Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713204002
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6713204002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana, v právnej veci navrhovateľky R. J.,
rodenej N., narodenej XX. XX. XXXX, bytom O. č. XX, K., XXX XX B. J. republika, trvale bytom E., ul.
I. č. XXX/XX, zastúpená JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Dolný
Kubín, Radlinského 1716, 026 01, proti odporcovi V. J., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom I. ul.
č. XXX/XX, E., zastúpeného Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., so sídlom Námestie SNP 6/11, 960
01 Zvolen, v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu k družstevnému bytu, o odvolaní navrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/38/2013-98 z 18. 09. 2013, takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie návrhu vo veci samej nepripúšťa.

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,73 € na
účet právneho zástupcu odporcu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k
družstevnému bytu č. X, nachádzajúceho sa na 1. poschodí v dome č. XXX/XX, blok XX, na ulici A. I.

vo E. s tým, že výlučným nájomcom tohto bytu a členom Stavebného bytového družstva Zvolen bude
odporca; navrhovateľke právo na bytovú náhradu nepriznal; uložil jej povinnosť z predmetného bytu sa
vysťahovať a vypratať ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku; odporcovi právo na náhradu trov
konania voči navrhovateľke nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že účastníci uzavreli dňa 28. 06. 1986 manželstvo, počas ktorého
im bol pridelený a daný do nájmu družstevný byt v Z. Z.; tento následne v roku 1990 na základe
dohody o výmene bytov zamenili za byt, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, čím im ako bývalým

manželom vzniklo spoločné členstvo manželov v družstve a právo spoločného nájmu bytu manželov.
Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 11P/77/2011- 26 zo
dňa 25. 11. 2011, právoplatným 07. 12. 2011. Rozvedení manželia sa nedohodli ohľadom ďalšieho
nájmu predmetného bytu, preto bol každý z nich oprávnený podať takýto návrh na súd; súd preto návrhu
navrhovateľky na zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu vyhovel; neprihliadol na obranu
odporcu, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na podaní takéhoto návrhu.
Za výlučného nájomcu bytu a za jediného člena Stavebného bytového družstva Zvolen určil odporcu;

zobral do úvahy stanovisko prenajímateľa, navrhujúceho rozhodnúť v prospech toho z doterajších
nájomcov, u ktorého sú lepšie predpoklady na platenie nájomného, a ktorého život je v súlade s dobrými
mravmi; rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/70/97). Súd nemohol prihliadnuť na kritérium záujmu maloletých detí, pretože detiúčastníkov sú už plnoleté. Navrhovateľka je v súčasnosti zamestnaná v Českej republike a odporca
podniká ako živnostník, teda v zásade obaja by mali byť schopní uhrádzať nájomné a platby za služby
súvisiace s užívaním predmetného bytu; od rozvodu manželstva uhrádza tieto platby výlučne odporca,

ktorú skutočnosť vyhodnotil súd v prospech odporcu; napokon, navrhovateľka sa vyjadrila, že kým
nebude mať v byte zabezpečený kľud, nemieni tieto platby do budúcna platiť. Príčinu rozvratu vzťahov
medzi manželmi z rozvodového rozsudku nebolo možné zistiť, lebo tento neobsahoval odôvodnenie
a z obsahu celého rozvodového spisu bolo zistiteľné len to, že odporca po tom, čo navrhovateľka
opustila spoločnú domácnosť a odišla pracovať do zahraničia, nadviazal známosť s inou ženou; tvrdenia

navrhovateľky, že odporca ju fyzicky i verbálne napádal, zostali len v rovine jej tvrdení, pretože aj napriek
opakovaným výzvam súdu navrhovateľka pre ich preukázanie nič neurobila. Súd mal za to, že život
odporcu je v súlade s dobrými mravmi.
Byt,ktorýjepredmetomsúdnehokonania,účastnícinadobudlivýmenouzapredchádzajúcibyt,pridelený
im ako stabilizačný od vtedajšieho zamestnávateľa odporcu, a teda i kritérium komu, resp. z akých
dôvodov bol byt pôvodne pridelený, svedčí v prospech odporcu. V neposlednom rade súd prihliadol aj

na fakt, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou rodinného domu na N.; táto nehnuteľnosť je sčasti
obývaná synom účastníkov s rodinou, a pre potreby navrhovateľky pre účely celoročného bývania
je postačujúca; odporca nie je vlastníkom ani nájomcom akejkoľvek inej nehnuteľnosti a teda nemá
zabezpečené bývanie iným spôsobom. Obaja účastníci zhodne potvrdili, že v predmetnom byte býva
ich spoločná dcéra s priateľom, resp. v súčasnosti už so svojím manželom.

Kritérium schopnosti vyplatiť druhého účastníka z hodnoty členského podielu v družstve súd vyhodnotil
tak, že počas trvania manželstva vznikli záväzky z úverov, a preto pri vysporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, či už formou dohody alebo súdnym rozhodnutím, môže byť odporca
zaviazaný k ich splácaniu, čím dôjde k vyrovnaniu aktív i pasív v rámci bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.

V zmysle právnej úpravy pri zrušení práva spoločného nájmu bytu v zásade platí, že druhý rozvedený
manžel má právo na náhradný byt; len v prípade, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, môže
súd rozhodnúť, že má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie, resp. že mu bytová
náhrada nepatrí vôbec, a to v prípade, ak by bolo preukázané, že voči druhému manželovi alebo voči
blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, sa dopúšťal fyzického alebo psychického násilia.

V predmetnom konaní existencia fyzického alebo psychického násilia medzi účastníkmi preukázaná
nebola. Keďže navrhovateľka vlastní rodinný dom, súd jej nepriznal právo na bytovú náhradu; v zmysle
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej aj Českej republiky bytová náhrada nemusí byť (za použitia §
3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ďalej aj „OZ“) vôbec priznaná, pokiaľ manžel,
ktorý má byt vypratať, má iný byt; súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľke

právo na bytovú náhradu nepriznal a určil jej povinnosť z predmetného bytu sa vysťahovať v lehote 30
dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O. s. p.), pričom vychádzal z toho, že ktorýkoľvek z účastníkov v predmetnej veci

mal právo podať návrh na súd, pretože účastníci neboli schopní túto záležitosť vyriešiť mimosúdne
dohodou; súd v podstate nemal inú možnosť, ako po preukázaní potrebných skutočností zrušiť spoločný
nájom účastníkov k predmetnému bytu a určiť, kto z účastníkov sa stane výlučným nájomcom a členom
bytového družstva. Rozhodnutie v zásade závisí len na úvahe súdu, keď vychádza z preukázaných
skutkových okolností toho - ktorého jednotlivého prípadu a aj následne výrok o zabezpečení a forme

bytovejnáhradyzávisínaposúdenísúduvkaždomjednotlivomprípade.Všetkytietookolnostipovažoval
súd za dôvody hodného osobitného zreteľa, pre ktoré odporcovi právo na náhradu trov konania
nepriznal.
Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o § 871 ods. 1, 703 ods. 1,2, 705 ods. 2,3, 712 ods. 1, 712a ods.
8, § 3 ods. 1 OZ.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie. Namietla nesprávne a nedostatočne
zistený skutkový stav a z neho nesprávne vyvodené právne názory, keď súd sa pomerne jednostranne
vysporiadal s dôkazmi a tvrdeniami účastníkov najmä v prospech odporcu a niektoré okolnosti v jej
prospech opomenul. Nestotožnila sa aj s výrokmi o určení výlučného nájomcu a člena družstva v

osobe odporcu bez navrhovateľke priznanej bytovej náhrady; takéto rozhodnutie ju poškodzuje v jej
právach bývania. Podľa nej neobstojí záver súdu o väčšej zásluhe odporcu na nadobudnutí bytu, pretože
odporca, pokiaľ by v čase nadobudnutia bytu bol slobodný a bezdetný, tento byt pri vtedajšej štátnejbytovej politike by nedostal; práve vzhľadom na to, že bol ženatý s navrhovateľkou a mal dve deti z
manželstva, mohol vzniknúť nárok obom manželom na spoločný nájom k danému trojizbovému bytu.
Považovala za jednostranný aj argument o lepších podmienkach na platenie nájomného u odporcu,

pretože ona roky pred tým platila výdavky na byt, kým odporca bol nezamestnaný a nezarábal. Mala
viacero zamestnaní, aby uživila rodinu, a teda sa vo väčšom rozsahu podieľala na rodinnom rozpočte.
V nedávnom období zaplatila výmenu podlahy v byte, ktorú však odporca úmyselne ničil; ona tieto
skutočnosti súdu preukazovala fotografiami, s ktorými sa ale súd neoboznámil, čím nedostatočne zistil
skutkový stav. Súd nevzal do úvahy ani okolnosť, že odporca nie je dostatočne pripravený znášať

výdavky za byt a eventuálne aj vyplatiť jej hodnotu členského podielu v rámci BSM; túto okolnosť je
potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní, aby ani druhý z manželov nebol ukrátený na majetkovom alebo
peňažnom vysporiadaní.
Navrhovateľka nepovažuje život odporcu za súladný s dobrými mravmi, pretože rozvrat manželstva
vzhľadom na vzťah s inou ženou spôsobil on; uznala, že tieto dôvody nie sú uvedené v rozsudku o
rozvode, čo však neznamená, že neexistovali. Poukázala na to, že asi od roku 2007 začal prespávať

u svojej priateľky a návrh na rozvod bol podaný až v roku 2011; svoj vzťah k priateľke priznal aj vo
vyjadrení k návrhu na rozvod.
Za neprijateľné považovala aj správanie sa odporcu najmä pod vplyvom alkoholu, používajúc voči nej
fyzické násilie; svoje dôvody, prečo tieto situácie v danom čase neriešila oznámením na políciu, ale
útekom k jej rodine, vysvetľovala v priebehu konania, tieto tvrdenia však súd vôbec nerešpektoval a

tendenčne interpretoval skutkové okolnosti skôr v prospech odporcu. Odporca jej neumožňuje užívať
spoločný majetok, zamedzil jej prístup do spoločnej chaty, neumožnil jej užívať spoločné auto, správa
sa tak, ako by mu patrili všetky aktíva, získané za manželstva a jej nechal len dlhy, ktoré pravidelne platí,
aby predišla exekúcií. Takéto správanie nepovažuje z hľadiska dobrých mravov za prijateľné.
Poprela, že by mala vyriešenú bytovú otázku, súd sa uspokojil s tvrdením odporcu, že ňou zdedený dom

na N. je obývateľný a užívateľný; ona na zdokumentovanie reálnej situácie pripojila fotografie na CD
nosiči, ktoré založila do spisu. Súd sa s nimi neoboznámil, inak by zistil, v akom stave sa rodinný dom
nachádza. Ona bývanie v Slovenskej republike jednoznačne potrebuje, pretože je v Prahe z pracovných
dôvodov a priebežne sa vracia domov za rodinou a známymi a v budúcnosti sa natrvalo znova vráti.
Odporca má zabezpečené bývanie u svojej priateľky, s ktorou žije už cca 6 rokov, pričom fakt, že jeho

priateľka má iba nájomný byt, nič nemení na situácii, pretože aj predmetný vysporiadavaný byt je iba
nájomný a nie vo vlastníctve účastníkov.
Ak by súd rozhodol o určení výlučného nájomcu v prospech odporcu, mal by priznať bytovú náhradu v
podobe náhradného bytu navrhovateľke; neboli splnené podmienky pre nepriznanie a v tomto smere
je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; ak súd považoval za dostatočný dôvod,

že ona od rozvodu neplatila nájom, toto zistenie neobstojí v kontexte celej rodinnej situácie. Ona platila
pôžičky a úvery z manželstva aj po rozvode, čo taktiež neboli zanedbateľné čiastky; odporca jej veci z
bytu vyhadzoval a zariadenie ničil a poškodzoval, čo zdokumentovala na fotografiách, ktoré však súd
opomenul vyhodnotiť.
Rodinný dom v N. neobstojí ako primeraná bytová náhrada vzhľadom na nevyhovujúci technický stav,

neskolaudovanosť, užívanie inými rodinnými príslušníkmi atď.
Preto žiadala, napádajúc odvolaním rozsudok v celom jeho rozsahu, aby ho odvolací súd zmenil tak, že
jej návrhu vyhovie, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie.
Uplatnila si zároveň náhradu trov prvostupňového i druhostupňového konania, ktoré vyčíslila
nasledovne: súdny poplatok, trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci z neurčitej hodnoty

veci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 644/2004 Z. z.: prevzatie veci, zastúpenie na
pojednávaní 18. 09. 2013, spísanie odvolania, 1 úkon po 60 € + 7,81 € režijný paušál + 20 % DPH =
81,40 € x 3 = 244,20 €.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť, pretože prvostupňový súd

dostatočne zistil skutkový stav, tento po právnej stránke aj správne posúdil, keď v zmysle ustálenej
judikatúry vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti pre účely určenia, ktorý z účastníkov konania sa
má stať nájomcom predmetného družstevného bytu. Navrhovateľka uviedla v odvolaní tvrdenia, ktoré
uvádzalaužvpriebehuprvostupňovéhokonania,prvostupňovýsúdsasnimiriadnevysporiadaladospel
k správnemu právnemu názoru.

Súd vyriešil otázku, či k predmetnému bytu vzniklo právo spoločného nájmu v súlade s ustálenou
judikatúrou (4Cdo 70/97), vykonal dokazovanie za účelom zistenia, ktorý z účastníkov konania sa viac
pričinil o nadobudnutie práva predmetný byt užívať, komu, a za akých okolností bol pridelený, ako aj
zistenia ďalších okolností, rozhodných pre určenie, ktorý z rozvedených manželov má byt ďalej užívať.Nepoprel skutočnosť, že v čase nadobudnutia užívacieho práva k predmetnému družstevnému bytu
boli už štyria, avšak on sa o jeho nadobudnutie pričinil viac, pretože tento byt bol získaný z kvóty
stabilizačných bytov cez jeho zamestnávateľa Vojenské stavby Banská Bystrica na zasadnutí P-SBD

Banská Bystrica dňa 28. 06. 1988, z čoho vyplýva, že v prípade, že by v rozhodnom čase nebol
zamestnancom tohto štátneho podniku, neboli by nadobudli užívacie právo k tomuto bytu bez ohľadu
na to, že v tohto čase bol už ženatý s navrhovateľkou a mal s ňou dve deti. Rozhodnou skutočnosťou
pri posudzovaní okolností, kto sa viac pričinil o nadobudnutie užívacieho práva k bytu je práve jeho
vtedajšie zamestnanie a preto on mal väčšiu zásluhu na nadobudnutí tohto práva k predmetnému bytu.

Poprel tiež, že by sa navrhovateľka väčšou mierou podieľala na úhradách na nákladoch za užívanie bytu
a to či nájomného alebo platieb spojených s užívaním bytu; on sa podieľal tak počas manželstva, ako
aj po jeho zániku, pričom od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva tieto výdavky platí výlučne
on, ktoré skutočnosti aj preukázal (predložením šekových ústrižkov), a nepoprela ich ani samotná
navrhovateľka.
V súvislosti so schopnosťou platiť výdavky za byt v prípade určenia za výlučného nájomcu bolo potrebné

vziať do úvahy aj schopnosť navrhovateľky platiť nájomné za byt v Českej republike a súčasne aj v
Slovenskej republike, ale aj schopnosť odporcu, resp. navrhovateľky vyplatiť hodnotu členského podielu
v družstve; súd vyhodnotil, že obaja sú schopní znášať tieto výdavky, pretože sú zamestnaní a majú
pravidelný príjem, ale podmienky na platenie nájomného sú u odporcu vzhľadom na uvedené objektívne
podmienky lepšie ako u navrhovateľky, čo súd vyhodnotil správne.

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že súd nevykonal všetky dôkazy, poukázal na ustanovenie § 120 ods.
1 O. s. p. s tým, že súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; táto skutočnosť nemala vplyv
na rozhodnutie súdu o bytovej náhrade, pretože aj z vyjadrenia samotnej navrhovateľky vyplynulo,
že rodinný dom sa delí na dve časti, jedna jeho časť je obývateľná, býva v nej ich spoločný syn s
rodinou (zápisnica z pojednávania zo dňa 10. 07. 2013 strana 1). Ak túto skutočnosť súd vyhodnotil

ako dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o bytovej náhrade, rozhodol správne. On sám
nemá zabezpečené iné bývanie, nie je vlastníkom ani nájomcom iného bytu; jeho priateľka má nájomný
vzťah uzatvorený vždy na 3 roky, z čoho nemožno automaticky usudzovať, že jeho priateľka bývanie
zabezpečené má; poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 93/1993.
Zdôraznil, že rozvrat manželstva nastal oveľa skôr, ako bol podaný návrh na rozvod, navrhovateľka

sa v tomto čase už dlhodobo zdržiavala v Českej republike, on nadviazal vzťah s inou ženou až
následne, preto nemožno jeho správanie hodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Poprel fyzické
násilie z jeho strany; priznal, že hádky s navrhovateľkou boli verbálneho charakteru a v súčasnosti
takmer nekomunikujú. Poprel aj skutočnosť, že by jej mal nechať len dlhy a aktíva nadobudnuté počas
manželstva užíva výlučne on; o chatu doposiaľ neprejavila záujem, hnuteľné veci, ktoré tam boli, si

však zobrala. Jedno z dvoch osobných motorových vozidiel, ktorého je držiteľom práve navrhovateľka,
si zobrala; tieto skutočnosti však nepovažoval za smerodajné pre rozhodovanie v predmetnej veci.
Požiadal o náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,73 € na účet jeho právneho zástupcu, vedený
v G. banke, a. s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXX.

V priebehu odvolacieho konania navrhovateľka prostredníctvom nového právneho zástupcu - JUDr.
Jozefa Poláka - dňa 21. 07. 2014 návrh na začatie konania zobrala v celom rozsahu späť a žiadala,
aby Krajský súd Banská Bystrica, ako súd odvolací: 1. pripustil späťvzatie návrhu, 2. Konanie, vedené
na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17Co/10/2014 a na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 10C/38/2013 o zrušenie práva spoločného nájmu k družstevnému bytu zastavil, 3. zrušil

rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 10C/38/2013-98 zo dňa 18. 09. 2013 a 4. rozhodol o trovách
konania v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
ich náhradu. Žiadala, aby súd rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku.
Predložila plnú moc pre JUDr. Jozefa Poláka.
Krajský súd doručil späťvzatie návrhu odporcovi, ktorý listom z 02. 09. 2014 oznámil, že nesúhlasí so

späťvzatím návrhu na začatie konania a žiadal, aby súd vo veci konal a po právnom posúdení veci
rozsudok potvrdil.
Po doručení nesúhlasu odporcu právnemu zástupcovi navrhovateľky jej pôvodná právna zástupkyňa
JUDr. Dáša Brázdilová oznámila, že už navrhovateľku nezastupuje vzhľadom na výpoveď plnej moci zo
dňa 15. 07. 2014; právny zástupca navrhovateľky JUDr. Jozef Polák na výzvu krajského súdu oznámil,

že na podanom odvolaní trvá.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa§705ods.2,3 druhávetaObčianskehozákonníkaplatí,žeaksanedohodnúrozvedenímanželia,
ktorípočastrvaniamanželstvanadobudliprávonauzavretiezmluvyonájmedružstevnéhobytuavzniklo
im spoločné členstvo v družstve a právo spoločného nájmu bytu, rozhodne súd na návrh jedného z nich

o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne
aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme
súd zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa.

V danej veci sa navrhovateľka domáha zrušenia spoločného nájmu družstevného bytu s tým, že ju
súd určí za výlučnú nájomníčku bytu a jedinú členku bytového družstva. Súd prvého stupňa vykonal

rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v súhrne a vec aj správne právne posúdil; rozhodol
napadnutým rozsudkom, ktorý riadne a podrobne po skutkovej aj právnej stránke odôvodnil; odvolací
súd na dôvody prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu odkazuje, pretože sa s ním stotožňuje (§
219 ods. 2 O.s.p.).

V súdenej veci je nepochybne preukázané, že účastníci dňa 28. 06. 1986 uzavreli manželstvo, počas
ktorého im bol pridelený a daný do nájmu byt (vojenský stabilizačný) v Banskej Bystrici; tento byt v
roku 1990 na základe dohody o výmene bytov zamenili za družstevný byt vo N., ktorý je predmetom
tohto súdneho konania. P. ako bývalým manželom týmto vzniklo spoločné členstvo v družstve a
spoločný nájom bytu manželmi. Manželstvo účastníkov bolo dňa 07. 12. 2011 právoplatne rozvedené;

rozvedení manželia sa nedohodli ohľadne ďalšieho nájmu predmetného bytu, preto bol každý z nich
oprávnený podať návrh na súd; okresný súd návrhu v časti zrušenia práva spoločného nájmu účastníkov
konania k predmetnému družstevnému bytu správne rozhodol, keď neprihliadol na obranu odporcu,
že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na podaní takéhoto návrhu. Keďže pri určení, kto z
účastníkov sa stane výlučným nájomcom predmetného bytu a jediným členom stavebného bytového

družstvanemoholbraťdoúvahykritériumzáujmumaloletýchdetí,pretožedetiúčastníkovsúužplnoleté,
správne prihliadol na stanovisko prenajímateľa, navrhujúceho rozhodnúť v prospech toho z doterajších
nájomcov, u ktorého sú lepšie predpoklady na platenie nájomného, a ktorého život je v súlade s dobrými
mravmi. Obaja účastníci by mali byť schopní uhrádzať nájomné a platby za služby súvisiace s užívaním
bytu, a v podstate obidvaja žijú v súlade s dobrými mravmi.

Za takýchto okolností prvostupňový súd správne prihliadol na to, že od rozvodu manželstva uhrádza
platby výlučne odporca, že byt účastníci nadobudli výmenou za byt, ktorý bol pridelený od vtedajšieho
zamestnávateľa odporcu (vojenský stabilizačný byt), ako aj na to, že navrhovateľka je výlučnou
vlastníčkou obývateľného rodinného domu na N., pričom odporca nie je vlastníkom ani nájomcom

žiadnej nehnuteľnosti a teda nemá zabezpečené bývanie iným spôsobom.

Pokiaľ okresný súd za ďalšieho nájomcu bytu určil odporcu, i odvolací súd má za to, že pre takéto
rozhodnutie boli dané dostatočné dôvody; v tomto smere sa preto plne stotožňuje s vyhodnotením a
závermisúduprvéhostupňa,keďvpodstatevprospechodporcusvedčínielenstanoviskoprenajímateľa,

ale i ďalšie právne významné skutočnosti. K týmto patrí predovšetkým odchod navrhovateľky z bytu a
okolnosť, že od tejto doby byt uspokojuje výlučne potrebu bývania odporcu, resp. v súčasnosti plnoletej
dcéry účastníkov konania. Navrhovateľka dlhodobo žije a pracuje v zahraničí a v prípade návratu na
Slovensko resp. návštevy príbuzných si zabezpečuje svoju bytovú potrebu v rodinnom dome v jej
výlučnom vlastníctve.

Súd prvého stupňa sa v danej veci pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky riadil zákonnými a v súdnej
praxi zaužívanými zásadami; vyhodnotil ich správne a vo svojom rozhodnutí ich aj zrozumiteľne a
presvedčivo odôvodnil. Preto odvolací súd považuje toto rozhodnutie za vecne správne.

Knámietkenavrhovateľkyohľadomnevykonaniavšetkýchnavrhovanýchdôkazov jepotrebnéuviesť,že
podľa § 120 ods. 1 O.s.p. o tom, ktoré z účastníkmi navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, rozhoduje
súd; závisí to od potreby dokazovania a od skutočnosti, či tieto dôkazy sú alebo nie sú pre rozhodnutie
v danej veci podstatné a dôležité, či bez vykonania týchto dôkazov bude môcť vo veci rozhodnúť.Navrhovateľka vytýka súdu prvého stupňa, že nevykonal dôkazy, ktoré ona navrhla (neoboznámil a
nevyhodnotil fotografie ňou predložené), pričom vykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol odporca. Túto
námietku navrhovateľky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože nezistil pochybenie okresného

súdu v aplikácii procesných ustanovení v danej veci, ktorými by porušil základné práva navrhovateľky
na spravodlivý proces.

Okresný súd náhradu trov konania odporcovi za použitia ust. § 150 ods. 1 O.s.p voči navrhovateľke
nepriznal. Odporca sa neodvolal ani proti tomuto výroku rozsudku; navrhovateľka žiadala pri zmene

rozsudku okresného odvolacím súdom priznať jej aj trovy prvostupňového konania. Odvolací súd tento
výrok preskúmal ako výrok súvisiaci (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); konanie o zrušenie spoločného
nájmu bytu je sporovým konaním, pri ktorom sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje zásada
úspešnosti konania. Vo výnimočných prípadoch, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, zákon
umožňuje náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti nepriznať. Pri posudzovaní
okolností, hodných osobitného zreteľa, treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde
a ich postoj v konaní. Ak ktorýkoľvek z účastníkov bol oprávnený podať návrh na súd, keďže účastníci
neboli schopní túto záležitosť vyriešiť mimosúdne dohodou a súd v zásade nemal inú možnosť, ako po
preukázaní všetkých skutočností zrušiť spoločný nájom účastníkov k bytu, pričom určenie výlučného
nájomcu a jediného člena bytového družstva, ako aj rozhodnutie o bytovej náhrade v zásade záviselo

len na úvahe súdu, je daná existencia okolností hodných osobitného zreteľa, pre ktoré odporcovi právo
na náhradu trov konania nepriznal.
Odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, a to aj
vo výroku o trovách prvostupňového konania, pretože nezistil dôvody na jeho zmenu (§ 220 O.s.p.) ani
na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a v
odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal uplatnené a správne vyčíslené trovy konania za jeden
úkon právnej pomoci z neurčitej hodnoty veci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 644/2004 Z. z. - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 60,07 € + 20% DPH vo výške 12,01€ +

8,04 € režijný paušál + 20 % DPH 1,61, € = 81,73 € na účet jeho právneho zástupcu, vedený v Tatra
banke, a. s., č. ú. 2928888907/1100, VS: 15413.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.