Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/68/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712211369
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712211369.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25,
Bratislava, IČO: 35 804 598, zast. advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava,
IČO: 36 865 141, proti povinnej: Q. S., K.. XX.XX.XXXX, O. Q. XXX/X, Q., v konaní vedenom pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava pod sp. zn. EX
8739/12, o vymoženie 465,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Michalovce č.k. 8Er/435/2012-11 zo dňa 09.08.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že súdny exekútor dňa 24.07.2012 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Bratislava sp. zn. SR 04819/11 z 24.06.2011. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), § 52 - 54 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OZ“), § 2, § 9 ods. 2 písm. j) a y), § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a uviedol, že v predmetnej exekučnej veci bola dňa 06.07.2010
uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXX. V zmysle bodu 16 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru sa obidve zmluvné strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Zo zmluvy vyplýva, že povinný si zobral úver vo výške 300 Eur, pričom sa zaviazal zaplatiť
poplatok vo výške 288 Eur. Predmetný úver mal splatiť v 12 mesačných splátkach po 49 Eur. Rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 04819/11 bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 465
Eur spolu s príslušenstvom. Z odôvodnenia rozsudku podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že suma
465 Eur pozostáva z istiny vo výške 441 Eur a poplatku za upomienku vo výške 24 Eur. Zmluva je v
záhlaví označená ako úverová zmluva uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda
malo by sa jednať o absolútny obchod, ktorý by sa mal výlučne spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka tak, ako sa zmluvné strany dohodli v čl. 16 všeobecných podmienok. Súd prvého stupňa
ďalej konštatoval, že zo zmluvy žiadnym spôsobom nevyplýva, že by bol úver poskytnutý povinnému
na výkon povolania. Samotné označenie kolónky v zmluve, že úver bol poskytnutý na výkon povolania
nepostačuje na preukázanie toho, že by úver skutočne bol na tento účel použitý. Súd prvého stupňa preto
vyhodnotil zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko oprávnený vystupuje ako dodávateľ,
ktorý poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a povinný vystupuje

ako spotrebiteľ, ktorý predmetnú zmluvu uzavrel ako fyzická osoba. Súd prvého stupňa preto na uvedený
právny vzťah použil spotrebiteľské právne normy, teda zákon č. 129/2010 Z.z., Občiansky zákonník ako
aj smernicu Rady EÚ č. 93/13/1984 EHS.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že úverová zmluva obsahuje niekoľko neprijateľných podmienok. V
prvom rade poukázal na odplatu za poskytnutý úver, ktorej výška bola 96 % z ceny úveru, čo považoval
za neprijateľne vysokú odplatu. Vzhľadom na to, že z rozhodcovského rozsudku nebolo možné zistiť,
ktorá suma predstavuje nesplatený úver, a ktorá poplatok za jeho poskytnutie, nebolo možné jednotlivé
sumy oddeliť, a tak nebolo možné oddeliť dovolené plnenie od plnenia právom nedovoleného. Ďalej
poukázal na neprimerane vysoké úroky z omeškania, ktoré mali byť nanajvýš 9 % ročne, a nie 0,25 %
denne, t.j. 91,25 % ročne ako boli priznané rozhodcovským rozsudkom, a uvedené úroky súd posúdil
ako rozporné s dobrými mravmi. Zistil ďalej, že zmluva neobsahuje RPMN, a preto sa úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov, a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto z týchto dôvodov žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa vyjadrenia oprávneného exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok)
a zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že súd na správne zistený skutkový
stav nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale má za to, že uvedené ustanovenie súd
nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia posudzuje exekučný titul z formálnej a
materiálnej stránky. Formálne preskúmanie sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí
ako ich vyžaduje § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmaním materiálnej stránky exekučný
súd zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s
dobrými mravmi). Podľa oprávneného exekučný súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie.
V rámci materiálneho prieskumu sa exekučný súd musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného
titulu, odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie,
t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je
v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V
rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného
exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov, teda nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia a poukázal na
nález Ústavného súdu SR ÚS 5/2000 uverejnený pod č. 18/2000. Spôsobom právneho posúdenia
správnosti výroku rozhodcovského súdu súd ukrátil účastníkov exekučného konania, ktorí sa mohli
vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolacom konaní, pričom civilné konanie je dvojinštančné
a postupom súdu došlo k pozbaveniu práva účastníka na prejednanie veci. Exekučný súd rozhodoval
o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho,
aby na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v danej veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách
o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom
zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej oprávnený uviedol, že rozhodnutie má aj procesnú vadu, ktorá
spočíva v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré musí byť v zmysle zákonnej
úpravy tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov konania vzbudzovalo dôveru v jeho zákonnosť
a správnosť. Súd sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie, že právny vzťah je
vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadol a náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených
právnym predpisom na jeho vznik. V odôvodnení rozhodnutia absentuje postup, na základe ktorého
súd dospel k aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd vôbec neposudzoval okolnosti rozhodné
pre uzatvorenie zmluvy a podľa názoru oprávneného na takéto posudzovanie v exekučnom konaní ani
nemá priestor. Podľa vyjadrenia oprávneného rozhodnutie súdu je tak založené na konštatovaní, ktoré
nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Oprávnený tiež namietal postup
súdu, ktorý zrušil celé rozhodnutie rozhodcovského súdu v rozpore so zásadou pacta sunt servanda. V

prípade, ak súd posudzoval exekučný titul aj z jeho vecnej a právnej stránky, mohol a mal posudzovať aj
to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle
aj vykonať dokazovanie. Nie každý rozpor so zákonom vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu,
pretože v civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Súd
má pri rozhodovaní postupovať tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplývajúcej
zásady vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne. Ak súd prvého stupňa konštatoval
neplatnosť právneho úkonu a exekučné konanie zastavil, pozbavil oprávneného práva domáhať sa
plnenia, nakoľko existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata).

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že odvolaniu nemožno v
celom rozsahu vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd"), ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len
"O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne
zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych ustanovení právnych predpisov, ktoré aj správne
vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval.

Oprávnený v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský
rozsudok sp. zn. SR 04819/11 zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým
mravom, a pre nesúlad so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie,
na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu. Odvolanie oprávneného z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov preto nemožno považovať za opodstatnené.

Podľa § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu oprávnenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania,
a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ ZRK
alebo či nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom a či vec je (bola) spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní
(§ 1 ods. 1 ZRK), keďže súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP ukladá exekučnému
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných
podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj § 45 ZRK - z ktorého súd pri rozhodovaní
v danej veci správne vychádzal, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku a zahŕňa v sebe prieskumný inštitút umožňujúci exekučnému súdu posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť
ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, preto exekučný súd nie je ním v
zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti
rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým
je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú
otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 EP).
Ak rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie alebo ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky,
ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a/ a b/ ZRK, rovnako ak súd zistí, že plnenie, na
ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo zastavenie exekučného konania súdom (ak už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie), pričom nie je podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku
súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv zákon vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako
tzv. slabšej zmluvnej strany (toto postavenie vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ je z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení a nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom), a tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania
monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. V § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (OZ) zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide
o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods.
2 OZ).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).

Súd prvého stupňa v posudzovanej veci konal v súlade so zákonom, pokiaľ pri svojom rozhodovaní
podrobil osobitnej súdnej kontrole zmluvné podmienky v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej
medzi účastníkmi dňa 06.07.2010 berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky založený, a správne posudzoval aj rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ZRK
a pri aplikácii ust. § 44 ods. 2 EP, ktoré zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie tým, že mu umožňuje uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v takom prípade, ak zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom. V danej veci zistené nedostatky exekučného titulu a nesúlad rozhodcovského rozsudku so
zákonom aj podľa názoru odvolacieho súdu predstavujú prekážku postupu exekučného konania a
vykonania exekúcie pre chýbajúci hmotnoprávny (materiálny) predpoklad prípustnosti exekúcie.

Námietky oprávnenej uvedené v odvolaní nie sú dôvodné a nespochybňujú správnosť skutkových a
právnych záverov súdu prvého stupňa, na ktorých je rozhodnutie založené. Nedôvodná je i námietka
oprávneného, že postupom súdu v exekučnom konaní a posudzovaním súladu rozhodcovského
rozsudku so zákonom došlo k nahradeniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ZRK, čo je (podľa názoru oprávnenej) v rozpore s obsahom a účelom zákona o
rozhodcovskom konaní. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že exekučný súd preskúmaním
náležitostí exekučného titulu neprekročil svoju právomoc zverenú mu zákonom, keďže má právo
preskúmavať súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie, ale tiež kedykoľvek
v priebehu exekučného konania (ak už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie), a je
oprávnený žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, alebo
v ktoromkoľvek štádiu exekučné konanie zastaviť na návrh účastníka alebo aj bez návrhu účastníka, ak
zistí niektorý z dôvodov podľa § 57 ods. 1 a 2 EP, a ako už bolo uvedené, nie je pritom vôbec podstatné,
že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

Výkon práv oprávnenej v tomto konaní založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorou povinná
ako spotrebiteľ nie je viazaná, je nezlučiteľný i s normami úniového práva na ochranu spotrebiteľa -
Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, v ktorej sa opakovane zdôrazňuje požiadavka, aby
vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom
Únie a v súlade s touto požiadavkou povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu v súlade s cieľom
smernice zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a
v rámci exekučného konania posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o
právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ako aj povinnosť tohto súdu v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského
rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s úniovým právom (pozri
rozsudok vo veci C- 243/08 zo 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi a iné).

So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ po zistení, že rozhodcovský
rozsudok pre nesúlad so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, podľa § 44 ods. 2 EP žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Za dôležitú odvolací súd považuje aj skutočnosť, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú
vypracované tak malými písmenami a v takom hustom riadkovaní, že bez lupy je takmer nečitateľná,
takže je veľmi iluzórne, že povinný mal možnosť si prílohu zmluvy riadne prečítať, čo samo o sebe
znamená vyhotovenie zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť zmluvných
dojednaní podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom konania preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.