Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. máj 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/518/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204505
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2712204505.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trnava v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Martin Holič v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o.
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: W. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX H., štátny občan SR, o zaplatenie 2.732,37 eur s prísl., na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Skalici č.k. 3C/438/2012-77 zo dňa 20. novembra 2013
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatiť 2.732,37 eur
a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.309,12 eur od 21.12.2010 do zaplatenia a trovy
konania, pretože nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s. so sídlom Bratislave (ďalej
„právny predchodca navrhovateľa“ alebo „pôvodný veriteľ„) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
č. 1023/2009/CE zo dňa 15.10.2009 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“) a ďalej tvrdil, že jeho
právny predchodca uzavrel s odporcom dňa 10.01.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 252709710
(ďalej len „zmluva o úvere“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich
dodatkov a na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi peňažné prostriedky.

Podľa navrhovateľa zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky náležitosti zmluve o úvere podľa §
497 - § 507 Obchodného zákonníka a keďže odporca neplnil v stanovených termínoch splátky, čím
porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval odporcu na úhradu dlžnej
sumy. Pohľadávka predstavovala sumu 2.732,37 eur, ktorá pozostáva z istiny 2.309,12 eur, riadneho
úroku 0 eur, úroku z omeškania 423,25 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok,
kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Navrhovateľ si uplatnil zákonný úrok

z omeškania počnúc dňom 21.12.2010, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.
K právnej kvalifikácii navrhovateľa, že právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi sa riadi ustanoveniami
Obchodného zákonníka súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo
196/2009, podľa ktorého účastníci konania nie sú povinní právny nárok právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia veci je vecou súdu, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu,
aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Navrhovateľom tvrdené skutočnosti
nemožno podriadiť pod hypotézu právnej normy § 497 a nasledujúcich ustanovení Obchodného

zákonníka, ale prvostupňový dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou o úvere podľa zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi nie je obchodno-právny, ale občiansko-právny vzťah a aplikoval na vzťah účastníkov konania predpisy občianskoprávne, najmä Občiansky
zákonník, pretože medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom vznikla zmluva o úvere,
ktorej platnosť a trvanie, ďalej posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nie Obchodného

zákonníka a celý právny vzťah posudzoval aj podľa zákona č. 258/2001 Z. z v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že návrh nebol podaný dôvodne. Z
listinných dôkazov (najmä zmluvy o úvere, výpisu z účtu odporcu) súd vyvodil ten skutkový stav, že
právny predchodca navrhovateľa uzatvoril s odporcom dňa 10.01.2006 zmluvu o splátkovom úvere.
Predmetnou zmluvou sa banka zaviazala odporcovi poskytnúť úver vo výške 1.277,96 eur (38.500

Sk) s konečnou splatnosťou úveru do 20.12.2010 a odporca sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné
prostriedky a zaplatiť úroky, pričom výška mesačnej splátky bola 1.034 Sk. Súd mal za preukázanú
existenciu úverovej zmluvy, pričom súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi sa
spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru. Z formy a obsahu Zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi účastníkmi
je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa /

bankou/ a odporcom, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravenú a dopisovala do nej iba
konkrétne údaje týkajúce sa odporcu, pričom odporca obsah zmluvy nemohol žiadnym spôsobom
ovplyvniť a teda „dohoda“ v rámci zmluvnej voľnosti strán bola daná do zmluvy o úvere na predtlači,
vyhotovenej bankou a odporca mal síce možnosť sa pred podpísaním zmluvy s ňou oboznámiť,
ale nemohol ju individuálne vyjednať. Pri týchto záveroch sa súd zaoberal platnosťou zmluvy o

spotrebiteľskom úvere po stránke formálnej a vyhodnotil zmluvu ako platnú, uzavretú podľa § 4 ods. 1
zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej forme a obsahujúcej niektoré
náležitosti podľa ustanovenia § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. sumu, úroky, počet a termíny splátok istiny,
meno a adresu spotrebiteľa, ročnú percentuálnou mierov nákladov. Skutočná výška úveru korešponduje
skutočne poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, a to podľa výpisu z účtu odporcu,

teda treba vyvodiť, že odporca prijal podľa Zmluvy o splátkovom úvere dňa 10.01.2006 spotrebiteľský
úver v sume 1.277,96 eur (38 500 Sk). Súd z výpisu z účtu odporcu zistil, že odporca do dňa postúpenia
pohľadávky, čiže do dňa 12.11.2009 uhradil veriteľovi sumu 171,61 eur (5 170 Sk). Navrhovateľ v
návrhu uviedol, že odporca po postúpení pohľadávky neuhradil nič, zo strany odporcu nebolo súdu
preukázané, že by po postúpení pohľadávky navrhovateľovi niečo plnil. Súd má tak z predložených

dokladov v konaní preukázané, že odporca pred aj po postúpení pohľadávky uhradil veriteľovi celkom
171,61 eur. V rámci súdnej kontroly danej vnútroštátnemu súdu Smernicou Rady č. 93/13/ EHS
už súd v predchádzajúcom odseku rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal otázkou, či spotrebiteľská
zmluva, neobsahuje ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda či neobsahuje neprijateľnú podmienku. Súd poukazuje

na ustanovenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je
to na prospech strany - spotrebiteľa a odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Súd určil za neprijateľnú podmienku čl.
II. bod 2. zmluvy o úvere, podľa ktorej dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase

v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s
úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky a bod 3. zmluvy, podľa ktorého sa splatné úroky a splatné
poplatky dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej
súčasťou. Úroky sú splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca, u poplatku za vedenie účtu vo výške
50 Sk splatnosť v zmluve uvedená nie je. Zmluvná podmienka ako taká dáva možnosť dodávateľovi

na konci mesiaca úročiť spolu s istinou aj poplatky a náklady spojené s úverom. Ide o podmienku
neurčitú, nie je jasné aké poplatky a náklady spojené s úverom má spotrebiteľ platiť. Súd tiež určil
zmluvnú podmienku, podľa ktorej sa zaväzoval spotrebiteľ zaplatiť aj náklady veriteľa spojené s úverom
za individuálne nevyjednanú a za neplatnú, pretože v celej zmluve niet zmienky o tom, čo sa za náklady
veriteľa považuje a nezdôvodnil to ani navrhovateľ. Nie je tak zrejmé, za čo má spotrebiteľ plniť. Právny

úkon je v tejto časti nezrozumiteľný, neurčitý a preto podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Tieto poplatky ani
náklady nie sú v zmluve presne špecifikované a tu vzniká dodávateľovi priestor účtovať spotrebiteľovi
akékoľvek poplatky a náklady, čo aj dodávateľ vykonal a čo pôsobí v neprospech spotrebiteľa a súdu
nebol ani predložený sadzobník poplatkov, i keď ho súd žiadal. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce
predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku (§ 2 písm. e) ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo

skutočné plnenie spotrebiteľovi, ktoré je v jeho záujme. Dodávateľ by pritom nemal podľa § 4 ods. 5
zák. č. 258/2001 Z.z. požadovať poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve. Vedením úverového účtu si
banka realizovala svoju evidenčnú činnosť pri poskytnutí úverov klientom. Účet si banka vedie vo svoj
prospech a nie v prospech dlžníka, banka teda dlžníkovi neposkytuje vedením úverového účtu žiadnuodplatnú službu v prospech dlžníka. Súd má za to, že navrhovateľovi nepatrí ani poplatok za vedenie
účtu uvedený v zmluve o úvere /výška poplatku 50,-Sk/, pretože ako už súd uviedol, predpokladá sa, že
za poplatok sa poskytne nejaká odplatná služba alebo protiplnenie, o ktorých bol povinný navrhovateľ

podľa § 120 ods. 1 O.s.p. do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania preukázať, že protiplnenie
veriteľ aj poskytol a ak tak navrhovateľ neurobil, považoval súd podmienku za individuálne s odporcom
nevyjednanú, neprijateľnú a pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ a § 54 ods. 5 OZ za neplatnú.
Právny úkon banky, zaťažujúci spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v
plnení spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je podľa 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39

Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu
a je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi. Dlžníka neplatný právny úkon nezaväzuje, nevzniká mu
povinnosť niečo dať veriteľovi a z neplatného právneho úkonu nemožno ani veriteľovi priznať plnenie
na poplatku za vedenie úverového účtu. Z rovnakých dôvodov súd posúdil ako neprijateľnú podmienku
aj podmienku v článku III bod 1 zmluvy o tom, že pohľadávku tvorí istina, úroky, úroky z omeškania,
všetky poplatky a náklady veriteľa spojené s úverom. Neprijateľnou podmienkou bola tiež súdom určené

týkajúca sa úroku z úveru, kde podľa ustanovenia článku IV. bod 1. zmluvy o úvere, veriteľ úročí úver
úrokovou sadzbou, dohodnutou v základných podmienkach zmluvy a teda podľa čl. I. úrokovou sadzbou
vo výške 17,30 % a podmienka uvedená v článku III. bod. 4 veta druhá, kde sa nachádza údajný súhlas
dlžníka, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky
z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí určenom bankou vo formulárovej zmluve. Pri úvere ide

o odloženú platbu za poskytnutie peňažných prostriedkov, za ktorých poskytnutie patrí veriteľovi úrok,
ktorý je cenou poskytnutých peňazí. Dlžník je si vedomý záväzku poskytnuté finančné prostriedky vrátiť
veriteľovi a zaplatiť za poskytnuté finančné prostriedky úrok. Dlžník tak dôvodne predpokladá, že sa
mu bude znižovať pri splátkach najprv výška istiny, potom úrok, pretože od výšky istiny závisí aj výška
úroku a pokiaľ banka nezúčtovala platby odporcu najskôr na istinu a potom na zmluvný úrok, ale zo

splátkyzúčtovalanajprvpoplatkyanákladysúvisiacesúverom,potomúrokyzomeškania,aažnásledne
úrok a istinu súd konštatuje, že banka konala v rozpore s § 566 ods. 2 OZ, a ak banka zúčtovala časť
plnení odporcu na údajné sankcie - poplatky a náklady súvisiace s úverom účtovala poplatky odporcovi
aj v rozpore s § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z., kedy od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať
úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V rozpore s predpismi

občianskoprávnymi bolo zistené účtovanie úroku z omeškania pôvodným veriteľom spotrebiteľovi v čl.
III. bod. 4 veta prvá, spočívajúce vtom, že pôvodný veriteľ zrejme vychádzajúc z nesprávnej voľby
práva, dohody o voľbe Obchodného zákonníka, poškodzoval spotrebiteľa pri vyrubovaní mu úroku z
omeškania podľa predpisov, sadzby, ktorá sa v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi stranami používala
ako sankcia za omeškanie u dlžníka, ktorý bol podnikateľom. Súd má za to, že ak veriteľ využil právo na

úrok z omeškania vo výške podľa Obchodného zákonníka, a teda vo výške ďaleko vyššej než pripúšťa
Občiansky zákonník, vo vzťahu k spotrebiteľovi sa jedná o neprijateľnú podmienku, v neprospech
spotrebiteľa a značne poškodzujúcu spotrebiteľa na jeho práve byť v prípade omeškania s peňažným
dlhom sankcionovaný podľa predpisov občianskeho práva, konkrétne § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a k nemu vykonávaciemu právnemu predpisu nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Dodávateľ

tak účtoval odporcovi vyšší úrok z omeškania ako je prípustný podľa občianskoprávnych predpisov.
Podľa výpisu z účtu odporcu nezákonná výška úroku z omeškania ovplyvňovala výšku úhrady na istine
a úroku v neprospech dlžníka, pretože pôvodný veriteľ zo splátok odpočítaval z došlých splátok najprv
úrok z omeškania ako svoju istinu, tiež poplatky až potom úroky a istinu, čo je v rozpore s ustanovením
§ 566 ods. 2 OZ, a v konečnom dôsledku dlžník tak potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy,

ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv
vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na úrokoch z omeškania
za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru. Ďalšou neprijateľnou podmienkou je čl. III bod 2., ktorý
dáva právomoc banke vykonávať inkaso z účtu spotrebiteľa a to vo výške a v termíne splátok podľa
základných podmienok zmluvy a banke ďalej umožňuje zmeniť výšku splátky, na základe údajného

súhlasu dlžníka s inkasom tak, aby dohodnutá lehota splatnosti úveru bola dodržaná, a to v prípade,
ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti, najmä omeškaniu so splácaním
pohľadávky z úveru a s tým spojených poplatkov, ktorá má za následok predĺženie splatnosti úveru,
dlžník potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh
sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj

vykonala najprv inkaso z účtu na poplatkoch, nákladoch úveru a úrokoch z omeškania za oneskorené
splácanie pohľadávky z úveru. Táto podmienka dáva veriteľovi možnosť, aby bez toho, že dlžník pozná
konkrétny obsah zmeny svojho záväzku pristúpil veriteľ k jednostrannej zmene dohodnutých podmienok
a k navýšeniu dlhu spotrebiteľa a spotrebiteľ sa nemusí o zmene ani dozvedieť. Podľa ustanovenia § 4ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje písomnú formu bez
dodržania ktorej je zmluva neplatná. Súd mal v konaní preukázané, že Zmluva o úvere bola uzavretá
v písomnej forme a považoval preto zmluvnú podmienku uvedenú v časti III, bod 2 za neplatnú nielen

z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
ale aj za neplatnú podľa § 40 ods. 2 OZ, podľa ktorého písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť
alebo zrušiť iba písomne a v konaní nebol súdu predložený žiadny dôkaz o písomnej zmene písomne
uzavretej zmluvy s obsahom, z ktorého by vyplývalo, že účastníci zmluvy sa dohodli na zmene tak, ako
je to uvedené v podmienke čl. II bod 2 zmluvy o úvere, teda nedostatok písomnej formy o zmene zmluvy

robí zmluvnú podmienku neplatnou. Podľa názoru súdu banka si takouto podmienkou istila, že v prípade
nevymožiteľnosti jej pohľadávky od dlžníka nepríde o úrok z omeškania a o poplatky za správu úveru a o
poplatky za upomienky. Spotrebiteľ nemôže mať záujem na uhradení najprv poplatkov, nákladov banke
a úroku z omeškania, a až potom úrokov a istiny. Veriteľ stanovuje v zmluve poplatok za vedenie účtu
a odpočítava od splátky uhradenej odporcom poplatok za vedenie účtu, aj napriek tomu, že odporcovi
žiadnefinančnéprostriedkyaleanislužbyvzmysle§4ods.4písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúveroch

neposkytuje.Okremuvedenéhozdôvodneniasúdmázato,ževčasti,ktorúvyjadrildodávateľ slovne„ak
dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti“ je právny úkon v tejto časti z hľadiska
ustanovenia § 37 ods. 1 OZ neurčitý a nezrozumiteľný a preto neplatný, pretože podľa § 34 nevyjadruje
prejav vôle, k vzniku, zmene alebo zániku akých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú, smeruje. Takisto podmienka v článku III bod 6 je neprijateľnou, keď podmieňuje

predčasné splatenie úveru súhlasom veriteľa, keď vylučuje, aby dlžník splatil svoj dlh skôr, než ako
mu určil veriteľ. Takýto postup považuje súd v neprospech dlžníka, v ktorého záujme je čo najskôr
splatiť istinu úveru a v rozpore s ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka kedy veriteľ je povinný
prijať aj čiastočné plnenie ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky, pričom toto čiastočné
plnenie sa započítava najprv na istinu. Touto podmienkou veriteľ sa odchýlil od ustanovení občianskeho

zákonníka v neprospech spotrebiteľa, keď podľa tejto podmienky sa na predčasné splnenie vyžaduje
súhlas veriteľa a splnenie podmienok určených veriteľom. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená
v základných podmienkach Zmluvy o splátkovom úvere v článku V. bod 4 o dohode zmluvných strán, že
ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka, veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., je neprijateľná podmienka z

dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa,
zhoršuje jeho zmluvné postavenie a zo strany navrhovateľa nebolo preukázané, že podmienka bola
individuálne so spotrebiteľom vyjednaná v zmysle § 53 ods. 3 OZ, čo sa premietlo aj do výšky úroku
z omeškania určeného dodávateľom vo výške 17,30 % ročne. Takto stanovený úrok z omeškania je
pre spotrebiteľa oproti predpisom občianskoprávnym nevýhodným. Súd má za to, že ak sa ustanovuje

v § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zákonná podmienka zákazu odchýlenia sa od predpisov
občianskoprávnych, voľnejšia úprava práv a povinností z úverového vzťahu v Obchodnom zákonníku
vyznieva v neprospech spotrebiteľa a preto je podľa § 52 ods. 2 OZ obchádzaním zákona a v zmysle § 39
OZ neplatná. Súd určuje za neprijateľné podmienky uvedené v dohode o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku zo dňa 29.03.2011 v časti uznania záväzku. Odporca nemohol účinne uznať záväzok

vo výške 2.309,12 eur a náklady na inkasné konanie vo výške 150 eur z titulu zmluvy o úvere, aj keď
v čase podpísania listiny záväzok splatný bol /podľa zmluvy o úvere lehota splatnosti uplynula v roku
2010/. Aj pre platnosť dohody o uznaní záväzku sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so zákonom. Zámer
navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody, súd vyhodnotil ako nekalú
obchodnúpraktiku,keďdospelkzáveru,žepripodpísanídohodybolinaplnenézákonnéznakyinštitútuo

nekalej obchodnej praktike a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane navrhovateľa a využitie takej
obchodnej praktiky zo strany navrhovateľa, ktoré podstatne narušilo ekonomické správanie sa odporcu
ako priemerného spotrebiteľa. Samotná dohoda je vopred navrhovateľom vypracovaný štandardizovaný
formulár, v ktorom je ním zakomponovaná aj formulácia o uznaní premlčaného dlhu. V tlačive sú
strojomdoplnenéúdaje,dohodajejejpredkladateľom/dodávateľom/formulovanátak,ževpríslušenstve

pohľadávky podľa zmluvy bude príslušenstvo vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára. V „dohode“
nie je uvedená žiadna výška dohodnutej splátky, navrhovateľ nepreukázal dohodu s odporcom o výške
splátok. Aby bola splátka dohodnutá, vyžaduje sa k nej zhodný prejav vôle najmenej dvoch strán. Chýba
tak prejav vôle druhej strany k vzniku právneho úkonu, ktorý zamýšľal navrhovateľ vyvolať ohľadom
časti dohody, nazvanej Forma splatenia záväzku. Takto naformulovaný právny úkon ako prejav vôle,

smerujúci k vzniku uznania záväzku je pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Uznanie
dlhu odporcom súd hodnotí tiež ako neplatný právny úkon, nadiktovaný dodávateľom spotrebiteľovi do
„Dohody“, ktorý sa podľa § 39 OZ prieči dobrým mravom. Súd dohodu vyhodnotil ako neplatnú a uznanie
záväzkuzaneúčinnéavkonanína„dohodu“neprihliadal.Zazistenia,žezmluvaospotrebiteľskomúvereobsahuje neprijateľné podmienky, ktoré nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, na základe uvedeného treba
vyvodiť,žecelýprávnyúkonzmluvyoúverez10.1.2006jeprávnymúkonompredovšetkýmajvdôsledku
voľby práva podľa Obchodného zákonníka neplatným z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3

OZ a podľa § 39 OZ, čo súd zdôvodňoval vyššie v odôvodnení rozsudku. Súd pri určení zo sporu,
týkajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy - vo veci účastníkov zmluvy o úvere a dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní dlhu, vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami
neprijateľnými, v dôsledku čoho nebolo navrhovateľovi priznané plnenie. O trovách rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v zásade úspešným účastníkom sporového konania patrí náhrada

ich účelne vynaložených trov, vzniknutých im na úspešné bránenie práva. Predpokladom rozhodnutia o
trovách konania je podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., aby ich účastník uplatnil za podmienok stanovených
v tomto ustanovení. Úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil, a navrhovateľovi pre jeho
procesný neúspech v konaní náhrada trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a ktorým nesúhlasil v zamietnutí žaloby v plnom
rozsahu podal odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia

skutkového stavu. Poukázal na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, § 502 ods. 1 a §
504 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ nesúhlasil s názorom súdu o zamietnutí žaloby, pretože
predchodca navrhovateľa uzavrel s odporcom zmluvu o splátkovom úvere, na základe, ktorej právny
predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi úver, ktorý sa odporca zaviazal splácať v pravidelných
mesačných splátkach. Súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že je zrejmé, že zo strany navrhovateľa,

respektíve jeho právneho predchodcu bol odporcovi poskytnutý úver 38.500 Sk, pričom odporca
uhradil len 171,61 euro, je teda zrejmé, že neuhradil celú dlžnú sumu a navrhovateľ nevidí dôvod na
zamietnutie žalobného návrhu. Pričom navrhovateľ poukazoval že predložila výpis z bankovej knihy,
čo bolo vyčíslenie pohľadávky z úveru, ktorý predmetný doklad je dôkazom na preukázanie dlžnej
sumy. Ďalej navrhovateľ zaslal špecifikáciu uplatňovaného nároku s výpisom z úveru, z ktorého je

zrejmá história úverového vzťahu z predmetného výpisu je teda zrejmé, že aj suma poskytovaného
úveru robená ako suma uhradených splátok aj v prípade započítania uhradených platieb zo strany
odporcu na sumu poskytnutého úveru nebola pokrytá ani v sumách poskytnutého úveru. Preto chýba
zásada spravodlivosti v rozhodnutí súdu I. stupňa, pretože tento poskytol pre potreby odporcu finančné
prostriedky,aleodporcasisvojepovinnostineplnilavdôsledkučohonavrhovateľoviposkytnutéfinančné

prostriedky neboli vrátené. Poukázal na podpisy na Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 O.z. a § 558 O.z. a odporca tak podpísal
Dohodu, prostredníctvom ktorej odporca uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy
o splátkovom úvere číslo 252709710 uzavretej 10.01.2006 so Slovenskou sporiteľnou, a.s. vo výške
2.309,12 eur s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Dohoda spĺňala

všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu, zároveň odporca potvrdil vedomosť
o premlčaní dlhu, bod 3. 1 dohody, v ktorej je jednoznačne zrozumiteľné a jasne uvedené, že: "osoby
uvedené v bode 1. 2 alebo 1. 3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčanie dlhu a jeho
následkov “. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu, pričom následkom uznania práva,
ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. Odporca si je vedomý svojho

existujúceho záväzku a v súlade s dobrými mravmi ho chcel uhradiť, preto slobodne sa rozhodol
uzavrieť dohodu s navrhovateľom v zmysle, ktorej je uhradiť existujúci záväzok postupne v splátkach.
Prejavil svoju vôľu záväzok splniť. Jeho vôľa podpísať dohodu bola slobodná, mohol si sám prečítať
obsah dohody a podpísať ju. Z vyhodnotenia a predložených dôkazov súdom považuje navrhovateľ
za zarážajúci, keď súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že odporca sa dohodol s veriteľom a uznal

svoj záväzok voči navrhovateľovi. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 10.01.2006, pričom
v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné
zmluvy upravené v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 O.z. . Zmluva o úvere bola upravená
v Obchodnom zákonníku, v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedenávprechodnomustanovení§879fods.3O.z. Novelizovanýmust. §52ods.2O.z.sanespravujú

nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred
01.01.2008 to znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, tak v tomto
prípade nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až 54 O.z. V tej súvislosti sa poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu 6 M-
Cdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu Banskej Bystrici spisová značka

15 Co/132/2013 zo dňa 21.12.2013 preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa preskúmala v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrhu vyhovie, respektíve podľa ustanovenia § 221
ods. 13 O.s.p. ho zrušil a vec vráti súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)

a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a v plnom rozsahu
sa s nimi stotožňuje. K uvedeným dôvodom ešte dodáva nasledovné.

Ak v odvolaní namietal navrhovateľ s poukazom na ust. § 558 a § 110 ods 1 OZ uznanie dlhu
odporcom tak dovolací súd udáva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezaniká, nevzniká
nový záväzok, dochádza len k zmene pôvodne uzavretého záväzku. Podľa názoru odvolacieho súdu,
vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku
pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (umožnené splácať záväzok v splátkach), posúdenie zmluvy

sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a navrhovateľa ako postupníka je potrebné považovať za
dodávateľa. Ak predchodca navrhovateľa ako dodávateľ uzavrel s odporcami dohodu o uznaní záväzku,
je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná
premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ. Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným

považoval navrhovateľa za dodávateľa a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je
potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa (zák. č. 634/1992 Zb.,
ako súd už vyššie uviedol). Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci
(teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi
sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré

vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a
poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklostiapraxe,využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovanie
zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods.2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za
nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže

podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe,
ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná
praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade
navrhovateľ ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého

bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, navrhovateľ však počas konania nepreukázal
následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Ak by
bol navrhovateľ odporkyni vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo by
nelogické, že by odporcovia s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísali. Navyše súdu
je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že navrhovateľ nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom

množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania
záväzkov spotrebiteľom necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu
pochybenia právnych predchodcov navrhovateľa, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím
premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo

do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34
a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ideo absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s
§ 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym
právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto
rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné
vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j.

v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je
premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ObZ).

Podľa názoru odvolacieho súdu podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné dojednania spotrebiteľských
zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv,
ktoré mu zákon poskytuje alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené
ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech navrhovateľa ako

podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa
tým bolo značne zhoršené.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v
rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého, kým rešpektovanie princípu „neznalosť
zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj
v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa
dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských
právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť

právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Preto bolo vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené podľa ust. § 219 O.s.p..

V odvolacom konaní úspešnému odporcovi v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi. Keďže v odvolacom

konaní odporcovi žiadne trovy nevznikli a neuplatnil si ich v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p., nebola mu
náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.