Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/104/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812208544

Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8812208544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia,
a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná 9, 811 07

Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanému: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. F. XXX/XX, N. nad R.,
o zaplatenie 857,92 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou č. k. 10C/886/2012-40 zo dňa 07.01.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalobca n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 710,81 eura, kapitalizovaný denný úrok z omeškania vo výške 77,77 eura, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 710,81 eura od 11.08.2012 do zaplatenia, to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol.

Vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 126,66 eura do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 497 Obchodného zákonníka, §§ 39; 53 ods. 1 až 3, ods. 5,

6; 54 ods. 1, 2; 517 ods. 1, 2; 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, §2 písm. a); 3 ods. 1, 2; 4 ods. 2 až
4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

Konštatoval, že vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá úverová
zmluva,predmetomktorejboloposkytnutieúveružalovanému,ktorýsahozaviazalvrátiťzastanovených
podmienok. Keďže si túto svoju povinnosť neplnil, žalobca dňa 30.08.2011 zosplatnil celý úver a vyzval
žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy.Súd prvého stupňa sa zaoberal jednotlivými nárokmi tvoriacimi žalovanú sumu, v súvislosti s čím
konštatoval, že v zmysle úverovej zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.199,- eura,
ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 24 mesačných splátkach po 65,82 eura pri celkových nákladoch

spotrebiteľa 1.579,68 eura. Keďže žalovaný si svoju povinnosť splácať úver dohodnutými splátkami
neplnil, žalobca zosplatnil celý úver a vyzval žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy.

Ako vyplýva zo splátkového kalendára a špecifikácie žalovanej sumy, žalovaný uhradil žalobcovi celkom
sumu 691,68 eura.

Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal sadzbou dohodnutého úroku z úveru, ktorá predstavovala 26,74
% ročne.

Z internetovej stránky NBS preveroval súd prvého stupňa úrokové miery podobného úveru v bankách
a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov v decembri 2010 činil úrok 12,89
% ročne.

Z toho je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade o viac ako
dvojnásobok prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvého stupňa konštatoval, že dohoda o výške úrokov musí byť v
súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa
31.7.2009).

Vzhľadom na vyššie uvedené závery považoval dohodu o výške úrokov nad 12,89 % ročne za absolútne
neplatnú. Ako primerané súd určil úroky vo výške 12,89 % ročne. V zmluve dohodnutý požadovaný úrok
z úveru za celé obdobie poskytnutia predstavoval sumu 380,68 eur pri úrokovej miere 26,74 % ročne,
pričom žalobcovi vznikol opodstatnený nárok len pri úrokovej miere 12,89 % ročne, teda žalobca mal
nárok len na 48,20 % uplatňovaného úroku (12,89% x 100 / 26,74% = 48,20 %), teda 48,20 % zo sumy

380,68 eura, čo predstavuje sumu 183,49 eura.

Žalovaný by mal zaplatiť na úrok z úveru pri sadzbe 12,89 % iba sumu 183,49 eura, nie však sumu
požadovanú žalobcom vo výške 380,68 eura.

Preto súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti sumy 147,11 eura (rozdiel medzi žalobcom
požadovaným úrokom z úveru a úrokom, ktorý má podľa názoru súdu žalovaný uhradiť 330,60 eura -

183,49 eura = 147,11 eura).

Nárok žalobcu na zvyšnú časť istiny považoval súd prvého stupňa za dôvodný a v tejto časti žalobe
vyhovel.

Vzhľadom na vyššie uvedené zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 710,81 eura a čo do zvyšku
žalobu žalobcu zamietol.

Ďalším žalobcom uplatneným nárokom bola suma 77,77 eura predstavujúca vyčíslený úrok z omeškania
od 30.08.2011 do 10.08.2012, ktorá suma bola vyčíslená pri výške úroku z omeškania 9,5 % ročne.

V súvislosti s týmto nárokom žalobcu súd prvého stupňa konštatoval, že takáto výška úroku z omeškania
je v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995Z. z., keďže ku dňu omeškania (dňa 30.08.2012) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky vo výške 1,5 % ročne a zákonné úroky z omeškania boli vo výške 9,5 % ročne.

Preto súd prvého stupňa zaviazal žalovaného aj na úhradu úroku z omeškania vo výške požadovanej

žalobcom a neprevyšujúcej zákonné úroky z omeškania zo sumy priznanej istiny od 11.08.2011 až do
zaplatenia.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.

Konštatoval, že z uplatnenej sumy 857,92 eura a úroku z omeškania v sume 77,77 eura a ďalším
príslušenstvom žalobcovi bolo priznaných 710,81 eura a úrok z omeškania v sume 77,77 eura spolu s

ďalším príslušenstvom. Žalobcov úspech tak predstavoval 82,85 % a neúspech 17,15 %.

Po odrátaní neúspechu žalobcu v konaní od jeho úspechu (82,85 %-17,15 %), tento účastník má právo
na náhradu 65,70 % trov konania.

Právny zástupca žalobcu si vyčíslil trovy právneho zastúpenia celkovo v sume 141,79 eura zo základu
857,92 eura.

Pri plnom úspechu žalobcu v konaní by žalobcovi patrili trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej
služby po 51,45 eura - prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd podľa § 10 ods. 1,
§ 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, za režijné paušály v sume 2 x 7,63 eura podľa § 16 ods.
3 vyhlášky a DPH v sume 23,63 eura podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Žalobcovi by tak patrili trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 141,79 eura.

Žalobcovi vznikli trovy konania aj v súvislosti so zaplateným súdnym poplatkom za návrh vo výške 51,-
eur.

Keďže žalobca má právo na náhradu 65,70 % zo súdneho poplatku 51,- eur, čo vo finančnom vyjadrení
predstavuje čiastku 33,50 eura a 65,70 % z trov právneho zastúpenia vo výške 141,79 eura, čo vo

finančnom vyjadrení predstavuje čiastku 93,16 eura, t.j. spolu 126,66 eura, na náhradu trov zaviazal v
prevažnej miere neúspešného žalovaného.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v proti výroku o trovách
konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní namietal, že účastníkom konania sa odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 psím. h) O.s.p. súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil vec, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý považoval dohodu o výške úrokov nad 12,89

% ročne za absolútne neplatnú. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a uviedol,
že novela Občianskeho zákonníka (zákon č. 129/2010 Z. z. ) s účinnosťou od 01.07.2010 (opäť) zmenila
znenie § 53 odseku 6.. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. zrušil nariadenie vlády
SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovovala výška, ktorú nesmela prevýšiť odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru. Nový zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v § 2 písm. g)vymedzuje, čo je potrebné rozumieť celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úverom a v § 19 upravuje ročnú percentuálnu mieru nákladov spotrebiteľského úveru.

V zmysle platného § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je

poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom zákon bližšie nekonkretizuje,
do akej miery možno odplatu za obdobné spotrebiteľské úvery obvykle poskytované v príslušnom
období na finančnom trhu prevýšiť. Zákonodarca v súvislosti s posudzovaním „obdobnosti prípadov“
ustanovuje, že treba prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia

jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Z toho vyplýva, že je
potrebné zisťovať, ako odplata sa na finančnom trhu požaduje pri poskytnutí finančných prostriedkov
spotrebiteľovi v určitom konkrétnom prípade, a to vzhľadom na uvedené kritériá.

Z právnej úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že zákon žalobcovi výslovne umožňoval,
aby odplata (t. j. úrok z úveru) za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšovala odplatu obvykle
považovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch, pričom však túto nesmie prevýšiť „podstatne“.

Preto žalobca namieta záver súdu prvého stupňa, že primeraným v danom prípade je úrok poskytovaný
bankami v obdobných prípadoch v danom období 12,89 % ročne, a tým záver, že dohoda o výške
úrokov nad 12,89 % ročne je absolútne neplatná, nakoľko toto tvrdenie je v rozpore s ust. § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.06.2010. Daná úroková miera je vyššia ako úroková
miera pri obdobných úveroch aj vzhľadom na klientov, keďže ide o klientov, ktorí by od banky úver

pravdepodobne nedostali, resp. nedostali tak rýchlo a jednoducho. Preto možno považovať danú výšku
úroku za primeranú. AK by sa prihliadlo na maximálnu výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského
úveru vypočítanú zo súhrnných údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1.
štvrťrok 2010 podľa už zrušeného nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., tak pri ostatných spotrebiteľských
úveroch neuvedených v riadku 1 až 5 vo výške do 1.500,- eur vrátane, maximálna výška odplaty pri

zmluvnej splatnosti od 1 do 5 rokov je 76 %, čo znamená, že odplata, ktorá bola v danom prípade vo
výške 31,70 %, by bola dvojnásobne nižšia, než bola maximálna výška odplaty stanovená.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a vyhovel žalobe v celom rozsahu, vrátane uplatnených trov prvostupňového konania.

Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania celkom vo výške 29,57 eura.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia §
10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. vo veci nenariadil odvolacie

pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 10.06.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolaním nebol napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti, preto sa rozsudok stal v tejto časti
právoplatným (§ 206 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na
týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými a k
odvolacím námíektam žalobcu len na doplnenie konštatuje:Podľaustanovenia§497Obchodnéhozákonníka,zmluvouoúveresazaväzujeveriteľ,ženapožiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ustanovenia § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia
zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť,
aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom

záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť;
prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne
o znížení odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom
rozsahu, ako bol podľa rozhodnutia súdu povinný, dodávateľ je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť
spotrebiteľoviplnenie,ktorépresahujevýškuposkytnutýchpeňažnýchprostriedkovaprimeranejodplaty.

Podľa ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolací súd zo spisu zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa 10.08.2012, doručenou súdu prvého stupňa
dňa 17.08.2012, domáhal od žalovaného zaplatenia istiny pozostávajúcej z dlžnej sumy úveru bez
úrokov do času zosplatnenia vo výške 730,92 eura, úroku zo zosplentnej istiny vo výške127,- eur a

úroku z omeškania od zosplatnenia do dňa podania žaloby vo výške 77,77 eura titulom úverovej zmluvy
č. 4012027380, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 07.12.2010.Podľa predmetnej úverovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.199,- eura, ktorý mal
žalovaný zaplatiť v počte splátok 24, mesačne vo výške 65,82 eura.

Pre neplatenie úveru bol žalovaný žalobcom listom zo dňa 30.08.2011 vyzvaný k splateniu celého

zostatku úveru vo výške 1.412,96 eura do 15 dní od odoslania výzvy.

Zo zmluvy vyplýva, že úrok z úveru požadovaný žalobcom v danom prípade je vo výške 26,74 % ročne.

Súd prvého stupňa správne zistil, že úrokové miery podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom
úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov v decembri 2010 boli vo výške 12,89 % ročne, t. j. dohodnutý
úrok v predmetnej spotrebiteľskej zmluve viac ako o 100 % prevyšoval úrokové miery podobného úveru
v bankách.

Pokiaľ žalobca poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, z jeho znenia jednoznačne
vyplýva, že ... nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Úrok vo výške rovnajúcej sa dvojnásobku úroku bánk je možné nepochybne považovať za úrok (odplatu)
podstatne prevyšujúcu odplatu obvykle požadovanú bankami.

Preto je odvolacia námietka žalobcu nedôvodná v tom smere, že úrok z daného úveru je primeraný.

Súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ úrok nad 12,89 % považoval v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka za rozporný s dobrými mravmi, a preto za absolútne neplatný.

Takúto výšku úroku nemožno považovať za nerozpornú s dobrými mravmi a za súladnú so zákonom
ani pri úvere zo strany nebankového subjektu a z dôvodov namietaných žalobcom. Vo veciach tzv.
nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie
úroky. Rozhodne nie však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. Žiadne iné osobitosti, ktoré by mali
odôvodniť prípustnosť vyššej výške úroku v priebehu konania žalobca nepreukázal. Úrok z úveru, ktorý

viac ako 2-násobne prekračuje úrokovú mieru dohodnutú pri úveroch, ktoré poskytovali banky, nie je
akceptovateľný.

K odvolacej námietke žalobcu, ktorý poukázal na maximálnu výšku odplaty vypočítanú zo súhrnných
údajov o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi za I. štvrťrok 2010, ktorá bola podľa
tvrdeniažalobcu76%,apretoúrokdohodnutýsožalovanýmbolopolovicunižší,akoodplatapodľatohto

prehľadu, odvolací súd konštatuje nedôvodnosť tejto odvolacej námietky jednak z dôvodu, že zmluva
o úvere bola uzavretá v 4. štvrťroku 2010, a nie v 1. štvrťroku 2010, na údaje ktoré žalobca poukázal
a zároveň odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ nerozlišuje inštitút úrokovej sadzby, t. j. úroky za
poskytnutý úver a inštitút ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN).

Zákonodarca stanovil administratívny strop na RPMN, nie na úroky. RPMN zahŕňa aj poplatky a obdobie

splácania. Ide o celkové náklady na úver.

Aj v prípade, ak by žalobca poskytol údaje o maximálnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského
úveru týkajúcu sa obdobia 4. štvrťroka 2010, uvedené by nemalo vplyv na správny záver súdu prvého
stupňa o tom, že dohoda o výške úrokov je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, prieči
sa dobrým mravom a takýto právny úkon je absolútne neplatný.Správnemu rozhodnutiu o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správne rozhodnutie o
trovách konania.

Súd prvého stupňa správne aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 142 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku.

Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 857,92 eura a kapitalizovaný úrok z omeškania 77,77 eura.

Žalobcovi bol priznaný nárok na zaplatenie sumy 710,81 eura a sumy 77,77 eura.

Pomer úspechu a neúspechu žalobcu je 82,85 % ku 17,15 % = 65,70 %.

Pri tarifnej hodnote veci 857,92 eura odmena za jeden úkon právnej služby je 51,45 eura.

Za 2 úkony - prevzatie a príprava + písomné podanie na súd by patrilo žalobcovi 51,45 x 2 = 102,90

eura + 2 x režijný paušál á 7,63 eura = 15,26 + 20 % DPH zo 102,90 + 15,26 = 23,63 eura.

Spolu by patrili žalobcovi trovy vo výške 141,79 eura.

Podľa pomeru úspechu: 65,70 % zo súdneho poplatku zaplateného vo výške 51,- eur = 33,50 eura a
65,70 % z titulu trov právneho zastúpenia uplatnených vo výške 141,79 eura = 93,16 eura.

Preto správne priznal trovy celkom vo výške 33,50 + 93,16 = 126,66 eura.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadnu takú
relevantnú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ustanovenia §
219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku.

V odvolacom konaní neúspešný žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho konania nemá právo na
náhradu trov konania a úspešný žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd
vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.