Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. marec 2015

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 8C/222/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413207530
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2015:8413207530.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: I. N., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom B. X, XXX XX Š., občan SR, proti žalovanému: I. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. X,
XXX XX T., občan SR, o zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e s a vyživovacia povinnosť žalobcu I. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. A.. Č.. X, XXX
XX Š. voči žalovanému I. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. Č.. X, XXX XX T.Ž., určená rozsudkom
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 4C 320/2007 z 05.02.2008.

II. Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou z 29.07.2013 sa žalobca domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči žalovanému.

V dôvodoch žaloby uviedol, že jeho vyživovacia povinnosť bola voči žalovanému stanovená rozsudkom
Okresného súdu Kežmarok z 05.02.2008 sp. zn. 4C 320/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť

30.04.2008. V tejto právnej veci bol žalobca zaviazaný prispievať na výživu žalovaného sumou 500,- Sk
mesačne splatnou do 25. dňa v mesiaci k rukám žalovaného a dlžné výživné na žalovaného za obdobie
od 01.09.2007 do 31.01.2008 vo výške 2.500,-Sk bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému do jedného
mesiaca od právoplatnosti uvedeného rozsudku.

Žalovaný bol v čase vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 4C 320/2007 študentom
vysokej školy na území Slovenskej republiky. Neskôr toto štúdium ukončil a odišiel pracovať do Anglicka.
Nakoľko so žalovaným sa žalobca nestýkal a žalovaný s ním nekomunikoval, posledná informácia,
ktorou žalobca disponoval, bola skutočnosť, že žalovaný bol od 28.09.2009 študentom londýnskej

univerzity.

Žalobca v ďalšom uviedol, že vyživovaciu povinnosť voči žalovanému si riadne plní, v súčasnosti nemá
žiadnu vedomosť o tom, či žalovaný je alebo nie je schopný sám sa živiť. 09.05.2013 žalovaného
požiadal o predloženie písomného potvrdenia o návšteve školy za účelom posúdenia jeho nároku na
výživné. Ku dňu podania žaloby však žalovaný na jeho písomnú žiadosť nereagoval a neodpovedal.
Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že nemá vedomosť o tom, ktorú konkrétnu univerzitu v Anglicku
žalovaný navštevuje za účelom možnosti zistenia, či žalovaný je stále študentom tejto školy a či nárok
žalovanéhonavýživnéjevôbecdôvodný.Akouviedolvosvojomžalobnomnávrhu,jeotcomžalovaného,

vyživovaciu povinnosť voči nemu si riadne a včas plní, a má preto za to, že žalovaný je povinný ho o
tejto skutočnosti informovať a na jeho písomnú výzvu mal reagovať.V súvislosti s povinnosťami žalovaného ako dieťaťa žalobcu žalobca poukázal na ust. § 43 ods. 3 písm.
a) Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších prepisov.

Žalovaný žalobu riadne prevzal spolu s prílohami a s výzvou, aby sa v zákonom stanovenej lehote k nim

vyjadril. V priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa bol však žalovaný úplne pasívny a na
výzvu súdu nereagoval. Neúčasť na pojednávaní vytýčenom na 19.12.2014 o 10.00 hod. ospravedlnil
stručným tvrdením, že sa na ňom nemôže zúčastniť z dôvodu účasti na prebiehajúcom školskom
projekte. Zároveň nepožiadal o odročenie pojednávania na iný termín, k veci samej súdu nepredložil
žiadne tvrdenie.

Medziúčastníkmikonaniataknebolispornétvrdeniažalobcuobsiahnutévžalobnomnávrhu(viďvyššie).

Spornými však zostali právne významné skutkové tvrdenia účastníkov týkajúce sa splnenia zákonných
podmienok pre zánik povinnosti žalobcu prispievať na výživu žalovaného. Právne vzťahy medzi
žalobcom a žalovaným sa riadia ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé
sa živiť.

Dokazovanie je činnosťou súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej, pričom v
porovnaní s inými úkonmi ide o úkony mimoriadne významné. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje
skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Dokazovanie
sa pritom vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ustanoveniach § 120 a nasl., no i viacerých ďalších
ustanovení uvedených na inom mieste zákona.

Ust. § 120 ods. 1 O. s. p. vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom sporovom
konaní, ktorými je povinnosť účastníkov konania: a/ tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník konania
odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany? b/ označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania
preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností? c/ zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena.

Povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti je elementárnou povinnosťou účastníka konania a to najmä žalobcu.

Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah návrhu na začatie konania. Neuvedenie rozhodných
skutočností môže mať za následok odmietnutie žaloby. Povinnosť tvrdenia však neznamená, že
nesplnenie tejto povinnosti musí mať za následok nepriaznivé rozhodnutie pre účastníka konania, ktorý
procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil. Povinnosť tvrdenia je totiž úzko spojená s dôkazným bremenom.

To v konečnom dôsledku znamená, že ak žalovaný zostane v konaní nečinný a vo veci sa napríklad
ani nevyjadrí, nesplnenie tejto povinnosti nebude mať pre neho nepriaznivé dôsledky vtedy, ak dôkazné
bremeno spočívajúce v preukázaní ním tvrdených skutočností zaťažuje žalobcu a ten dôkazné bremeno
neunesie.

V tejto súvislosti žalobca poskytol súdu prvého stupňa tvrdenie, podľa ktorého má byť žalovaný od

28.09.2009 študentom londýnskej univerzity.

Na to, aby bol účastník konania, žalobcu nevynímajúc, v konaní úspešný, je jeho povinnosťou tvrdiť
základné skutočnosti a pre rozhodnutie určujúce skutočnosti. Základnými skutočnosťami sú fakty, ktoré
musí mať súd k dispozícii už na samotnom počiatku konania, aby mohol posúdiť, že právo, ktorého sa
žalobca domáha, nie je zameniteľné s iným možným právom žalobcu. Povinnosťou účastníkov konania

je v ďalšom poskytnúť súdu tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú pre rozhodnutie súdu určujúce. Ide o
fakty, ktorých uvedenie nie je síce nutné k identifikácii skutku, ale ktoré ovplyvňujú výsledok sporu. Ich
absencia vedie totiž k zamietnutiu žaloby.Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových
tvrdení. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nemožno vynucovať, jej nesplnenie bude mať spravidla
významné až zásadné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca

znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník
konania, ktorý sa domáhal práva, alebo sa bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno.

Z uvedenej povinnosti však existujú výnimky, z pomedzi ktorých treba spomenúť predovšetkým
nezriedka súdnou praxou opomínanú tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vychádzajúcu z toho, že nemožno
od nikoho vyžadovať preukázanie negatívnej skutočnosti. Naopak, účastník musí preukazovať pozitívne

skutočnosti, ktoré vedú k negatívnemu skutkovému zisteniu.

Označenie dôkazov nie je iba povinnosťou účastníkov konania, ale aj ich právo. Uplatnenie tohto
práva je však limitované časom. Účastník konania môže toto právo v zásade uplatniť najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr,
súd neprihliada.

V rámci povinnosti označiť dôkazy žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa na podporu

svojich tvrdení označil za dôkaz rozsudok Okresného súdu Kežmarok vydaný v konaní pod sp. zn. 4C
320/2007 z 05.02.2008, výzvu na predloženie potvrdenia z 09.05.2013 adresovanú žalovanému, doklad
o podaní tejto výzvy na poštovú prepravu.

O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu ku
konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam.

Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo
dôkazné bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný.
Nestačí, že účastník konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

Podľa ust. § 43 ods. 3 Zákona o rodine je dieťa povinné spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme
starostlivosti o neho a jeho výchovu.

V priebehu konania pred súdom prvého stupňa bol žalovaný nečinný, nepredložil súdu žiadne skutkové
tvrdenia a nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobcu o tom, že jeho vyživovacia
povinnosť zanikla.

V konaní pred súdom prvého stupňa tak žalovaný neuniesol nielen abstraktné bremeno tvrdenia a
dokazovania (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p.), ale i konkrétne bremeno tvrdenia a

dokazovania, ktoré mu vzniklo v konkrétnej skutkovej a dôkaznej situácii. Je totiž vecou žalovaného, aby
na skutkový posun v priebehu sporu reagoval, alebo aby tvrdil a preukazoval ďalšie skutočnosti, ktoré
spor posunú mimo rámec doterajších skutkových zistení.

Postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. tak súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná, a preto jej bolo vyhovené v celom rozsahu.

Keďže v priebehu konania súd tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného, nezistil existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa predpokladaných ust. § 150 ods. 1 O. s. p., bolo o trovách konania
rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Keďže žalobcovi v súvislosti s konaním pred súdom prvého
stupňa žiadne trovy nevznikli, bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).