Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/211/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110215843
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2110215843.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO : 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO : 36 864 421, proti povinnej B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom K., U. XXXX/X, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, o 996 eur s príslušenstvom
a trov konania, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 1. marca 2012 č. k. 8

Er/480/2010-11 a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením po vydaní poverenia č. 5207093166 z 26.7.2010 na
vykonanie exekúcie zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.
zn. EX/7417/10. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 25 ods. 1 a 2 z. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o

rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 1 písm.
q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Skutkovo
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR/19823/2009 z
27.11.2009. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere č. 2560204 z 20.1.2009,

ktorú povinná riadne a včas neplnila. Súd dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou je
spotrebiteľský, pretože oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a povinná bola fyzická osoba - nepodnikateľ. V samotnej zmluve bola pritom povinná označená
identifikačnými znakmi pre fyzické osoby. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, v ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, ktoré
vzniknú zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom

konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Prvostupňový súd dospel k záveru, že takto
koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ možnosť obsahpredloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť,
čím je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým

exekučným titulom. Na základe uvedeného prvostupňový súd exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu podala odvolanie oprávnená. V odvolaní uviedla dôvody odvolania. Dôvod odvolania v
zmysle § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku zdôvodnila tým, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému,
komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK a

nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci, v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý
musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste
a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní

stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju
v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou

všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť
všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovaťzákonnosťrozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenírozhodcovského

rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať
priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnená
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak

oprávnená uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Poukázala na rovnakú záväznosť rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Odvolateľka žiadala, aby všeobecný súd postupom podľa § 109
ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie
o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá

Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne
aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery týchto subjektov práva v
právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s

§ 221 ods. 1 písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
odôvodňovala odvolateľka tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK
tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45 ods. 2 citovaného
zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom

konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45
ods.2ZoKRsvýznamom§40ZoKRvspojenís§43citovanéhozákonaavytvoriltakkomplexnýsystém,
ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu, alebo exekučného konania, realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia,

len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoKR.
Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolateľka uviedla, že exekučný
súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality,

ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľka poukázala na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je
možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade
žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl.

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl.
1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou
zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by

mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade exekučný súd
použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a
preto toto jeho iné postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá
jej právom patrí, a to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno
ospravedlniťjejinýmpostavením(vtomtoprípadepostavenímpodnikateľskéhosubjektu),pretožetakýto
dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného

odlišného zaobchádzania. Odvolateľka ďalej poukázala na to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil
na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne
nemožné. Všetky citované rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých,
ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre nich. Pokiaľ ide o princíp rovnosti zbraní, Európsky súd
pre ľudské práva v Štrasburgu ho považuje za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a

porušením tohto princípu rovnosti zbraní bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého postavenia,
ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán v konaní a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Záruky ustanovené v čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne konania, ale aj na štádiá,
ktoré im predchádzajú, a ktoré po nich nasledujú. Článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na exekučné
konania nasledujúce po vyhlásení rozsudku. Odvolateľka namietala, že nemala možnosť reagovať na

akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jej
právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup,
ktorý si zvolil exekučný súd, navyše dáva nezákonne povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnená nebola ako
účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje

o jej právach. Nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov, tvrdení, nemala možnosť sa k
týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom
dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže byť v
tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať
pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. f), že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolateľka uviedla, že súd v
napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek predchádzajúcej

argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí
odvolateľka, že je platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku
sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť

len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ.
Odvolateľka nesúhlasila s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient

si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.
Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľskýchúveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené

so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľka
poukázala na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i

ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľka rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úroku z omeškania. Poukázala na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ani zo zákona ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej

sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa nej rozhodnutie
Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase,
keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu

o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o
úverezaväzujeamusísibyťvedomýnásledkovvprípaderiadnehoavčasnéhoneplneniatohtozáväzku.
Kpoplatkuzaposkytnutieúveruakpoplatkuzazasielanieupomienok(vtýchtočastiachkonajúcisúdtiež
zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu poukázala
na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v

danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku
za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere a povinná sa zaviazala uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade
porušenia zmluvných podmienok 1,99 eur. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom

a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o
nej rozhodol, preto exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,návrhnavykonanieexekúcieaexekučnýtitul,pričompoveriťexekútoranavykonanieexekúcie
môže iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere žiadala odvolací súd,

aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania podala oprávnená návrh na prerušenie konania. Navrhla konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení : 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?, 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? V uvedenom podaní oprávnená doplnila odvolacie dôvody,
pričom navrhla, aby súd vychádzal z návrhu oprávnenej a dôsledne uplatňoval právo Európskej únievrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Poukázala na to, že smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám.Smernicanemôžeukladaťpovinnostijednotlivcovi,takžesanaňuakotakúnemožnoodvolávať

(ods. 20 rozsudku Súdneho dvora EÚ, C-91/92, Faccini Dori, zo 14.7.1994). Poukázala na viaceré
nejasnosti právneho základu (smernice rady 93/13/EHS) a jej interpretácie Súdnym dvorom EÚ a
všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok
veriteľov.

Povinná sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O. s. p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§

204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníčkou konania (§ 201 O. s. p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p. a § 45 ods.
3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k

záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu prvého stupňa v jeho
rozhodnutí.

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s.
p. Ústavnému súdu Slovenskej republiky pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného

poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota

neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK, v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej

republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia

proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravnéprostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

§ 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako
by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať
z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu
dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm.

a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. § 45 ZoRK
potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje

len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK
neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie

je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do
funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom, ako je to v prípade
sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne
posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené
a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú

otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny
rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by bolo nelogické, aby
exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by

bol postup, podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a
pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej strane, aj po udelení
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného
konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné
konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na

to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Navyše, vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa

v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné

ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát
zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom, môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že

vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto

podmienkou viazaný.Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s. r. o. proti D. A., kde
uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez

návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

V tej súvislosti tiež odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 78/11 kde ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené

aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako
exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt,
resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru
ústavného súdu nebolo žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho
rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky III.

ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R 74/2012 ( ako 3 M Cdo 11/2010 : Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo
zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v
ustanovení § 45 ZoRK),
v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Odvolací súd preto s poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.

Zo zmluvy o úvere č. 2560204 z 20.1.2009 vyplýva, že oprávnená sa zaviazala, že poskytne povinnej
úver vo výške 500 eur a povinná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi 12 mesačných splátok po 82 eur. Podľa
obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých

bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú
riešené cestou príslušného súdu alebo pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a. s., pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Z formy a obsahu zmluvy
je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravenú a
dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym

podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52
ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 OZ. Jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvypodstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods. 1, 2 a 3 OZ). Oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď
vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ a povinná, ktorá pri uzatváraní a plnení

predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, vystupovala v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Keďže predmetnou zmluvou o
úvere sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky
zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku, a dospel k súladnému
záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na argumentáciu
prvostupňového súdu, ktorá bola založená na konštatovaní, že formulácia rozhodcovskej doložky
ako zmluvnej podmienky v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach, inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,

a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, je skutočne
neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ a ako taká je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 OZ neplatná a bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

Podľa § 53 ods. 1 až 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy), spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,

zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.Podľa§53ods.4písm.r)OZzaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluvesa
považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, účinnej od 21.4.1993, o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods.1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery

spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak

celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie, na rozdiel od nariadenia, pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady

neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.ESĽP v rozsudku z 27. 6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách)interpretovaťich,pokiaľjetomožné,vosvetlepresnéhozneniaaúčelusmernice.Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia

spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom,
je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci,
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Okrem toho, táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne

sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.

že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ, keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj

za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani

právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky,
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie
na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 MCdo/20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na
zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods.
1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúciepodľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov

zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu

dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom

v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,
ktorá mala byť podľa odvolateľky Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie

písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v

rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k
záveru,žekeďžerozhodcovskádoložkavbode18.Všeobecnýchpodmienokposkytovaniaúverunebola
so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na
konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.

Zákonnevylučuje,abyajvspotrebiteľskejzmluvebolaplatnesospotrebiteľkoudojednanározhodcovská
doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.
Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky(pozrinapr.UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Cdo/1/2012
a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľkou potrebné posúdiť ako

akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľkou sa
táto snažila získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniachoprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady
93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré

je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy

ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 18.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľkou nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď

prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľky nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľky Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok,
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede, je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súddospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v
tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na
základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potrebyzačaťprejudiciálnekonaniejeplnevsúladesdoktrínouacteéclaireakoajsdoktrínouacteclairé,
ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína

acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej,
nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa
„problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína
acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie

konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva
natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. zamietol.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.