Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207203776
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2207203776.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Evy Behranovej a JUDr. Márie Klepancovej, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev,
Bratislavská arcidiecéza, Špitálska 7, Bratislava - Staré mesto, IČO: 42 131 685, v konaní zastúpeného
advokátskou kanceláriou: MAPLE & FISH s.r.o., Rajská 15/A, Bratislava, proti žalovanému: Lesy
Slovenskej republiky, štátny podnik, SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, v konaní zastúpeného

advokátkou: JUDr. Eva Mihóková, Ul. 1. Mája 22, Zlaté Moravce, o vydanie nehnuteľnosti, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/105/2007-968 zo dňa 31. októbra
2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi

vlastníctvo nehnuteľnosti - parcela číslo 242/1, druh pozemku lesné porasty o výmere 10.350m2,
parcele registra „C“ vytvorenej na základe geometrického plánu č. 102/2007, dňa 07.11.2007 Bc. R.
R., autorizačne overeného Ing. K. M. dňa 07.11.2007 a úradne overeného bývalou Správou katastra
Dunajská Streda dňa 24.01.2008 pod č. 2115/07, Kraj Trnavský, Okres Dunajská Streda, Obec U.,
katastrálne územie F., vytvorenej z pôvodnej parcely registra „ E“ na mape určeného operátu ako
parcela č. 233/3 o výmere 10.350 m2, vedenej na LV č. XXXX, Okresného úradu Dunajská Streda, Kraj

Trnavský, Okres Dunajská Streda, Obec U., katastrálne územie F. spolu s nasledovnou dokumentáciou :
lesný hospodársky plán, evidencia ťažby dreva, evidencia plochy po ťažbe dreva, evidencia plochy
na zalesnenie, evidencia zalesňovania a prirodzeného zmladenia, evidencia pestebnej činnosti, výkaz
bilancie zalesňovacích povinností podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa, výkaz porastovej
evidencie ťažieb, výkaz porastovej evidencie zalesnenia, výkaz porastovej evidencie pestovnej činnosti,
výkaz evidencie úhrnných ročných výsledkov za kategóriu lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej

evidencie, výkaz vykonaných hospodárskych opatrení podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa za
príslušný rok, grafická evidencia, plochové tabuľky, porastové mapy, ťažbové mapy, projekty pestebnej,
ťažobnej a ostatnej činnosti, číselníky, karty pôvodu porastu, hlásenia na obvodný lesný úrad, bilancia
holín, priemerkovací manuál, súhlas na ťažbu dreva, evidencie požiarov a požiarna ochrana, evidencia
škôd pôsobených zverom, evidencia sadbového materiálu, záznamy priestupkového konania, ktorá k
nim prislúcha a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasťou rozsudku je geometrický

plán č. 102/2007, dňa 07.11.2007 Bc. R. R., autorizačne overeného Ing. K. M. dňa 07.11.2007 a
úradne overeného bývalou Správou katastra Dunajská Streda dňa 24.01.2008 pod č. 2115/07. O trovách
konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Predmetom konania je vydanie nehnuteľností postupom podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k

niektorým nehnuteľnostiam (reštitučný zákon). Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku skúmal,
či sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona. Podmienkou, aby savôbec oprávnená osoba mohla domáhať vydania nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona, je uplatnenie
nároku na vydanie nehnuteľností riadne a včas výzvou u povinnej osoby a následne si svoj nárok uplatniť
riadne a včas žalobou na súde. Ďalšou podmienkou je, aby žalobca preukázal, že je oprávnenou osobou

v zmysle reštitučného zákona. Preukázať musí, že o vydanie nehnuteľnosti požiadal osobu, ktorá je
osobou povinnou podľa reštitučného zákona. V neposlednom rade je potrebné, aby preukázal aj svoje
tvrdenie o tom, že žiada o vydanie nehnuteľnosti, ktorá podlieha vydaniu podľa reštitučného zákona.
Ohľadom výzvy, ktorou si žalobca uplatnil nárok na vydanie nehnuteľnosti, dospel súd prvého stupňa k
záveru,žežalobcasinárokovydanienehnuteľnostiuplatnilriadnoukvalifikovanouvýzvouaženeobstojí

tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca si nárok kvalifikovanou výzvou neuplatnil. Žalobca vo výzve
uviedol, že žiada o vydanie nehnuteľností, ktoré boli vedené v pozemnoknižnej vložke č. 103 kat. úz.
F.. Uviedol, že žiada o vydanie nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu bez náhrady v zmysle
zák. č. 14/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy), o čom svedčí aj zápis v pozemnoknižnej vložke.
Pripojil k výzve aj výpis z pznk. vložky č. 103 kat. úz. F., kde spomínaný dôvod je zapísaný. Pripojil
aj identifikáciu parciel a tiež LV č. XXXX. Reštitučný zákon neobsahuje žiadnu konkrétnu úpravu toho,

čo má výzva obsahovať. Jediná náležitosť, ktorú toto zákonné ustanovenie konkretizuje je písomná
forma výzvy. Žalobca vo výzve uviedol dostatočným spôsobom, čo žiada. Dostatočne určitým spôsobom
uviedol,prečotožiada,apreukázalajskutočnostipodľa§3reštitučnéhozákona,lebopreukázallistinami
pripojenými k výzve, akým spôsobom došlo k odňatiu vlastníctva. Preukázal, že vlastníctvo mu bolo
odňaté ako osobe oprávnenej a že o vydanie žiada osobu povinnú, ktorá vec spravovala v tom čase

a mala ju v držbe aj v správe. Odvolal sa na ustálené závery súdnej praxe, podľa ktorých stačí, ak
výzva obsahuje len odkaz na konkrétne pozemnoknižné vložky, v konkrétnom katastrálnom území,
uvedenie dôvodu, ktorým došlo k odňatiu vlastníctva, dokonca len odkaz na dokument zapísaný v
pozemnoknižných vložkách, z ktorého je tento dôvod zistiteľný (NS SR sp. zn. 4 Cdo/247/2009, I.
ÚS 12/2010 - 47, II. ÚS 42/2011, NS SR sp. zn. 1 Cdo/48/2009, IV.ÚS 27/2012, II.ÚS 42/2011). Súd

prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca si nárok na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva
k nim uplatnil kvalifikovanou výzvou, ktorá obsahuje tie náležitosti, ktoré reštitučný zákon č. 161/2005
Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vyžaduje(ďalej len reštitučný zákon). Žalovaný svoje dôkazné
bremeno o neexistencii dostatočne jasnej a určitej výzvy neuniesol. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou

bolo podanie výzvy na navrátenie vlastníctva včas. Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona lehota na
uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bola stanovená do 30.04.2006. Išlo o lehotu prekluzívnu.
Žalobca riadnu písomnú výzvu doručil žalovanému ako povinnej osobe dňa 21.03.2006, teda v zákonom
danej prekluzívnej lehote. Uvedené vyplýva z pripojených doručeniek. Nakoľko v zákonom stanovenej
lehote60dníododňadoručeniavýzvynebolamedzižalobcomakooprávnenouosobouuzavretádohoda

o vydaní nehnuteľnosti so žalovaným ako osobou povinnou, žalovaný si nárok na vydanie nehnuteľnosti
uplatnil na súde dňa 21.03.2007 ako to vyplýva z pripojenej pečiatky súdu, teda v zákonnej lehote 12
mesiacov odo dňa doručenia výzvy. Ďalšou podmienkou je podanie výzvy oprávnenou osobou. Žalobca
predloženými listinami preukázal, že je v zmysle zák. ust. § 2 ods. 2 reštitučného zákona je osobou
oprávnenou. Jednoznačne je preukázané, že pôvodným vlastníkom bolo Bratislavské prepoštstvo sv.

Martina, čo vyplýva jednoznačne z údajov z pozemnoknižnej vložke č. 1032 kat. úz. F. a jeho právnym
nástupcom je žalobca. Žalobca podľa predložených listín je registrovanou cirkvou so sídlom na území
SR, ktorá má právnu subjektivitu. Vyplýva to z pripojeného potvrdenia o právnej subjektivite ako aj z
pripojeného rozhodnutia o pridelení IČO a tiež z rozhodnutia o členení majetku podľa katastrálneho
územia. Bratislavské prepoštstvo pôvodne podliehalo pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy. Právnym

nástupcom Ostrihomskej diecézy sa stala Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza,
ktorej právnym nástupcom pre U. a kataster F. je žalobca. Súd prvého stupňa poukázal na rozsiahlu
konštantnú judikatúru (NS SR 2 Cdo 201/2009, NS SR 3 Cdo/200/2010, IV. ÚS/216/2011 - 36, III.
ÚS 373/2012, II. ÚS 42/2011 - 56). Výzva na vydanie nehnuteľností musí byť ďalej doručená osobe
povinnej. Povinnou osobou podľa ust. § 4 ods. 1 reštitučného zákona je právnická osoba, ktorá ku

dňu účinnosti reštitučného zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve SR, obce alebo nehnuteľnú
vec drží. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaný ku dňu účinnosti zákona spravoval
nehnuteľnosť, ktorú mala vo vlastníctve SR. Ak teda žalobca vyzval písomnou výzvou žalovaného,
vyzval osobu povinnú, lebo vyzval osobu, ktorá mala majetok SR v správe. Osobou, voči ktorej má
byť nárok uplatnený na súde nie je SR (prípadne SR v zastúpení ...), ale samotná právnická osoba,

ktorá má majetok v správe. Takou osobou v danom prípade je žalovaný. Nutné je poukázať tiež na to,
že ak by povinná osoba chcela výzve na vydanie vyhovieť, tak by dohodu uzatvárala povinná osoba,
ktorá má majetok štátu v správe i keď nebola vlastníkom, pretože takto to vyplýva zo zákonnej úpravy
reštitučného zákona. Poslednou podmienkou je odňatie vlastníckeho práva oprávnenej osobe v časerozhodnom a to v čase od 08.05.1945 do 01.01.1990. Vykonaným dokazovaním mal sú prvého stupňa
preukázané, že dňa 10.06.1932 bolo v pozemnoknižnej vložke č. 103 poznamenané, že tam zapísané
pozemky aj parc.č. 233/2 (teraz novovytvorenú parcela č. 242/1) sú podľa zák. č. 215/1919 zabrané a

že československý štátny pozemkový úrad tieto zamýšľa prevziať. Samotným týmto záborom nedošlo
k odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi žalobcu. Ak by bolo vlastníctvo v roku 1932
prešlo na štát, nemohlo dôjsť k revízii v roku 1948. Pod B5 je zapísané - podlieha revízii podľa zák. č.
142/47 - čd. 382/48. Ani tento zápis v pozemkovej knihe sám o sebe neznamená prevod vlastníctva
z právneho predchodcu žalobcu na štát. Samotným týmto záborom nedošlo k odňatiu vlastníckeho

práva právnemu predchodcovi žalobcu. Naviac zo zák. ust. § 6 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii
prvej pozemkovej reformy jasne vyplýva, že nehnuteľnosti podľa tohto zákona o revízii prechádzajú do
vlastníctva štátu až prevzatím. Zápis o vlastníctve na štát je v pozemnoknižnej vložke č. 103 až dňa
06.08.1957. Teda týmto dňom prešlo vlastníctvo na štát. Tento deň spadá do obdobia rozhodného, teda
od 08.05.1945 do 01.01.1990. V konaní ďalej nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že došlo k odňatiu
vlastníctva nehnuteľností za náhradu. Ohľadom námietky žalovaného, že zo zákonného ust. § 4 ods.

1 reštitučného zákona vyplýva správcovi ako povinnej osobe povinnosť uzavrieť s oprávnenou osobou
písomnú dohodu o vydaní nehnuteľnosti a žalobný návrh žalobcu k tomu nesmeruje, súd prvého stupňa
uviedol, že ustálená rozhodovacia činnosť súdov SR umožňuje domáhať sa navrátenie vlastníctva
oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona návrhom o vydanie nehnuteľnosti a prinavrátenie
vlastníctva oprávnenej osobe. Svedčia o tom aj samotné pripojené rozhodnutia súdov, na ktoré sa

odvoláva a ktoré pripojil nielen žalobca ale aj žalovaný. Ak sa teda žalobca rozhodol uplatniť si nárok
návrhom o vydanie nehnuteľnosti, postupoval správne. V súhrne všetkých týchto skutočností dospel súd
prvého stupňa k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná a preto jej bolo v celom rozsahu
vyhovené. O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej v zmysle §
151 ods. 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a tiež z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so žiadnou námietkou a preloženými
listinnými dôkazmi zo strany žalobcu, v predmetnom rozhodnutí ich ani bližšie neoznačil, iba všeobecne

odkázal na skoršie rozhodnutia iných súdov, čo robí celé rozhodnutie nepreskúmateľným. Opätovne
poukázal na skutočnosť, že oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona je registrovaná cirkev
so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá požadovanú nehnuteľnosť vlastnila v čase jej odňatia
v prospech štátu. Pozemnoknižným vlastníkom bolo Bratislavské prepošstvo sv. Martina, ktorý bol
samostatnou cirkevnou právnickou osobou, ktorá mohla samostatne nadobúdať vlastnícke právo a

konala vždy samostatne a nie v mene cirkvi ako takej. Žalobca v konaní žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal, že pozemnoknižný vlastník Bratislavské prepošstvo sv. Martina už v čase odňatia
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právne neexistovalo a samotný žalobca je jeho právnym
nástupcom v majetkovej oblasti. V príslušnej PKV č. 103 pre katastrálne územie F. nie je záznam o
vlastníctve žalobcu, žalobca v konaní nepredložil žiadnu písomnosť, resp. zmluvu, ktorá by dokazovala

jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti. Dôkazy, ktorými žalobca preukazuje svoje právne nástupníctvo po
bývalompozemnoknižnomvlastníkovi,niesúdôkazmipodľaplatnýchprávnychpredpisovvminulostiani
v súčasnosti. Uznesenie konferencie biskupov z roku 1995 o tom, že nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané
na Rímskokatolícku cirkev bez uvedenia farnosti alebo biskupstva, vedené na rímskokatolícke školy,
sirotince, zrušené rády, spolky a iné cirkevné organizácie patria do vlastníctva toho biskupstva, na území

ktorého sa nachádzajú, je v rozpore s kanonickým právom o samostatnej právnej subjektivite cirkevných
právnických osôb aj v rozpore s kompetenciami konferencie biskupov. Žalovaný ďalej zdôraznil, že
cirkevný obor Ministerstva SR nie je oprávnený potvrdzovať a rozhodovať o právnom nástupníctve
cirkevných osôb, ktorých evidenciu vedie. Možnosť nadobúdania vlastníctva k nehnuteľným veciam
na základe tzv. územného princípu, ktorý sa v reštitučných veciach objavuje výlučne iba u cirkevného

majetku, nemá oporu v žiadnom právnom predpise platnom v minulosti ani v súčasnosti. Dohoda Modus
vivendy nikdy nemala ani nemá charakter medzinárodnej zmluvy, nakoľko vznikla v procese výmeny
diplomatických nót a nikdy nebola ratifikovaná v zákonodarnom zbore, a dokonca ani nerieši majetkové
právne nástupníctvo k nehnuteľnostiam pôvodných cirkevných vlastníkov. Nesúhlasil s potvrdením
štátneho sekretariátu, oddelenia pre vzťahy so štátmi vydaného vo Vatikáne dňa 01.10.2011, ktoré

potvrdzuje legitímnosť nadobúdania vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam pôvodne patriacim
výlučne zahraničným cirkevným subjektom v prospech súčasných ôsmich cirkevných právnických
osôb, nakoľko vznik nových diecéz neznamená automaticky prechod vlastníckych práv k majetku,
ktorý sa nachádza na území novej diecézy, pretože k platnému nadobudnutiu vlastníckych právje potrebné právny úkon, vykonaný v súlade s právnym poriadkom štátu, na území ktorého sa
nehnuteľnosť nachádza. Predmetné potvrdenie je aj v rozpore s písomným stanoviskom Ostrihomsko-
budapeštianskeho arcibiskupa, podľa ktorého vlastnícke vzťahy pôvodných zahraničných cirkevných

osôb po vzniku samostatných diecéz na Slovensku neboli ničím dotknuté. Žalovaný sa tiež nestotožnil
s akceptovaním neunesenia dôkazného bremena žalobcom a to najmä v časti, že jemu bolo odňaté
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v rozhodnom období. Vzhľadom na tieto dôvody žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. zmeniť tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne.

Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a navrhol napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v konaní nebolo
preukázané, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, vydania ktorých sa domáha a ktorých vlastníkom
pôvodne bolo Bratislavské prepošstvo. Bratislavské prepošstvo bolo cirkevným subjektom a jeho
majetok bol majetkom cirkevným, čo nie je v konaní sporné. Po nástupe totalitného režimu Bratislavské

prepošstvo nevykonávalo svoju činnosť a po roku 1983, kedy bol prijatý nový Kódex kanonického práva,
došlo k zmene v postavení kapituly a boli vytvorené nové orgány. K zrušeniu Bratislavského prepošstva
nedošlo, toto fakticky prestalo vykonávať svoju činnosť aj funkciu a úlohy začali vykonávať iné cirkevné
útvary. Prijatím nového Kódexu kanonického práva sa prepošstvám už nepriznávala automaticky právna
subjektivita, ale priznanie právnej subjektivity bolo výlučne v právomoci diecézneho biskupa, ktorému

je prepošstvo podriadené. Oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona môže byť buď štátom
registrovaná cirkev ako taká alebo jej útvar, za predpokladu, že má vlastnú právnu subjektivitu. Prijatím
nového Kódexu kanonického práva stratili prepošstvá právnu subjektivitu, táto im mohla byť priznaná
jedine diecéznym biskupom, čo sa v danom prípade nestalo. Ak by aj Bratislavské prepošstvo naďalej
vykonávalo činnosť, nešlo by o subjekt spôsobilý domáhať sa vlastníckeho práva v zmysle reštitučného

zákona. Je výlučným oprávnením Rímskokatolíckej cirkvi, aby si sama usporiadala svoje vnútorné
záležitostiaspravovalasvojevnútornéveci,pričomsúčasťoutohtoprávajeajprávorozhodovaťootázke
vlastníckeho práva k cirkevnému majetku. Toto právo sa zaviazala Slovenská republika akceptovať v
Základnej zmluve uzavretej so Svätou stolicou. K obdobným záverom dospel aj NS SR v uznesení
zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 1 Cdo 48/2009, podľa ktorého právo na spravovanie vnútorných vecí patrí

do základných práv cirkví a náboženských spoločností a vyjadruje autonómiu cirkvi a náboženských
spoločnosti od štátu a jeho orgánov. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú osobitným
druhom právnických osôb, ktoré okrem svojho osobitného postavenia požívajú aj ďalšie práva priznané
právnickým osobám. Uvedené závery potvrdil aj ÚS SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 27/2012.
Čo sa týka predloženého potvrdenia vydaného MK SR, obdobné potvrdenia boli predložené aj v iných

reštitučných konaniach a doposielať neboli spochybnené ani zo strany NS SR či ÚS SR, práve naopak,
súdy z takýchto potvrdení vychádzali ako z postačujúceho a hodnoverného dôkazu na preukázanie
aktívnej legitimácie cirkevných subjektov. Žalovaný sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, ktorý
poukázal na to, že Konferencia biskupov Slovenska prekročila svoje právomoci. Predmetné uznesenie
bolo prijaté biskupmi Slovenskej republiky, v súlade s výkonom právomoci podľa Kódexu kanonického

práva. Aj v tomto prípade ide o správu vnútorných záležitostí, a teda o výlučné právo rímskokatolíckej
cirkvi rozhodnúť slobodne o svojom majetku. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného, že nedošlo k
poštátneniu nehnuteľnosti, nakoľko poštátnenie vyplýva priamo z PKV č. 103 k.ú. F. v časti B poradové
číslo 5 a 6, pričom ide o reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho
poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho
účastník konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 202 OSP), a to v zákonom stanovenej lehote - včas (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že je dôvodné rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0,
t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a jepotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktorý mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného
zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v

priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval
príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie
rozhodnutí súdom tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému

právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ÚS
6/0, z 13.03.2003). Odôvodnenie rozhodnutia má vysvetľujúcu povahu vo vzťahu k výroku rozhodnutia.
Kým vo výroku musí byť stručne a jasne formulované rozhodnutie súdu o predmete občianskeho
súdneho konania, aby výrok mohol byť vykonateľný, v odôvodnení má súd možnosť a zároveň aj

povinnosť vysvetliť výrok, teda zdôvodniť prečo rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti, objasniť
myšlienkové postupy súdu pri rozhodovaní danej veci a vyložiť pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť
tohto záverečného úsudku súdu. Táto časť rozhodnutia je veľmi významná z hľadiska presvedčivosti,
logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. V prípade, ak odôvodnenie nemá
všetky náležitosti vyžadované zákonom, alebo s výrokom nekorešponduje, resp. mu odporuje, nemôže

odôvodnenie plniť funkciu presvedčivosti a takisto rozhodnutie nie je preskúmateľné. Porušením práva
účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia
opravného prostriedku, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za zrozumiteľné, preskúmateľné
aj dostatočne odôvodnené, pričom sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobcu
dôkladne posúdil podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam(reštitučný zákon).
Súd prvého stupňa dostatočne konkrétne, určito a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a prečo. Súd prvého stupňa uviedol, prečo považoval žalobkyňu za osobu oprávnenú
na navrátenie vlastníctva, z akých dôvodov pri vyvodzovaní tohto záveru vychádzal, neopomenul
preskúmať aj ďalšie zákonom vyžadované podmienky - správnosť, úplnosť a včasnosť podania výzvy na
navrátenie majetku, ako aj preukázanie dôvodu predošlého odňatia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam.
Súd prvého stupňa len podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v

obdobných veciach a to za účelom zdôraznenia, že k rovnakým záverom dospeli aj funkčne nadriadené
súdy, pričom možno hovoriť o konštantnej judikatúre v tejto právnej otázke, od ktorej nie je dôvod sa
odkloniť ani v preskúmavanom prípade. Žalovaný okrem poukázania na nepreskúmateľnosť rozhodnutia
uvádza len opakovane tú argumentáciu, ktorú predniesol v konaní pred súdom prvého stupňa. Preto na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva nasledovné:

Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.Zákonvychádzazozásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,ktorávyplývazústavnéhoprincípunezávislosti
súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si urobí sudca o vykonaných dôkazoch

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska
pravdivosti, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, čo však neznamená ľubovôľu
súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a musí

byť preskúmateľná. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých
dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu dôvodný.

V podstate jedinou odvolacou námietkou žalovaného bola otázka aktívnej vecnej legitimácie, t.j. či
žalobcu možno považovať za oprávnenú osobu v zmysle reštitučného zákona.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je

potrebné zohľadniť celkový účel zákona, ktorým tak ako vo všetkých reštitučných zákonoch bolo aspoň
čiastočné napravenie a odstránenie krívd dotknutých subjektov (k tomu pozri napr. rozsudok NS SR,
sp. zn. 1 Cdo 247/2006). Je samozrejmé, že reštitučnému nároku možno priznať úspech len v rámci
ustanovení reštitučného zákona, pri ich aplikácii však nemožno vychádzať len z prísneho gramatického,
a ani z reštriktívneho výkladu. Preto nemožno vychádzať z názoru, podľa ktorého oprávnená osoba, tak

ako je registrovaná v súčasnosti, musela byť vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase odňatia. Je
totiž zjavne nelogické a nepravdepodobné, vzhľadom na historickoprávny vývoj jednak vlastníctva cirkvi
a tiež aj evidencie nehnuteľností, aby v pôvodných pozemkových knihách bol ako vlastník evidovaný
subjektstotožnýmoznačením,akojeterajšieoznačeniežalobcu,ktorésazmeniloipočastohtokonania,
reagujúc na nové členenie diecéz. Pôvodné útvary rímskokatolíckej cirkvi totiž až na ojedinelé výnimky

zanikli (zrušené zákonom č. 29/1951 Zb.), avšak bez toho, aby zanikol subjekt rímskokatolíckej cirkvi
ako takej. Vzťah cirkvi a štátu podliehal pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho
základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického
práva, tak ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus
vivendi. Na takomto princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. ods. 2 oznámenia

MZV SR č. 326/2001 Z.z. Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné
strany vzájomné uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických
osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa kánonického práva. Na rovnakom princípe
stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 119/2002 zo dňa 28.02.2003).

Odvolací súd v tejto súvislosti podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2
Cdo 208/2009, v ktorom súd dospel k záveru, že Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska
štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola

vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách
na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt
Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny či iné útvary mimo
územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de
iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29. mája 1922 a právne toto územie

aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej
a Rožňavskej diecéze dňa 2. septembra 1937. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou
stolicou na upravili medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra
1927, ktorá nadobudla platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v
článku I uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa

zaviazala, že žiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo
je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna československá diecéza nebude
presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa cirkevných
majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, až do dohody určenej včlánku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou
Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2.
septembra 1937, určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi

hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej
arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky.
Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej
administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej prisudzuje
Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa na území Slovenska, ktoré boli

dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a pripája k Trnavskej
arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú
na území Slovenska. Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc
slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum
sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou

Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej
viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g/), takže sa z nich musí aj v
súčasnosti vychádzať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je nepochybné,

že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a
náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na
základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne
zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú
kapitulu na Slovensku. Podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho

súdu zo dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica)
rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale
boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, že sú právnym
predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a
ústavy (kostoly, korporácie, benefícia, základiny a pod.) a že i platné právo priznávalo týmto ústavom

právnu subjektivitu, nebolo možné prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace,
neprestávali medzi sebou právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť,
ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo
svojej organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších
súdnych orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti, a stotožňuje sa s ňou, lebo

nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako jeho účelovým organizáciám, a je i v
súčasnosti naplnením idey spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej
kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale tiež i § 1, § 117 OSP a pod.)
k pôvodným cirkevným majetkom. Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal

už v podobnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28.
februára 2003, sp. zn. 3 Cdo 119/2002.

Odvolací súd podporne poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 1
Cdo 48/2009, v ktorom súd dospel k záveru, že za nehnuteľný majetok gréckokatolíckej cirkvi považoval

právny poriadok účinný v tzv. rozhodnom období vymedzenom v osobitnom predpise nielen
majetok zapísaný v pozemkovej knihe ako vlastníctvo tejto cirkvi alebo jej zložky a majetok zapísaný
ako vlastníctvo konkrétnych gréckokatolíckych inštitúcií (napr. nadácií, kostolov, fondov, spolkov), ale
tiež majetok zapísaný ako vlastníctvo akejkoľvek gréckokatolíckej inštitúcie. V uvedenom období bolo
potrebné majetok gréckokatolíckej školy považovať za majetok gréckokatolíckej cirkvi.

Ako jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného, pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných
súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného
zákona je za oprávnenú osobu, teda za aktívne vecne legitimovaný subjekt, potrebné považovať

Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá
diecéza) si reštitučný nárok uplatní. Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženský subjekt,
ktorého majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom a účelom), nemožno obísť,
aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného subjektu a zároveň, že ukončením jehočinnosti sa zmarili jeho účel a ciele fondu, bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. krivda
spáchaná na tomto subjekte predstavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť
nepochybne sledoval zámer reštitučného zákona. Iný výklad tohto zákona by znamenal nenaplnenie

základného princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení odňatého majetku
(porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 201/2009).

Žalovaný sa v odvolaní ako aj vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal
predloženia nejakého dokladu žalobcom, ktorý by preukazoval platné nadobudnutie vlastníckych práv

k sporným nehnuteľnostiam a to právnym úkonom, ktorý by bol v súlade s predpismi štátu, na území
ktorého sa predmetný majetok nachádza, teda predpismi SR o nadobúdaní vlastníctva. V čase, kedy
sporné nehnuteľnosti boli odňaté Bratislavskému prepošstvu sv. Martina, nemohla predsa nejaká iná
cirkevná právnická osoba nadobudnúť od Bratislavského prepošstva sv. Martina vlastníctvo k týmto
nehnuteľnostiam v súlade s právnym poriadkom SR. Ak teda dospejeme k záveru, že tomuto cirkevnému
subjektu boli sporné nehnuteľnosti odňaté spôsobom predpokladaným v § 3 reštitučného zákona, a teda

týmto bola spôsobená majetková krivda nielen tomuto cirkevnému subjektu ale celej rímskokatolíckej
cirkvi, ktorej súčasťou bol tento subjekt (súčasťou je bez ohľadu na to, či má alebo nemá vlastnú právnu
subjektivitu), a táto krivda sa má odstrániť podľa platného a účinného zákona navrátením vlastníctva,
niet rozumného dôvodu nepovažovať rímskokatolícku cirkev resp. ktorýkoľvek jej útvar, ktorý si určí v
rámci svojich vnútorných predpisov, za právneho nástupcu Bratislavského prepošstva sv. Martina na

účely určenia oprávnenej osoby v zmysle reštitučného zákona.

Neobstojí preto základná odvolacia námietka žalovaného, že súd prvého stupňa sa nesprávne
vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd nemohol
vychádzať z potvrdení, resp. vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska, či Ministerstva kultúry SR, súd

v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov tieto dôkazy zhodnotil v kontexte všetkých
ďalších dôkazov, neboli to teda jediné dôkazy, o ktoré oprel svoj záver o preukázaní aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Ako už bolo viackrát konštatované, vzťah cirkvi a štátu je založený na rešpektovaní
určitej vnútornej autonómie cirkvi, v rámci ktorej je vecou cirkvi, aby rozhodovala o svojom vnútornom
usporiadaní, a preto aj v tomto kontexte treba vnímať žalovaným namietané uznesenie Konferencie

biskupov Slovenska. Rovnako žalovaným namietané potvrdenie Ministerstva kultúry SR bolo vydané v
rámci povinnosti štátneho orgánu poskytovať súčinnosť vo veciach spadajúcich do jeho kompetencie.

Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolací súd ho v zmysle § 219
ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Podľa § 151 ods. 3 OSP veta prvá v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije.

Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci
samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa pri rozhodnutí o trovách konania postupoval podľa § 151 ods. 3 OSP, preto v zmysle
§ 224 ods. 4 OSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho
konania.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.