Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/536/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711215321
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711215321.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO:36 613 843 proti odporkyni Z. I., nar.
XX. X. XXXX, bytom U. č. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne Z. na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne

zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/
A, o zaplatenie 1.057,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/5/2013-105 zo dňa 4. 2. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku o odmietnutí odporu vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
proti platobnému rozkazu Okresného súdu Zvolen č. k. 21Ro/306/2011-56 zo dňa 17. 10. 2012 p o t
v r d z u j e .

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zaviazal vedľajšieho účastníka na strane
odporkyne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 83,06 EUR, z r u š u j e a vec v tomto
rozsahu v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd odmietol odpor vedľajšieho účastníka na strane odporkyne proti
platobnému rozkazu Okresného súdu Zvolen č. k. 21Ro/306/2011-56 zo dňa 17. 10. 2012 a tohto

zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 83,06 EUR, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia, na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania voči odporkyni
domáhal zaplatenia 1.057,40 EUR s príslušenstvom z titulu nesplnenia povinností odporkyne zo zmluvy
o pripojení, ktorú odporkyňa uzatvorila s právnym predchodcom navrhovateľa. Podaním zo dňa 14.
9. 2012 vstúpil do konania na stranu odporkyne vedľajší účastník. Súd vo veci rozhodol platobným

rozkazom č. k. 21Ro/306/2011-56 zo dňa 17. 10. 2012, voči ktorému platobnému rozkazu podal vedľajší
účastník na strane odporkyne odpor. Následne okresný súd uznesením č. k. 12C/5/2013-72 zo dňa 9. 7.
2013odporvedľajšiehoúčastníkavočiplatobnémurozkazuodmietolakopodanýneoprávnenouosobou.
Na odvolanie vedľajšieho účastníka Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/650/2013-97
zo dňa 30. 10. 2013 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12C/5/2013-72 zo dňa 9. 7. 2013, ktorým
bol odmietnutý odpor vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu, s tým, že okresnému súd

uložil povinnosť vyzvať odporkyňu, aby uviedla, či sa k podanému odporu proti platobnému rozkazu
pripája, resp., či s ním súhlasí. Ďalej uviedol, že len v prípade, ak hlavný účastník (odporkyňa)
súhlas k opravnému prostriedku vedľajšieho účastníka neudelí, je uvedený opravný prostriedok,
na ktorý nebol udelený súhlas, právne neúčinný. Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd
v intenciách rozhodnutia nadriadeného súdu vyzval odporkyňu, aby táto vyjadrila svoje stanovisko
k odporu podanému vedľajším účastníkom. Nakoľko však odporkyňa na uvedenú výzvu žiadnym

spôsobom nereagovala, okresný súd považoval odpor vedľajšieho účastníka za právne neúčinný. Nazáklade uvedeného odpor vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu odmietol v zmysle ust. § 174
ods. 3 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) ako podaný
neoprávnenou osobou.

Ďalej okresný súd konštatoval, že navrhovateľ si vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 17. 8. 2013 uplatnil
právo na náhradu trov konania za tento úkon právnej služby v celkovej výške 83,06 EUR. O náhrade trov
navrhovateľa rozhodol okresný súd s poukazom na § 147 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého ustanovenia
súd uloží účastníkovi alebo jeho zástupcovi, aby uhradil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak
ich spôsobil svojim zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila. Konštatoval, že

v prejednávanom prípade vznik trov právneho zastúpenia navrhovateľa v odvolacom konaní procesne
zavinil vedľajší účastník na strane odporkyne, preto tohto zaviazal k ich úhrade na účet právneho
zástupcu navrhovateľa.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s.
p. ) odvolanie vedľajší účastník na strane odporkyne, ktorý v prvom rade poukázal na skutočnosť,
že pokiaľ spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a žalobný nárok je z časti

v zjavnom rozpore so zákonom, potom s poukazom na § 172 ods. 7 a ods. 9 O. s. p. nemôže byť
platobný rozkaz vydaný. Zdôraznil, že vedľajší účastník v konaní vystupuje na podporu účastníka,
ktorý je spotrebiteľom a ktorý často nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách a na nekalé obchodné praktiky dodávateľov, preto je žiaduce aby jeho ochrana v konaní
bola zabezpečená intervenciou vedľajšieho účastníka. Poukázal na to, že vedľajší účastník má právo

podať odpor proti platobnému rozkazu v samostatnej lehote a prípadný nesúhlas hlavného účastníka s
podaným odporom, ktorý v jeho prospech podal vedľajší účastník musí byť „kvalifikovaný“, teda hlavný
účastník ho musí urobiť so znalosťou veci. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ v
doktrinálnych veciach Oceáno Groupo Editorial, Salvat Editorial, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro
C-168/5 a Godard C-429/05. Citoval aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2

Obdo 27/2012 zo dňa 27. 08. 2012, ako aj viaceré rozhodnutia všeobecných súdov pojednávajúce o
práve vedľajšieho účastník podávať opravné prostriedky. Konštatoval, že nesprávny postup okresného
súdu vyvrcholený odmietnutím platobného rozkazu znemožnil realizáciu procesných práv vedľajšieho
účastníka, ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom konaní, čím mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom.

Pokiaľ sa jedná o výrok, ktorým okresný súd zaviazal vedľajšieho účastníka nahradiť navrhovateľovi
trovy konania, zdôraznil, že okresný súd opomenul zohľadniť rozdiel medzi tzv. prvou a druhou skupinou
vedľajších účastníkov, keď platí, že pokiaľ v konaní vystupuje vedľajší účastník na základe § 93 ods. 1
O. s. p. (tzv. prvá skupina vedľajších účastníkov), tento je zároveň nositeľom vecnej legitimácie. Vedľajší
účastník vystupujúci v konaní na základe § 93 ods. 2 O. s. p. (tzv. druhá skupina vedľajších účastníkov)

však v konaní nie je vecne legitimovaným subjektom, ktorú skutočnosť musí súd brať do úvahy aj
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď inštitút vedľajšieho účastníctva druhej skupiny vedľajších
účastníkov má vytvárať priestor predovšetkým pre uplatnenie neziskových a nekomerčných organizácii.
Osobitne potom v tejto súvislosti zdôraznil skutočnosť, že na náhradu trov konania má byť zaviazaná
práve nezisková organizácia, a to v prospech navrhovateľa ako profesionála a ekonomicky silného

subjektu s vlastným právnym oddelením. Na základe vyššie uvedeného navrhol odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si
uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 38,75 EUR.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že navrhuje uznesenie okresného
súdupotvrdiťakovecnesprávne,pretoževedľajšíúčastníkniejeoprávnenouosobounapodanieodporu

proti platobnému rozkazu. Zároveň uviedol, že zo skutočnosti, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké
práva a povinnosti ako účastník konania, možno vyvodiť, že tento je rovnako ako neúspešný účastník
povinný uhradiť úspešnému účastníkovi trovy konania. Spolu s vyjadrením k odvolaniu si navrhovateľ
uplatnil trovy odvolacieho konania v celkovej výške 83,34 EUR.

Odporkyňa sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
vo výroku o odmietnutí odporu vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s. p. ako vecne správne potvrdil. Výrok uznesenia, ktorým okresný súd zaviazal vedľajšieho účastníka
nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 83,06 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľa,
odvolací súd s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Z odôvodnenia prvého odvolaním napadnutého výroku uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný
súd odmietol odpor proti platobnému rozkazu podaný vedľajším účastníkom ako odpor podaný
neoprávnenou osobou podľa § 174 ods. 3 písm. c/ O. s. p.. Poukázal na tú skutočnosť, že vedľajší
účastník nemôže do konania vstúpiť proti vôli hlavného účastníka, ktorého chce vedľajší účastník

podporovať a hlavný účastník musí s úkonmi vedľajšieho účastníka vždy vysloviť súhlas. Zároveň
konštatoval, že hlavný účastník, teda odporkyňa odpor proti vydanému platobnému rozkazu nepodala
a na výzvu súdu, aby sa vyjadrila, či súhlasí s podaným odporom, ktorý podal vedľajší účastník, do
rozhodnutia okresného súdu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu nereagovala. Preto okresný
súd neudelenie súhlasu s odporom vedľajšieho účastníka považoval za nesúhlas odporkyne, v dôsledku
čoho považoval odpor vedľajšieho účastníka za právne neúčinný.

S vyššie uvedeným právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie vecnej správnosti
rozhodnutia prvostupňového súdu dopĺňa nasledovné :

Konanie vo veci vyvolal navrhovateľ, ktorý podal návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 1.057,40 EUR s príslušenstvom. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa vyššie uvedenej
sumy domáha na základe zmluvy o pripojení uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a

odporkyňou dňa 27. 10. 2006, ktorú zmluvu možno podľa obsahu vyhodnotiť ako zmluvu spotrebiteľskú
(§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy).
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámilo
vstup do tohto konania podaním zo dňa 12. 9. 2012, keď spolu s oznámením o vstupe do konania
na podporu odporkyne požiadalo o doručenie návrhu na začatie konania spolu s prílohami. Vstup

vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie na tento vstup mu vyplýva priamo z Občianskeho
súdneho poriadku, a to z § 93 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia ako vedľajší účastník môže sa
popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti
je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom mal zákonodarca na mysli najmä
zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uvádzaná právna úprava má za cieľ umožniť širšiu

ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí
aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola
porušená zásada rovnakého zaobchádzania a podobne. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti

záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. V praxi ide
hlavne o združenie na ochranu spotrebiteľov.

Ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. upravuje spôsob, akým vedľajší účastník vstúpi do konania, resp.,
akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. V tomto prípade sa vedľajší účastník stáva
nositeľom svojich procesných práv a povinnosti doručením svojho oznámenia súdu, že vstupuje do

konania ako vedľajší účastník, resp. doručením jeho oznámenia, že na výzvu niektorého z účastníkov do
konania vstupuje. Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by vedľajší
účastník mohol vstúpiť do konania len v určitej fáze sporového konania, resp., že by sa pre účinný
vstup vedľajšieho účastníka do konania vyžadoval výslovný súhlas spotrebiteľa so vstupom do konania
tak, ako na to poukazoval navrhovateľ. Je tomu tak o. i. preto, že Občiansky súdny poriadok umožňuje

konajúcemu súdu rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná
veta O. s. p.), pričom za návrh je v zásade potrebné považovať relevantnou formou vykonaný prejav vôle
hlavných účastníkov konania alebo niektorého z nich, ktorým je vyjadrený nesúhlas so vstupom tretej
osoby ako vedľajšieho účastníka konania (Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 480/2012-72 zo dňa
14. 2. 2013). Uvedený právny záver o možnosti vedľajšieho účastníka vstúpiť do konania v ktoromkoľvek

štádiu konania až do jeho právoplatného skončenia (rozsudok NS SR 1Cdo 234/2004 uverejnený
v časopise zo Súdnej praxe č. 5/2007 pod 63/2007), a to aj bez výslovného súhlasu účastníka, na
stranu ktorého vedľajší účastník vstupuje, ale nevylučuje, aby prvostupňový súd skúmal súlad úkonov
vedľajšieho účastníka s vôľou účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystúpil. V tejto
súvislostiodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo188/2012zodňa05.

02. 2013, ktorý vyslovil záver, že hlavný účastník musí s úkonmi vedľajšieho účastníka vysloviť súhlas,keď uviedol, že „ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa
súd vždy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný vedľajším
účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho

podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd v prípade, že odvolanie podal
len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto
odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie
vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za následok, že odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako
podané osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená.“ Citované závery dovolacieho súdu sú pritom plne

aplikovateľné i v prípade, ak úkonom, k uskutočneniu ktorého odmietol hlavný účastník udeliť súhlas,
je odpor proti platobnému rozkazu.

Pri posudzovaní, či boli splnené procesné podmienky na podanie odporu proti platobnému rozkazu
podľa § 172 a nasl. O. s. p. pritom konajúci súd nemôže postupovať podľa § 93 ods. 4 tretia veta
O. s. p.. Citované ustanovenie ukladajúce súdu povinnosť posudzovať úkony vedľajšieho účastníka,
ktoré odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní vedľajší účastník podporuje, po zvážení všetkých

okolností, je totiž aplikovateľné len k úkonom vedľajšieho účastníka vyplývajúcim z hmotného práva,
ako je to napríklad v prípade vznesenia námietky premlčania len vedľajším účastníkom. Opačný záver
o povinnosti konajúceho súdu posudzovať úkony vedľajšieho účastníka (osobitne opravné prostriedky),
ktoré odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní vedľajší účastník podporuje, podľa § 93 ods. 4
tretia veta O. s. p. aj z procesného hľadiska ich subjektívnej prípustnosti by totiž znamenal, že konajúci

súd by musel vecne (t.j. po obsahovej stránke) preskúmavať opravný prostriedok ešte predtým, ako by
posudzoval, či tento bol, alebo nebol podaný oprávnenou osobou. Možno teda zhrnúť, že ak hlavný
účastník, ktorý sám opravný prostriedok nepodal, nevyjadrí súhlas s týmto opravným prostriedkom
vedľajšieho účastníka, je potrebné opravný prostriedok odmietnuť ako podaný neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery sa potom odvolací súd nestotožňuje s právnym záverom

uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo 27/2012 zo dňa 27. 08. 2012, v ktorom
sa nerozlišuje medzi právnymi úkonmi vyplývajúcimi z práva hmotného a práva procesného, a teda sa
nereflektuje na tomu zodpovedajúcu aplikáciu ust. § 93 ods. 4 O. s. p..

V predmetom konaní bol platobný rozkaz doručený odporkyni do vlastných rúk a táto odpor proti
platobnému rozkazu nepodala. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery potom okresný súd správne

vyzval odporkyňu podaním zo dňa 30. 12. 2013 aby oznámila, či s úkonom vedľajšieho účastníka,
teda s odporom podaným vedľajším účastníkom, súhlasí. Odporkyňa na uvedenú výzvu nereagovala.
Naviac, proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol odpor proti platobnému rozkazu podaný vedľajším
účastníkom odmietnutý, a ktoré jej bolo doručené do vlastných rúk, nepodala odvolanie.

V zmysle skutkových zistení a uvedených právnych záverov je nutné v tejto prejednávanej veci

konštatovať, že odporkyňa nevyslovila súhlas s podaním odporu proti vydanému platobnému rozkazu,
teda nevyslovila súhlas s procesným úkonom vedľajšieho účastníka. Pokiaľ potom podanie tohto
opravného prostriedku môže súd posudzovať len podľa ustanovení procesného práva, zákonným
dôsledkom uvedeného je odmietnutie odporu vedľajšieho účastníka ako podaného neoprávnenou
osobou.

Zo strany prvostupňového súdu pritom nedošlo k znemožneniu realizácie procesných práv vedľajšieho
účastníka, ktoré mu boli priznané v občianskom súdnom konaní, čím by vedľajšiemu účastníkovi bola
odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko okresný a ani odvolací súd vstup vedľajšieho účastníka
do konania nijakým spôsobom nespochybňoval. Iná je však otázka právneho posúdenia týkajúca sa
samotného podania opravného prostriedku - odporu. V tomto prípade (ako je to uvedené aj v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 188/2012 zo dňa 05. 02. 2013), ak podá opravný prostriedok
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, či a aké
stanovisko zaujal k tomuto opravnému prostriedku účastník podporovaný vedľajším účastníkom. Ak teda
v danej veci nebol daný súhlas odporkyne s podaním odporu proti platobnému rozkazu, ktorý podal
výlučne len vedľajší účastník vystupujúci na jej strane, vyplýva z toho, že odpor ním podaný je potrebné

hodnotiť ako odpor podaný neoprávnenou osobou. Ak totiž platobný rozkaz odporkyňa akceptovala, s
najväčšou pravdepodobnosťou má záujem svoju pohľadávku uhradiť bez zvyšovania trov konania a bez
zvyšovania sumy príslušenstva. Za tejto situácie by potom podanie odporu vedľajším účastníkom bolo
v rozpore s vôľou odporkyne, ktorú vedľajší účastník v konaní podporuje.Preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o odmietnutí odporu
vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil.

Ako už bolo uvedené vyššie o náhrade trov navrhovateľa rozhodol okresný súd s poukazom na § 147
ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého ustanovenia súd uloží účastníkovi alebo jeho zástupcovi, aby uhradil
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobil svojim zavinením alebo ak tieto trovy vznikli
náhodou,ktorásaimprihodila.Konštatoval,ževprejednávanomprípadevzniktrovprávnehozastúpenia
navrhovateľa v odvolacom konaní procesne zavinil vedľajší účastník na strane odporkyne, preto tohto

zaviazal k ich úhrade na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

S vyššie uvedeným právnym posúdením sa však odvolací súd stotožniť nemohol, a to z nasledovných
dôvodov:

V zmysle § 147 ods. 1 O. s. p. účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania,
ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá
sa im prihodila. Podľa znenia dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu ide o ustanovenie, ktoré

má byť vhodnou sankciou proti subjektom, ktorí spôsobujú prieťahy v konaní. Nejde pritom o právnu
normu, ktorá by svojou povahou bola v našom právnom poriadku niečím novým. Obdobná právna
norma bola zakotvená i v Občianskom súdnom poriadku z r. 1950, ktorý v § 132 vyslovil povinnosť
účastníka, jeho zákonného zástupcu, alebo zmocnenca k náhrade trov konania na podklade rovnakého
princípu, t. j. princípu zavinenia, pričom príkladmo uvádzal, kedy najmä ide o zavinené spôsobenie

trov konania. Pre všetky príklady v prv platnom ustanovení vymenované je pritom charakteristické, že
ide o skutočnosti, ktoré spôsobujú, že konanie neprebieha tak hladko a rýchlo, ako si zákonodarca
predstavoval. Ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1950 sledovalo totiž ten istý
cieľ ako dnes platné ustanovenie 147 ods. 1 O. s. p., t. j. cieľ postihnúť majetkovou sankciou toho, kto
spôsobil prieťahy, alebo iné nepravidelnosti v konaní, ktoré by inak neboli nastali a majú za následok

zbytočný vznik ďalších trov konania. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že aj keď zmyslom
citovaného ustanovenia bola a aj je snaha o plynulý výkon súdnictva, z jeho znenia, keď majetkovou
sankciou postihuje subjekt len za vznik tých trov, ktoré by inak neboli v konaní vznikli (a nie za vznik
akýchkoľvek trov, ktoré vznikli v súvislosti s účasťou takéhoto subjektu v konaní), možno vyvodiť, že
jeho uplatňovanie prichádza do úvahy len za dôsledného garantovania práva účastníkov na spravodlivé

súdne konanie. Povedané inak, výklad tohto ustanovenia nemôže byť tak extenzívny, že by odrádzal
účastníkov od uplatňovania svojich procesných práv procesnými úkonmi pre obavu, že by tieto procesné
úkony mohli byť zo strany konajúceho súdu neskoršie označené za nedôvodné. Preto sa aplikácia
tohto ustanovenia vo všeobecnosti obmedzuje len na situácie, kedy porušením procesných povinností,
ktoré vyplývajú zo zákona alebo ktoré súd uložil na základe zákona (zavinením alebo aj náhodou),

došlo k zmareniu úkonu a k vzniku trov. Ide teda najčastejšie o situácie, keď určitý úkon nebolo možné
vykonať iba kvôli zavineniu určitej osoby (alebo kvôli náhode, ktorá sa tejto osobe prihodila), napr.
nemohlo dôjsť k ohliadke nehnuteľnosti, pretože jej vlastník sa na ohliadku nedostavil, alebo sa síce
dostavil, ale nehnuteľnosť nesprístupnil, prípadne sa muselo odročiť pojednávanie bez prejednania veci.
Aplikácia citovaného ustanovenia takým spôsobom, že skutočnosťou, ktorá znamenala zavinený vznik

trov konania, má byť procesný úkon účastníka konania, prichádza do úvahy len celkom výnimočne, a to v
prípade, ak uskutočnením tohto úkonu zjavne dochádza k zneužitiu práva na súdnu ochranu. Z ustálenej
judikatúry (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 4 Cz 21/1966, R 123/54, analogicky tiež aj
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 2795/09) však vyplýva, že zavinenie účastníka na vzniku trov
v zmysle § 147 O. s. p. nemožno vidieť len v samotnej skutočnosti, že tento podal opravný prostriedok,

na ktorý bol oprávnený, a to ani v prípade, ak sa tento ukázal ako nedôvodný. Zákonodarca totiž
právo odvolania každému účastníkovi priznáva, s plným uplatňovaním tohto práva počíta, takže tým, že
účastník odvolanie podá, nie je spôsobená žiadna nepravidelnosť v konaní, proti ktorej je ustanovenie
§ 147 O. s. p., rovnako ako predtým platné ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho poriadku z r.
1950 namierené. Opačným výkladom ust. § 147 O. s. p. by totiž mohlo dôjsť k nežiaducemu stavu, a

to k odrádzaniu potencionálnych odvolateľov od využívania tohto opravného prostriedku len z obavy o
prípadnú aplikáciu § 147 O. s. p. v neprospech ich osoby.

V prejednávanom prípade zo strany odvolacieho súdu neboli zistené, a okresný súd ani nekonštatoval
také okolnosti odvolacieho konania, ktoré by svedčili o účelovosti podania odvolania vedľajšieho
účastníka, ktorú skutočnosť navyše absolútne vyvracia to, že v odvolacom konaní bol vedľajší účastník

úspešný. Preto podanie odvolania vedľajšieho účastníka zo dňa 19. 7. 2013 proti uzneseniu Okresnéhosúdu Zvolen č. k. 12C/5/2013-72 zo dňa 9. 7. 2013, ku ktorému sa navrhovateľ vyjadril a za toto
vyjadrenie si uplatnil právo na náhradu trov konania, nie je takým úkonom, ktorý by znamenal vznik
zbytočných trov v konaní na strane navrhovateľa a predĺženie konania, ale je naopak len realizáciou

práva vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu. Ak v súvislosti s uvedeným úkonom vedľajšieho
účastníka vznikli navrhovateľovi trovy, o ich náhrade teda nie je možné rozhodovať s poukazom na
§ 147 O. s. p. a pokiaľ tak okresný súd učinil, vec nesprávne právne posúdil. Preto neostávalo
odvolaciemu súdu iné, len výrok uznesenia, ktorým okresný súd zaviazal vedľajšieho účastníka nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 83,06 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľa, s poukazom

na § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

Úlohou okresného súdu po vrátení veci bude znovu rozhodnúť o riadne uplatnených a vyčíslených
trovách konania navrhovateľa po preskúmaní ich účelnosti s tým, že v novom rozhodnutí okresný súd
rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.