Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/725/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214803
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214803.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie
Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/255/2012-110 zo dňa 7.5.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 248,94 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd Martin v
pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa sp.zn. súdneho exekútora Ex 15236/2010.
Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až 17.2.2011 (konanie pritom začalo 5.10.2010), zamietnutím, stalo sa tak po
uplynutí zákonom stanovenej doby, teda s omeškaním viac ako 135 dní. On pritom vyvinul enormné
úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď podal viac žiadostí o informáciu o stave
konania, tak sa stalo dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 22.5.2010. Podal i sťažnosť a podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, stalo sa tak 30.8.2010, 23.11.2010,
25.5.2011. Pritom podľa jeho názoru, neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil exekučný súd až po veľmi dlhej dobe.

Navrhovateľ tvrdil, že z dôvodu nesprávneho postupu mu vznikla majetková škoda vo výške 125 eur
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období na
správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca pomocou informačného systému
sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu 15 eur. Pri uplatnení si aj náhrady
nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo u neho
aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek

účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného
času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik
ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v
požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, pritom za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy považoval sumu 248,94 eur. Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na
závery Ústavného súdu SR prijaté vo viacerých nálezoch (aj ich konkrétne označuje) vo veci porušovania
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Nárok navrhovateľ na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom pred 1.1.2013, keď aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1,2, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 19 ods. 1 označeného právneho predpisu
v znení účinnom do 31.12.2012.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 17Er/6166/2010 (Ex 15236/10) zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal u okresného súdu
žiadosť o vydanie poverenia až 13.12.2010, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 29.7.2010 sp. zn. SR 06472/10, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a.s. Karloveské rameno 8, Bratislava. Okresný súd Martin už dňa 16.12.2010 uznesením sp. zn.
17Er/6166/2010, Ex 15236/10 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie tejto exekúcie zamietol, keď vychádzajúc z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. b/ Exekučného poriadku konštatoval
rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože exekučný titul priznával nedovolené plnenie súčasne v
rozpore s dobrými mravmi. Uznesenie okresného súdu bolo doručené exekútorovi, právnemu zástupcovi
oprávneného, ale aj povinnej dňa 17.1.2011. Označené uznesenie odvolaním napadnuté nebolo, preto
po jeho právoplatnosti (dňa 2.2.2011) Okresný súd Martin uznesením zo dňa 25.3.2011 exekúciu podľa
§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku zastavil.

Vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané navrhovateľom tvrdené omeškanie exekučného súdu
pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, práve naopak, o žiadosti exekútora
exekučný súd rozhodol pred uplynutím 15 dňovej lehoty (zamietnutím žiadosti). V konaní súdu nie je
možné vidieť žiaden prieťah, nakoľko súd vo veci rozhodoval tretí deň po tom, čo žiadosť súdneho
exekútora na súd došla. V takomto konaní exekučného súdu nie je možné vidieť nesprávny úradný
postup v príčinnej súvislosti z ktorého mohla navrhovateľovi vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
Nebola preukázaná základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za konanie orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, teda nesprávny úradný postup Okresného súdu Martin. Navyše navrhovateľ
nepreukázal ďalšiu podmienku pre existenciu takejto zodpovednosti, ktorou je vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, pretože neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne
tohto protiprávneho následku preukázal.

Dôkazný návrh navrhovateľa znaleckým posudkom, ktorým by vyčíslil výšku vzniknutej škody okresný
súd nepripustil, jeho návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Postupoval tak z dôvodu, že jednak
navrhovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce jeho tvrdenia, z ktorých by súd mal
možnosť zistiť, komu bol znalecký posudok zadaný, v akom časovom horizonte bude súdu predložený, a
teda či vyčkávaním na takýto znalecký posudok by neboli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy v konaní,
ktoré navrhovateľ opakovane súdu vyčíta. Navyše vzhľadom na dôkaznú situáciu takýto dôkaz bol pre
právne posúdenie nároku navrhovateľa irelevantný.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.,
konštatoval úspech odporcu, ktorý má právo na náhradu trov konania, avšak z obsahu spisu nevyplynulo,
žeby odporcovi v priebehu vedeného konania mali vzniknúť nejaké trovy. Z týchto dôvodov okresný súd
odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité

to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 16 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 10C/255/2012-28
zo dňa 2.1.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú námietku
zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.
nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 39 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti byť zaujatá,
ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci. Uvedené
skutočnosti viedli nadriadený súd k záveru (na č.l. 44 spisu), že nedošlo k relevantnému vzneseniu
námietky zaujatosti zo strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných
skutočností zo strany sudcu podľa § 15 O.s.p., a nadriadený súd preto nemá o čom rozhodovať. Práve
okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal -
bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu č.k. 10C/255/2012-28 zo dňa 2.1.2013, uznesením
KS Žilina 10Co/180/2013-45 zo dňa 24.4.2013.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková mala byť vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 7.5.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom vyjadrení

uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v prípade
obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom -, využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
keďže navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho
nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu 17Er/6166/2010. Ide o dôkaz, ktorý navrhovateľ
v návrhu na začatie konania označil podľa sp.zn. súdneho exekútora, okresný súd predmetný spis
vylustroval, stotožnil, pripojil pre účely súdneho konania, oboznámil sa s jeho obsahom. Z označeného
spisu krajský súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súd obdŕžal 13.12.2010, o tejto žiadosti exekučný súd rozhodol v lehote 15 dní,
keď vydal uznesenie sp.zn. 17Er/6166/2010-10 dňa 16.12.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, stalo sa tak v lehote 3 dní od doručenia žiadosti.
Proti uzneseniu navrhovateľ odvolanie nepodal. Ide o uznesenie právoplatné.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol v lehote 15 dní. K omeškaniu súdu s rozhodnutím o tejto
žiadosti nedošlo, skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania sa preukázali
ako tvrdenia nepravdivé.

Pokiaľ ide o vecnú stránku rozhodovania exekučného súdu - zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora, vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, z
ktorého právneho vzťahu vyvodil navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu
rozhodcovským súdom, bol postup exekučného súdu v celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou,
ale aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) a po konštatovaní, že priznáva zákonom nedovolené plnenie,
zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia. Navrhovateľ (v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní) tento záver exekučného súdu v dotknutom exekučnom konaní nespochybňoval,
ale akceptoval, odvolanie proti uzneseniu nepodal. Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia následné zastavenie exekúcie akceptuje procesný postup ustanovenia § 45 ods.
3 Exekučného poriadku.

Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania uviedol. Vychádzal prioritne z obsahu exekučného spisu ako
rozhodujúceho dôkazu. Údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia
vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov exekučného súdu v exekučnom konaní.

Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Keďže nebola splnená prioritná základná podmienka zodpovednostného vzťahu
- existencia nesprávneho úradného postupu, skúmanie ďalších zložiek (zákonných podmienok)
zodpovednostného vzťahu bolo nadbytočné.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní o návrhu aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p.
a vydal rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné
vyjadrenie k návrhu navrhovateľa predložil. Uvedené písomné vyjadrenie odporcu súd na pojednávaní
aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania
preukázaný ako neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .