Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. jún 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 8C/103/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215552
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Balážová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612215552.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudcom JUDr. Magdalénou Balážovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,
IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 525 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1493,64
Eur proti žalovanej z a m i e t a.
Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Lučenec žaloby o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

ktoré boli vedené na Okresnom súde Lučenec pod spisovými značkami 8C103/2012, 8C/104/2012,
8C/105/2012. Uznesením č.k. 8C/103/2012-26 zo dňa 01.08.2013 súd spojil konania na spoločné
konanie,ktoréje vedenépodsp.zn.8C/103/2012.Uznesenienadobudloprávoplatnosťdňa22.08.2013.

Poukázal na tú skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol

písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli
rešpektované zmluvné dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere:
číslo 6560013, dlžníka - povinného Ľ. H., J.. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec spisová
značka 8C/103/2012, 21Er/627/2006),
číslo 6061300, dlžníka - povinného Q. Z., J.. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec spisová
značka 8C/104/2012, 22Er/34/2004),

číslo 6460034, dlžníčky - povinnej Q. G., J.. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec spisová
značka 8C/105/2012, 22Er/640/05).

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 1
Exekučnéhoporiadkusúdnyexekútorpredložilnávrhžalobcunavykonanieexekúciespolusexekučným
titulommiestneavecnepríslušnémuexekučnémusúduapožiadalhooudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie, ktoré exekučný súd udelil.

Žalobcapreobavyoprávnyafaktickýosudpohľadávkynútenevymáhanejsúdnymexekútorom,ktorému
bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 27.08.2010, dňa 23.09.2010,dňa 28.10.2009 a podal postupom podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, exekučnému
súdu návrh na zmenu exekútora. Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne
reálnu súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora

rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak napriek tomu, že podaný návrh spĺňal
všetky formálne a materiálne podmienky uvedené v Zák. č. 233/1955 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok „EP“), resp. Občianskom súdnom poriadku (ďalej O.s.p.).

V tejto súvislosti žalobca poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci

rozhodovania o zmene súdneho exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom
prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako
porušenie zákona. Podľa ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku

platného do 01.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia
dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu
možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania
nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v stanovenom čase.

Opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
ustanovením § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 ustanovením § 44 ods. 8
Exekučného poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas

špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 41/02, III.ÚS 117/02, I.ÚS 13/05). Z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, ktoré vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou

informačného systému sumou 70,00 Eur, na udržanie a správu informačného systému sumou 40,00 Eur
a administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumou 50,00 Eur. Na tomto mieste
žalobca poukázal na skutočnosť, že zmyslom právnej úpravy zmeny súdneho exekútora obsiahnutej
v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, je zakotvenie možnosti zmeny exekútora na základe
žiadosti najmä v snahe o dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti v exekučnom konaní, ako

aj zabezpečenie ochrany práv oprávneného pri nečinnosti súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k
podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho
neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov
žalobcu. Keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel
obdobie nečinnosti prekrývať žalobca svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej

zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. Žalobca taktiež vynaložil na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhodnotením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súdu sumu 15,00 Eur. Celkovo
vynaložil žalobca vo veci správny a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom
nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sudu 175,00 Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodnutí o zmene súdneho exekútora by dodržal
zákonomstanovenúdobu.Zároveňsižalobcauplatnilprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejdnanie veci v primeranom

čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnych úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej
činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do
výkonu majetkových práv žalobcu.

Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky
predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného
súdu dôjde k zámene súdneho exekútora čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho
pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávneného záujmy žalobcu rizikám
spočívajúcim v neskorom ukončení procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom, neskorým

ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko zániku povinného a riziko insolvencie povinného.

Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vnímal ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaným zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných

práv. Žalobca uvádzal aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy,
a to neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcov, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj jej majiteľom pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty

a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti. Úplne zbytočné a právne neodôvodniteľné časové
omeškania z rozhodovaním exekučného súdu spôsobil v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zániku už vytvorených
podnikateľských plánov a nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 276,60

Eur v konaní pod spisovou značkou 8C/103/2012 z dôvodu nečinnosti súdu po dobu 153 dní, t.j. 55,32
Eur/mesiac, v konaní 8C/104/2012 sumu 608,52 Eur z dôvodu nečinnosti súdu po dobu 342 dní, t.j.
55,32 Eur/mesiac, v konaní 8C/105/2012 sumu 608,52 Eur z dôvodu nečinnosti súdu po dobu 342 dní,
t.j. 55,32 Eur/mesiac.

Žalobca navrhol, aby súd vykonal dokazovanie zo znaleckého posudku, ktorý žalobca objednal a v
ktorom bola vyčíslená výška vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré
zodpovedá žalovaná. Vypracovaný znalecký posudok pod číslom 1/2014 bol doručený súdu a na
Okresnom súde Lučenec je zaregistrovaný v reg. Spr 256/2014.

Nahliadnutím do spisu Okresného súdu Lučenec Spr. 1213/2012 súd zistil, že žalobca podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku žalovanej dňa 23.04.2012, žalobca doručil súdu žalobu na začatie
konania dňa 27.09.2012, čiže pred uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania návrhu na predbežné
prerokovanie nároku. Súd mal za to, že ku dňu rozhodovania o žalobe žalobcu už bolo zrejmé, že
žalovaná nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania neuspokojila, čo vyplynulo z písomného

vyjadreniažalovanej,hoci6mesačnálehotanapredbežnéprerokovanienárokuvčaserozhodnutiasúdu
ešte neuplynula, súd z písomného vyjadrenia žalovanej k žalobe, nepovažoval žalobu za predčasne
podanú. Súd v konaní zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu,
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda žalobcovi vznikla.

Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť a tvrdila, že :
žalobou zo dňa 17.09.2012, žalobca namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci
v tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenejlehote.Nazákladeuvedenéhosažalobcadomáhanáhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si
nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci, došlo v namietaných exekučných
konaniach k uvedeným skutočnostiam.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáhal náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových
nárokov:
1) materiálna škoda v paušálnej výške 175,- Eur spôsobená nákladmi na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a
správu informačného systému a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
2) nemajetková ujma vo výške pomernej k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní,

vypočítanázozákladu663,88Eurnarok,akospravodlivásatisfakciazavnútornézásahydospoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.

Na základe skutočností uvádzaných žalobcom v žalobe tento žiadal, aby súd medzitýmnym rozsudkom
rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
okresného súdu, pretože tento v namietanom exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Ďalej mal súd zaviazať žalovanú zaplatiť
žalobcovi príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, ako aj trovy súdneho konania.

K predmetnej veci žalovaná uviedla procesné námietky s tým, že zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo
podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a

vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci
nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa
považuje aj zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že
sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje

ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namietala,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časť dôkazov,
najmä odkázal na exekučné spisy, ale v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci podľa

zákona dôkazné bremeno znáša žalobca sám.

Žalovaná zdôraznila, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pretože sám žalobca uvádzal, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho

exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti
súdnych rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného

súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti žalovaná navrhla konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43
ods. 1 OSP.

Žalovaná na vyššie uvedené ustanovenie OSP poukázala aj z dôvodu, že v tomto momente nie je

jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namietal „nezákonné konanie“ v podobe
nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň
namietal nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačnejasné, na základe akého titulu si žalobca uplatnil škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a
žalobca jednoznačne neuvádzal, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok.

Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade poznamenal, že žalobca neuvádzal
kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedoviokresnéhosúdu,resp.možnosťpodaniaústavnejsťažnosti
(t.z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu

SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná mala za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred

predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr..

Z citovaných ustanovení Zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov

odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol

ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o
zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú
majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol

žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z. z. preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaná poukázala na podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, s tým, že Zák. č.
514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho
exekútoravzákonomstanovenejlehoteodkázalanaustanovenie§9ods.2Zák.č.514/2003Z.z.vznení
Zák. č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie
tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná
uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu

súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora.
V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného

exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
(súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol

vykonaním exekúcie pôvodne poverený).

Žalovaná pripustila, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému

súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v
prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu

súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak
žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa
ustanovenia § 415 Zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Občiansky zákonník“), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa
tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Okrem toho žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že

„Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutieo trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.
To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s

ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

K existencii prieťahov v konaní žalovaná uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na viacerých
miestachsvojhožalobnéhonávrhunamietalprieťahyvkonaníaztýchtotvrdenýchprieťahovodvodzoval
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, žalovaná v prvom rade poukázala
naustanovenie§9ods.2Zák.č.514/2003Z.z.vzneníZák.č.412/2012Z.z.,kdejeexplicitneuvedené,z

čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,

ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené

nepovažovala existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“ žalovaná uviedla,
že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote (žaloby označené
ako „ZE“), lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu
uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené

žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku),

K otázke posúdenia materiálnej škody žalovaná poukázala na to, že žalobca sa vo svojej žalobe

konkrétne domáha náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej sume 175,00 Eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. je o.i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.Ohľadom vyčíslenia škody mala žalovaná za to, že podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú
škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívali v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez

ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uviedol, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uviedol správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.

Žalovaná poukázala na to, že žalobca v žalobách neuviedol, či predmetné vecné náklady predstavovali
podľa § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Podľa definície kľúčových
pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý
majetkový prospech resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií

skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná mala za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia
tým,ženekonkretizoval,čisiuplatnilskutočnúškodualeboušlýziskazároveňžalovanázastávalanázor,
že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku
poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady
podľa Zák. č. 514/2003 Z.z..

Ďalej žalovaná upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie
vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V
prvom rade žalovaná mala za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad

poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred
týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale
aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Akúkoľvek výšku nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelovú. Žalobca uvádzal ako

ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca
vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje
žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na
poskytnutieavymáhanieúverovmusímaťinformačnýsystém.Požadovaťpaušálnesumyzaspomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj

s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje,
je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatnil neprimerané sumy (najmä s ohľadom na skutočnosť, že
väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj
elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádzal vo svojom stanovisku k žiadostiam o
doplneniežiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa02.07.2012,že„disponuje

jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v
tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná mala znovu za to, že uplatňovanie nároku
na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,- Eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré

preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody žalobcom (ako je tomu podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie
predmetného nároku je znemožnené.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,

ťažkostiprijejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Na základe všetkých uvedených skutočností bola žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca

nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických
osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za
vzájomnézáväzkytýchtoosôb,pokiaľjemožnéuspokojenietýchtozáväzkovdosiahnuťinýmspôsobom.Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 Eur (čiastka, ktorú v niektorých
nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na dve
skutočnosti. V prvom rade: žalobca poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie

finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88Eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR
vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu
úveryfyzickýmosobám.ÚstavnýsúdSRprihliadaajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.

Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy
podľa žalobcom citovaných nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú
nápravu zjednať. V druhom rade: je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy

uplatnila spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Žalobca uvádzal aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú

bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu.“

Žalobca zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nepovažovala za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na poškodenú osobu:

podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná akcentovala na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17

ods. 2 a 3 Zák. č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukázala, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o
potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložkyštátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozornila a ako prílohu vyjadrenia k žalobe doložila list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,

že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaná dala do pozornosti celý text priloženého
listu, pričom poukázala príkladmo na niektoré výňatky:

„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“

„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“

„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch

predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“

„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“

„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“

„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa...“

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku

SME zo dňa 16.07.2012, ktorý priložila žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.
vyplynulo, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom
článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s
odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,

chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom

záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky

nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť

priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastávala názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaná uviedla, že podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z.,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
Zák. č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Nazáveržalovanáuviedla,ženazákladevšetkýchvyššieuvedenýchskutočností, žalobcanepreukázal,
že by činnosťou exekučného súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a preto neexistovala ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Žalovaná mala skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a
to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už
v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané sumy, či už v
podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s dôkazom žalobcu - znaleckým posudkom č. 1/2014 žalovaná zdôraznila, že predmetom
znaleckéhoposudkunebolourčiť,čivkonkrétnomkonanídošlo,resp.nedošlokpochybeniuexekučného
okresného súdu, nakoľko táto otázka je predmetom dokazovania v samotnom súdnom konaní. Pokiaľ,napriek tomu, bolo v znaleckom posudku konštatované, že k nesprávnemu úradnému postupu súdu
došlo, a to jednak bez bližšieho odôvodnenia, dokonca posudzoval správnosť, resp. nesprávnosť
otázky, ktorú nie je kompetentný odborne posudzovať i vzhľadom na oblasť znaleckej činnosti, pre

ktorú je tento zapísaný v zozname znalcov podľa Zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je preto nutné
zdôrazniť, že znalecký ústav sa mal vo vzťahu k otázkam, ktoré nie je zo zákona oprávnený odborne
posúdiť, vyjadrovať výlučne v spôsobe podmieňovacom a nie oznamovacom. K záveru znaleckého
ústavu ohľadom existencie nesprávneho úradného postupu žalovaná uviedla, že časť žalôb žalobcu

bola jednotlivými súdmi SR v konaniach na prvom stupni už zamietnutá, pričom postup okresných
súdov bol vo väčšej väčšine potvrdený i príslušným odvolacím súdom a tieto rozsudky boli odôvodnené
nenaplnením jedného zo základných predpokladov, ktoré Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody predpokladá. V tejto súvislosti zdôraznila, že je
nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že citovaný zákon predpokladá pre úspešné priznanie nároku

na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch súčasné (kumulatívne) naplnenie zákonných
predpokladov ktorými mali byť:
1) nesprávny úradný postup okresného súdu,
2) vznik a existencia škody,
3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom okresného súdu a vznikom škody.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe jednoznačne argumentovala v prospech neexistencie
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a preto nie je možné s prihliadnutím na vyššie
uvedené nárok žalobcu priznať, a to ani za predpokladu, že by mal súd z obsahu znaleckého posudku
preukázané, že ku vzniku škody došlo. Ak by aj ku vzniku škody došlo, nie je v príčinnej súvislosti s
namietaným postupom exekučného súdu.

Za najpodstatnejší a najzávažnejší nedostatok znaleckého posudku žalovaná považovala to, že úradný
postup exekučného súdu, ktorý bol žalobcom namietaný, nebol v jednotlivých konaniach identický.
Rozdielnosť možno vidieť už v spôsobe, akým exekučný súd rozhodol, resp. nerozhodol a takto mal
podľa názoru žalobcu učiniť, ako i v lehotách, v ktorých malo byť rozhodovanie exekučného súdu o

udelení poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zmene súdneho exekútora prekročené, prípadne v
ich časovom horizonte v akom sa žalobca obrátil na príslušný súd so žalobou. Žalovaná mala za to,
že k vypracovaniu znaleckého posudku za účelom zistenia konkrétnej škody spôsobenej konkrétnym
exekučným súdom v konkrétnom exekučnom konaní mal žalobca pristúpiť jednotlivo, t.j. pre každé
exekučné konanie v ktorom tvrdil, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Z

uvedeného vyplynulo, že znalecký posudok bol len prepočtom nepreukázaných a žalobcom tvrdených
sumárnych údajov a tvrdení (výstupov žalobcu) na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé
jednoznačne určiť, ktorý konkrétny nesprávny úradný postup spôsobil, ktorú konkrétnu škodu; škoda je
takstálevýlučnepaušálnoubezdopadunakonkrétnejednotlivouplatnenénároky.Vznaleckomposudku
sa tak nachádzajú štatistické údaje ktoré viedli k záveru o jeho nedôveryhodnosti.

Zo strany 3 znaleckého posudku vyplýva, že bol vypracovaný za obdobie rokov 2009-2012. Znalecký
ústav tak nesprávne predpokladal, že každé jedno konanie o ktorom súd rozhoduje prebiehalo v rámci
celého skúmaného obdobia bez ohľadu, či každé jedno konanie prebiehalo vo všetkých rokoch, t.j. či
začalo už v roku 2009 a či skončilo v roku 2012. Súd z rozhodovacej činnosti musí vedieť, a už to aj
vyplýva z jednotlivých žalôb žalobcu, že väčšina konaní neprebiehala v celom posudzovanom období

a preto znalecký posudok nemohol byť spôsobilým dôkazom k náležite zistenému skutkovému stavu
v danej veci.
Vo vzťahu k tej časti znaleckého posudku, ktorá sa zaoberala výpočtom zvýšených mzdových nákladov
(už zo samotného znenia názvu uvedenej časti vyplýva, že k zvýšeniu mzdových nákladov reálne
došlo, čo však žalovaná odmietla), žalovaná spochybnila skutočnosť, že k zvýšeniu počtu zamestnancov

u žalobcu došlo výlučne z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu. Znalecký posudok túto
skutočnosť žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, do výpočtu zvýšených mzdových nákladov
boli zahrnutí aj pracovníci pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo vylučuje akúkoľvek
súvislosť s namietaným pochybením exekučného súdu. Príčinná súvislosť medzi zvýšenými mzdovými
nákladmi a nesprávnym úradným postupom súdu absentovala i vo vzťahu k činnostiam, ktoré boli

predmetom výkonu práce práve tých zamestnancov, o ktorých sa mal kolektív pracovníkov žalobcu
rozrásť. K činnosti v posudku označenej ako „overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci“
by žalobca pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Tiež
agenda úhrady poplatkov je v predmetnej veci bezpredmetná, pretože žiadne iné poplatky ako poplatokza návrh na vykonanie exekúcie nemusel žalobca zaplatiť. Rovnako nemôže ísť na ťarchu žalovanej,
že sa žalobca v rámci svojej zmluvnej slobody rozhodol uzatvoriť pracovné zmluvy v ktorých mal svojim
zamestnancom poskytnúť v nich uvádzanú podielovú mzdu, hoci v danom čase štátnym zamestnancom

kvalifikovaným v pozíciách v rezorte justície (napr. vo funkcii odborný radca a pozícii vyššieho súdneho
úradníka, v 7. platovej triede) prislúchal funkčný plat vo výške približne 3,90 Eur na hodinu (viď príloha
č. 3 Zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
V prípade nákladov na úpravu informačného systému sa zo znaleckého posudku vôbec nedá dozvedieť,
k akým úpravám informačného systému došlo a nebola preukázaná zrejmá súvislosť týchto prípadných

úprav s namietanými nesprávnymi úradnými postupmi. Žalovaná tiež zdôraznila, že otázky týkajúce
sa potreby vykonania zmien v informačnom systéme a otázky týkajúce sa obsahu týchto zmien nie
sú predmetom odborov Ekonomika a riadenie podnikov, resp. Ekonómia a manažment, pre ktoré je
znalecký ústav zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Z týchto dôvodov žalovaná
jednoznačne spochybnila závery znaleckého posudku.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle Zák. č. 514/2003 Z. z., považovala žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú
a žiadala, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná
si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

Súd nariadil pojednávania na deň 23.06.2013, nezúčastnil sa ho právny zástupca žalobcu, ktorý dňa
20.06.2014 doručil súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu, lebo mu doteraz nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o
vylúčenie resp. nevylúčenie sudcov Okresného súdu Lučenec. Súčasne predložil návrh na doplnenie
dokazovania - oboznámenie sa s obsahom znaleckého posudku č. 1/2014.

Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila, neúčasť ospravedlnila.

Súd na pojednávaní skonštatoval, že uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k.
17NcC/557/2012-8 zo dňa 17.10.2012 bolo rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci a toto uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa
20.11.2012.

Súd uznesením č.k. 8C/103/2012-70 zo dňa 15.10.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská
Bystrica č.k. 12Co/242/2014-101 zo dňa 31.03.2014 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

Žalobcom tvrdený dôvod zrušenia pojednávania preto súd nepovažoval za dôvodný a v zmysle § 101
ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a žalovanej. Naviac súd poukazuje na
skutočnosť, že skutkový stav medzi účastníkmi konania nebol sporný, žalobca o všetkých vykonaných
dôkazoch vedel, v žalobe ich označil, preto zo strany súdu nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konania

pred súdom, keďže žalobca sa ku všetkých otázkach písomne vyjadril formou žaloby, skutkové okolnosti
v nej opísal v súlade so skutkovým stavom, ktorý bol zistené aj súdom. Predmetom pojednávania a
súdneho konania bolo len sporné posúdenie právnej otázky nároku na náhradu škody, ktorú si žalobca
uplatnil.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním pripojených spisov Okresného súdu Lučenec sp. zn.
21Er/627/2006, 22Er/34/2004, 22Er/640/2005 a zistil nasledovný skutkový stav:

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Er/627/2006 súd zistil, že exekučné konanie
začalo dňa 25.09.2006, poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal dňa 27.09.2006 č. 5606 038964*,

návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 30.08.2010 (č.l. 16 spisu). Dňa 24.09.2010
súd vyzval oprávneného, aby doručil zmluvu o úvere, o doručenie urgoval dňa 25.11.2010, oprávnený
zmluvu doručil dňa 23.12.2010. Uznesením č.k. 21Er/627/2006-28 zo dňa 27.01.2011 v spojení s
potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 13CoE/158/2011-41 zo dňa 20.06.2011
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22Er/34/2004 súd zistil, že exekučné konanie
začalo dňa 26.01.2004, poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal dňa 28.01.2004 č. 5606 024246*,
návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 02.11.2009 (č.l. 18 spisu). Dňa 11.01.2010súd vyzval súdneho exekútora, aby konkretizoval dôvod na zmenu súdneho exekútora, doručil súdu
exekučný spis s vyčíslením exekučných trov. Uznesením č.k. 22Er/34/2004-27 zo dňa 05.10.2010 v
spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 41CoE/78/2010-47 zo dňa

23.02.2011 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22Er/640/2005 súd zistil, že exekučné konanie
začalo dňa 18.08.2005, poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal dňa 22.08.2005 č. 5606 028577*,
návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 02.11.2009 (č.l. 13 spisu). Dňa 11.01.2010

súd vyzval súdneho exekútora, aby konkretizoval dôvod na zmenu súdneho exekútora, doručil súdu
exekučný spis s vyčíslením exekučných trov. Uznesením č.k. 22Er/640/2005-19 zo dňa 05.10.2010 v
spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 17CoE/285/2010-32 zo dňa
29.11.2010 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Podľa § 3 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 Zák. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej

činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 5 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (v znení k 31.12.2012), právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonnýmrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení k 31.12.2012), najneskôr sa právo na náhradu škody
premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým
mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím
podľa § 7 a 8.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( §
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie

je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 44 ods. 8 EP v znení od 01.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného
konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd
rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 132 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Vyššie citované zákonné ustanovenia súd aplikoval na zistený skutkový stav.

Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Zák. číslo 514/2003 Z.z. má oporu v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii sa
podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.

Nároky na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa zásadne
uplatňujú na všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má
povahu objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie). Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod,
na základe ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.

Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v Zák. č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Na posúdenie nároku žalobcu je potrebné aplikovať Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení ku dňu vzniku
škody, t.j. v znení pred 01.01.2013. Všeobecný súd konajúci o náhrade škody a náhrade nemajetkovej
ujmy v zmysle citovaného zákona môže sám skúmať či konal exekučný súd bez zbytočných prieťahov

(rozhodnutie NS SR č. 3CdO 134/2003).

K otázke vznesenej námietky premlčania a následného zamietnutia žaloby z dôvodu premlčania práva
žalobcu súd poukazuje na nižšie uvedené skutkové a právne posúdenie:

Žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, pričom pre posúdenie dôvodnosti tejto
vznesenej námietky je potrebné uviesť, že Zák. č. 514/2003 Z.z. nemá osobitné ustanovenia o premlčaní
vo vzťahu k nemajetkovej ujme, preto je potrebné aplikovať všeobecnú úpravu obsiahnutú v § 101
OZ a nasledujúcich, v zmysle ktorého premlčacia doba plynie odo dňa kedy sa právo mohlo prvý raz
vykonať, odkedy sa poškodený dozvedel o vzniku nemajetkovej ujmy. Premlčacia doba na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy podľa názoru súdu začína plynúť odvtedy ako sa poškodený dozvedel
o škode, teda pri paušálnej náhrade reálnych vecných nákladov, ktoré uvádza dňom vynaloženia
týchto nákladov, najneskoršie však skončením tvrdených prieťahov. V prípade nemajetkovej ujmy, ktorú
požadoval žalobca v peniazoch, podľa názoru súdu premlčacia lehota začína doručením rozhodnutia,
z ktorého sa žalobca dozvedel, že mu vzniká právo na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy z

nesprávneho úradného postupu, t.j. rozhodnutia súdu o udelení, resp. neudelení súhlasu na zmenu.

V citovaných exekučných veciach doručil žalobca návrhy na zmenu súdneho exekútora dňa 30.08.2010
(sp.zn. 21Er/627/2006), dňa 27.09.2010 (sp.zn. 22Er/34/2004), dňa 02.11.2009 (sp.zn. 22Er/640/2005),
30 dňová lehota v týchto konaniach neuplynula pred 27.09.2012 (t.j. 3 roky predo dňom, kedy boli

žaloby doručené súdu, preto žalovanou vznesená námietka premlčania nie je dôvodná). Súd súčasne
konštatuje, že exekučný súd vo všetkých veciach vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

K otázke posúdenia práva žalobcu na náhradu škody vo vzájomnom vzťahu s posúdením jeho konania
podľa zákonného ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, t.j. konania v súlade s dobrými mravmi súd konštatuje:

V konaniach sp. zn. 21Er/627/2006, 22Er/34/2004, 22Er/640/2005 došlo k vyhláseniu exekúcie za
neprípustnú a jej zastaveniu, z dôvodu formálnej a materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu.
Ak teda žalobca v postavení oprávneného v exekučnom konaní sám inicioval neprípustné exekučné
konanie na základe neprípustného exekučného titulu, podľa názoru súdu je preto uplatnenie práva na

náhradu škody v tomto konaní, ktoré vyvolal sám žalobca, v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet exekučných konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných

rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov jepredmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu.

V konaniach sp.zn. 21Er/627/2006, 22Er/34/2004 a 22Er/640/2005 súd síce nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, čo sa však v súvislosti s formálnou a materiálnou nevykonateľnosťou
exekučných titulov v citovaných exekučných veciach nemohlo vyvolať následok o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu ako v konaní tvrdil žalobca.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. (v znení k 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje. Ani žalobcom predložený dôkaz - znalecký posudok č. 1/2014, s ktorým

sa súd v konaní oboznámil neznamenal preukázanie dôvodnosti nároku. Súd konštatuje, že závery
znaleckého posudku sú jednostranné, nevieryhodné, lebo znalec - ústav vychádzal len z podkladov
žalobcu, ktoré neboli objektívne, čo súd zistil z návrhov na začatie konania, ktoré žalobca súdu
doručil. Údaje v nich uvedené sa rozchádzajú so závermi v exekučných spisoch, ktoré sú pripojené k
žalobám žalobcu a s ktorými sa súd pri rozhodovaní oboznámil. S prihliadnutím na predmet sporu, keď

žalobca musel preukázať splnenie troch zákonných predpokladov zodpovednosti štátu a to: 1/nesprávny
úradný postup exekučného súdu, 2/vznik a existenciu škody, 3/príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody, žalobca nepreukázal, že došlo k vzniku škody
a že jej výška je nepochybne určená znaleckým posudkom. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj to,
že ústav vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku z obdobia rokov 2009 až 2012, pričom vo

vyššie citovaných exekučných veciach exekučný súd rozhodoval v období, ktoré nebolo posudzované
znaleckým posudkom.

Z týchto dôvodov súd konštatuje, že žalovaná nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik a výšku škody.

Žalobca zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žaloby nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods.
3 Zák. č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti

prípadnejujmyanásledky,ktoréžalobcovimoholnamietanýnesprávnyúradnýpostupspôsobiť,nemôže
byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že žalobca nepreukázal vznik
ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na
udelenie súhlasu na zmenu súdneho exekútora a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre
priznanie náhrady škody v zmysle Zák. č. 514/2003 Z. z., súd žalobu ako právne neopodstatnenú
zamietol.

Keďže súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod spisovými značkami 8C/103/2012, 8C/104/2012,
8C/105/2012 tak, že tieto veci sa viedli pod spisovou značkou 8C/103/2012, súd žalobu po sčítaní
jednotlivých predmetov konaní o zaplatenie majetkovej škody vo výške 525 Eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 1493,64 Eur zamietol.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,

je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia§ 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaná bola v konaní úspešná. Náhradu trov konania si uplatnila, ale ich nevyčíslila s poukazom
na § 151 ods. 2 O.s.p., pričom súd konštatuje, že žiadne trovy jej v konaní nevznikli, pojednávania sa
nezúčastnila. Z týchto dôvodov súd úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, Ul. Dr.Herza
14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne
v troch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu , ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým , že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v

§ 221 ods. 1 , b) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.