Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/246/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220707
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220707.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19.09.2014, č. k. 10C/368/2012-54,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17
odsek 1, odsek 2, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno d/, písmeno d/, § 44 odsek 2
zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) a ustanovenia § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody v sume 2.071,66 eur a nemajetkovej ujmy v sume 414,33 eur,
z dôvodu, že Okresný súd Komárno v exekučnej veci EX 6722/2010 viac ako 264 dní nerozhodol o
návrhu na udelenie poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo
spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 13Er/547/2010 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na
vydanie poverenia na začatie exekúcie bola podaná na súd 15.07.2010. Na základe výzvy exekučného

súdu zo dňa 10.08.2010 bola predložená zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru a
zmenka. Uznesením exekučného súdu č. k. 13Er/547/2010-15, zo dňa 18.01.2011, právoplatným dňa
15.02.2011, bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.
Následne uznesením exekučného súdu č. k. 13Er/547/2010-25, zo dňa 08.08.2011, právoplatným dňa
22.03.2012, bola exekúcia zastavená.
K námietke premlčania vznesenej odporcom uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému
súdu doručená 15.07.2010, exekučný súd vydal uznesenie dňa 18.01.201, ktoré bolo doručené

právnemu zástupcovi oprávneného dňa 28.01.2011. Trojročná subjektívna premlčacia doba začala
plynúť 28.01.2011, návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil
u odporcu dňa 23.04.2012, odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neuplynula a návrh na začatiekonania podal na súde dňa 27.09.2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej 3 ročnej lehoty,
a preto je námietka premlčania, vznesená odporcom, bezdôvodná.
K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu

mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej
lehoty ale skôr, avšak poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovaniu súdu vo veci samej,
rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 19.09.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Uviedol, že predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci, ustanovené vyššie citovaným zákonom, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne.
Konštatoval, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd
posudzoval na základe ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekúcie, pričom toto ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola

súdom dodržaná, avšak táto sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k tomu, exekučným súdom nedošlo k porušeniu
povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.
Zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, pretože

aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Záverom uviedol, že postup exekučného súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup a pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučnýmtitulom,nemoholsavrámciexekúcievôbecdomôcťaninárokuodpovinnéhovyplývajúcemu
mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa

ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Týmpádomnebolsplnenýaniďalšípredpoklad,ktorýmjeexistenciaškodyanemoholtakbyťsplnenýani
ďalší predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože
nesprávny úradný postup a škoda zistené neboli. Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014,
ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni

listiny ako dôkazného prostriedku, boli pre súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok
č. 1/2014 pre súdenú vec nie je dôležitým prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný
vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej

neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalejpoukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody

spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,

a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156

odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
2.071,66 eur z titulu náhrady škody a sumy 414,33 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 13Er/547/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo

s omeškaním viac ako 264 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/547/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej D. E., o vymoženie 551,88
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 27.11.2009, sp. zn. SR 14582/09. Exekučný súd vyzval dňa 10.08.2010 oprávneného,
prostredníctvom právneho zástupcu, na doplnenie návrhu. Uznesením zo dňa 18.01.2011, č. k.
13Er/547/2010-15, právoplatným dňa 15.02.2011, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia a uznesením zo dňa 08.08.2011, č. k. 13Er/547/2010-25, ktoré nadobudlo právoplatnosť

22.03.2012, exekučné konanie zastavil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 264 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného

ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (15.07.2010), po
náležitompreskúmaníavýzveoprávneného(10.08.2010),vovecirozhodol(18.01.2011).Hociexekučný
súd rozhodol po 187 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 264 dní, ako uvádzal
navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (19.09.2014)
navrhovateľ ani jeho právny zástupca, nezúčastnili. Svoju neúčasť právny zástupca navrhovateľa
ospravedlnil dňa 18.09.2014 (e-mailom), hoci predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené v
dostatočnom časovom predstihu (18.02.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie

nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené
skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na 187 deň od doručenia žiadosti,
preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej
neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie

bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval a aplikoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.