Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/539/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245054
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111245054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a Mgr. Anna Križáková v právnej veci navrhovateľky: P. F.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. I.. Č.. XX, U., zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners,
s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody
vo výške 1.174,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 11. marca 2014, č. k. 8C/222/2011 - 206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
povinnosť odporcovi zaplatiť jej sumu 1.174,08 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľky na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zo dňa 10. januára 2014. Svoje rozhodnutie v časti výroku,

ktorým návrh na zaplatenie istiny 1.174,08 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3
ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a vecne tým, že navrhovateľka v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázala. Poukázal
na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo

požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze
Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu
investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.
mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že
nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s
výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2.
júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólioDružstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm.

a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z., rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č.
OPK-9750-3/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 500.000,- Sk za
porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001
Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie
investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001

Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v
špecifikovanom rozsahu. Uviedol, že po výpovedi obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení
portfólia zo dňa 30. marca 2010, Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku
Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste

dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými
papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo
Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi,
pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia
finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že

Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010
podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez
písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia najmä Družstva, vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo

dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods.
7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods.
7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila

konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, pričom správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 7. decembra 2010, č. GUV-1744/2010 a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu,
ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou

skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne
kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa
mal preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách
EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť a
nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému

emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel
emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v
skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa v dôvodoch

svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla
2011,č.k.3K/95/2010-21,právoplatnýmdňa 5.mája2011,vyhlásilkonkurznamajetokDružstva
ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil J.. J. S. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň
preukázané, že navrhovateľke zaniklo jej členstvo v Družstve dňa 20. januára 2011 v súlade s čl. 16 ods.
3 Stanov Družstva, pričom si pohľadávku vo výške žalovanej sumy prihlásila voči Družstvu do konkurzu v

konanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.3K/95/2010,ktorábolasprávcomkonkurznej
podstatyvcelomrozsahupopretá,zdôvoduktoréhopodalaincidenčnúžalobuvočisprávcovikonkurznej
podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8Cbi/16/2011, ktoré doposiaľ
nie je právoplatne skončené s tým, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľka požiadalaNárodnú banku Slovenska o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa v
dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na vyvodenie ktorej je potrebné

kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, ktorými sú 1/ existencia majetkovej
ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok
zamietnutie celého návrhu. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa

zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať a preto, ak má
navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie škody. Uviedol, že

navrhovateľka sa ako bývalá členka Družstva, s ktorým bola v právnom vzťahu a z ktorého
jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči
Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľke vydať
získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že navrhovateľka si predmetnú pohľadávku voči
Družstvu uplatnila v konkurze vyhlásenom na jeho majetok, avšak v čase rozhodovania súdu prvého

stupňa nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu z dôvodu, že nie je možné
ustáliť majetok Družstva, s ktorým bola navrhovateľka v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by
mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za
nesprávny úradný postup, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky, by do
úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu a preto dospel k záveru, že navrhovateľka

svoj nárok uplatnila predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej
banky Slovenska nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k
takým povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust.
§ 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. júna 2010
povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. Dospel
preto k záveru, že v prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti

týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej

informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva
počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície,
pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla 2010 nesignalizovalo Národnej banke

Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi
a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do 6. mája 2010, Národná banka Slovenska
zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových
hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych
ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho

údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie
žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala
všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich
oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný

postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu
a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť
škoda len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu sobchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a
informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák.

č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tom
čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého

stupňa zároveň dospel k záveru, že odporca sa nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil, z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s
prípadnouškodounastranenavrhovateľky,keďzlistinnýchdôkazov,najmäzrozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,-
Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom

nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými
subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení
pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej
sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo primárne
povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,

zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu a
nemožno zanedbať ani povinnosti navrhovateľky, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas
zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Uviedol, že s poukazom na
predmet konania, ktorým je nesprávny úradný postup odporcu pri výkone dohľadu nad obchodníkom

s cennými papiermi, bližšie nevyhodnocoval listinné dôkazy predložené navrhovateľkou, týkajúce sa
vzťahumedziDružstvomaobchodníkomscennýmipapiermistým,ženávrhnavrhovateľkynadoplnenie
dokazovaniazabezpečenímúčtovníctvaDružstvaodroku2002doroku2010avýsluchmisvedkovN..R.
A., Z.. J. Š., Z.. H. X. G. Z.. Y. A. zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti, keďže na preukázanie
tvrdení navrhovateľky potrebné neboli, nakoľko ňou tvrdený nesprávny úradný postup je upravený

príslušnými právnymi predpismi. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľky na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol odôvodnil právne ust. § 109 ods.
1 písm. c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný
predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľkou Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže
nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný

prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva
Európskej únie, respektíve jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek
zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o
prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok,
a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových

právnych aktov s tým, že Súdny dvor Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach
konania pred národným súdom a ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvého
stupňa po posúdení návrhu navrhovateľky na predloženie navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je
porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov

predpokladaným v smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 a na
tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o
zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu
nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt
tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou

národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na
túto otázku, či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29
smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý
sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku

21 ods. 3 písm. d) a f) citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná
banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ESdostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej
ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť
vykonávať dohľad na finančnom trhu ?), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď

na uvedené otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho
determinovala po právnej stránke. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že inštitút
verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov
vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a
zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR s tým, že verejná ponuka

majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už
existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a
ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie
a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej
ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu cenných papierov. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom odporcu v konaní, ktorému

náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie
istiny 1.174,08 eur s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z
dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej

návrhu vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania
namietla, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo

vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor,
pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade

orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka
považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o

skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o inýchrizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť,

že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
Z.. M. H., O.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v

subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo
po tomto vytknutí zo strany Národnej banky Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Z..

S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých

podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi

s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila
dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní
ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti

Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa
27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo

prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru
2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.

decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy
činnosť Družstva zakázala. Uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľky ako veriteľa

v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až
na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť

vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej
dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedla, že ak by prebiehajúce
konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom byzákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník,
zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa
zákona o konkurze. V dôvodoch svojho odvolania poukázala na skutočnosť, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej
podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis

Europe a iným odporcom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z
konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že
listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne
vykonanéspôsobompodľa§129ods.1O.s.p.,spoukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo
a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že

je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky a preto jej tvrdenie, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo

svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží
vyfabulovaťfiktívnuexistenciujehoúdajnéhonesprávnehopostupuatiežfikciukedysatakstalo,pretože
údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužila
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom

predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a
aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka mohla

požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a

až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola

stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť aúplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon

neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne

používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si

Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona

o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako

aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z
jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných

nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným
dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky

navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ
ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľky
voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke vzniknúť škoda. K námietke
navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na

písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli

nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky

sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §

214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2014 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci
upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s.
p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 09. marca 2011 v sume 1.174,08 eur,
pričom v dôsledku žiadosti navrhovateľky o zrušenie členského podielu zo dňa 07. januára 2011, došlo

k zrušeniu jej členstva v Družstve a dňa 07. januára 2011 jej bola vystavená zmenka v hodnote 1.174,08
eur (č. l. 29 spisu), ktorej zaplatenia titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu,
sa v konaní domáha.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru

zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. decembra
2011 domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu v sume 1.174,08 eur s 9,25 % úrokom z

omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania a
doplnenomvpodanízodňa25.11.2013,ktorýspočívalvtom,žeNárodnábankaSlovenskaoneskorene
zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojenís ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia
o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.

decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste
2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne
rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a

má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka
nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.

514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,

že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná

banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci ma nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej

banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca
v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizáciezák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe

v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale

musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001

Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená,anavrhovateľkasiakočlenkaDružstva,ktorézatýmtoúčelomzhodnocovaloportfólio,musela
byťvedomá,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť,čojepodstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia

Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,

č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe

Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne

(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázala s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých
Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľky, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho

presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi

môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť
daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,

nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými

dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov a
vyjadrení, nachádzajúcich sa v spise (č. l. 139 spisu).S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,

s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.