rozsudok. Súd má za to, že možno na tento prípad aplikovať novelu
Exekučného poriadku §-u 44 ods. 2 účinnú od 1.6.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre
vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §-u 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku

tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo
konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované, tak ako je uvedené vyššie,
v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ
uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa §-u 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z.

Súd poukazuje na tú skutočnosť, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v

konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Je potrebné skúmať všetky
okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). V danom prípade nešlo o taký prieťah, aký má namysli zákon a vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia rozhodcovského rozsudku, súd
ani nevyhodnotil, že by došlo k prerokovaniu veci bez zbytočného prieťahu. Súd mal ďalej preukázané,
že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím, t. j. že nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné
rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu
je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť

pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje nad
rámec zákonnej povinnosti.

Podľa §-u 3 ods. 1 písm. a) a d) zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa §-u 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
ju uspokojiť inak. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 §-u 17 za

predpokladu ods. 3 uvedeného §-u sa prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej škody a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom postavení.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto konaní
navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol
exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla.
Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporkyne. Vyúčtované

režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú
vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt
a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno
považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ
znáša aj primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.

Navrhovateľ v tomto prípade nepreukázal ani vznik podmienok podľa §-u 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb.
z. na náhradu nemajetkovej ujmy.

Návrh je v tomto smere všeobecný a nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z

predpokladov a nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková
(morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť
ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho
právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako
konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako

nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných pokút a zmluvných úrokov. Príjmy navrhovateľa z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať zásadný ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je preto povinnosťou
navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť), tak ako to robia iné bankové peňažné
ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia solventnosti,

nemožno vykladať na ťarchu odporkyne. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
pre náhradu nemajetkovej ujmy podľa §-u 17 ods. 2 a 3 písm. b) zák. č. 514/2003 Zb. z. a podmienky
podľa §-u 17 ods. 3 citovaného zákona písm. a), c), d) sa podľa názoru súdu nedajú vzťahovať na
právnickú osobu ale iba na fyzickú osobu.

Rozpor s dobrými mravmi podľa §-u 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa
a nie na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom
poskytoval úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným, opakovane poskytoval úvery v rozpore
s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu súd nemôže poskytnúťprávnu ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo oboznámené ako príloha k vyjadreniu žalovanej,
keď Európska komisia má takéto poznatky, konkrétne o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať,
že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo

poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s
ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Práve naopak, toto dobré meno bolo poškodené
samotnoučinnosťouazmluvnýmipodmienkaminavrhovateľa,takakotovyplývaajzprílohpredložených
odporcom vo svojom vyjadrení a z verejnej mienky, ktorá je už v súčasnej dobe notoricky známou. Súd
je toho názoru, že navrhovateľ svoje dobré meno poškodil sám svojou činnosťou v rozpore s predpismi

na ochranu spotrebiteľa a obchodné meno navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci,
ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľa.

Súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným

postupom, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností
(nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť
navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamo príčinnú súvislosť

s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdení prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody. Práve naopak, z viacerých prejednávaných vecí navrhovateľa z obdobného skutkového
stavu, kedy sa na pojednávanie dostavili ako svedkovia povinní, ktorí boli v obdobnej situácii ako v tomto
konaní povinná Erika Birtusová, mal súd preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený z poskytnutého

úveru si vôbec žiadnym spôsobom neoveroval, či uvedené osoby sú schopné poskytnuté úvery splatiť
a či nie sú proti ním vedené rôzne ďalšie exekučné konania pre vymáhanie dlhov iných veriteľov.
Navrhovateľbolvtomtokonanípovinnýpreukázať,žepredrozhodnutímexekučnéhosúdupretvrdenými
prieťahmibolamajetkovásituáciapovinnéhotaká,žebyumožnilauspokojeniepohľadávkynavrhovateľa
v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu

súdudošloktakémuzmenšeniumajetkovépríjmupovinného,ktoráznemožnilanavrhovateľoviuspokojiť
pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno navrhovateľ neuniesol a
preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Práve naopak, súd zaujal stanovisko, že žalovaná
a v podstate Slovenská republika ako taká, nemôže suplovať splácanie úverov navrhovateľovi, ktorý

bez potrebnej opatrnosti dodržiavania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, primeraných a v
súlade so zákonom poskytovaných úrokov a nákladov na takéto úvery, nemôže zodpovedať štát, ktorý
podnikateľskému subjektu takýmto spôsobom, aký si uplatňuje navrhovateľ, ušlý zisk nahradil.

Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany odporkyne súd sa zaoberal aj premlčaním nároku,

keď premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Súd dospel k záveru,
že nárok navrhovateľa na náhradu škody je neexistentný a preto vznesenou námietkou premlčania sa
podrobne nezaoberal.

K návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o

ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd, súd takýto
návrh navrhovateľa zamietol.

Podľa §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorá je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh Ústavnému
súdu SR na zaujatie stanoviska. V súdenej veci súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, preto nepostúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Tento

dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania podľa §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Súd zaujal
stanovisko, že tento dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie
záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa ustálenej judikatúry Ústavnéhosúdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť
súdu a ak tak urobí, má právo na to, by sa o jeho námietke rozhodlo.

Navrhovateľ opakovane tvrdí, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v
Čadci.Odmietaplatiťsúdnypoplatokzavznesenúnámietkuzaujatosti,avšakneakceptujerozhodovanie
vo veci sudcami Okresného súdu v Čadci a z tohto dôvodu o vylúčení všetkých sudcov Okresného súdu
v Čadci nerozhodoval Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na
základe toho, že sudcovia Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa §-u 15 O.s.p. z dôvodov

uvedených v §-e 14 ods. 1 Os.p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne
nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení.

Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa §-u 15
a) ods. 1 O.s.p. v spojení s §-om 14 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že neuplatnil navrhovateľ procesné
právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec prejednáva, vec nebola nadriadenému

súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke navrhovateľa. Nadriadený súd a ani predseda
Okresného súdu v Čadci nerozhodoval o procesnom práve navrhovateľa. Teda procesné právo
navrhovateľa rozhodnutím tak predsedu okresného súdu ako aj rozhodnutím nadriadeného súdu
nemohlo byť porušené.

Zákonná sudkyňa v tejto veci tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so
zákonom a nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. Ústava SR, zákonné
práva na vylúčenie sudkyne z prejednania a rozhodovania vo veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu SR.

Podľa §-u 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ako
súd dal na takéto konanie podnet. Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa §-u
109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť, avšak nejde o kogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie

je obligatórne a preto súd v tomto prípade konanie neprerušil.

Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.). V tomto prípade touto otázkou
je zaujatosť zákonnej sudkyne, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa nie
je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu.
Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ
tvrdíprieťahyvkonaníasámtietoprieťahyspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozpore
s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa. Súd v tejto súvislosti zamietol aj
návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania.

Podľa §-u 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná právo na náhradu
účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Úspešnou účastníčkou konania je odporkyňa, ktorej patrí právo na náhradu trov konania, táto si však
náhradu trov konania neuplatnila a preto súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania neprisúdil.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa §-u
4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch: „Od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.“

Podľa §.u 2 ods. 2 Poplatkového zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od

poplatku oslobodený.

Výsledok konania je taký, že súd návrh voči odporkyni zamietol a nezaviazal ju ako úspešnú účastníčku
konania s poukazom na § 2 ods. 2 Poplatkového zákona k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen navrhovateľ, čo je ďalší dôvod,
pre ktorý súd nezaviazal odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného
vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP - z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Odvolanie možno
odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a
dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 OSP).
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 OSP). Výrok
právoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány;akjenímrozhodnutéoosobnom

stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na
plnenie (§ 161 ods. 1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný,
len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods. 2 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z.).