Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714201854
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8714201854.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Milana

Šebeňa a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: M. I. AQUATERM, s.r.o., so sídlom F. XXX/X,
G. H., IČO: 44 204 451, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Sidor, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka
4373/6, Poprad, IČO: 36 866 156, proti žalovanému: BRAMI BOOM, s.r.o., so sídlom Záhradná 523/4,
Batizovce, IČO: 47 246 529, zastúpený JUDr. Jozef Furčák, advokát AK vo Vranove nad Topľou, Ul.
Puškinova 856/4, Vranov nad Topľou, o zaplatenie 582,48 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 9Cb/107/2014-32 zo dňa 9.7.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 55,46 eur na účet jeho

právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 582,48 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 582,48 eur od 31.10.2013 do zaplatenia, to všetko v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania
v celkovej výške 256,36 eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 34,50 eur a trov
právneho zastúpenia vo výške 221,86 eur, ktoré má zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu taktiež v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným
návrhom domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 582,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,5 % ročne z uvedenej sumy od 31.10.2013 do zaplatenia ako náhrady trov konania. V návrhu uviedol,
že dodal žalovanému tovar, ktorý bol vyúčtovaný faktúrou č. 1303601041 zo dňa 16.10.2013 vo výške
582,48 eur, ktorá suma bola splatná 30.10.2013. Prevzatie tovaru žalovaný potvrdil na dodacích listoch
č. 1303512224, č. 1303512225 a č. 1303511962. Žalobca opakovane vyzýval telefonicky žalovaného k
úhrade dlžnej sumy, avšak do podania žaloby zostal dlh neuhradený. Súd najprv rozhodol platobným
rozkazom, voči ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odpor. V odôvodnení odporu uviedol, že je
pravdou, že od žalobcu prijal tovar, ktorý je predmetom tohto sporu, avšak zdôraznil, že uvedený tovar

mu nebol vyfakturovaný podľa dohody, pričom poukázal na to, že žalobca v texte faktúry uviedol: „tovar
zostáva majetkom firmy žalobcu až do jeho úplného zaplatenia“, pričom na tejto výhrade vlastníctva sa
podľavyjadreniažalovanéhoúčastnícinedohodli.Podľažalovanéhozuvedenéhovyplýva,žepredmetný
tovar nemôže financovať z cudzích zdrojov, ktoré mal na tento účel pripravené, nakoľko z úverových
podmienok bánk, ako aj leasingových spoločností, jednoznačne vyplýva, že takýto tovar nemôže byť
predmetom financovania. Z uvedených dôvodov preto žalovaný podľa svojho tvrdenia nemohol tovar
zaplatiť a žiadal vystaviť novú faktúru.Žalobcapovažovaldôvodyuvedenévodporezanedôvodné.Nevedelsavyjadriťknámietkežalovaného,
že dodaný tovar nebol fakturovaný podľa dohody, keďže so žalovaným žiadnu dohodu neuzavrel.
Žalobca vyúčtoval dodaný tovar v súlade so základným ustanovením § 409 ods. 1 Obchodného

zákonníka a ustanovením § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom svoju povinnosť dodať tovar
splnil a žalovanému vznikla povinnosť za tovar zaplatiť. Poukázal na to, že žalovaný potvrdil prevzatie
tovaru, pričom podľa neho nie je dôvodná ani ďalšia námietka súvisiaca s výhradou vlastníckeho práva,
nakoľko pokiaľ žalobca vo faktúre uviedol, že je vlastníkom tovaru až do jeho úplného zaplatenia,
tak žalovaný týmto nie je viazaný, lebo nedošlo k písomnej dohode v súlade s ustanovením § 445

Obchodného zákonníka, a preto je jeho námietka, že cudzí tovar nemohol byť predmetom financovania
z cudzích zdrojov, iba účelová, keď na základe kúpnej zmluvy jednoznačne nadobudol vlastnícke právo
k dodanému tovaru v súlade s ustanovením § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z uvedených dôvodov
mal žalobca za to, že nemá žiadnu povinnosť vystaviť žalovanému nové faktúry na dodaný tovar.

Ďalej súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že žalovaný sa na pojednávanie dňa 9.7.2014 nedostavil,
napriek tomu, že predvolanie na toto pojednávanie bolo riadne a včas preukázané, pričom svoju neúčasť

neospravedlnil, a preto súd v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v jeho neprítomnosti.

Na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého z faktúry č. 1303601041
vystavenej dňa 16.10.2013 vyplýva, že žalobca ako dodávateľ vyfakturoval žalovanému ako
odberateľovi hnuteľné veci v celkovej výške 582,48 eur vrátane DPH a splatnosť tejto sumy bola
30.10.2013. Z jednotlivých dodacích listov pripojených k vyššie uvedenej faktúre mal súd za preukázané,

že žalovaný prevzal jednotlivé hnuteľné veci vyfakturované predmetnou faktúrou, čo potvrdil svojím
podpisom na jednotlivých dodacích listoch. Ďalej súd vec právne hodnotil podľa § 261 ods. 1,
ustanovenia § 409 ods. 1, § 411, § 443, § 447, § 448 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým,
že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy ústnou formou, na základe ktorej, ako to vyplýva z dodacích listov žalovaný prevzal jednotlivé

hnuteľné veci - stavebný materiál, ktoré mu žalobca následne vyfakturoval faktúrou č. 1303601041,
pričom žalovaný neuhradil kúpnu cenu v plnej výške, a preto ho súd k jej úhrade zaviazal. Pokiaľ sa
týka námietok žalovaného vyjadrených v odpore, súd v tejto súvislosti v celom rozsahu poukázal na
vyjadrenie žalobcu k podanému odporu, keď v konaní nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi
došlo k uzatvoreniu dohody v zmysle ustanovenia § 445 Obchodného zákonníka, na základe ktorej

by žalovaný ako kupujúci nadobudol vlastnícke právo k predmetu kúpy neskôr ako po dodaní tovaru,
ktorého dodanie nijako nenamietal. Naviac súd považoval za potrebné dodať, že samotná výhrada
vlastníctva nie je predmetom konania, keď žalobca si v tomto konaní tento nárok spočívajúci v tom,
že by mal byť aj po dodaní tovaru žalovanému naďalej jeho vlastníkom, nijako neuplatnil. Žalovaným
uvádzané skutočnosti, že chce zakúpený tovar financovať z cudzích zdrojov sú rovnako pre posúdenie

veci irelevantné a nesúvisia s ňou ani nijako nemôžu ovplyvniť výšku alebo splatnosť žalovanej sumy.
Žalobcom uvádzaná poznámka na faktúre, že tovar, ktorý je jej predmetom je naďalej jeho majetkom
až do úplného zaplatenia ceny je bez významu, keďže faktúra je len účtovným dokladom a žalovaný
bol povinný dodaný tovar zaplatiť bez ohľadu na vystavenú faktúru. Žalovaný sa do omeškania s
touto úhradou dostal nasledujúcim dňom po splatnosti faktúry, pričom výška požadovaného úroku z

omeškania nepresahuje zákonný rámec stanovený v § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods.1 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., preto ho súd zaviazal aj na zaplatenie žalobcom požadovaného úroku z
omeškania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že tieto priznal úspešnému účastníkovi.
Trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 34,50 eur a náhrady trov právneho

zastúpenia vo výške 221,86 eur, a to za 4 úkony právnej služby, prevzatie právneho zastúpenia, podanie
návrhu na súd, vyjadrenie na odpor žalovaného a účasť na pojednávaní 9.7.2014 po 38,18 eur, t.j. spolu
vo výške 152,72 eur. K tomu patrí 4 x režijný paušál po 8,04 eur za úkony vykonané v roku 2014, t.j.
spolu 32,16 eur, všetko navýšené o 20 % DPH vo výške 36,98 eur. Výška trov právneho zastúpenia bola
vypočítaná v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1, § 14 ods.1 písm. a) a c), § 16 ods.3 a § 18 ods.3 Vyhlášky

MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z dôvodov tohto odvolania vyplýva, že žalovaný takisto
dospel k záveru, že medzi ním a žalobcom došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy v zmysle § 409 a nasl.

Obchodného zákonníka s tým, že žalobca vopred vedel, že predmetný tovar bude financovať z cudzích
zdrojov, čo vyplýva aj z povahy obchodu, nakoľko tovar nezaplatil v hotovosti u žalobcu v priestoroch
jeho predajne, ale po dohode s ním mu vystavil jednotlivé faktúry. Z podnikateľskej praxe je zrejmé,
že nadobúdacia faktúra k tovaru je základným predpokladom toho, aby predmetnú dodávku mohol
financovať prostredníctvom leasingu, prípadne úveru, pre tieto potreby nie je podstatné, či spomínaná

výhradavlastníctvajepoprávnejstránkeplatná,alebonie,aleto,žepoznámkanadodacejfaktúre„Tovar
zostáva majetkom firmy M. I. Aquaterm až do jeho úplného zaplatenia“, mu znemožňuje financovanie
prostredníctvom banky, či inej finančnej inštitúcie, nakoľko vnáša určitú pochybnosť o možnej existencii
výhrady vlastníctva, ale hlavne nie je v súlade s ústne uzatvorenou kúpnou zmluvou medzi stranami,
pretože v prípade, že by mu to žalobca oznámil vopred, kúpnu zmluvu by s ním nikdy neuzavrel. Na
základe uvedených skutočností považoval dodanie tovaru za vadné, nakoľko absencia riadneho dokladu

o nadobudnutí mu zamedzuje v dispozícii s tovarom v spomínanom zmysle. Považoval za potrebné
uviesť, že v tomto prípade konal v zmysle platných právnych predpisov a zásad poctivého obchodného
styku, avšak pre nepochopiteľný postoj dodávateľa, tento znemožnil riadne ukončenie ich obchodnej
transakcie.

Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať

náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca považoval odvolacie námietky za nedôvodné s tým, že v
tejto súvislosti poukázal na dôvody napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvého stupňa vyporiadal
aj s uvedenými námietkami s tým, že samotná výhrada vlastníctva nie je predmetom konania, pričom
sám žalobca v jeho priebehu uznal vlastnícke právo žalovaného k dodanému tovaru, a preto akákoľvek
argumentáciažalovaného,žefaktúra,vktorejjepoznámka,žetovarzostávamajetkomžalobcu,nemôže

brániť žalovanému vo výkone jeho vlastníckych práv. Žalovaný tovar prevzal, čoho dôkazom sú aj
dodacie listy č. 1303512224, č. 1303512225 a č. 1303511962, žalovaný uvedenú skutočnosť, ani výšku
dohodnutej kúpnej ceny žiadnym spôsobom nerozporoval a aj napriek tomu, že tovar prevzal, za tento
nezaplatil. V súlade s ustanovením § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka, tak žalovaný nadobudol
vlastnícke právo k tovaru, len čo mu bol tovar odovzdaný. Dodaním tovaru vznikla žalovanému zákonná

povinnosť v zmysle ustanovenia § 447 a 448 Obchodného zákonníka zaplatiť žalobcovi za dodaný
tovar dohodnutú kúpnu cenu, ktorú žalobca vyfakturoval žalovanému. Žalobca zdôraznil, že výhrada
vlastníckeho práva uvedená na faktúre, nemá voči žalovanému žiadnu právnu záväznosť, nakoľko
táto nepredstavuje písomnú dohodu o právnom úkone vyžadovanú zákonom (§ 445 Obchodného
zákonníka), a preto je takéto jednostranné vyhlásenie žalobcu na faktúre v zmysle ustanovenia § 39

OZ absolútne neplatné. Žalovaným tvrdené znemožnenie financovania prostredníctvom banky, či inej
finančnej inštitúcie z dôvodu o pochybnosti o prípadnej existencii výhrady vlastníctva je preto bez
právnej relevancie a nezaplatenie kúpnej ceny z takéhoto dôvodu nemá oporu v zákone. Žalobca navyše
namietanú výhradu vlastníckeho práva voči žalovanému neuplatnil a ani nemieni uplatniť, nakoľko si je
vedomý skutočnosti, že táto nebola dohodnutá v súlade so zákonom. Žalobca sa preto v plnej miere

stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že samotná výhrada vlastníctva nie je predmetom
konania, keď žalobca si v tomto konaní tento nárok neuplatnil a tiež zamýšľané financovanie z cudzích
zdrojov je pre posúdenie veci absolútne irelevantné a nijako nesúvisí, ani nemôže ovplyvniť výšku alebo
splatnosť žalovanej sumy. Obrana žalovaného, že faktúra je predpokladom toho, aby dodávku mohol
financovať prostredníctvom leasingu vyznieva paradoxne, a to aj s prihliadnutím na cenu dodaného

tovaru a povahu, resp. účel dodávaného tovaru - vodoinštalačný, resp. kúrenársky materiál. Žalovaný v
tomto konaní žiadnym dôkazom nepreukázal, že mienil nákup od žalobcu financovať prostredníctvom
leasingu. Uvedená námietka žalovaného je preto len účelová a urobená v snahe vyhnúť sa zaplateniu
dohodnutej kúpnej ceny, ktorá bola žalovanému riadne vyfakturovaná v súlade s príslušnými daňovými
predpismi. Faktúra je pre platiteľov DPH dôležitý doklad, ktorý deklaruje zdaniteľný obchod, ktorý sa

uskutočnil, alebo sa mal uskutočniť, celkovú cenu dodaného tovaru, alebo služby, základu dane a
DPH. Na strane dodávateľa vyhotovenie faktúry predstavuje povinnosť uloženú zákonom určujúcu mimo
iného aj výšku DPH, ktorú je platiteľ - dodávateľ povinný odviesť. Pre odberateľa - platiteľa DPH,
je faktúra dokladom, na základe ktorého si uplatňuje právo na odpočítanie DPH. Žalobca si preto
vystavením faktúry za dodaný tovar len splnil povinnosť, ktorú mu ukladá zákon, pričom však poukazuje

na konštatovanie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že faktúra je len účtovným dokladom
a žalovaný bol povinný dodaný tovar zaplatiť aj bez ohľadu na vystavenú faktúru. Žalobca má za to, žežalovanému dodal objednaný tovar v súlade so zákonom, pričom povinnosť predávajúceho odovzdať
kupujúcemu doklady vzťahujúce sa na tovar v zmysle ustanovenia § 417 Obchodného zákonníka, na
ktorý poukazuje žalovaný v odvolaní sa nevzťahuje na akékoľvek doklady, ale len na relevantné doklady,

ktoré sú buď nevyhnutné na prevzatie tovaru (náložné listy, skladištné listy a pod.), alebo na užívanie
tovaru (návod na obsluhu, montážny návod a pod.) alebo doklady určené v zmluve (certifikáty, doklady
o zhode a pod.). S poukazom na uvedené je preto námietka žalovaného, že považuje dodanie tovaru za
vadné, nakoľko absencia riadneho dokladu o nadobudnutí mu zamedzuje v dispozícii s tovarom úplne
nedôvodná, nakoľko doklad o nadobudnutí tovaru, ktorého absenciu žalovaný namietol nepatrí medzi

doklady predpokladané zákonom, ktoré majú byť dodané spolu s tovarom a tiež nejde ani o doklady
dohodnuté v zmluve. Žalobca zdôraznil, že faktúra nie je dokladom o nadobudnutí vlastníckeho práva k
tovaru, ale len dokladom o vyúčtovaní ceny dodaného tovaru. Žalobca namietal tvrdenie žalovaného, že
tento postupoval v zmysle zásad poctivého obchodného styku a v zmysle platných právnych predpisov,
nakoľko bol to práve žalovaný, kto porušil svoju povinnosť, uloženú mu zákonom, zaplatiť žalobcovi
dohodnutú kúpnu cenu za dodaný tovar, a preto nie žalobca ale žalovaný sa správa protiprávne, keď

za tovar nezaplatil.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

konštatuje správnosť dôvodov a na zdôraznenie správnosti tohto rozsudku považuje za potrebné uviesť
nasledovné:

Žalovaný nijakým spôsobom, a to ani v odvolacom konaní nepreukázal, že by kúpu predmetného tovaru
chcel financovať na základe úveru, či leasingu. Pokiaľ namieta text faktúry č. 1303601041, kde sa
uvádza, že tovar zostáva majetkom firmy M. I. AQUATERM až do jeho úplného zaplatenia, je táto

námietka nedôvodná, keďže neznamená písomnú dohodu v zmysle § 445 Obchodného zákonníka.
Podľa tohto totiž si strany môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru
neskôr, než je ustanovené v § 443. Ak z obsahu tejto výhrady vlastníckeho práva nevyplýva niečo iné,
predpokladá sa, že kupujúci má nadobudnúť vlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny. Z
uvedeného ustanovenia vyplýva, že zákon vyžaduje písomnú dohodu o výhrade vlastníckeho práva, to

znamená dohodu dvoch strán a takáto preukázaná v konaní nebola. Súd prvého stupňa teda správne
uzavrel, že v zmysle § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka žalovaný nadobudol vlastnícke právo tovaru
po tom, čo mu tento bol odovzdaný. Podľa § 409 ods. 1 po tom, čo žalovaný nadobudol vlastnícke právo
k veci, bol povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu v lehote splatnosti, t.j. do 30.10.2013. Vzhľadom
na tú okolnosť, že žalovaný svoju povinnosť nesplnil v uvedenej lehote, súd prvého stupňa správne

uzavrel, že je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania, a to podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka,
ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,
ktorú ustanoví vláda SR nariadením. Sadzba úrokov z omeškania v právnych vzťahoch vzniknutých po
1.2.2013, v období od 8.5.2013 do 12.11.2013, bola 9,5 %.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods.1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil, a to aj vo výroku o náhrade trov konania, ktoré boli vypočítané v súlade s Vyhláškou č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

V odvolacom konaní bol žalobca úspešný a má preto právo na náhradu trov konania za 1 úkon právnej
služby, a to vyjadrenie na odvolanie žalovaného zo dňa 11.9.2014, kde tarifná odmena je 38,18 eur, k
tomu režijný paušál 8,04 eur, spolu 46,22 eur, plus 20 % DPH 9,24 eur, celkove 55,46 eur.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.