Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220096
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220096.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu

JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15.01.2014, č. k. 9C/503/2012-49,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16
odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno
c/, písmeno d/, § 44 odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o

zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom
voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 440
eur, z dôvodu, že Okresný súd Komárno v exekučnej veci 9Er/654/2008 viac ako 249 dní nerozhodol
o návrhu na udelenie poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal
zo spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 9Er/654/2008 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora
na vydanie poverenia na začatie exekúcie bola podaná na súd 03.11.2008 a dňa 17.12.2008 vydal
exekučný súd poverenie. Exekúcia je neskončená a stále pokračuje. Pred vydaním poverenia exekučný

súd uznesením zo dňa 03.02.2010 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení
exekúcie,vočiktorémuuzneseniupodaloprávnenýodvolanie,KrajskýsúdvNitretotorozhodnutiezrušil,
exekúcia stále prebieha.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011, kde je taktiež
uvedené, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti na udelenie poverenia neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 odsek 2 písmeno c/, písmeno d/. Mal preukázané, že exekučný súd síce poverenie na
vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej 15 dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní 249 dní tak, ako to

uvádzal navrhovateľ a nebolo preukázané, aká škoda mala vzniknúť navrhovateľovi a aké prieťahy boli
týmto súdom spôsobené.
Uviedol, že navrhovateľ výšku majetkovej škody v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne
pozostáva predmetná škoda a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla.Žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila a to napriek tomu, že
navrhovateľ je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, súd konštatoval obdobne ako u majetkovej
škody, že ani tento nárok navrhovateľa nebol dôvodný, pretože exekúcia nie je doposiaľ skončená,
stále pokračuje, poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané síce nie v zákonnej 15 dňovej lehote,
lebo sa súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za

prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa však v tomto konaní neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre
ľudské práva. Samotná nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržiavania
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia ale aj od okolnosti, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho
exekútora a samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy.

K vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu uviedol, že došlo k márnemu uplynutiu premlčacej
lehotypodľa§19odsek1zákonač.514/2003Z.z.,ktorájetrojročná(žiadosťoudeleniepovereniapodal
oprávnený dňa 03.11.2008, poverenie bolo vydané 17.12.2018 a žalobu o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy podal navrhovateľ 17.09.2012), a preto nárok navrhovateľa považoval za premlčaný.
Konštatoval, že navrhovateľ vo svojich návrhoch žiada, aby okresný súd opätovne preskúmal

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie však neprináleží súdu prvého
stupňa, teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty v exekučnom konaní, pretože ako už konštatoval,
takéto skúmanie prináleží len predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej alebo Ústavnému
súdu SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti.
Dospel preto k záveru, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať

ako nesprávny úradný postup k žiadnej škode, lebo nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, okrem toho bolo preukázané, že žiadna škoda
nevznikla, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek

1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal

k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len
súdu exekučného. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania namietal, že súd mu tak
znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a nazamietnutie nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Ďalej poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho povinnosťou aplikovať platné právo,
a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods.1,zahrňujúc

aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za
vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami.
Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Záverom vyjadril

nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, uviedol dôvody, prečo k premlčaniu
práva nedošlo a poznamenal, že v tomto prípade mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis a to
ustanovenie § 102 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že aj pri nesprávnom
úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá
podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (čo navrhovateľ aj učinil) a premlčacia lehota potom
bude plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/654/2008.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k rozhodnutiu o poverení došlo s omeškaním viac ako 8 mesiacov (resp. 249 dní) a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť

istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.
Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/654/2008 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
03.11.2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia navykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej K. U., o vymoženie
1.139,88 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 02.07.2008, sp. zn. SR 05945/08.

Dňa 17.12.2008 vydal Okresný súd Komárno pod číslom 5401 031362* poverenie na vykonanie
predmetnej exekúcie pre JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením zo dňa 03.02.2010, č. k. 9Er/654/2008-12,
exekučný súd odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Dňa
25.02.2010 oprávnený proti uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre
uznesením zo dňa 31.01.2012, č. k. 25CoE/9/2012-23 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 8 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, zo strany exekučného

súdu nedošlo k vydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o
udelenie poverenia (03.11.2008), po náležitom preskúmaní vo veci rozhodol (17.12.2008). I napriek
tomuto zisteniu, že exekučný súd rozhodol po 44 dňoch (nie po viac ako 18 mesiacoch, resp. 249
dní, ako uvádzal navrhovateľ), odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní
neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou

judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
sasíceprihliadanalehoty,ktorésúuvedenévústavealebovzákone,aleichnedodržaniesaautomaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať

len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani

jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (15.01.2014)

navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil dňa 14.01.2014, hoci predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené už dňa
26.09.2013. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedenézistenéskutočnostisúdomprvéhostupňa,zktorých
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd síce rozhodol o vydaní poverenia po 44 dňoch od

doručenia žiadosti, avšak odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda
k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti,
namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia
sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č.514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže
súd prvého stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.