Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/127/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220724
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220724.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/446/2012-45 zo dňa 19. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a ustanovenia § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uviedol, že navrhovateľ

sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 13. 11. 2012 domáhal od odporcu zaplatenia sumy
3528,84 eur titulom náhrady majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy sumy 705,77 eur, a to z
dôvodu, že Okresnú súd Komárno v exekučnej veci č. k. 9Er/805/2010 viac ako 265 dní nerozhodol
o návrhu na udelenie poverenia. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomným
vyjadrením odporcu k návrhu zo dňa 07. 02. 2014 a exekučným spisom Okresného súdu Komárno č.
k. 9Er/805/2010 a zistil tento skutkový a právny stav:

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 21. 09. 2012 domáhal náhrady škody spôsobenej navrhovateľovi pri
uskutočňovaní a správy pri vymáhaní pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ďalej sa navrhovateľ domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že v zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Výšku sumy

navrhovateľ odôvodnil tým, že Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o prieťahoch v konaní priznal
sťažovateľovi satisfakciu 20.000,- Sk, t. j. 660,- eur na rok. Keďže exekučný súd (Okresný súd Komárno)
bol bezdôvodne nečinný viac ako 265 dní, prináleží navrhovateľovi náhrada 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou) vo výške 705,77 eur.Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/805/2010 súd zistil, že žiadosť súdneho
exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny

exekútor na Okresnom súdu Komárno dňa 19. 10. 2010 a tiež to, že túto sumu súdneho exekútora súd
uznesením zo dňa 14. 03. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa 08. 02. 2012 zastavil,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2012. Poznamenal, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie

nepodal, čím akceptoval záver súdu) a tiež nie je dôvodné tvrdenie navrhovateľa uvedené v návrhu,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 14. 03.
2011, keď uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia, nakoľko z exekučného spisu vyplývajú iné
dátumy, z čoho tiež vyplýva zmätočnosť návrhu a nepresnosť, a preto vznik akýchkoľvek trov spojených
nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojený so správou a vymáhaním pohľadávky, ktoré
vyčíslil navrhovateľ sumou 705,77 eur, si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na

súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
povereniarozhodol.Súdprvéhostupňasastotožnil sargumentáciouodporcupokiaľsatýkaskutočnosti,
že 15 dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na
prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie zamietne,
čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15 dňová lehota je uvedená iba v druhej vete § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí
súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia, a teda zákon pre prípad, že súd zaujme
právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho
žiadosti neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Navrhovateľ žiadnym dôkazom
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, a príčinnú súvislosť medzi

vznikomškodyaskutočnosťou,ktorájuspôsobila,atonapriektomu,ženavrhovateľjevkonaníten,ktorý
má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. V súvislosti s nemajetkovou ujmou vyjadrenou
v peniazoch, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, súd konštatoval, že tento nárok navrhovateľa nie je
dôvodný, lebo súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR

za prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. A
pokiaľbynavrhovateľovinejakánemajetkováujmavznikla,tátonebolaspôsobenánesprávnymúradným
postupom, ale výlučne podaním neodôvodneného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného
oprávneného - navrhovateľa. Samotná nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania

nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolnosti, ktoré v tejto veci záviseli od
súdneho exekútora a samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, oprávnený prostredníctvom svojho

právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 07. 04. 2011 a svoj nárok na náhradu škody navrhovateľ uplatnil
na súde dňa 21. 09. 2012 tak, že nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1
zákona č. 514/03 Z. z., ktorá je trojročná. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. §
142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo

mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že účastníkomkonania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).
Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak

škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vzniklipoškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 1,2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného
konania), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie (ods. 2).

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkomkonania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 265 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie

na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
19. 10. 2010 k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd
rozhodol uznesením zo dňa 14. 03. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietol. Oprávnený proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal. Ak teda súd vydal dňa 14. 03. 2011
uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, rozhodol tak v primeranej
lehote necelých päť mesiace od podania návrhu exekučnému súdu. Správne konštatoval súd, že nebolo
preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté
s omeškaním až 265 dní od jej podania.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti

skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 265 dní nebolo preukázané a toto
tvrdenieiodvolacísúdpovažujezanepravdivé.Vdanejveciiodvolacísúdjetohonázoru,žekebyajbolo
preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia,
túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s

dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním
zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu exekučného súdu v
danej veci podať opravný prostriedok, čo nevyužil a nepodal odvolanie proti uzneseniu súdu o zamietnutí
návrhu. Exekučné konanie je zastavené uznesením zo dňa 08. 02. 2012 a vec je právoplatne skončená

(právoplatné dňa 15. 02. 2012).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie
exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,

lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej

rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotnéhopráva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného

vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na

súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa

výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého

stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný odporca si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd podľa

§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.