Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 4Er/647/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614204455
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Bc. Hana Žitňanská
ECLI: ECLI:SK:OSTO:2014:4614204455.2

Uznesenie

Okresný súd Topoľčany vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpeného Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
proti povinnému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX, o vymoženie sumy 320,- eur s
príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, 821 08
Bratislava pod sp. zn. EX 14503/2014, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 17.3.2014 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.
s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 02773/13 zo dňa 29.7.2013 (ďalej len rozhodcovský

rozsudok), pre vymoženie pohľadávky vo výške 856,67 eur s príslušenstvom (zmenkovým úrokom vo
výške 0,25% denne a zákonným úrokom vo výške 6% ročne), trov predchádzajúceho konania vo výške
322,60 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie.

Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je povinný po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie(ďalejlenžiadosť)postupovaťpodľa§44ods.2zákonač.233/1995Z.z.Exekučnéhoporiadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len EP), t. j. preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie
exekúcieaexekučnéhotitulusozákonomaožiadostirozhodnúť(udeliťexekútorovipoverenieresp.jeho
žiadosť zamietnuť - ak zistí rozpor so zákonom). Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok

(§ 41 ods. 2 písm. d/ EP), súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora postupuje aj podľa § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK), t. j. skúma, či
sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby nebol materiálne právoplatný - nie je ním viazaný v zmysle § 159

Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK má
súd povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak
by vyvstalo ako nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
a následne exekúciu zastavil. V súvislosti s preskúmaním rozhodcovského rozsudku súd poukazuje na

rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Austurcom Telecomunicacions SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6.10.2009.Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, z ktorého vyplýva, že rozhodcovský súd
priznal oprávnenému plnenia na základe zmenky vystavenej povinným, ktorou bol zabezpečený úver

poskytnutý oprávneným povinnému na základe zmluvy o úvere. Poukázal na dohodou o vyplnení
zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Podľa
rozhodcovského rozsudku povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o úvere nesplnil, čím sa
stal splatný celý dlh dňa 30.7.2011 a oprávnený preto dňa 15.9.2011 vyplnil zmenku v zmysle dohody
o vyplnení zmenky na sumu 1513,91 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 30.7.2011 a táto bola

povinnému predložená na zaplatenie dňa 20.9.2011. Rozhodcovský súd vyhovel žalobe oprávneného
(v rozhodcovskom konaní žalobcu) proti povinnému (v rozhodcovskom konaní žalovaný), pričom mal za
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky
vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky.

Zozmenkykzmluveoúverevyplýva,žepovinnýjuvystavildňa12.1.2011azaviazalsaňouzaplatiťprijej

predložení na rad oprávnenému zmenkovú sumu doplnenú oprávneným a zmenkový úrok 0,25% denne
od dátumu začiatku úročenia doplneného oprávneným. Zmenka je splatná oprávnenému „bez protestu“,
„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Oprávnený na zmenke doplnil zmenkovú sumu
vo výške 1513,91 eur a dátum začiatku úročenia 30.7.2011.

Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku suma 1223,67 eur, ktorú bol povinný zaviazaný
oprávnenému zaplatiť, pozostáva zo zmenkovej sumy 59,91 eur (zostatok trov mediačného konania)
a známeho príslušenstva vo výške 1163,76 eur. Zmenková suma bola do zmenky vyplnená vo výške
1513,91 eur, z ktorej zostal zaplatiť zostatok trov mediačného konania v sume 59,91 eur (ako to vyplýva
z rozhodcovského rozsudku), povinný tak bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj sumu 1163,76 eur

(známe príslušenstvo), ktorá nevyplýva zo zmenky, pričom nie je ani zrejmé, aké konkrétne nároky
predstavuje.

Oprávnenýpredložilzmluvuoúvereč.402400607(ďalejlenzmluva)uzavretúspovinnýmdňa12.1.2011
vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo

VP). Zo zmluvy bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 700,- eur. Povinný sa
zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo výške 680,- eur, t. j. celkom sa
zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 1380,- eur v 12-ich mesačných splátkach po 115,- eur, počnúc
dňom 15.2.2011. Zo všeobecných podmienok (bod 11) vyplýva, že tretina príslušného poplatku, ktorý sa
povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 680,- eur, predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve

tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
stýmspojenou.Všeobecnépodmienkyzmluvyobsahujúúpravupodmienokzmluvy,okreminýchviaceré
sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy, ale tiež dohodu o vyplnení zmenky
a mediačnú dohodu.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj len zákon
o spotrebiteľských úveroch alebo ZoSÚ) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa§9ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochzmluvyospotrebiteľskomúvereokremvšeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

Podľa § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje
predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto

zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa
uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými
vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.

Podľa§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúverochposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y).

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len OZ) v znení účinnom

v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré napr.

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú

právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ

nedostáva dohodnuté protiplnenie.

Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú

zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Súd preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, a to z
nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme úveru. Oprávnený je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie

spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie
dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, je
nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba. V zmluve je vyjadrený účel poskytnutia finančných
prostriedkov dlžníkovi tak, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon zamestnania a to

zaškrtnutím jednej zo štyroch možností poskytnutia peňažných prostriedkov vopred predtlačených v
zmluve - na účel zamestnania, na účel povolania, na účel podnikania alebo na iný účel. Definíciu
spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis).
Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže

stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských
úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž
zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši

vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je
celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa
OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv.
nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej
činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb
odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako

úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním
pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania
alebo povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, resp. povolanie odberateľa

a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy má. V zmluve je vyjadrený účel poskytnutia peňažných prostriedkov zaškrtnutím povolania ako
jednej zo štyroch možností predtlačených v zmluve. Aké mal dlžník v čase uzavretia zmluvy povolanie
a aký súvis s týmto povolaním uzavretie zmluvy má, zo zmluvy ani jej príloh predložených oprávneným
nevyplýva.Zcelkovéhoformátuzmluvy(tlačiva)vyplýva,žeideorovnakýtypzmluvy,akýveriteľpoužíval

pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré
boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť
ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda
typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže skutočný účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol

preukázaný nespochybniteľným spôsobom, pričom ide o typizovanú zmluvu a nebol zistený dôvod, pre
ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 3), bol úver poskytnutý
oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Z uvedených dôvodov súd nesúhlasí ani so
záverom rozhodcovského súdu, ktorý vo svojom rozsudku konštatoval, že zmluvu o úvere, teda hlavný
kauzálny právny vzťah, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch,

pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, keďže povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si
úver berie na účel, ktorý vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Taktiež, ak aj všeobecné podmienky (bod
16) obsahujú klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy
založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybneobchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 OZ o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od
výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

Aj keby však nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, má súd zato, že
zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko povinný
pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú

spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, 3, § 54 OZ) a to bez ohľadu na
to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe
práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy
upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je
možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.

Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať (§ 9 ods. 2), napr. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením
skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny

splátok, priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, atď. Ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 ZoSÚ, úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ), čo znamená, že sa na uvedené
poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ neobsahuje (napr. RPMN), povinnému poskytnutý úver

je teda bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy napriek tomu vyplýva, že oprávnený žiadal od povinného
aj zaplatenie príslušného poplatku.

Rozhodcovský súd odôvodnil priznanie nárokov oprávnenému voči povinnému ako plnenia z vlastnej
zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky.

Súd pritom dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce
údaje (zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy) považuje za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.
4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka) a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa. Dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou umožňuje oprávnenému (veriteľovi) v
prípade omeškania dlžníka s plnením zmluvy vyplniť chýbajúce údaje - dlžnú zmenkovú sumu a
splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú
sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu, ktorá podľa jeho uváženia zodpovedá nárokom veriteľa voči
dlžníkovi zo zmluvy ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu,

že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah
zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť
ako neprijateľnú, a tým neplatnú, zmluvnú podmienku, v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zabezpečení
úveru blankozmenkou nebola osobitne dojednaná a je v neprospech spotrebiteľa, čo sa prejavilo aj tým,

že rozhodcovský súd na základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore s predpismi
spotrebiteľského práva.

Zmenkový zákon (§ 48 zákona č. 191/1950 Sb.) umožňuje majiteľovi zmenky žiadať zmenkovú sumu s
úrokmi, ak boli dojednané, šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti, trovy protestu a podaných správ, ako

aj ostatné trovy a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej
výške. Rozhodcovský súd vychádzajúc zo zmenky, ktorou si oprávnený zabezpečil plnenie záväzkov zo
zmluvy o úvere, priznal oprávnenému zmenkový úrok vo výške 0,25% denne. Úrok a úrok z omeškania
sú dva rozdielne právne inštitúty, pričom zjednodušene možno povedať, že úrok je cena za poskytnutý
úver (resp. pôžičku) a úrok z omeškania je sankcia za nesplnenie povinnosti (nevrátenie poskytnutého

úveru) riadne a včas. Úrok z úveru vyplýva zo zmluvy a všeobecných podmienok vo výške 1/3-iny
príslušného poplatku. Úrok z omeškania vyplýva zo všeobecných podmienok vo výške podľa § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka v platnom znení. Dohoda o zmenkovom úroku zo zmluvy o úvere nevyplýva.
Súd má zato, že zmenkovým úrokom vyplývajúcim zo zmenky, ktorú pripravil oprávnený a predložilpovinnému na podpis pri podpise zmluvy o úvere, došlo k obídeniu zákonných ustanovení o úroku
z omeškania pri spotrebiteľských zmluvách, ktorý by dodávateľovi patril voči spotrebiteľovi iba podľa
predpisov Občianskeho práva - § 517 OZ a Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení. K

takémuto záveru sa súd priklonil aj preto, že z iných obdobných vecí prejednávaných na tunajšom súde,
je mu známe, že z niektorých všeobecných podmienok zmlúv o úvere uzatváraných medzi oprávneným
a spotrebiteľmi vyplýva práve zmluvná podmienka o 0,25% dennom úroku z omeškania, čo je 91,25%
ročne. Oprávnený teda v rozpore so zákonom a aj s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje
zmenkový úrok v uvedenej výške. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dohoda o vyplnení zmenky

je absolútne neplatná, je súd toho názoru, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v zmysle §
191/1950 Sb. vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. Pokiaľ rozhodcovský súd vytvoril zo spotrebiteľského
vzťahu vzťah zmenkový - bezkauzálny, ktorý vylučuje inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa, porušil
tým kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a prakticky preberal argumenty oprávneného.

Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj trovy

mediačného konania. (je zrejmé, že boli zahrnuté do zmenkovej sumy, ktorú oprávnený vyplnil do
zmenky, keďže rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť ich zostatok vo výške 59,91
eur). Všeobecné podmienky obsahujú v čl. 14 mediačnú doložku, t. j. dohodu o riešení sporu účastníkov
mediáciou. Podľa názoru súdu táto dohoda vyznieva jednostranne v prospech oprávneného, pretože
práveonurčilmediátora,ktorýbymalriešiťprípadnésporyúčastníkovzozmluvy,pričomideomediátora,

s ktorým oprávnený dlhodobo spolupracuje (potvrdzuje to jednak skutočnosť, že určenie mediátora
vyplýva priamo zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru pripravených oprávneným, ale je to súdu
známeajzjehorozhodovaniavinýchveciach,vktorýchvystupujeoprávnený).Zriaďovateľommediátora
je tá istá spoločnosť, ktorá je aj zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul (v
tejto veci a aj v mnohých ďalších). Už táto skutočnosť znamená, že mediátor a rozhodcovský súd sú

navzájom určitým spôsobom prepojené, pričom s obidvomi oprávnený spolupracuje, pretože návrhy
na riešenie sporov, ktoré má s dlžníkmi, podáva práve u týchto inštitúcií (riešenie sporov z úverových
zmlúv oprávneného iným rozhodcovským súdom, resp. iným mediátorom, exekučnému súdu známe nie
je). Mediačná doložka nebola dojednaná individuálne, je zakomponovaná do všeobecných podmienok,
kde si ju spotrebiteľ pravdepodobne ani nevšimne, a ak aj áno, nemá na výber, iba s ňou súhlasiť a s

prihliadnutím na právne povedomie, bežný spotrebiteľ ani nemá vedomosti o tom, čo vôbec mediácia
znamená (o aký spôsob riešenia sporov ide). Okrem toho tak, ako je mediačná dohoda koncipovaná,
vyznieva ako snaha „dať zarobiť“ ďalšej inštitúcii prepojenej s rozhodcovským súdom. Dohoda totiž za
zmarenie mediačného konania považuje už nedoručenie zásielok dlžníkovi, neodpovedanie na výzvy,
resp. nedostavenie sa na ústne konanie. Dohoda pritom nijako nerieši otázku trov, ktoré v súvislosti s

mediačným konaním vzniknú, ak dôjde k jeho zmareniu, ani sa nezaoberá náhradou trov mediačného
konania v prípade, že návrh na riešenie sporu týmto spôsobom nie je celkom alebo sčasti dôvodný.
Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu bol povinný zaviazaný na zaplatenie trov
mediačného konania. Súd má však zato, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal povinný platiť
náhradu trov mediačného konania, keď je zrejmé, že časť nárokov oprávneného je v rozpore s predpismi

spotrebiteľského práva.

Povinný bol podľa rozhodcovského rozsudku zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj známe príslušenstvo v
celkovej výške 1163,76 eur. O aké príslušenstvo ide z rozsudku zistiť nemožno a nie je preto ani možné
posúdiť, či nevyplýva z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovský súd napriek tomu

nemal problém zaviazať povinného aj na zaplatenie sumy 1163,76 eur, aj keď nevyplýva zo zmenky, na
ktorú sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva.

Zahrnutie trov mediačného konania a poplatkov do istiny žalovanej sumy a priznanie zmenkového úroku
vo výške 91,25% ročne, a to aj z plnení, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi

je v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa
a v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvné podmienky, z ktorých trovy mediačného konania a poplatky
vyplývajú, sú neprijateľnými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho
súdneho poriadku a sú aj v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, t. j. sú
absolútne neplatné. Rovnako je v rozpore s dobrými mravmi, ak bol povinný zaviazaný zaplatiť sumu,

ktorá má predstavovať známe príslušenstvo, ktoré v skutočnosti známe nie je (nie je možné zistiť, o aké
príslušenstvo ide).Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný nahradiť oprávnenému ako procesne úspešnému
účastníkovi aj trovy rozhodcovského konania. Na úspech oprávneného v rozhodcovskom konaní však
s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského rozsudku, keď bolo zistené, že je v rozpore so

zákonom (zaväzuje povinného aj na právom nedovolené plnenia) a preto ani nemôže byť podkladom
pre vykonanie exekúcie, nemožno prihliadať. Vzhľadom na to by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak
by mal povinný platiť trovy rozhodcovského konania.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy. Medzi

účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto bola rozhodcovská zmluva podrobená súdnej kontrole podľa
kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej
zmluvy. Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami
osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade
rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou

osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba
chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje

silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej
tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu
zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.

Podľa čl. II rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 12.1.2011 všetky
spory vzniknuté zo zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré
vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto
vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Karloveské
rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu. V zmysle čl. I rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovským súdom na účelom zmluvy rozumie
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8,

Bratislava. V rozhodcovskej zmluve (čl. III) dlžník vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne
poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy.

Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy predloženej oprávneným súd v prvom rade skúmal, či bola
dojednaná individuálne, pretože práve táto skutočnosť je podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Oprávneným predložená rozhodcovská zmluva - dohoda zmluvných strán o
právomoci rozhodcovského súdu, netvorila súčasť všeobecných podmienok, t. j. nebola uzavretá vo
forme rozhodcovskej doložky k zmluve, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy
(na samostatnej listine). Táto skutočnosť ešte neodôvodňuje záver, že rozhodcovská zmluva bola

uzavretá individuálne a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu
formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenie
rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie
rozhodcovskejzmluvyvtejtoveci,ktorémápovahuformuláraobdobnéhotomu,ktoréhoprostredníctvom
zmluvné strany uzavreli samotnú zmluvu o úvere. Oprávnený vopred formuloval všetky ustanovenia

zmluvy (pri jej uzatváraní boli do oprávneným pripraveného tlačiva dopísané iba údaje o povinnom
a špecifikovaná zmluva o úvere - číslom a dátumom vydania). Z návrhu rozhodcovskej zmluvy (jej
celkového charakteru) nevyplýva, že by spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd s poukazomna uvedené zastáva názor, že rozhodcovská zmluva, aj keď bola uzavretá na samostatnej listine,
individuálne dojednaná nebola. Tento názor zastáva aj napriek tomu, že dlžník podľa rozhodcovskej
zmluvy (čl. III) vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne poučený o dôsledkoch uzavretia

rozhodcovskej zmluvy. V akom rozsahu bolo spotrebiteľovi poučenie poskytnuté, z rozhodcovskej
zmluvy nevyplýva, za adekvátne poučenie však súd nepovažuje, ak je spotrebiteľovi oznámené, že
spory môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, pričom výber z týchto dvoch
možností spočíva na žalobcovi. Takéto poučenie totiž neposkytuje spotrebiteľovi dostatočné informácie
o tom, či vôbec bude mať sám možnosť výberu typu konania a predovšetkým o tom, čo znamená

výlučné riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní (aj s vylúčením zrušenie rozhodnutia
rozhodcovského súdu v rámci obnovy konania - čl. III bod 1 rozhodcovskej zmluvy), ak žalobcom bude
oprávnený (dodávateľ, veriteľ). Súd má zato, že ak nie je spotrebiteľ náležite informovaný o dôsledkoch
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, nemožno za zhojenie individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy
považovať ani skutočnosť, že zmluva obsahuje vyhlásenie o tom, že s ňou súhlasil. V tejto súvislosti súd
poukazuje na to, že rozhodcovskú zmluvu predložil oprávnený povinnému na podpis pri podpisovaní

zmluvy o úvere, teda v čase jeho zníženej bdelosti, keď jeho motiváciu bolo uzavrieť úverovú zmluvu a v
čase, keď ešte nevznikol spor (a povinný sa domnieval, že nikdy ani nevznikne). Okrem toho spotrebiteľ,
ktorý koná pod tlakom finančnej tiesne a v stave núdze, nie je prakticky schopný a často aj ochotný
posúdiť do dôsledkov všetky dojednania, s ktorými podpisom vyjadruje svoj súhlas a v snahe získať
peniaze, koná pri uzatváraní zmlúv ľahkomyseľne.

Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ) z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je
zaručené Ústavou SR (čl. 46), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručený článkom
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná.

Podľa formulácie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve (čl. II) môžu byť spory medzi
zmluvnými stranami riešené v rozhodcovskom konaní alebo v súdnom konaní, z čoho by vyplývalo,
že rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ). V skutočnosti však rozhodcovská doložka v

rozhodcovskej zmluve spotrebiteľovi skutočnú alternatívu riešenia sporov prakticky neposkytuje, keďže
výber medzi rozhodcovským alebo súdnym konaním je ponechaný na žalobcovi. Súdu je pritom z jeho
činnosti známe, že vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere k výberu konania spotrebiteľom
ani nedôjde, pretože žalobcom, t. j. iniciátorom konania, v ktorom sa rieši spor zo zmluvy o úvere,
je spravidla dodávateľ. Tak to bolo aj v tomto prípade, keď výber predpokladaný v čl. II bod 1 písm.

a/ rozhodcovskej zmluvy uskutočnil oprávnený podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom a
musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva
každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).
Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše

vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlačenej rozhodcovskej zmluve, je vopred určený konkrétny
rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený rozhodnúť spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Povinnému
tak bolo odňaté nielen právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva pred všeobecným
alebo rozhodcovským súdom, ale aj právo výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu,
ktorý by spor podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Exekučný súd pritom v tejto súvislosti poznamenáva,

že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako
exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovským súdom
a oprávneným, čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k
ochrane spotrebiteľa zo strany rozhodcovského súdu. Okrem už uvedené, je rozhodcovská zmluva v
neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, pretože v prípade

riešenia sporu štátnym súdom by bol miestne príslušný všeobecný súd povinného, t. j. súd, v ktorého
obvode má povinný (spotrebiteľ) bydlisko, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva, nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o

spotrebiteľa menej bdelého, či skoro pasívneho až ľahostajného, je namieste mu poskytnúť súdnu
ochranu. Ak by aj oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (ako to vyplýva
aj z judikatúry súdneho dvora - Oceáno), nie je zanedbateľné. Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučnýsúd, napriek explicitnej zákonnej úprave, neposkytol ochranu spotrebiteľovi a iba „odklepol“ nútené
postihnutie majetku povinného.

Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy súd vychádzal nielen zo skutočnosti, že táto bola koncipovaná
na samostatnej listine, ale aj z celkového charakteru rozhodcovskej zmluvy, okolností, ku ktorým pri
uzatváraní zmlúv o úvere dochádza - snahe spotrebiteľa získať finančné prostriedky ale aj snahe
dodávateľa, aby spotrebiteľ uzavrel zmluvu častokrát obsahujúcu aj neprijateľné podmienky, pričom
sú mu súčasne predložené na podpis aj ďalšie písomnosti (napr. zmenka, rozhodcovská zmluva), tiež

schopnosti spotrebiteľa pochopiť význam tak dôležitého dojednania, akým rozhodcovská zmluva je a
napokon aj možnosti spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany ovplyvniť obsah rozhodcovskej aj úverovej
zmluvy (§ 53 ods. 2 OZ). Súd pritom prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ).

Rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú aj podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom prieči dobrým mravom. Rozpor s
dobrými mravmi vidí súd najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ
nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia
vylúčiť, a bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov. Preto bola namieste obava, do akej
miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo v nedostatočnej

ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal
nárok. Rozpor s dobrými mravmi súd videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy,
nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie
finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi
nimi aj rozhodcovská zmluva a zmenka. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve (čl. II) je

prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už boli viackrát judikované za neprijateľné
zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy na
samostatnej listine. Z tohto pohľadu je potom možné vidieť aj určité obchádzanie zákona, a to konkrétne
snahu vyhnúť sa súdnej kontrole rozhodcovskej doložky podľa kritérií neprijateľných podmienok
spotrebiteľskej zmluvy. Súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva

napísaná(drobným,ťažkočitateľnýmhustopopísanýmtextom)užsamaosebepodstatnesťažujeriadne
oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými.

Súd s poukazom na všetky uvedené dôvody žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,

pretožerozhodcovskýrozsudokzaväzujepovinnéhonaplnenia,ktorésúprávomnedovolenéavrozpore
s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul,
vychádzaabsolútneneplatnejrozhodcovskejzmluvy(podľa§53ods.5Občianskehozákonníka,pretože
je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy a podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože je
v rozpore s dobrými mravmi). Na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský

súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať exekučný titul. Rozhodcovský
rozsudok tak nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcia zamietnutá.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané
a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.