Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/95/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612202044
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8612202044.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu CC Invest Ltd., so sídlom
Room 1, The Penthouse, Level 3 „Palazzo CA", Brugnera, Valley Road, Birkirkara BKR 9024, Malta, Id.
Číslo: C 46484, zastúpený Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské
Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584, konajúca konateľom T.. L. P. LL.M., advokátom, proti
žalovanému Dominik W., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176
778, zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, AK Stropkov, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,

o zaplatenie 74.419,51 Kč s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k.
2C/23/2012 - 127 zo dňa 06.02.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania vo výške
uvedenej v písomne vyhotovenom rozsudku na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku v
lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník ( ďalej len prvostupňový súd ) napadnutým rozsudkom rozhodol tak že:

„Žalobu zamieta.

Žalovanému trovy konania nepriznáva a žalobca nemá právo na nich náhradu.

Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 309,12 eura na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, č. ú. 0104681744/0900, VS: 215121 do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.“

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že dňa 3.7.2008
uzavrela Česká sporiteľňa, a. s. so sídlom Olbrachtova 1929/62, 140 00 Praha 4, Česká republika, IČ:
45 244 782 so žalovaným Zmluvu o úvere č. 3769303813. Na základe tejto zmluvy poskytla Česká
sporiteľňa žalovanému peňažné prostriedky vo výške 70.000,- Kč. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver
pravidelnými splátkami vo výške 1.342,- Kč vždy do 20. dňa každého mesiaca. Prvá splátka mala byť

zaplatená dňa 20.8.2008. Posledná splátka vo výške 1.296,- Kč mala byť zaplatená dňa 20.7.2015, ktorý
je dňom konečnej splatnosti úveru. Celkový počet splátok činil 84.Z listu Českej sporiteľne zo dňa 11.2.2009 je zrejme, že Česká sporiteľňa vyzvala žalovaného k
okamžitej úhrade dlžnej čiastky vo výške 3.116,- Kč najneskôr do 19.3.2009. Zároveň bol žalovaný
upozornený, že v prípade, ak túto pohľadávku v uvedenej lehote nezaplatí, stane sa celý zostatok úveru

s príslušenstvom splatným dňom nasledujúcim po márnom uplynutí tohto termínu.

Listom zo dňa 8.2.2010 Česká sporiteľňa oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na spoločnosť
CC Invest Ltd., so sídlom „Palazzo Pietro Stiges", 90 Strait Street, Valletta, VLT 1436, Malta, IČ: C46484,
teda na žalobcu, ktorá bola postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2009.

V danom prípade ide o vec, v ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči spotrebiteľovi na zahraničný
subjekt so sídlom na Malte. V predmetnej veci išlo pôvodne o pohľadávku spoločnosti Českej sporiteľne,

a. s. zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje
nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom
vypočítavá nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, a ktoré sú
uvedené v prílohe č. 1 k Zákonu o ochrane spotrebiteľa.

Ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu
uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka), a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej
praktiky.

Poukázal na ustanovenia§ 4 ods. 8, § 7 ods. 2, § 4 písm. c) zákona č. 250/2007 Zb. zákona o ochrane

spotrebiteľa.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému preukázateľné trovy
konania nevznikli a preto mu ich súd nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi priznal prvostupňový súd trovy
konania - odmenu za 2 úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a DPH spolu vo výške 51.52
Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil alebo zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu ďalšie konanie.

V odvolaní ďalej uviedol, že, cit: „ súd nesprávne právne posúdil predmetnú Zmluvu o postúpení
pohľadávky uzatvorenú medzi Žalobcom a právnym predchodcom Žalobcu. Na základe výkladu
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných

praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady
84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „Smernica o nekalých obchodných
praktikách"), ktorá zaviedla pojem „nekalá obchodná praktika" sa na rozpoznanie nekalej obchodnej
praktiky, ktorá nie je podchytená v špecifikáciách klamlivých alebo agresívnych praktík, používajú dve

určujúce kritériá. V tomto prípade sa obchodná praktika považuje za nekalú - a zakázanú - ak zodpovedá
nasledujúcim dvom kumulatívnym kritériám:

Praktika je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti.“

Okresný súd Svidník neodôvodnil, na základe čoho sa mu javí postúpenie splatnej pohľadávky v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti. Žalobca má za to, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa

24.3.2009 spĺňa všetky potrebné náležitosti predpísané Občianskym zákonníkom. Žalobca je taktiež
toho názoru, že postúpenie pohľadávky ako prejav zmluvnej slobody právneho predchodcu Žalobcu jezákladným princípom súkromného práva a nakoľko je chránená aj ústavným právom, mala by byť ako
taká rešpektovaná.

Praktika podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného

spotrebiteľa.

Kritérium „podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa" je využitie obchodnej praktiky na
značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ
urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Okresný súd Svidník podľa názoru Žalobcu taktiež nezdôvodnil v čom vidí naplnenie tohto druhého
kritéria nekalej obchodnej praktiky, nakoľko postúpením pohľadávky na Žalobcu nemohlo byť podstatne

narušené ekonomické správanie spotrebiteľa, pretože nie je zrejmý žiadny súvis medzi postúpením
pohľadávky na Žalobcu a rozhodnutím Žalovaného dať sa v konaní zastúpiť právnym zástupcom, aj s
ohľadom na nečinnosť Žalovaného počas celého súdneho konania.

Na základe tohto má žalobca za to, že Okresný súd Svidník nesprávne právne posúdil vec, nakoľko
postúpenie pohľadávky nie je možné vnímať ako nekalú obchodnú praktiku a to dokonca ani vtedy, ak

sa jedná o postúpenie na zahraničný subjekt, nakoľko Žalobca dáva do pozornosti aj fakt, že aj pôvodný
veriteľ a teda právny predchodca Žalobcu je taktiež zahraničným subjektom.

Žalobca má za to, že ochranou Žalovaného pred zhoršením jeho právneho postavenia sú práve
námietky,ktorésúmuzozákonazachovanéprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať
vzájomné pohľadávky. Zákon sám zabraňuje zhoršeniu postavenia dlžníka a to nielen zachovaním

predmetných námietok, ktoré mohol použiť v čase postúpenia voči pôvodnému veriteľovi, ako aj
zákazom zmluvy v neprospech tretej osoby, čo je jedna zo zásad súkromného práva. Postavenie dlžníka
sa teda postúpením pohľadávky nijakým spôsobom nezmenilo.“

Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

podľa zásad uvedených v § 212 zákona č. 99/ 1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok
verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci je napadnutý rozsudok vecne správny.( §219
ods. 1 O.s.p)

Prvostupňový súd rozhodol vo výroku o zamietnutí žaloby vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd neposúdil vec podľa inštitútu
odstúpenia od zmluvy, inštitútu premlčania ako aj podľa ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa
zakazujúcich zhoršenie právneho postavenia spotrebiteľa oproti právam spotrebiteľa vyplývajúcich z
ustanovení Občanského zákoníka ( zákona č. 40/ 1964 Sb.)- § 48 ods. 2, § 55 ods. 1, § 55 ods . 2,

56 ods. 1, § 107, § 457.

Postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému
odlišnému použitiu citovaných stanovení citovaných právnych predpisov ktoré pri doterajšom
rozhodovaní nebolo použité vyjadrili. (čl.159).Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s právny názorom krajského súdu, že žalovaná
strana má povahu spotrebiteľa a je preto v odôvodnených prípadoch nevyhnutné poskytovať tejto
sporovej strane zvýšenú ochranu v zmysle ustanovení na ochranu spotrebiteľa uvedených nielen v

zákone č. 40/1964 Zb. ako aj v ďalších právnych predpisoch zameraných predovšetkým na ochranu
spotrebiteľa pred prípadnými nekalými praktikami na pôde poskytovania služieb a tovarov spotrebiteľom
v Slovenskej republike.

Podľa jeho názoru k odstúpeniu od zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným došlo výhradne v
zmysle obchodnoprávnych predpisov Českej republiky). V súvislosti s teoretickým náhľadom na povahu
zmluvy o úvere citoval niekoľkých odborníkov na obchodné právo.

Na zmluvu, ako záväzkovoprávny vzťah, je potrebné aplikovať obchodnoprávne predpisy. Aplikácia
obchodnoprávnych ustanovení na tieto vzťahy je potrebné aplikovať mimo iného najmä z dôvodu povahy
záväzkovoprávneho vzťahu, ktorým je zmluva o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníku ČR.

Poukázal na rozhodnutie NSSR sp. zn. 6 MCdo/4/2012.

Možnosť odstúpiť od zmluvy, reálne Občiansky zákonník ČR ustanovuje priamo v ustanovení §48.

Samotné ustanovenie o odstúpení je však ohraničené prípadným dojednaním takejto možnosti
odstúpenia v zmluve alebo priamym ustanovením o odstúpení od zmluvy v niektorom z právnych
predpisoch Českej republiky. Prípady, kedy k odstúpeniu možno dospieť, resp. kedy ich zákon vylučuje,
ustanovuje priamo Občiansky zákonník ČR.

K úvahám týkajúcich sa postúpenia pohľadávky na iný podnikateľský subjekt ako je pôvodný veriteľ

v prípade uzatvorenej zmluvy uviedol, že v prípade Rozsudku SDEU C-453-10 zo dňa 15.3.2012, je
účastníkom konania (mimo spotrebiteľa) spoločnosť S.O.S. financ, spol. s.r.o., ktorej obchodné praktiky
a celkovú podnikateľskú činnosť na pôde poskytovania spotrebiteľských úverov nie je vhodné detailne
komentovať, najmä z dôvodu, že sa jedná o zásadne rozličný subjekt v oblasti finančných služieb, ako
je sám pôvodný veriteľ.

Pôvodný veriteľ je subjektom práva je v rámci podnikateľskej činnosti pod neustálym dozorom štátnych
orgánov.

Žalobca je obchodná spoločnosť, založená podľa práva Maltskej republiky, riadne zapísaná v
obchodnom registri a riadne sídliaca a vykonávajúca obchodnú činnosť. Akákoľvek diskvalifikácia a
diskriminácia žalobcu len z dôvodu, že sídlo je v zahraničí, no naďalej v rámci Európskej únie, je

neprijateľná a ohrozujúca základné piliere, na ktorých je postavené celé fungovanie Európskej únie,
pôvodne Európskeho hospodárskeho spoločenstva, alebo inak všeobecne Európskeho hospodárskeho
priestoru.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že považuje pohľadávku uplatnenú žalobcom za
premlčanú.

Vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že súhlasí s
aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka Českej republiky, určených na ochranu spotrebiteľa.
Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobcom uplatňované právo je právom zo spotrebiteľskej zmluvy. V
takomto prípade je potom nevyhnutné na predmetnú vec aplikovať všetky ustanovenia spotrebiteľského
práva transponované do právneho poriadku členského štátu EÚ s cieľom harmonizovať zmluvné právo

so zásadami komunitárnej úpravy ochrany spotrebiteľa.Zuvedenéhodôvodupovažuježalobcomuplatnenýnárokzapremlčaný,keďžekodstúpeniuodúverovej
zmluvy č. 3769303813 došlo podaním zo dňa 08.02.2010 a žaloba bola súdu doručená dňa 14.03.2012,
teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 06.02.2013 ako vecne
správne potvrdil. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

V predmetnej veci ide o spor zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 3.7.2008. Veriteľ poskytol žalovanému
úver vo výške 70.000 Kč. Žalobca nadobudol pohľadávku titulom zmluvy o postúpení pohľadávok z
24.3.2009 uzavretej s veriteľom žalovaného Českou sporiteľnou a.s.. Sporiteľňa si uplatnila právo na
zosplatnenie celého úveru. Žalobca po tom, ako odstúpil od zmluvy, sa domáha splatenia úveru s

príslušenstvom ( 74 419,51 Kč s úrokom z omeškania vo výške 24,32 % zo sumy 73.843.51 Kč od 15.3
2009 do zaplatenia ).

Odvolací súd dospel po zhodnotení skutkového stavu , že žalobca účinne odstúpil od zmluvy o úvere
č. 3769303813 podaním zo dňa 08.02.2010.

Podľa § 48 ods. 2 zákona č.40/1964 Sb.Občanský zákoník ( ďalej len „O.z“). „odstoupením od smlouvy

se smlouva od počátku ruší, neníli právním predpisem stanoveno nebo účastníkmi dohodnuto jinak“.

Podľa § 55 ods. 1 O.z. „Smluvní ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v
neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo
jinak zhoršit své smluvní postavení“.

Podľa § 55 ods. 2 O.z. „Ujednání ve spotřebitelských smlouvách podle § 56 jsou neplatná“.

Podľa § 56 ods. 1 O.z.“ Spotřebitelské smlouvy nesmějí obsahovat ujednání, která v rozporu s
požadavkem dobré víry znamenají k újmě spotřebitele značnou nerovnováhu v právech a povinnostech
stran“.

Podľa 107 § O.z. ods. 1 „Právo na vydání plnění z bezdůvodného obohacení se promlčí za dva roky ode
dne, kdy se oprávněný dozví, že došlo k bezdůvodnému obohacení a kdo se na jeho úkor obohatil“.

Podľa § 457 O.z. „Je-li smlouva neplatná nebo byla-li zrušena, je každý z účastníků povinen vrátit
druhému vše, co podle ní dostal“.

Zákonná úprava Českej republiky týkajúca sa ochrany spotrebiteľa, ktorá dopadá na predmetnú vec
vychádza z princípu zákazu zhoršenia právneho postavenia spotrebiteľa podľa zmluvy oproti právnemu
postaveniu vyplývajúcemu s ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 55 ods. 1 O.z.).

Český Občiansky zákonník garantuje spotrebiteľovi v prípade odstúpenia od zmluvy zrušenie zmluvy,
čo znamená pre spotrebiteľa menšie finančné plnenie než ako keby mal plniť zo zmluvy alebo z titulu
bezdôvodného obohatenia (§ 457 O.z.).

Z listu žalovaného zo dna 08.02.2010 je zrejmé, že žalobca odstúpil od zmluvy a pritom sa domáha
vyšších finančných nárokov oproti nárokom z bezdôvodného obohatenia. Takéto ujednanie zhoršuje

postavenie spotrebiteľa, a preto sa dostáva do rozporu s ustanovením § 55 ods. 1 O.z.Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej
medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho
úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa

má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (,,smernica“). Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej
nezmenila.

Podľa § 55 ods. 1 O.z, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré

mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna
ochrana vyplývajúca z ust. §55 O.z. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah
medzipodnikateľomanepodnikateľom(B2C,biznismentoconsumer) asozreteľomnanepodnikateľský
účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.

Žalobca v písomnom vyjadrení z 3.2.2015 poukazuje na ustanovenie §497 a § 261 ods. 3 Obchodného

zákonníka ČR - zákona č. 513/1991 Sb. účinného ku dňu podpísania zmluvy o úvere, z ktorého
odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného
práva. Zdôrazňuje, že zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody ktoré sa spravujú obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníka záväzkového vzťahu Odvolací súd nijako nepopiera
argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá časť Obchodného zákonníka

bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve,
ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č.634/1992 Sb.) a ustanoveniami Občanskeho
zákoníka ). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda
ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie
občianskoprávne vzťahy.

Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny
vzťah vrátane premlčania predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá
právna úprava občianskeho práva ale obchodného práva.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie §

55 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 55 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 55 ods. 1 O.z).

Ustanovenie § 55 ods. 1 O.z je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,

že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 55 ods. 1 O.z mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. Judikatúra slovenských súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009)Bez pochýb ustanovenie § 55 ods.1 OZ je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na
spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v
nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti
(C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné).
Odvolaciemu súdu je známa judikatúra, na ktorú poukazuje odvolateľ a rovnako literatúra prof. Oľgy
Ovečkovej pôsobiacej predovšetkým v oblasti obchodného práva, no zároveň poznamenáva, že sa v

tejto literatúre takmer žiadnym spôsobom autor nevyrovnáva s pomerne novým zákonným ustanovením
§ 54ods.1 OZ ( slovenského OZ - ustanovenie §55 ods. 1 českého OZ ). Niet dôvod nechrániť
dobromyseľnosť spotrebiteľov, vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť
dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva
na súde.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktoré je zakotvená v ustanovení § 55
ods. 1 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná

a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod
25, 26, 27).

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 55 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice).

Podľa § 48 O.z od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa Občanskeho zákoníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z

porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 O.z).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občanskeho zákoníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa neho, evidentne zhoršujú jeho postavenie.
Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri

vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje.
Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi
konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občanskom zákoníku.

Napriek odstúpeniu od zmluvy o úvere sa domáha žalobca vyšších finančných nárokov oproti nárokom
z bezdôvodného obohatenia. Bez pochýb takéto ujednanie zhoršuje postavenie spotrebiteľa, a preto

sa dostáva do rozporu s ustanovením § 55 ods. 1 O.z.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom
právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Žalobcapoukazujenato,žekodstúpeniuodzmluvydošlozostranyžalobcuvzmysle§506Obchodného

zákonníka ČR a preto nedošlo k jej zrušeniu od počiatku.

Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky
koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch
nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v
objektívneobčianske právo).IdeoakúsijednostrannúkogentnosťustanoveníObčianskehozákonníkav
záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy,

Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a
dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného
práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata
výhody splátok). Ustanovenie § 48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie

zmluvy s účinkami od začiatku (ex tunc).

Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov.

Súdomprináležísúdnakontrolazmluvnýchpodmienokadokonca ajabstraktnákontrolazmlúv scieľom
vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl.

6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“.

Nárok uplatnený žalobcom odvolací súd považuje za premlčaný. K odstúpeniu od úverovej zmluvy č.
3769303813 došlo podaním žalobcu zo dňa 08. 02. 2010. Žaloba bola podaná na súde dňa 14. 3.
2012 teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. V dôsledku
odstúpenia od zmluvy je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané.

Na uplynutie premlčacej doby (§ 107 O.z) prihliadol odvolací súd ex offo ( § 5 b zákona číslo 250/ 2007
Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Z dôvodu, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby je tak
vecne správny.

Vovzťahukposúdeniunekalejobchodnejpraktikyjavísapotrebnépoznamenať,žeodvolacísúdnemení

svoj postoj, pokiaľ ide o odmietnutie ochrany takému právu, ktorému predchádza nekalá obchodná
praktika a že za takúto praktiku možno považovať aj uplatňovanie práv postupníkom, voči ktorému môže
vzniknúť obava, či splní svoje povinnosti, napríklad uhradí trovy. Spotrebiteľ totiž môže rezignovať na
nákladnú právnu ochranu advokátom voči takémuto subjektu z obavy o náhradu trov konania, ktoré
môžu dosahovať v drobných veciach samotnú pohľadávku (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove

vo veci 6Co 1/2011, 6Co 235/2012).

Smernica Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzorovom zozname
odporúča členským štátom zakotviť ako nekalú zmluvnú podmienku aj nevýhodne postúpenie. Odvolací
súd však považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku tú časť klauzuly, ktorá by spotrebiteľovi bránila
postúpiť jeho práva. Niet však dôvod na konštatovanie neprijateľnosti tej časti klauzuly, ktorá postúpenieumožňuje dodávateľovi. Išlo by teda o čiastočnú neplatnosť klauzuly o postúpení v duchu ,,dodávateľ
postúpiť môže spotrebiteľ nie“, a to v časti ,,spotrebiteľ nie“.

Pre posúdenie, či ide o nekalú obchodnú praktiku a či môžu vznikať obavy spotrebiteľov podľa názoru

odvolacieho súdu o nekalú obchodnú praktiku môže ísť aj v štádiu vymáhania pohľadávky respektíve jej
uplatnenia na súde („po zániku zmluvy“).V rámci konania obchodníka sa môže vychádzať aj z konania
právneho zástupcu žalobcu pred súdom a jeho vyjadrení vrátane neposkytnutia žiadaných informácií.

Vzhľadom na premlčanie uplatneného nároku odvolací súd nepristúpil k posúdeniu postúpenia
pohľadávky na žalobcu z pohľadu aplikácie § 3ods. 1 O.z. Odvolací súd však zotrváva na názore, že
systematicképostupovaniepohľadávokprotispotrebiteľomna subjektvúpadku zaúčelomuplatňovania

práv v súdnom konaní by mohlo byť vyhodnotené ako odporujúce dobrým mravom na účely aplikácie
§ 3 ods. 1 OZ.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neúčelnosť právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom,
je potrebné skonštatovať, že vo vzťahu k žalovanému táto účelnosť je jednoznačne daná už aj z
charakteru vedľajšieho účastníka. Vo vzťahu k odvolacím námietkam o neúčelnosti úkonov právnej

služby, odvolací súd poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a4ÚstavySlovenskejrepublikyjeajto,žeúčastníkkonania,ktorývkonaní,spravidlavspore,uspel,má,
zásadne, právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením
tohto základného práva.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému

účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov
konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre

postup podľa § 150 O.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.

Je potrebné vziať na zreteľ, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania.
Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie, či bránenie práv účastníka konania. Súdu
prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť.

Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju

opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

Vedľajší účastník vstúpil do konania podľa § 93 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa § 93 ods. 4 O. s. p. má
rovnaké práva a povinností ako účastník, pričom koná iba sám za seba.

Procesná aktivita vedľajšieho účastníka súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri
zvyšovaní kvality života spotrebiteľov (porov. rozsudok súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05, bod 37,

cit.: Okrem toho, smernica, ktorá smeruje k posilneniu ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku
3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu , najmä, na
zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (pozri analogicky v súvislosti s článkom
81 ES rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36).

Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno

poprieť aj jeho sankčnú povahu (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zodňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7MCdo 4/2010, cit. ,,Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania....“, tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011).

Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, cit. „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu
a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v
reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu).

Zákonodarca v § 137 O.s.p. explicitne u právnických osôb zaoberajúcich sa kolektívnou ochranou

práv zvýraznil v rámci indikatívneho výpočtu trov konania aj výdavky takejto osoby. Z dôvodovej
správy ,,Navrhovaná právna úprava bude dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade
s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených
záujmov, napr. vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo vo sfére kolektívnej ochrany práv
spotrebiteľa. V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Navrhovaná právna úprava bude predstavovať aj
výrazný príspevok ku kolektívnej ochrane práv osôb“.

Ani judikatúra Súdneho dvora Európskej únie nevidí žiadny dôvod na poskytnutie právnej ochrany aj

právnickej osobe „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv
Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby,
a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania
alebo zastupovanie advokátom“ (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09).
Niet dôvodu na výnimku ani v prípade vedľajšieho účastníka a jeho práve na náhradu trov konania.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní
zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo
svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby sa vedľajší účastník nemohol dať zastúpiť zástupcom
a aby mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U
právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie

a dokonca špecializáciu (napr. bytové spotrebiteľské veci, finančný trh a iné). Služba advokáta je
pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo
má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s
tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho
účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom.

Vedľajší účastník ako osoba konajúca sama za seba bol z procesného hľadiska plne úspešný, a preto
mu náhrada trov konania prináleží.

Vo svetle princípu vychádzajúceho z čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je plne opodstatnené
priznať združeniu náhradu nákladov za v celom rozsahu úspešné presadenie spotrebiteľského práva.

Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z

nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale
nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne.
Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice.

Podľa čl. 8 smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia

maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 v prejudiciálnom konaní vedenom pod
C-470/12, POHOTOVOSŤ/Vašuta uvádza cit. ,,Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho

účastníka v exekučnom súdnom konaní.“

Vedľajšiu intervenciu vníma Európska komisia ako jeden z prostriedkov na ochranu práv spotrebiteľov
a niet dôvodu ho vylučovať z prostriedkov ochrany zameraných na dosiahnutie cieľov podľa smernice
Rady 93/13 EHS vrátane čl. 7 ods. 1.

Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie 1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov
a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a

hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.

V prejednávanej veci nie je možné aplikovať vo vzťahu k trovám vedľajšieho účastníka ust. § 150 O.
s. p., pretože neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu citovaného zákonného
ustanovenia.

Odvolací súd zistil, že v prejednávanej veci išlo všetko o trovy advokáta vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného, ktoré boli vynaložené účelne.

S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny vrátane správneho
výroku o trovách konania vrátane trov vedľajšieho účastníka (§219 ods1. O.sp).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník, ktorý ma právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania vedľajšieho účastníka pozostávajú z
trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odlišnému právnemu posúdeniu
veci z 23.01.2015) podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb ďalej len „vyhlášky“), teda 111,21 Eur pri tarifnej hodnote

veci 2.714,55 Eur (74.419,51,-Čk). Žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy
odvolacieho konania spolu vo výške 143,52 Eur /odmena vo výške 111,21 Eur + 8,39 Eur režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 23,92 Eur DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky)/ tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.