Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/668/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207405
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113207405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej, a sudkýň JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: Y. L. E., s.r.o., so sídlom R., D.
5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou F. L., s.r.o., so sídlom R., S. 5, IČO: 36
613 834, proti odporcom: 1/ M. V., št. občanovi SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom U. N., P. C. X/X, 2/ A. L., št.
občiankeSR,nar.XX.XX.XXXX,bytomF.F.,F.XXX,zaúčastivedľajšiehoúčastníkanastraneodporcov:

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa T., so sídlom D., U.. M. 5, právne zastúpeného JUDr. K. G.,
advokátom so sídlom E., Nám. SNP 7, v konaní o zaplatenie 9.749,83 € s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, zo dňa 08. apríla 2014, č.k. 27C/66/2012-89, v
spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2014, č.k. 27C/66/2013-113,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - vo výroku II., ktorou vo zvyšku návrh zamietol a
vo výroku IV., ktorou zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi p o t

v r d z u j e .

O d p o r c o m 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

N a v r h o v a t e ľ j e p o v i n n ý zaplatiť v e d ľ a j š i e m u ú č a s t- n í k o v ina
strane odporcov 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia
v sume 274,57 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokáta JUDr. K. G.
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom v spojitosti s opravným uznesením súd prvého

stupňa výrokom I. zaviazal odporcov 1/, 2/ k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.381,11 € s 9 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.381,11 € od 15.02.2012 do zaplatenia, ktorú sumu im povolil
splácať v splátkach po 100,- € mesačne, vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom máj 2014, pod
následkom straty výhody plnenia v splátkach v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, a to až do
úplného zaplatenia dlžnej sumy tak, že plnením jedného z odporcov zanikne v rozsahu tohto plnenia
povinnosť plnenia druhého z nich. Výrokom II. vo zvyšku návrh zamietol. Výrokom III. odporcom 1/,

2/ náhradu trov konania nepriznal a výrokom IV. navrhovateľ zaviazal k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcov 1/, 2/ náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia
vo výške 188,54 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám JUDr. K. G., právneho zástupcu
vedľajšieho účastníka.V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcov
1/,2/ zaplatenia sumy 9.749,83 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 9.021,48 € od
15.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania vychádzajúc zo zmluvy o úvere č. 362794098 zo

dňa 28.07.2005, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa, Slovenskou sporiteľňou, a.s, a
odporcami 1/,2/, na základe ktorej bol odporcovi 1/ poskytnutý úver. Tento neplnil svoje povinnosti zo
zmluvy, neplatil splátky v stanovených termínoch. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011
bola pohľadávka voči odporcom postúpená na navrhovateľa. Ku dňu postúpenia bola pohľadávka vo
výške 9.749,83 € a pozostávala z istiny 9.021,48 €, riadneho úroku 102,18 €, úroku z omeškania 620,19

€ a ostatného príslušenstva 5,98 €. V podaní, doručenom súdu dňa 30.05.2013 navrhovateľ doplnil,
že istina vo výške 9.021,48 € zahŕňa istinu úveru aj vyčíslený úrok z omeškania, vrátane poplatkov za
správu účtu a poplatkov za upomienky, všetko vyznačené v platobnej histórii odporcu 1/. Odporca 1/
čerpal peňažné prostriedky vo výške 6 638,78 € a veriteľovi zaplatil spolu sumu 3 257,67 €. Úroky boli
počítané sadzbou 10,60% ročne z príslušnej sumy (výšky poskytnutého úveru mínus úhrady odporcu).
Ďalej si uplatnil vyčíslený úrok z úveru 102,18 € označený v platobnej histórii ako „Predpis riadneho

úroku“ a úrok z omeškania 620,19 € vypočítaný v sadzbe 26,40 % ročne z jednotlivých dlžných súm,
všetko vyznačené v platobnej histórii odporcu 1/. Písomným podaním, doručeným súdu dňa 04.04.2014,
sa navrhovateľ vyjadril tak, že podľa jeho názoru vedľajší účastník nie je oprávnený vzniesť v konaní
námietku premlčania. Čo sa týka dohody o uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012, dohoda spĺňa všetky
náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu,

vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť, čo má
za následok predpoklad, že záväzok trval v čase uznania. Zároveň odporca v článku 3 dohody potvrdil
vedomosť o premlčaní dlhu a následkov s tým spojených. Namietal, že na to, aby nastali právne účinky
spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, zákon nevyžaduje,
aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá

Občianskeho zákonníka totiž nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka. Namietal aj účelnosť trov vedľajšieho účastníka.

Dňa 10.05.2012 do konania vstúpil vedľajší účastník na strane odporcov , ktorý dňa 06.03.2014 doručil
súdu vyjadrenie k žalobnému návrhu, v ktorom uviedol, že vznáša námietku premlčania uplatnenej
pohľadávky, pretože mal za to, že zmluva bola zo strany pôvodného veriteľa ukončená v auguste

2008. Namietal, že pôvodný veriteľ je bankou, ktorá nemohla navrhovateľovi postúpiť živú pohľadávku,
pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Predmetom postúpenia pohľadávky
potom mohla byť len pohľadávka z ukončeného zmluvného vzťahu. Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku ide o formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka,
ktorý nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Tento formulár obsahuje jednostranné

právne úkony uznania záväzku, prípadne pristúpenia k záväzku a dvojstranné právne úkony - dohodu
o splátkach záväzku a dohodu o rozhodcovskej doložke. Vzhľadom na formulárový charakter možno
mať vážne pochybnosti o tom, či skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu. V dohode sa
dokonca neuvádza ani výška splátky, ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach. Prehlásenie dlžníka
o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody o splátkach, pričom malo byť súčasťou

uznania záväzku. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 4 dohody je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Uzatvorenie takejto dohody je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi, pretože
pri jej uzatváraní neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľ využil omyl a
lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa. Taktiež ju možno považovať za
nekalú obchodnú praktiku, pretože iniciatíva k uzavretiu takejto dohody nevychádzala od spotrebiteľa.

Spotrebiteľ chcel splatiť dlh, ale musel podpísať celý formulár, pričom netušil význam toho, čo podpisuje.
Mal za to, že dohoda je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s
kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. Záverom uviedol, že predmetná zmluva
obsahuje nesprávnu výšku RPMN, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Navrhol, aby súd návrh
zamietol a priznal mu trovy konania.

Obaja odporcovia na pojednávaní súhlasili s tým, aby na ich strane v konaní vystupoval vedľajší účastník
- občianske združenie na ochranu spotrebiteľa. K ním vznesenej námietke premlčania sa vyjadriť
nevedeli.Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a/, b/,
§ 23a ods. 1, 2, 3 zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o splátkovom úvere, ďalej § 2 písm. p/, r/, u/ zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom v čase uzatvorenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, § 7 ods. 1,.2 zák.
č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1 - 3, § 54 ods. 1, 2,§ 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1,
2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 39, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, § 2 ods.
1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období, s odkazom na ktoré uviedol,

že vychádzajúc zo zmluvy o úvere mal odporca 1/ povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky a
odporkyni 2/ z dohody o ručení zo dňa 28.07.2005 vznikla povinnosť zaplatiť veriteľovi pohľadávku
dlžníka- odporcu 1/ zo zmluvy o splátkovom úvere v prípade, ak tento nebude riadne plniť svoje peňažné
záväzky. Súd zmluvu o splátkovom úvere vyhodnotil ako typovú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle §
2 písm. b/ a § 23a ods. 1,2 z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku
zmluvného vzťahu a zároveň zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu. Odporca 1/ zmluvu
podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných
prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1
ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na
ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/

citovaného zákona a zmluva by mala obsahovať náležitosti, stanovené v § 4 ods. 1,2 zákona. Pokiaľ ide
o právny vzťah navrhovateľa s odporkyňou 2/, táto je ručiteľkou vo vzťahu k hlavnému záväzku medzi
navrhovateľom a odporcom 1/, ktorej právne postavenie sa odvíja od charakteru hlavného záväzkového
vzťahu, ktorého osud sleduje. Uviedol, že v danej veci je nutné i na právny vzťah medzi navrhovateľom,
resp. jeho právnym predchodcom a odporkyňou 2/ aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva,

pretože odporkyňa 2/ ako ručiteľka vstúpil do tohto záväzku za účelom, ktorý nie je spojený s jej
podnikaním,povolanímaleboprofesiou.Keďže vedľajšíúčastníkvzniesolvkonanínámietkupremlčania
uplatneného nároku, súd na spotrebiteľský právny vzťah medzi účastníkmi aplikoval ustanovenia § 100
ods. 1, § 101 Obč. zák. o premlčaní, ktoré sú v danej veci pre odporcov- spotrebiteľov nepochybne
výhodnejšie. Uviedol, že námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom na strane odporcov

je úkonom, ktorý tento vykonal v prospech odporcov, a preto naň prihliadal. Skutočnosť, že vedľajší
účastník má právo v konaní vzniesť námietku premlčania vyplýva z rozsudku NS ČR zo dňa 19.02.2009,
sp. zn. 25 Cdo/539/2008, podľa ktorého vedľajší účastník je v konaní zásadne oprávnený ku všetkým
úkonom(svýnimkoudispozícieskonanímasjehopredmetom),kuktorýmjeoprávnenýhlavnýúčastník,
a tieto úkony činí práve v prospech (a s účinkami pre) hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje.

Uplatnenie obrany proti návrhu je procesným právom účastníka konania (odporcu) a rovnaké právo
má v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. i vedľajší účastník, ktorý v konaní vystupuje na jeho strane; na
tom, že ide o procesné právo, nič nemení skutočnosť, že pomocou obrany proti návrhu sa uplatňujú
taktiež námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy (ako je práve námietka premlčania), pretože
procesné právo tieto námietky uplatniť v konaní nemožno zamieňať s tým, či majú pôvod v hmotnom

alebo v procesnom práve. Rovnaký názor je vyslovený i v rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2313/2004.
Preskúmaním námietky dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, rovnako ako námietka, že pôvodný
veriteľ nemohol previesť na navrhovateľa živý úver. Súd však konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere
neobsahuje náležitosť, ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. g/ z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
v ktorom smere bola dôvodná námietka vedľajšieho účastníka ohľadne nesprávne vypočítanej výšky

RPMN daného úveru na 5,16 %, keďže i súd prepočtom (www.fininfo.sk ) zistil,
že v skutočnosti bola RPMN daného úveru až 12,28 %. Nesprávnosť uvedenej RPMN je zrejmá na prvý
pohľad, keďže v zmluve bol dojednaný len samotný úrok z úveru v sadzbe 10,60 % ročne , k čomu
treba pripočítať všetky dodatočné náklady, vrátane poplatku za poskytnutie úveru, poplatkov za správu
úveru a podobne. V dôsledku uvedeného je RPMN úveru uvedená v zmluve (5,16 %) nepravdivá a v

skutočnosti predstavuje hodnotu až 12,28 %, teda viac ako dvojnásobok, čo znamená, že navrhovateľ,
resp. jeho právny predchodca ako veriteľ neuviedol v zmluve o úvere náležitosť vyžadovanú zákonom.
Vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere zo dňa 28.07.2005 neobsahuje povinný údaj podľa §4 ods. 2
písm. g/ z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o RPMN úveru, považuje sa predmetný úver za
bezúročnýabezpoplatkovanavrhovateľtakododporcov1/,2/nemôžepožadovaťaniúrok,anipoplatky

a odporcovia sú potom povinní vrátiť navrhovateľovi len rozdiel medzi reálne poskytnutými peňažnými
prostriedkami vo výške 6 638,78 € a sumou peňažných prostriedkov, ktoré odporca 1/ navrhovateľovi
v splátkach už splatil, t.j. sumou spolu 3.257,67 €, z čoho vyplýva, že odporca 1/ má titulom zmluvy o
úvere v postavení dlžníka a odporkyňa 2/ titulom dohody o ručení v postavení ručiteľky navrhovateľovizaplatiť ešte sumu 3.381,11 €, na zaplatenie ktorej ich zaviazal. Na uvedenom závere nemohla nič
zmeniť ani listina - dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012,
predložená v konaní navrhovateľom. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť svojej pohľadávky

podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2011 súd totiž
vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto právneho inštitútu,
a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane navrhovateľa- dodávateľa i potenciálne riziko, že toto
správanie naruší správanie odporkyne- spotrebiteľa. Podľa názoru súdu dohoda zo dňa 14.07.2012
nepredstavuje inštitút uznania dlhu podľa § 558 Obč.zák., ale uznania práva podľa § 110 ods. 1 Obč.

zák.. Ideoformulár,vopredvytvorenýnavrhovateľom,doktoréhosalenvpísaliúdajeokonkrétnejosobe
dlžníka a o konkrétnom záväzku, ktorého obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Navrhovateľ, ktorého
v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno, netvrdil a nepreukázal, že by text dohody tvoril odporca 1/,
respektíve že by jednotlivé dojednania dohody boli s odporcom 1/ individuálne dojednané. Skutočnosť,
že navrhovateľ v rámci spotrebiteľského vzťahu predložil odporcovi 1/ - spotrebiteľovi na podpis dohodu
o uznaní záväzku, pozostávajúceho z povinnosti zaplatiť istinu, úroky, poplatky a príslušenstvo dlhu,

podľa § 110 ods. 1 Obč.zák. (naviac bez označenia, že ide o tento právny inštitút a hoci v zmysle
vyššie uvedeného sa poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov), zakladá vo vzťahu
medzi účastníkmi výrazný nepomer v neprospech spotrebiteľa, a preto je dôvodné domnievať sa, že
došlo k porušeniu generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák.. Celá situácia nasvedčuje tomu,
že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá

predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri
konanívovzťahukspotrebiteľovi,zodpovedajúcačestnejobchodnejpraxialebovšeobecnejdobrejviere
uplatňovanej v odbore jeho činnosti. Zo správania navrhovateľa je možné potom vyvodiť, že jeho cieľom
je získať peňažné prostriedky od spotrebiteľa akýmkoľvek spôsobom. Z uvedených dôvodov mal súd
za to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012 je neplatným

právnym úkonom z dôvodu jeho rozporu so zákonom i dobrými mravmi (§ 39 Obč.zák.) a takýto nekalý
postup navrhovateľa nemožno podporiť súdnym rozhodnutím.

Odporcovia svoj dlh navrhovateľovi nezaplatili včas, a sú preto v omeškaní so zaplatením, a to odo dňa
nasledujúceho po dni, ku ktorému márne uplynula lehota na dobrovoľné splatenie celého zosplatneného
dlhu (02.02.2012), t.j. odo dňa 03.02.2012. Navrhovateľovi tak popri práve na zaplatenie zvyšku istiny

3.381,11 € vzniklo podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. i právo na úrok z omeškania vo výške určenej podľa
§ 10c v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Základná úroková sadzba ECB platná od
14.12.2011 do 10.07.2012 bola 1 % a navrhovateľovi by tak patril úrok z omeškania 9 % od 03.02.2012
do zaplatenia. Nakoľko si však uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 15.02.2012, súd nemohol ísť nad
rámec jeho návrhu a priznať mu viac. Súd podľa § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. povolil odporcom splácať

dlh navrhovateľovi v mesačných splátkach po 100- € počnúc mesiacom máj 2014, vždy k 20. dňu v
mesiaci tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd sa pri posudzovaní žiadosti odporcov o
plnenie dlžnej sumy v splátkach neriadil len ich žiadosťou, ale i výškou priznaného plnenia, pre ktorú je
výška určených splátok primeraná, osobnými a majetkovými pomermi odporcov 1/,2/ a skutočnosťou,
že pre navrhovateľa nebude plnenie dlhu v splátkach ťaživé. Ďalšou významnou skutočnosťou pri

rozhodnutí súdu o povolení plnenia v splátkach bol fakt, že navrhovateľ s plnením dlhu v splátkach
súhlasil s tým, že dlh musí byť uhradený celý v lehote 3 rokov.

Aplikujúc ust. § 142, ods. 2 O.s.p. uviedol, že navrhovateľ i odporcovia mali každý vo veci čiastočný
úspech, pričom pomer úspechu a neúspechu odporcov vo vzťahu k žalovanej sume 9.749,83 € prevýšil
pomer úspechu a neúspechu navrhovateľa a predstavuje hodnotu 30 % (úspech zhruba 65 % /6368,72

€/, neúspech 35 % /3 381,11 €/), v ktorej miere im vzniklo i právo na čiastočnú náhradu trov konania.
Odporcovia 1/,2/ si v konaní trovy neuplatnili a z obsahu spisu im ani žiadne nevyplývajú, a preto súd
vyslovil, že im náhradu trov konania nepriznáva. Na strane odporcov však vystupoval i vedľajší účastník,
ktorý tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho
zastupuje v konaní, v dôsledku čoho jeho trovy právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené.

Náhrada trov konania vedľajšieho účastníka pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej
výške 628,48 €, z čoho priznaná náhrada 30 % podľa miery úspechu a neúspechu odporcov v konaní
predstavuje sumu 188,54 €. V danej veci sa navrhovateľ podaným návrhom proti odporcom domáhal
zaplatenia 9.749,83 € s príslušenstvom, preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb, účinnej v čase vykonania úkonov právnych služieb, predstavuje 253,94€. Právny zástupca vykonal 2 úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1
písm. a/ cit. vyhlášky ) a vyjadrenie, v ktorom vzniesol námietku neuvedenia RPMN v zmluve o úvere
zo dňa 25.03.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky ), za ktoré mu patrí tarifná odmena v celkovej

výške 507,88 €. Podľa ust. § 16 ods. 3 cit. vyhlášky patrí právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka aj
náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,81 € a 8/,04
€, t.j. spolu vo výške 15,85 €. Vzhľadom k tomu, že právny zástupca vedľajšieho účastníka je platiteľom
dane z pridanej hodnoty, zvýšila sa odmena a náhrady vo výške 523,73 € podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky
o 20 % DPH, t.j. o sumu 104,75 €.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ, a to čo
do časti, ktorou súd jeho návrh nad rámec vyhovujúcej časti zamietol, teda čo do výroku II. a s ním
súvisiaceho výroku IV. o náhrade trov konania a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu, čím uplatnil dôvody odvolania uvedené v ust. § 205 ods.
2 písm. f/, d/ O.s.p., žiadal odvolací súd o zmenu prvostupňového rozsudku v napadnutých častiach,
a to tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu, t.j. aj v zametajúcej časti vyhovené a súčasne mu

bude priznaná náhrada trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, pričom trovy odvolacieho
konania z titulu trov právneho zastúpenia vyčíslil na sumu 274,57 eur, prípadne žiadal o zrušenie
rozsudku v napadnutých častiach a jeho vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil
s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý úver poskytnutý odporcovi 1/ posúdil ako bezúročný
a bezpoplatkový s poukazom na nesprávne uvedenú RPMN, a zároveň nesúhlasil aj s posúdením

dohodyouzavretísplátkovéhokalendáraauznanízáväzkuzodňa14.07.2012akoneplatnéhoprávneho
úkonu pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Dôvodil tým, že zmluva o splátkovom úvere bola
uzavretá dňa 28.07.2005, pričom on pri výpočte RPMN, vychádzal zo vzorca, ktorý bol prílohou Zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006, vychádzajúc z ktorého
je RPMN uvedená v úverovej zmluve správna, t.j. 5,16 %, čím nemožno spochybniť, že výška tejto

RPMN bola vypočítaná v súlade so zákonom platným v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere.
Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, podpísanú dňa 14.07.2012
odporcom 1/, podľa jeho názoru táto spĺňa všetky formálne aj obsahové náležitosti takého právneho
úkonu, vyžadovaného zákonom pre platné uznanie dlhu. Jej uzavretím došlo k naplneniu ust. § 110
ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, teda k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu

novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť
o premlčaní dlhu. Poukázal na rozdielnosť účinkov a náležitosti potrebných k uznaniu dlhu v zmysle
ust. § 110 ods. 1 vetá druhá OZ a § 558 OZ a tiež na skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má
svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti
spotrebiteľa, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie NS ČR a tiež iných odvolacích súdov. Podľa jeho

názoru, takýmto prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej
ochrane spotrebiteľa. Odporca si bol vedomý svojho záväzku, ktorý neuhradil, a preto jeho konanie
nemožno považovať za morálne, čestné a je absurdné, aby mu bola poskytovaná právna ochrana,
v súvislosti s čím tiež poukazoval na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Rovnako namietal aj
priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi s poukazom na ich neúčelnosť, pretože vedľajší

účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie, spotrebiteľovi schopný poskytnúť právnu pomoc pri
súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, pričom navrhovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu
bolo poskytnúť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré
budú spôsobilé ponúknuť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a budú v tom smere aj riadne materiálne,
personálne a odborne vybavené. Združenie vstupuje do množstva konaní, pričom nemá vedomosť o

prejednávanom prípade, ale len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec.
Jeho paušálny vstup do konania a zastúpenie advokátom zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje
dojem, že účelom nebola ochrana spotrebiteľa, ale práve tieto trovy. Nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových
procesne významných skutočností. Poukázal na to, že je prinajmenšom pozoruhodné, že združenie na

ochranu spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je účastníkom konania spotrebiteľ, ale
len do tých, kde má záruky úspechu, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému navýšeniu a vzniku trov.

Odporcovia 1/, 2/ nevyužili svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

Vedľajší účastník na strane odporcov 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu
žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ako v celom rozsahu správne potvrdiť asúčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia, v celkovej výške
314,38 eur. Nesúhlasil s argumentáciou navrhovateľa v odvolaní, že súd nepostupoval správne, keď
vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový s odkazom na to, že postupoval pri výpočte

RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe Zákona č. 258/2001 Z.z., pri ktorom výpočte je RPMN na
úrovni 5,16 % uvedená v zmluve, správna, pričom poukázal na rozhodnutie okresného a krajského
súdu v Prešove, ktoré sa danou problematikou zaoberali, v ktorých súdy poukázali na skutočnosť, že
formulácia o dohode ohľadom RPMN je skrytá v zmluve spôsobom, ktorý nemožno vyhodnotiť inak, ako
nekalú obchodnú praktiku a konanie v rozpore s dobrými mravmi, a tiež, že správna výška RPMN je až

o 100% vyššia, ako v zmluve uvedená hodnota, z ktorého dôvodu dospeli k záveru o tom, že nemožno
takúto zmluvu vyhodnotiť inak, ako keby údaj o RPMN chýbal. Argumentácia navrhovateľa týkajúca
sa vzorca neobstojí, pretože je zjavné, že právny predchodca navrhovateľa RPMN nepočítal, keďže
je v zmluve uvedené, že si účastníci RPMN dohodli. Pokiaľ by bol tento seriózne k tejto obligatórnej
náležitosti zmluvy pristupoval, nemohla byť RPMN nižšia, ako bola úroková sadzba úveru, keďže táto
má zohľadňovať všetky náklady na úver, pričom úrok je len časťou týchto nákladov. Rovnako sa stotožnil

s názorom súdu prvého stupňa vo veci posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, ako nekalej obchodnej praktiky, naviac poukázal na to, že v tomto rozsahu by nikdy ani k
uznaniu dlhu nemohlo prísť s poukazom na skutočnosť, že zahŕňa úroky a poplatky, pričom vzhľadom
na chybnú RPMN v zmluve o splátkovom úvere, je tento považovaný za bezúročný a bezpoplatkový.
V súvislosti s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa účelnosti trov vedľajšieho účastníka poukázal na

celý rad rozhodnutí senátov odvolacích súdov z uplynulých rokov, z ktorých vyplýva, že náhrada trov
konania vedľajšiemu účastníkovi prináleží. S poukazom na výsledok sporu považoval túto argumentáciu
navrhovateľa za skutkovo aj právne nepresvedčivú, rovnako tak ako konštatovanie o všeobecnosti
podaní vedľajšieho účastníka, pretože v predmetnom právnom spore tento vecne a konkrétne reagoval
na špecifiká danej veci.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. a za použitia § 212 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v
napadnutých častiach, a to vo výroku II., ktorou súd prvého stupňa návrh nad rámec jeho vyhovujúcej
časti zamietol a s ním súvisiacom výroku IV., ktorým rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy
prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi, je potrebné za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne

správne potvrdiť. Rozsudok prvostupňového súdu vo zvyšných častiach nepreskúmaval, keďže vo
vzťahuknimrozhodnutiesúduodvolanímnapadnuténebolo,tedavovzťahuknimnenastalsuspenzívny
účinok odvolania (§ 206 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného

ustanovenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval vychádzajúc z jeho obsahu, dôvody na
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam), a f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).

Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Za dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa súdnej praxe považuje nesprávne
právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo
použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Podrobným a dôsledným preskúmaním veci, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného

odvolania.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie
skutkového stavu a vychádzajúc zo správnych skutkových zistení, vec aj následne správne právne
posúdil. Rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený v súlade s kritériami, uvedenými v ust. § 157

ods. 2 O.s.p., je správny, úplný a vyčerpávajúcim, podrobným spôsobom zdôvodnený, preto podľa § 219
ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje a na v ňom uvedené
dôvody, v podrobnostiach poukazuje.

Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa, uviesť nasledovné:

V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov konania je
zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov. Z obsahu tejto

zmluvy jednoznačne vyplýva, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, uzatvorenú štandardným formulárovým
systémom, pri uzatváraní ktorej zmluvy, konal právny predchodca navrhovateľa v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, preto je potrebné v zmysle § 52 ods. 3 OZ, tohto považovať za dodávateľa a
odporcu 1/ ako fyzickú osobu a na to nadväzne aj odporkyňu 2/, (nekonajúcich v rámci predmetu svojej
obchodnej,aleboinejpodnikateľskejčinnosti)zaspotrebiteľavzmysle§52ods.4O.s.p.,pričomrovnako

niet pochýb o existencii povinnosti súdu podrobiť túto spotrebiteľskú zmluvu zo zákona, teda ex lege
súdnej kontrole z hľadiska toho, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, vykazujúce tiež znaky
nekalej obchodnej praktiky.

Legislatívna úprava ako aj súdna prax (rovnako tiež na Európskej úrovni), štandardne zabezpečuje
ochranu spotrebiteľa pred konaním, ktoré ich môže poškodzovať. Doslovne zakázané sú ustanovenia,

spôsobujúceznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa
v spotrebiteľských zmluvách a tiež nekalé obchodné praktiky. Za nekalú sa považuje taká praktika,
ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje, alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému
sa dostane, alebo ktorému je adresovaná, za ktorú nekalú obchodnú praktiku sa považuje klamlivé

konanie, klamlivé opomenutie konania, agresívna obchodná praktika, pričom dodávateľ nesmie klamať
a zavádzať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé, neúplné, nepresné, nejasné údaje, alebo potrebné
údaje zamlčovať.

Spornou v danej veci, bola v zmluve uvedená výška RPMN, nezohľadňujúca všetky náklady spotrebiteľa
na poskytnutý úver, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako absenciu podstatnej náležitosti zmluvy s

následkom, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.

Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o splátkovom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), absencia
ktorej náležitosti má za následok, že tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj

spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady
sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných
produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.

V článku IV. bod 5. (teda mimo článku I. obsahujúceho predmet zmluvy a základné podmienky
poskytnutia úveru), v zmysle jeho znenia si účastníci dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov je

5,16 %, pričom ako sa tam uvádza, je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s
úverom a výšky poskytnutého úveru. Tiež sa v ňom uvádza, že ročná percentuálna miera nákladov sa
počas trvania úverového vzťahu mení, a v prípade ak dôjde k zmene úrokovej sadzby alebo poplatkov,
alebo sa dlžník omešká so splátkou, alebo uhradí splátku v iný dohodnutý deň podľa zmluvy.

V článku I. obsahujúceho základné podmienky poskytnutia úveru je uvedená výška úrokovej sadzby

10,60 % ročne, poplatok za správu úveru 4.000,- Sk splatný v deň podpisu zmluvy (138,78 eur), poplatokza správu úveru 50,- Sk mesačne (1,66 eur) a súčasne je dohodnutá výška úveru 200.000,- Sk (6.638,78
eur), periodicita splátok k prvému dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 01.08.2005 a konečná splatnosť
úveru 01.04.2015.

Vychádzajúc z týchto vstupných údajov je nepochybné, že v skutočnosti bola RPMN daného úveru až
12,28 %, pretože ako správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvého stupňa, údaj
o RPMN uvedený veriteľom v zmluve v rozsahu 5,16 %, je na prvý pohľad nesprávny, spotrebiteľa
zavádzajúci, nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia povinného inštitútu RPMN do spotrebiteľských
zmlúv t.j. informovať spotrebiteľa o celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom

(úrokov vrátane všetkých poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať
pretože len výška dohodnutého úveru v sadzbe 10,60 % ju viac, ako dvojnásobne prekračuje, čím
v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované
v základných podmienkach zmluvy v bode I. Tento zavádzajúci údaj, vo vzťahu k spotrebiteľovi
jednoznačne klamlivý, nemožno vyhodnotiť inak, ako nekalú obchodnú praktiku, v dôsledku čoho, tak
ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, je potrebné vychádzať z toho, ako keby v predmetnej

zmluve RPMN uvedená nebola, a teda tento úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov,
ktorý záver bez akejkoľvek pochybnosti korešponduje so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi
účastníkmi v danej veci.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa spočívajúca v tom, že výška RPMN v zmluve je správna
v zmysle výpočtu vzorca RPMN, uvedeného v prílohe Zákona o spotrebiteľských úveroch, platného

v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Je síce pravdou, že do 01. júla 2006, kedy nadobudla účinnosť
opravná novelizácia zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/
EHS (novelizáciou tejto smernice v roku 1990, bol zavedený jednotný matematický vzorec pre
výpočet RPMN), bol v prílohe Zákona o spotrebiteľských úveroch, uvedený nesprávny vzorec ročnej
percentuálnej miery nákladov, čím RPMN ako ekvivalent úrokovej miery reflektujúci okrem všetkých

splátok aj na všetky poplatky, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná podľa tohto pôvodne uvedeného
vzorca, bola výrazne oproti správnemu, aktuálne platnému vzorcu podhodnotená, čo bolo spôsobené
nesprávnou transpozíciou uvedenej smernice pri zavedení tohto vzorca do v tom čase platnej právnej
úpravy. Uvedená skutočnosť, však na správnosť záveru súdu prvého stupňa, nemôže mať žiaden dopad
a nie je spôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti, a to z dôvodu, že povinnosťou

právneho predchodcu navrhovateľa ako dodávateľa, nepochybne bolo, aby po 01.06.2006, v súvislosti
so zavedením správneho vzorca pre výpočet RPMN, túto skutočnosť vo vzťahu k odporcom dal do
súladu s platným právnym poriadkom, ktorá povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona, čo neurobil,
napriek tomu, že už v čase uzatvorenia zmluvy, bez ohľadu na v tom čase používaný nesprávny vzorec
pre výpočet RPMN mal bezpochyby vedomosť o tom, že v zmluve uvedená výška RPMN nezohľadňuje

všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené, čo je v rozpore so zmyslom a účelom tohto inštitútu,
akoprostriedkuumožňujúcehospotrebiteľoviposúdiťvhodnosť takéhotoproduktuzhľadiskanákladovs
nímspojených.RPMNjeobligatórnounáležitosťouzmluvyospotrebiteľskomúvereaužsamotnýfakt,že
táto je v zmluve zavedená mimo podstatné náležitosti zmluvy ( čl. I.), a to do čl. IV. bod 5. vykazuje znaky
nekalej obchodnej praktiky, či konania v rozpore s dobrými mravmi, ako na to správne poukázal aj súd

prvého stupňa. Námietka navrhovateľa, že pri výpočte RPMN sa postupovalo podľa pôvodného vzorca,
v zmysle v tom čase platnej legislatívy neobstojí, pretože z obsahu dotknutého zmluvného dojednania
jednoznačne vyplýva, že RPMN nebola vypočítaná navrhovateľom resp. jeho právnym predchodcom,
ale že jej výšku si účastníci dohodli, pričom táto zmluvná podmienka je nezlučiteľná s podstatnými
princípmi (ratio legis) platnej právnej úpravy.

Niet pochybností o tom, že súdu prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok s cieľom vylúčiť zo
života bežných ľudí také podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a naplniť tak cieľ čl. 6 Smernice rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a postarať sa, aby spotrebiteľov
neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že takáto ochrana
im bude poskytnutá a v súlade s ňou nemožno za týchto okolností neprisvedčiť správnosti záveru súdu

prvého stupňa, ktorý poskytnutý úver pre nesprávne uvedenú, tým chýbajúcu podstatnú náležitosť
zmluvy (RPMN) , tento vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho uplatnený nárok nad
rámec nezaplatenej istiny, ako nedôvodný zamietol.V celom rozsahu správne, sa súd prvého stupňa vysporiadal aj so všetkými námietkami navrhovateľa,
týkajúcimi sa posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, zo dňa 14.07.2012,
ako neplatného právneho úkonu odporujúcemu zákonu i dobrým mravom z hľadiska § 39 Občianskeho

zákonníka, (ktoré v zhode s odvolaním vznášal tento už v prvostupňovom konaní).

Ako bolo uvedené už vyššie, právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy,
a preto je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia, spravujúce právne vzťahy
spotrebiteľskéhocharakteru,ktoré jepotrebnéaplikovaťajnaprávneúkonybezprostrednenadväzujúce
na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon uznania dlhu, na ktorej skutočnosti nič nemení ani

postúpenie pohľadávky na iný subjekt.

Dohoda o uznaní dlhu je typickým formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis
spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa
súd prihliada na úroveň priemerného spotrebiteľa (Smernica Rady a EP 2005/29, bod 18 preambuly),
kedy hrozí nebezpečenstvo, že takýto spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc dosiahnutie splátok avšak
v skutočnosti ide podľa citovanej Smernice o nekalú obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť

dodávateľa. Aj v danom prípade dohodu o uznaní záväzku treba považovať za formulárový dokument,
ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok navrhovateľa vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom
je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Z jej textu je
zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Ak dlžník
podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho

dlhu.Uznaniezáväzkujecieľsledovanýpredovšetkýmveriteľomaniedlžníkomakeďžeideotypizovaný
formulár, dlžník pri uzatváraní dohody nemôže jeho obsah ovplyvniť. Text dohody je podpísaný na
dopredu navrhovateľom pripravenom formulári, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemožno
ovplyvniť. Dohoda, týkajúca sa uznania dlhu, nebola iniciovaná odporcom 1/ ako spotrebiteľom, ktorý
jej uzavretím nič nezískal, ale naopak zhoršil svoje postavenie.

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie aj
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky, uznávanej pri predaji výrobku alebo poskytovaní služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a výraznú
nerovnosť zmluvných strán, ako aj porušovanie zmluvnej slobody. V prejednávanej veci k dobrovoľnému

rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany dlžníka uznať premlčaný dlh nedošlo, ale naopak navrhovateľ v
snahe reparovať pochybenie svojho právneho predchodcu, spočívajúce v nepodaní návrhu na začatie
konania pred uplynutím premlčacej doby a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutia
žaloby, inkorporoval do dohody vyhlásenie o uznaní dlhu bez podania vysvetlenia dlžníkovi, nehovoriac
o tom, že predmetné uznanie zahŕňa aj neexistujúci dlh tvoriaci úroky a poplatky napriek tomu, že

predmetná úverová zmluva, je jednoznačne považovaná za bezúročnú a bezpoplatkovú.

V konečnom dôsledku ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa
účelnosti trov konania vzniknutých vedľajšiemu účastníkovi, na zaplatenie ktorých bol zaviazaný.

Z obsahu spisu vyplýva, že po podaní návrhu na začatie konania oznámil vstup do konania vedľajší
účastník, ktorý poukázal na konkrétne neprijateľné podmienky v dotknutej spotrebiteľskej zmluve,

namietal neplatnosť dohody o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní dlhu a v konečnom dôsledku
aj poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje nesprávne uvedenú RPMN, v dôsledku ktorých
skutočností, napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcov 1/, 2/ len k zaplateniu
skutočne požičanej sumy, spotrebiteľský úver vyhodnotil ako bezúročný a bezpoplatkový a v prevažnej
časti v pomere k uplatnenému nároku t.j. do sumy 6.368,72 eur návrh navrhovateľa zamietol, čo

znamená, že v prevažnej miere boli v konaní úspešní práve odporcovia.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že uplatnená náhrada trov konania vedľajšieho účastníka, predstavujú
neúčelné náklady za právne služby, a to tak z hľadiska jednotlivých úkonov právnej služby, takz personálneho aspektu, keďže členovia vedľajšieho účastníka majú byť spôsobilí na poskytnutie
kvalifikovanej pomoci spotrebiteľovi. Uvedené námietky navrhovateľa, nemožno akceptovať.

Ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby ako vedľajší účastník sa popri navrhovateľovi, alebo

odporcovi zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15. októbra 2008 zákon zaviedol druhú
skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. K tejto tzv. druhej skupine
subjektovvedľajšiehoúčastníctva,narozdielodprvejskupinyvedľajšiehoúčastníctva,vktorejmusíísťo
hmotnoprávnyzáujemvedľajšiehoúčastníkanavýsledkukonania,sahmotnoprávnyzáujemnavýsledku

konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný zákon, sú to
aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať právnická osoba,
ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa ust. § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V preskúmavanej veci navrhovateľ i odporcovia mali vo veci úspech čiastočný, pričom pomer úspechu
a neúspechu vo vzťahu k uplatnenej sume 9.749,83 eur, prevýšil neúspech navrhovateľa prestavujúci
hodnotu 30%, v ktorej miere vzniklo tak odporcom, ako vedľajšiemu účastníkovi právo na čiastočnú
náhradu trov konania v tomto rozsahu, ktoré súd prvého stupňa aj vedľajšiemu účastníkovi priznal.

Odporcovia náhradu trov konania neuplatnili, preto im ju súd prvého stupňa nepriznal.

Vychádzajúc z Článku 37 odseku 2 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi , alebo
orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, ako aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. § 25 O.s.p., aj za situácie, že účastník (aj vedľajší účastník vzhľadom na jeho identické procesné

práva a povinnosti ako účastníka konania), má zaručené právnym poriadkom možnosť právnej pomoci.

Vedľajší účastník využil svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní, preto je potrebné posúdiť
účelnosť poskytnutej právnej služby advokátom a výšku odmeny podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Po preskúmaní veci odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že za účelné
v prejednávanej veci je potrebné považovať v priebehu prvostupňového konania dva úkony právnej

služby, za ktoré vedľajší účastník žiada odmenu, pretože boli uskutočnené efektívne, v priebehu
prvostupňového konania v prospech odporcov, a to prevzatie a príprava zastúpenia a písomné
vyjadrenie vo veci a k nim prináležiacu náhradu podľa § 16, ods. 3 Vyhl.č. 655/2004 z.z... Vedľajší
účastník na strane odporcov si trovy konania uplatnil riadne a včas. Účelné trovy vedľajšieho účastníka
na strane odporcov v konaní pred súdom prvého stupňa aj podľa odvolacieho súdu vznikli titulom jeho

právneho zastúpenia s tým, že súd prvého stupňa správne pri určení sumy trov jednotlivých položiek
právneho zastúpenia patriacich vedľajšiemu účastníkovi vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z.
z.) v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva kto, komu a v akej
výške a špecifikácii má trovy konania nahradiť.

Odvolací súd tak v danom prípade nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa týkajúce sa
neúčelnosti trov vynaložených vedľajším účastníkom z titulu právneho zastúpenia na bránenie práva
odporcov, ako spotrebiteľov. Pokiaľ ide o namietanú účelnosť trov konania, odvolací súd zdôrazňuje, že
odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia bola súdom prvého stupňa správne priznaná vedľajšiemu
účastníkovi ako úkon právnej služby, ktorého vykonanie bolo procesne nevyhnutné v záujme ďalšieho

účelného bránenia práv odporcov v občianskom súdnom konaní. Zákonný predpoklad účelnosti spĺňaliv preskúmavanej veci i trovy právneho zastúpenia spočívajúce v priznaní odmeny za ďalší úkon
právnej služby - písomné vyjadrenie, v ktorom vedľajší účastník s poukazom na konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z návrhu namietal neplatnosť dohody o uznaní dlhu, nesprávne uvedenú RPMN. čo sa

v konečnom dôsledku ukázalo ako opodstatnené, teda išlo o úkon, ktorý nepochybne bol spôsobilý
privodiť pre odporcov priaznivé rozhodnutie vo veci. Účelnosť trov je podľa názoru odvolacieho súdu
potrebné posudzovať predovšetkým vo väzbe na výsledok sporového konania, v ktorom odporcovia,
aj v nadväznosti na intervenciu vedľajšieho účastníka dosiahli prevažný procesný úspech. Občiansky
súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy

v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť
priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením. To sa v plnej miere vzťahuje tiež
na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom, nakoľko vedľajší účastník
má v zmysle ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník.

Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcov by znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní.

Pokiaľ je prípustné, aby samotný navrhovateľ bol právne zastúpený v konaní, ktoré podľa neho
nespĺňa znaky mimoriadne obtiažnej právnej veci, a v prípade svojho procesného úspechu, prípadne
zastavenia konania zavineného odporcami, mu bola priznaná náhrada trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia, môže si aj vedľajší účastník na strane odporcov vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4
O.s.p. zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní zastupovať a ktorému pri splnení zákonných

predpokladov rovnako prislúcha právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ak tu nie sú iné okolnosti
hodné osobitného zreteľa, pričom takéto iné okolnosti v preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené
neboli.

V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval poukazy
navrhovateľa v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúce sa iných, avšak skutkovo a právne

obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v
Trenčíne viazaný nie je.

Z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach t.j. vo výroku
II. a výroku IV., ako vecne správny, za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 v spojitosti s §

224 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcom 1/, 2/ ako úspešným v odvolacom konaní ich náhradu nepriznal s
poukazom na skutočnosť, že títo si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a z obsahu spisu im
ani žiadne nevyplývajú a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov priznal náhradu trov konania z
titulu trov právneho zastúpenia, a to za písomné vyjadrenie k podanému odvolaniu 1 úkon á 227,77
eur (§ 10,ods. 1,§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb - vedľajší účastník nesprávne vyčíslil hodnotu úkonu z celej
žalovanej sumy na sumu 253,94 eur, ktorá mu však prináleží len vo výške vypočítanej z hodnoty, ktorá
bola predmetom odvolacieho konania, v tomto prípade zo zamietajúcej časti, t.j. zo sumy 6.368,72 eur)
a 1 x náhrada vo výške 8,04 eur (§16 ods. 3 AT), spolu 228,81 eur + 20% DPH t.j. 45,76 eur (§ 18,
ods. 3 AT), čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia vo výške 274,57 eur, na náhradu ktorých,

zaviazal neúspešného navrhovateľa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.