Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 8C/112/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215643
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Balážová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2015:6612215643.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudcom JUDr. Magdalénou Balážovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,
IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44
Eur proti žalovanej z a m i e t a.
Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca doručil Okresnému súdu Lučenec dňa 27.09.2012 žalobu, ktorou sa domáhal vyhlásenia

medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu ktorá mu vznikla
nesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduLučenec,pretožetentonerozhodoložiadostioudelení
poverenia na vykonanie exekúcie pre jeho pohľadávku vzniknutú neplnením zo záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. 6290006 podľa ktorej dlžníkom (povinným bol Y. T., W. XX.XX.XXXX a exekučné
konanie bolo vedené pod sp.zn. EX 17746/2010).

Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej

ujmy vo výške 940,44 Eur.

Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V
súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol
písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli
rešpektované zmluvné dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre

svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku: vyplývajúceho zo zmluvy o úvere, alebo neúplnej
zmenky, ktorou zabezpečil svoj iný záväzkový vzťah (zmluva o úvere - citovaná vyššie).

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku platného od 01.06.2011 a od 01.06.2010 do 31.05.2011 je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
po uplynutí zákonom stanovenej doby.
Žalobca v konaní tvrdil, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom

príslušného návrhu na vykonanie exekúcie na ktorom by bol vyznačený dátum jeho doručenia súdu.
Tvrdil, že v uvedenej veci neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočným prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď ním prejednávané veci nevykazovali prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovali si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca tvrdil, že
mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca, pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného

systému sumu 40 Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a
pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie dodržal zákonom stanovenú dobu.

Žalobca uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len z nepomernými ťažkosťami.
Hmotná škoda pozostávala zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom žalobca uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a

dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady resp. pracovné a
obchodné zmluvy. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného

čl. 6 ods. I. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to,
že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku
povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného,
keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú

situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu,
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich
orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil požiadavkou
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy s
poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp.zn.: III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III.
ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-35 a III. ÚS 82/03-25.
Žalobca mal za to, že na každý rok označený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje

satisfakcia vo výške 20.000 Sk t. j. cca 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná
však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Preto je nutné deklarovať porušenie práva

žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,
deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej

súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, žiadala žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrýmimravmi, danosť príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalovaná
uviedla, že lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby
moli súdu objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo

rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k
nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok
spĺňa všetky kritériá zákonnosti. Žalovaná mala za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku platného pred dňom 01.06.2011 vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na

udelenie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S
poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02 dospela žalovaná k záveru, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná taktiež
tvrdila, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keď žalobca

nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že
by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP
či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže
mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri

roky pred dňom, kedy bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná
uviedla, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody. Mala za to, že akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelné, keďže žalobca ako
spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva

informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalovaná mala za to, že požadovať
paušálne sumy za žalobcom veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú
škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami. Žalovaná tiež uviedla, že žalobca nepreukázal tak
vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu súdom. Každé

prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660 Eur na základe nálezov
Ústavného súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu,
zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti, či sa jedná o
právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011
žalovaná uviedla, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a

nedôvery sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť - právnická osoba. Žalobca nekonkretizoval, v čom spočíval „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov“ žalobcu ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
neuvádzal kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej

súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti
na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, respektíve možnosť podania
ústavnej sťažnosti. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III. ÚS
69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať

iba jemu. V druhom rade, mala za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej
republiky. Žalovaná s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012 uviedla, že žalobca
a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy

konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V tomto
prípadeajsúdnamocmusípozornejšieskúmaťakékoľvekpodaniažalobcu.Sprihliadnutímnapopísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok za náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala

žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu, už samotné konštatovanie porušenia práva
musí byť považované za dostačujúce.Súd v konaní rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania uznesením č.k 8C/112/2012-87
zo dňa 09.07.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k
41Co/67/2015-145 zo dňa 28.05.2015 tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania zmietol.

Prvostupňové uznesenie nadobudlo právoplatnosť 04.06.2015.

Súd vytýčil termín pojednávania na deň 24.06.2015. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny
zástupca žalobcu dňa 18.06.2015, neúčasť neospravedlnil, pojednávanie žiadal odročiť, znovu doručil
návrh o prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach,

ktoré navrhla položiť žalovaná - Slovenská republika, zastúpená ministerstvom spravodlivosti SR.
Žalovaná prevzala predvolanie na pojednávanie dňa 18.06.2015, svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnila emailom doručeným súdu dňa 22.06.2015.
Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.) súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z
dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd
pojednával v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním žaloby, návrhu žalovanej na spojenie vecí, vyjadrenia žalovanej
k žalobe z 11.03.2014, listu Európskej komisie, článku v denníku Sme zo 16.07.2012, podstatného

obsahu písomných vyjadrení žalobcu a žalovanej, úradného záznamu na č.l. 8 spisu a po vyhodnotení
všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie
§ 132 O.s.p. mal súd preukázané:

Nahliadnutím do spisu Okresného súdu Lučenec Spr. 1213/2012 súd zistil, že žalobca podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku žalovanej dňa 23.04.2012, žalobca doručil súdu žalobu na začatie
konania dňa 27.09.2012, čiže pred uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania návrhu na predbežné
prerokovanie nároku. Súd mal za to, že ku dňu rozhodovania o žalobe žalobcu už bolo zrejmé, že
žalovaná nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania neuspokojila, čo vyplynulo z písomného

vyjadreniažalovanej,hoci6mesačnálehotanapredbežnéprerokovanienárokuvčaserozhodnutiasúdu
ešte neuplynula, súd z písomného vyjadrenia žalovanej k žalobe, nepovažoval žalobu za predčasne
podanú.

Lustráciou v registri Okresného súdu Lučenec (exekučného súdu) vykonanou dňa 09.10.2012 súd zistil,

že sa nevedie žiadne konanie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO: 35 807 598 so sídlom
Pribinova ulica č. 25, 811 09 Bratislava proti povinnému Y. T., W. XX.XX.XXXX o vymoženie peňažnej
pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného.

Súd dňa 16.08.2013 vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy oznámil sídlo okresného

súdu, ktorý bol exekučným súdom vo vedenom exekučnom konaní sp.zn. EX17746/2010 proti
povinnému Y. T., W. XX.XX.XXXX. Žalobca na výzvu súdu nereagoval, nestalo sa tak ani po urgencii zo
dňa 18.09.2013 ktorú prevzal dňa 23.09.2013. Súd uznesením č.k. 8C/112/2012-31 zo dňa 13.11.2013
uložil žalobcovi poriadkovú pokutu vo výške 50 Eur z dôvodu, že neoznámil sídlo exekučného súdu.
Žalobca podal proti uzneseniu odvolanie dňa 10.12.2013 a toto uznesenie bolo potvrdené Krajským

súdom Banská Bystrica uznesením č.k.15Co/89/2014-46 dňa 30.04.2014.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,

2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote
treba uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnicaalebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Samotnýžalobcauvádzalznenie ustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood01.06.2011
"Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie." Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených".

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplývala skutočnosť, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011,
kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v

namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.

Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá
konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré

sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)."

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky

prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na udelenie poverenia uplatnil svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o

existencii nezákonného rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento
zákonneustanovujeinak,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmožnouplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené prenezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto
orgánu.

Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu nie
je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe.

Zároveň v tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra

2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn.
3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010,
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v

takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojich žalobných návrhoch namietal
prieťahy v konaní, žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri

posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáhal náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom

vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Žalovaná tvrdila, že žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s

príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu
dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku oddlžníkažalobcuatvrdeniu,žerozhodnutievpodobezamietnutiažiadostioudeleniepovereniaspôsobuje
nevymožiteľnosť pohľadávky, poukázal žalovaný na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský

rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti
poukázalnajudikatúruzaoberajúcusatoutootázkounapr.uznesenieKSvTrnavezodňa31.05.2012sp.
zn. 10CoE 308/2011, či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012. Žalobca mal
možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Na

základe všetkých uvedených skutočností bola toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak
vznik a ani výšku škody.

Podľa § 4 ods.1 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom ku dňu namietania nesprávneho úradného postupu vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu namietania nesprávneho úradného postupu

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 4 citovaného zákona účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem
existencie nesprávneho úradného postupu, nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej
ujmy preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,

je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Súd mal v konaní preukázané, že výzvou zo dňa 16.08.2013 vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby do

15 dní od doručenia tejto výzvy súdu oznámil sídlo Okresného súdu na ktorom bolo vedené exekučné
konanie sp.zn. EX 17746/2010 proti povinnému Y. T., W. XX.XX.XXXX (č.l. 28 spisu). Výzva bola
doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 21.08.2013, nereagoval na ňu a výzvou - urgenciou zo dňa
18.09.2013 bol právny zástupca žalobcu opäť súdom vyzvaný na oznámenie sídla exekučného súdu
pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty 50 Eur (č.l. 30 spisu). Právny zástupca žalobcu neoznámil

údaje týkajúce sa sídla exekučného súdu.

Súd zistil, že síce právny zástupca žalobcu nesplnil povinnosť opakovane mu uloženú súdom, avšak
žalobca v žalobe označil exekučný súd, ktorého nesprávnym úradným postupom mu mala vzniknúťškoda a nemajetková ujma podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Povinnosťou žalobcu, vychádzajúc z ust. § 79 ods.
1 O.s.p., je pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti. Rozhodujúcimi skutočnosťami rozumieme také

skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok navrhovateľa čo do jeho základu a výšky. Táto povinnosť
žalobcu poskytnúť súdu potrebné skutkové poznatky pravdivým opísaním rozhodujúcich skutočností je v
procesnejteóriioznačovanáakopovinnosťtvrdenia.Žalobcasisplnilitzv.dôkaznúpovinnosť,t.j.označil
v návrhu dôkaz, ktorého sa dovoláva (súdny spis exekučného súdu - Okresného súdu Lučenec). Súd
poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia i dôkazná povinnosť sú procesnými povinnosťami účastníka bez

ich splnenia je ich jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti spravidla
neunesenie dôkazného tvrdenia a dôkazného bremena, čo v sporovom konaní vedie v konečnom
dôsledku k neúspechu v spore.

Súd preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, meritom veci sa nezaoberal, keď zistil, že žalobca
v konaní neudržal dôkazné bremeno, nepreukázal, že Okresný súd Lučenec je súdom exekučným, na

ktorom bolo vedené exekučné konanie sp.zn. EX 17746/2010 proti povinnému Y. T., W. XX.XX.XXXX.
Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech

nemal.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,
je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia§ 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaná bola v konaní úspešná. Náhradu trov konania si uplatnila, ale ich nevyčíslila s poukazom
na § 151 ods. 2 O.s.p., pričom súd konštatuje, že žiadne trovy jej v konaní nevznikli, pojednávania sa
nezúčastnila. Z týchto dôvodov súd úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, Ul. Dr.Herza
14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne
v troch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu , ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým , že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v

§ 221 ods. 1 , b) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.