Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/149/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899754
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3608899754.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členov

senátu JUDr. Natálie Čekanovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: D. E., trvale bytom P.
č. XXX, podnikajúceho pod obchodným menom D. E., IČO: 33561044, s miestom podnikania P. č. XXX,
zastúpeného právnym zástupcom PACTIO, s.r.o., IČO: 36862452, so sídlom Trenčianska Turná, Lúčna
č. 491,

v mene ktorého koná Mgr. Q. C., advokát, proti žalovanému J. P., trvale bytom P. č. XXX, podnikajúcemu
pod obchodným menom J. P. - P., IČO: 30698219, s miestom podnikania P., č. XXX, zastúpenému JUDr.
E. M., advokátom so sídlom v T., W. č. XX, o zaplatenie 1.810,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 5Cb/8/2008-727 zo dňa 19. decembra 2012 v
spojení s opravným uznesením č.k. 5Cb/8/2008-728 zo dňa 9. mája 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá
a výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 741,52 Eur a v
prevyšujúcej časti uplatneného nároku o zaplatenie 1 810,69 Eur žalobu zamietol a žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2 470,47 Eur. Súd prvého stupňa po tom, čo bol rozsudok č.k.
5Cb/8/2008-347 zo dňa 15.12.2008 v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá a výroku o náhrade trov

konania zrušený Krajským súdom v Trenčíne uznesením č.k. 16Cob/36/2009-471 zo dňa 28.05.2010
(dňa 10.10.2012 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu v sume 7
962 Eur), pričom predmetom konania zostala istina v sume 0,09 Eur a úroky z omeškania v sume 1
810,6 Eur. Súd prvého stupňa vec opätovne prejednal a rozhodol a vo vzťahu k istine 0,09 Eur poukázal
na dôvody a odôvodnenie uvedené v rozsudku č.k. 5Cb/8/2008-347 zo dňa 15.12.2008 a zdôraznil,
že žalobca žalovaného sporné tvárnice v decembri 2002 dodal. Tiež poukázal na to, že žalobca v
roku 2002 odviedol aj DPH z ceny tvárnic, ktoré fakturoval žalovanému. Poukázal na uzavretú zmluvu

o dielo č. 04/02 zo dňa 03.11.2002, predmetom ktorej bolo vykonanie diela a vzhľadom k tomu, že
medzi účastníkmi nebola osobitná dohoda, kto obstará veci potrebné na vykonanie diela ustálil, že
túto povinnosť mal žalobca ako zhotoviteľ diela podľa § 539 ods. 3 Obch. zák. a vo vzťahu k týmto
veciam mal žalobca postavenie predávajúceho. Na obranu žalovaného, že v roku 2000 mal kúpiť od
predajcu PORFIX a.s. tvárnice súd prvého stupňa neprihliadol z dôvodu, že toto tvrdenie žalovaný
nepreukázal. Po ustálení, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie istiny sa súd prvého stupňa zaoberal
tým, či sa dostal žalovaný do omeškania a mal za preukázané, že dňom 07.01.2003 (deň§ nasledujúci

po splatnosti faktúry č. 045/02 zo dňa 27.12.2002 splatnej dňa 06.01.2003) sa dostal do omeškaniaa pre tento prípad aplikoval Obchodný zákonník účinný do 31.01.2004. Uviedol, že žalobca si uplatnil
úroky z omeškania vo výške 20 % ročne z dôvodu, že na predmetnej faktúre bolo uvedené, že „penále“
predstavujú 0,09 Eur za každý deň omeškania, pričom poukázal na to, že táto skutočnosť nepreukazuje

dohodu účastníkov konania o výške úrokov z omeškania, ide len o jednostranné vyhlásenie žalobcu
(na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný uvedenú faktúru podpísal, pretože z toho bez ďalšieho
nevyplýva prejav vôle na uzavretie dohody o výške úrokov z omeškania). Z tohto dôvodu žalovanému
omeškaním vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonné úroky z omeškania. Výška úrokov z omeškania
nebola teda medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá, pri výške úrokov z omeškania prihliadal súd

prvého stupňa na obvyklé úroky požadované z úverov obchodných bánk v mesiaci január 2003 (č.l. 632
spisu) zvýšené o 1 % podľa § 502 Obchodného zákonníka, t.j. 8,29 % ročne. Pokiaľ sa týka žalobcom
uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 07.01.2003 do 20.02.2004, v tejto časti súd prvého
stupňa uviedol, že bol žalobou viazaný (§ 153 ods. 2 O.s.p.) a navrhovanú zmenu žaloby nepripustil
uznesením č.k. 5Cb/8/2008-721 zo dňa 19.12.2012, čo predstavuje sumu 22.336,45 Sk (ako úroky z
omeškania vo výške 8,29 % ročne zo sumy 239.866,- Sk od 07.01.2003 do 20.02.2004). Zdôraznil, že

žaloba bola preto dôvodná čo do zvyšnej časti istiny, ktorá zostala predmetom konania v sume 0,09
Eur a úrokov z omeškania v sume 741,43 Eur (22.336,45 Sk), spolu v sume 741,52 Eur. Na základe
uvedeného uložil súd prvého stupňa žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

741,52 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd
prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný,

súdnáhradutrovpomernerozdelí,prípadnevysloví,žežiadnyzúčastníkovnemánanáhradutrovprávo.
Vo veci bol pomerne úspešnejší žalobca, ktorému vzniklo voči žalovanému právo na náhradu pomernej
časti trov konania. Z hľadiska náhrady trov konania bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie sumy
9.151,48 Eur, t.j. 89,54 %, v časti o zaplatenie sumy 1.069,16 Eur bol tak úspešný žalovaný, t.j. 10,46
%, žalobcovi vzniklo právo na náhradu 79,08 % (89,54 % - 10,46 %) jeho účelne vynaložených trov. Pri

rozhodovaní o trovách konania vychádzal súd z celej pôvodne žalovanej sumy 10.220,64 Eur (307.907,-
Sk). Súd prvého stupňa priznal žalobcovi trovy konania v sume 3.124,01 Eur, ktoré je žalovaný v
zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. Opravným uznesením č.k.
5Cb/8/2008-728 zo dňa 9. mája 2013, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.06.2013 súd prvého
stupňaopravilvýrokonáhradetrovkonaniarozsudkuč.k.5Cb/8/2008-727zodňa19.12.2012,keďdošlo

k oprave trov konania z 3 124,01 Eur na sumu 2 470,47 Eur. Zároveň bolo opravené aj odôvodnenie
rozsudku tak, „že spolu trovy konania žalobcu predstavujú sumu 2 470,47 Eur, čo predstavuje 79,08 %
z uplatnených trov“.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to v časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, t.j. proti
uplatneným úrokom z omeškania a taktiež výroku o náhrade trov konania. V odvolaní uviedol, že súdom

prvého stupňa bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania od 07.01.2003 do 20.02.2004 vo výške 8,29
% ročne. Poukázal na vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu úroku z
omeškania od 07.01.2003 do zaplatenia a o takomto návrhu mal súd prvého stupňa rozhodnúť podľa
§ 95 ods. 1 O.s.p., keďže išlo o zmenu návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa o zmene návrhu
nerozhodol, čím došlo k procesnému pochybeniu. Tiež uviedol, že zmenu žiadal už

v priebehu konania, a to dňa 17.09.2004. Keďže súd prvého stupňa o zmene návrhu nerozhodol navrhol
odvolaciemu súdu, aby v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal žalovaného
k zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 7 962 Eur vo výške 8,29 % od 07.01.2003 do zaplatenia, ako
aj k náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania.

K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa

ako vecne správne potvrdil. Podľa žalovaného bol úrok z omeškania priznaný v súlade so zákonom keď
preukázateľne medzi účastníkmi nebola dohoda o úrokoch z meškania a úrok z omeškania uvedený
žalobcom vo faktúre nie je možné považovať za dohodu, preto ak súd prvého stupňa priznal žalobcovi
zákonný úrok, rozhodol zákonne. Pokiaľ sa týka výroku o náhrade trov konania, tak výrok bol správne
posúdený podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pretože žalobca mal v konaní len čiastočný úspech.Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdenia a dôkazmi účastníkov, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď

priznal žalobcovi 0,09 Eur istiny. Pokiaľ sa týka tejto sumy tak odvolací súd poukazuje na právoplatný
rozsudok Okresného súdu Partizánske č.k. 5Cb/8/2008-666 zo dňa 25.03.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Trenčín č.k. 16Cob/112/2011-707 zo dňa 18.09.2012 o zaplatenia sumy 7 962 Eur (keď
správne malo znieť 7 962,09 Eur) a jeho odôvodnenie. Priznanie tejto časti istiny je len z dôvodu, že
došlo k chybe pri prepočte na eurá.

Predmetom tohto konania je predovšetkým uplatnený úrok z omeškania vo výške 20 % ročne zo sumy
239 866,09 Eur od 07.01.2003 do 20.02.2004 (z istiny, ktorá už súdom bola priznaná vo výške 239
866,09 Eur a tento rozsudok je právoplatný).

Podľa § 365 Obch. zák. dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a v čas svoj záväzok, a to až do
doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však

nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa. Záväzok nie je
splnený včas, ak nebol dlžníkom splnený v dobe splatnosti. Splatnosť je spravidla určená v zmluve.
Splatnosť uvedenú vo faktúre účastníci nenamietali. Pokiaľ sa týka splatnosti záväzku je ustálené, že
ak žalobca záväzok splnil, vznikne žalovanému povinnosť zaplatiť za dielo. V konaní bolo preukázané,
že žalovaný svoj záväzok zaplatiť za dielo nesplnil, čím sa dostal do omeškania. Nato, aby sa dlžník

dostal do omeškania, nie je potrebný žiadny právny úkon zo strany veriteľa. Stačí, že uplynie deň
splatnosti a v tom čase nedošlo k riadnemu plneniu, omeškanie nastáva automaticky priamo zo zákona.
Z prechodných ustanovení k úprave účinnej od 01.02.2004 vyplýva, že ak dôjde k omeškaniu so plnením
peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov, z omeškania, pre aplikáciu
zákonných úrokov z omeškania bude rozhodujúce to, kedy bola zmluva, ktorej obsahom je povinnosť

splniť peňažný záväzok, uzavretá. Ak bola uzavretá predo dňom účinnosti novely, t.j. pred 1. februárom
2004, na omeškanie dlžníka sa bude aplikovať § 369 v znení platnom do novely. S poukazom na vyššie
uvedené postupoval súd prvého stupňa správne, keď pri určení výšky úrokov z omeškania vychádzal
z Obchodného zákonníka účinného do 31.01.2004, keď zmluva medzi účastníkmi vznikla a plnenie sa
uskutočnilo pred 01.02.2004.

Podľa § 502 ods. 1 Obch. zák. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z
nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú úroky vyššie než
je prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej

výške. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška
úrokov sa týka ročného obdobia.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal dohodu
účastníkov konania o výške úrokov z omeškania, tak ako to má na mysli ust. § 369 ods. 1 Obch. zák.
Pokiaľ sa žalobca odvolával na dohodnuté úroky z omeškania uvedené vo faktúre č. 045/02 zo dňa

27.12.2002, splatnej dňa 06.01.2003 vo výške 20 % ročných úrokov z omeškania, a to pre prípad keď
žalovaný neuhradí faktúru v lehote splatnosti, odvolací súd tak ako aj súd prvého stupňa sa s touto
argumentáciou žalobcu nestotožnil, pretože uvedenie výšky úrokov z omeškania vo faktúre nie je možné
akceptovať ako dohodu dvoch zmluvných strán, pretože chýba prejav vôle oboch účastníkov zmluvy.Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobcovi tým, že sa žalovaný dostal do
omeškania vznikol priamo zo zákona nárok na úrok z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obch. zák.
účinnéhokudňu07.01.2003(kedysažalovanýdostaldoomeškania)ažalovanýjepovinnýpretozaplatiť

žalobcovi úrok o 1 % vyššie než je úroková sadzba určená podľa § 502 Obch. zák.

Priznaný úrok z omeškania vo výške 8,29 % ročne je v súlade s citovaným ustanovením a s bankovou
informáciou nachádzajúcou sa v spise na č.l. 632 a priznaná výška úroku z omeškania 741,43 Eur je v
súlade s uplatneným nárokom od 07.01.2003 do 20.02.2004.

Odvolací súd sa zaoberal ďalším odvolacím dôvodom, ktorým bol namietaný procesný postup súdu
prvého stupňa, že o návrhu na zmenu žaloby nerozhodol a dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu nie

je pravdivé.

Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní
na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa ods. 2 súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu

návrhuanivprípade,akbynakonanieozmenenomnávrhuanivprípade,akbynakonanieozmenenom
návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po
právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 202 ods. 3 písm. f) O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo
nepripustila zmena návrhu.

Návrh na zmenu žalobného petitu podal žalobca, ktorý bol prítomný spolu aj s právnym zástupcom na
pojednávaní dňa 19. decembra 2012, kedy súd prvého stupňa rozhodol o nepripustení zmeny žaloby. Z
obsahu zápisnice vyplýva, že súd prvého stupňa toto rozhodnutie vyhlásil, stručne odôvodnil a poučil o
opravnom prostriedku. Procesným postupom súdu prvého stupňa neboli porušené práva žalobcu.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa §

219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny p o t v r d i l .

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi nemohli byť priznané, pretože
nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovaný si ich neuplatnil ani nevyčíslil, preto mu neboli priznané.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.