Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/150/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233170
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233170.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30.01.2014, č. k. 15C/37/2013-127, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16 odsek 1,
§ 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 3 Občianskeho zákonníka, ako i ustanovenia § 44 odsek 6 zákona č. 233/1995 o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume
175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 331,92 eur, z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenom čase. Na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 24.05.2004 bola na exekučný súd doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd vydal dňa 23.06.2004 poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo doručené súdnemu
exekútorovi dňa 01.07.2004. Dňa 18.11.2010 bol na exekučný súd doručený návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora, ktorý vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie k návrhu a aby súdu zaslal
vyúčtovanie trov exekúcie. Po dôjdení stanoviska 31.05.2011, exekučný súd 09.06.2011 uznesením č.
k. 13Er/175/2004-26 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.01.2012.
Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 18.11.2010 bol exekučnému súdu
doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 odsek 8 Exekučného
poriadku, pričom vzhľadom k tomu, že predmetné exekučné konanie začalo 19.05.2004, bolo potrebné
aplikovať ustanovenie § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa ktorého
ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi.
Mal za to, že uvedená právna úprava neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora,
k tomu došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom na ustanovenia § 238 odsek 1 Exekučného

poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ako odsek
2 neustanovuje inak.
Mal za to, že exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci nedostal do omeškania a vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej
exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 203 dní, tvrdenia navrhovateľa boli preukázané ako
nepravdivé.
Konštatoval, že na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nebol splnený zákonný predpoklad
konštatovania nesprávneho úradného postupu spôsobeného prieťahmi v konaní. Ohľadne prípadného
prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 odsek 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v súčasnom znení, by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody.
Poukázal na skutočnosť, že návrh bol podaný v roku 2012, mal však za to, že predmetné ustanovenie
možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov
podľa § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá
mu vznikla v súvislosti s predmetným exekučným konaním a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej
ujmy a taktiež nebolo možné konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a existenciou škody.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si
žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 331,92 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nitra, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4350009 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu
rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nitra sp. zn. 13Er/175/2004 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
24.05.2004 doručená žiadosť súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému J. Y., o vymoženie
120,49 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo dňa
22.02.2004, N 836/2004, NZ 15339/2004. Okresný súd Nitra dňa 23.06.2004 vydal pod číslom 5403
004018* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie predmetnej exekúcie. Dňa 21.11.2010 bol
exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak,
aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 01.12.2010 exekučný
súd vyzval súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho
exekútora, na čo súdny exekútor reagoval dňa 31.03.2011. Následne exekučný súd uznesením zo
dňa 09.06.2011, č. k. 13Er/175/04-26, vyhovel návrhu oprávneného o zmenu súdneho exekútora a
vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 18.06.2012 exekučný súd
uznesením č. k. 13Er/175/2004-29 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti rozhodnutiu podal
odvolanie oprávnený, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre dňa 30.06.2014, č. k. 11CoE/149/2014 tak,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v čase začatia exekučného
konania), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01.09.2005 zmenený i
Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ustanovenie § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 odsek 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných
a záverečných ustanoveniach účinných od 01.09.2005 zákon v ustanovení § 238 odsek 1 zakotvoval,
že konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. Podľa § 238 odsek 2 sa ustanovenia § 34 odsek 1 až 3, § 37 odsek 4 a 5, § 46
odsek 3, § 47 odsek 3, § 58 odsek 5, § 134 odsek 2, § 136 odsek 3 a 4 a § 145 odsek 1 použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v
exekučných konaniach začatých pred 01.09.2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala
zákonná 30 dňová lehota tak, ako to správne ustálil i súd prvého stupňa. Za situácie, že zákonodarca v
danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote.

Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, pretože po doručení návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (21.11.2010), postupujúc
v intenciách platného § 44 odsek 6 Exekučného poriadku, vyzval dovtedy výkonom exekúcie povereného
súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie sa k návrhu (01.12.2010) a následne po obdržaní
jeho vyjadrenia (31.05.2011), vo veci rozhodol (09.06.2011). Uvedené zistenia preukazujú, že v postupe
exekučného súdu, s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.
Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (30.01.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili,
pričom im predvolanie bolo doručené v dostatočnom predstihu (15.01.2014). K ďalším námietkam
navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už
na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť,
že nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi
exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje. Taktiež i ďalšie
skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného
rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2
zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia,
keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.