Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/192/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203634
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom
MinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župnénámestie13,81311Bratislava,IČO:00166073,
o 4 901,74 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. augusta
2014 č. k. 11C/230/2014-83 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd
určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej lehote. Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozsudkom rozhodol, že
žalovaná je povinná zaplatiť jej z titulu majetkovej škody sumu 4 084,78 eur a z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 816,96 eur. Toto rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne podľa ustanovení § 3 ods. 1

písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 2
ZoZzŠ (zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov)
v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2012, § 44 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1 a 2 E.p.
(zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti) v znení účinnom od 1.6.2010 do
31.5.2011 keď vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.
Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp.

zn. 24Er/680/2010 (správne malo byť uvedené 13Er 57/2011) zistil, že exekútor doručil exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 18. januára 2011 a exekučný súd túto
žiadosť zamietol 27. januára 2011 (správne malo byť uvedené 28.6.2011). Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 E.p., nakoľko exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok (podľa § 41 ods. 2 písm. d) E.p.), na udelenie poverenia lehota neexistovala, zákon určoval
lehotu na vydanie poverenia len na základe iných exekučných titulov. Exekučný súd sa teda nedopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže

na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonom
stanovená lehota neexistovala. Žalobkyňa navyše nepreukázala existenciu škody, ani jej výšku a nároky,
ktoré si uplatňovala sú hypotetické. Súd prvého stupňa nevidel v okolnostiach veci dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že byčinnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik
ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spočívajúcom v tom, že rozhodol o poverení

exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Nakoľko žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok
v zmysle ZoZzŠ, bolo potrebné žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Čo sa týka námietky
premlčania vznesenej žalovanou pre prípad uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora, touto sa súd prvého stupňa nezaoberal, nakoľko premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe

skúma len u existujúcich nárokov, čo v tomto prípade splnené nebolo. O náhrade trov konania rozhodol
súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. (zákona č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), keď ju úspešnej žalovanej
nepriznal, pretože si ich v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslila a zo spisu je žiadne trovy
nevyplývali.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie a žiadala,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa
žalobkynejejbolapostupomsúduodňatámožnosťkonaťpredsúdom,súdprvéhostupňanesprávnevec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, tiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa preto vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobkyňa namietala skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na
základe (a s použitím) “inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ,
pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právnehovzťahu.Súdbolprisvojomrozhodovaníviazanýustanovením§9ods.lZoZzŠvzneníúčinnom
pred prijatím zákona č. 412/2002 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 ZoZzŠ v znení zákona č. 412/2002 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobkyňa uviedla, že

súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súdu nepatrí
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná nevyjadrila, ani sama odvolanie nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčka konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný

(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.)postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania,(§214ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 9. júna 2015 (§ 156 ods. 1 O.s.p.), pričom miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred

vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11C/230/2014 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 4
084,78 eur a nemajetkovej ujmy v sume 816,96 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania

je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne
zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesargumentácioupoužitousúdomprvéhostupňanapodporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne
a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne

(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami
žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody vo výške 4084,78 eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobkyne náhradu istiny s

príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 18. januára 2011. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v

Bratislave, sp. zn. SR 23113/09 zo dňa 23. novembra 2010. Exekučný súd dňa 28. júna 2011 zamietol
žiadosť súdneho exekútora a konanie zastavil 18. januára 2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) ZoZzŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej

moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má

ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.

nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej
judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.

Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,
teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti),

ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v

súlade s ustanovením § 44 ods. 2 E.p., keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní. Súd
prvého stupňa však v prejednávanej veci nemohol rozhodnúť po uplynutí zákonnej lehoty, pretože zákon
(E.p.) nepredpisuje lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, resp. túto nepredpisuje ani pri rozhodovaní o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie vtedy, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnej

veci).

Podľa § 44 ods. 2 E.p. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,

exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) E.p. exekúciu možno vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len v prípade exekučných titulov, ktoré nie sú obsiahnuté v ustanovení § 41 ods. 2
písm. c) a d). Odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa konštatuje, že exekučným titulom bol
rozsudok rozhodcovského súdu, jednalo sa teda o exekučný titul v zmysle citovaného ustanovenia § 41

ods. 2 písm. d) E.p., pre prípad ktorého zákonodarca neurčil lehotu na udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanej v tom, že nesprávny úradný postup
nie je možné vidieť ani v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobkyňa nepreukázala, že
by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd

v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danejveci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

Odvolací súd mal teda za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie
námietky žalobkyne považoval za nedôvodné a sčasti zmätočné. Časť námietok, urobených súčasťou
odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na

ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom
síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať),
práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci
však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom
postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie. K námietke interpretácie
ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., „inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v

znení zák. č. 412/2012 Z.z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné vyvodiť, súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák.
514/2003 Z.z.. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého
účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i

neskôr) a to isté by platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia
návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti
o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok
nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané
dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i

Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne
konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však
zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a
z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 časti prvej vety pred bodkočiarkou E.p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné
konanie tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z.z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E.p.) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d) (veta druhá); pričom ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie (veta posledná).

Podľa čl. I § 41 ods. 2 E.p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa čl. I § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tuzemský

rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E.p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že

zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zisteniazákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených

písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom

rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj
dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím

možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia,
je bez právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať
na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora
o poverenie ukladá súdu povinnosť s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je
tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom

argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o
poverenie„uponáhľať“.Zaistebysasícedalonamietať,žeaksúdlehotunaudeleniepoverenianedodrží,
ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim
nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie),
v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na

udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom
exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Takéto závery sú platnými bez ohľadu na to, že pri historickom výklade ďalšej časti rozhodnej úpravy sa
javí prinajmenšom diskutabilným druhý (i súdom prvého stupňa naznačený) dôvod, pre ktorý požiadavka

žalobkyne nebola považovaná za opodstatnenú a síce ten, že s prihliadnutím k špecifickej povahe
exekučného titulu použitého v konaní majúcom vytvoriť podklad nárokov uplatnených v prejednávanej
by exekučný súd nemal byť v takýchto prípadoch viazaný lehotou inak určenou na udelenie poverenia
ani vtedy, ak sa rozhodne postupovať práve takto (rozumej poverenie udeliť). Vďaka nedôslednosti
zákonodarcu, jeho nesystematickej práci s pojmoslovím používaným v ním vytváraných právnych

predpisochčivďakaneurobeniusinímužpredzásahomdoE.p.vroku2005aanineskôraždoroku2011
podrobnej analýzy zameranej na okruh potenciálnych exekučných titulov, majúcich podliehať režimu
exekúcií podľa takéhoto zákona sa totiž javí vysoko pochybnou možnosť dopadu úpravy z ustanovenia
čl. I § 44 ods. 2 vety druhej E.p. v spojitosti s čl. I § 41 ods. 2 písm. d) rovnakého zákona (v čase pred
dotknutím druhého z nich - rozumej čl. I § 41 ods. 2 písm. d) - ustanovením čl. I bodu 2 a čl. III zákona č.

102/2011 Z.z.) aj na rozhodcovské rozsudky vydávané rozhodcovskými súdmi alebo rozhodcami podľa
zákona č. 244/2002 Z.z., ak písmeno d) pred novelizáciou hovorilo len o rozhodnutiach rozhodcovských
komisií, k spresneniu došlo až po čase rozhodnom pre udelenie poverenia v tejto konkrétnej veci a
v skoršom čase bol značne problematickým (ak nie aj nemožným) extenzívny výklad časti úpravy
hovoriacej výslovne len o rozhodnutiach rozhodcovských komisií, pokiaľ tu bolo aj ustanovenie čl. I §

41 ods. 2 písm. i) E.p., pokrývajúce všetky v ostatných písmenách výslovne nevymenované exekučné
tituly, v tomto prípade však zjavne bez možnosti usudzovania aj pri záujme na exekučnom vymožení
nimi priznaných povinností na „ochranu“ exekučných súdov reprezentovanú ich neobmedzením pri
rozhodovaní žiadnou lehotou.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 13 Er/57/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 18. januára 2011 síce zareagoval „až“ uznesením zo 28. júna 2011 č. k. 13
Er/57/2011 - 39, EX 18419/2010, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto
rozhodnutie však pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci)

a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského
rozsudku nadobudlo právoplatnosť (5. augusta 2011) a nasledované bolo zastavením exekučného
konania právoplatným uznesením Okresného súdu Galanta z 18. októbra 2011 č. k. 13Er 57/2011-45,
EX 18419/2010).Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v

tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ako vecne

správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania, v ktorom bola plne úspešná žalovaná, rozhodol odvolací súd podľa §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nakoľko žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov a tieto jej ani zo spisu nevyplynuli, preto
jej súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.