Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/126/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108211992
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8108211992.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: V.S.O.P., s.r.o., so sídlom Dostojevského
rad 13, Bratislava, IČO: 35 711 850, právne zast. JUDr. Ladislav Jonáš, advokát, AK so sídlom Bajzova
1, Bratislava, proti žalovanému: Akradia s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, IČO 46 593 888, v
konaní o zaplatenie 144.725,49 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 9C 2/2009-471 zo dňa 12.3.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu v celom rozsahu

zamietol.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalobcanemáprávonanáhradutrovkonaniaažalovanému
náhrada trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy o pôžičke je dohoda o

a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),

b) druhovom určení veci,

c) povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu.

Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súd vychádzal viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
zo zhodných tvrdení účastníkov konania, ktorí jednoznačne uviedli, že žalovanou pôžičkou nedošlo k
žiadnej novácii iného doterajšieho záväzkového vzťahu účastníkov tohto konania a jeho nahradeniu
novým záväzkom, a to zmluvou o pôžičke peňazí zo dňa 4.4.2007.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa musí zároveň konštatovať, že po vrátení veci odvolacím súdom

boli v tomto sporovom konaní povinní na preukázanie svojich tvrdení predkladať a navrhovať dôkazy
účastníci konania. Z doplneného dokazovania vyplýva, že k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo
a nebol produkovaný, a to ani jedným z účastníkov konania, taký dôkaz, ktorý by prispel k zásadnej
zmene skutkového stavu.K vzniku zmluvy o pôžičke nestačí dohodnúť sa na jej obsahu, pretože táto zmluva je reálnou zmluvou
(reálnym kontraktom). K jej uzavretiu zákon vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
Ak by sa strany iba dohodli, že predmet pôžičky bude odovzdaný dlžníkovi neskôr, mala by takáto

zmluva povahu zmluvy o budúcej zmluve alebo povahu zmluvy úverovej. Odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom je predpokladom uzatvorenia zmluvy, takže splýva s uzatvorením zmluvy a nie je predmetom
záväzku veriteľa. Odovzdanie peňažných prostriedkov sa môže uskutočniť tak hotovostným ako aj
bezhotovostným prevodom.

K platnosti zmluvy o pôžičke, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v tomto konaní je okrem

iného potrebné aj odovzdanie peňazí, t. j. jedná sa o reálny kontakt, kde dlžník je povinný vrátiť veriteľovi
druhovo vymedzenú vec v počte na akom sa zmluvné strany dohodli.

V predmetnom konaní ako v občianskom sporovom konaní dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, teda
bolo na ňom preukázať, že skutočne reálne poukázal finančné prostriedky v hotovosti žalovanému
priamo k rukám jeho konateľov. K tomuto svojmu tvrdeniu žalobca okrem odvolávky sa na bod II.,
druhá veta zmluvy o pôžičke peňazí, kde je uvedené, že žalovaný svojím podpisom potvrdzuje prevzatie

pôžičky uvedenej v bode I. tejto zmluvy, pričom podľa bodu I. zmluvy žalobca ako veriteľ dňom
podpísania tejto zmluvy požičal žalovanému finančnú hotovosť v sume 4.000.000,- Sk, nič nepredložil
a neoznačil žiadne dôkazy okrem písomne vyhotovenej zmluvy o pôžičke, v ktorej sa okrem iného
uvádza, že dlžník zastúpený oboma svojimi konateľmi potvrdzuje prevzatie pôžičky. Jediný konateľ a
spoločník žalobcu nevedel súdu špecifikovať, kedy a kde došlo k odovzdaniu týchto peňazí, pričom

uvádzal jednak rôzne dátumy odovzdania peňazí, keď v žalobe uviedol, že ako veriteľ uzavrel so
žalovaným ako dlžníkom dňa 04.04.2007 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej v tento deň, t.j. dňa
04.04.2007 požičal žalobca žalovanému finančnú čiastku 132.775,67 eur. Naopak C.. Z. S. pri svojej
výpovedi súdu uviedol, že tieto finančné prostriedky boli vyplatené obom konateľom žalovaného v
hotovosti už dňa 02. alebo 03.04.2007. Skutočnosť možného odovzdanie tak veľkého obnosu peňazí

ešte pred podpisom samotného písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke oproti zmenke, ktorá nebola
zaevidovaná do účtovníctva žalobcu a ktorú konateľ žalobcu zničil bez vyhotovenia kópie sa javí
súdu ako nevierohodná, keď žalobca v prípade pravdivosti tohto tvrdenia v zastúpení svojim jediným
konateľom by takýmto konaním postupoval v príkrom rozpore s bežnou opatrnosťou vyskytujúcou
sa v rámci obchodných vzťahov. Naviac samotné okolnosti spísania zabezpečovacej zmenky, jej

znehodnotenia, ako aj skutočnosť, že táto nebola zavedená do účtovníctva aj keď toto ukladajú účtovné
predpisy z ktorej si dokonca žalobca ani nevyhotovil fotokópiu resp. úradne overený opis tejto zmenky
zakladá viac ako dôvodné pochybnosti, či došlo skutočne k reálnemu odovzdaniu pôžičky.

Naopak, pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení po zrušení veci poukazoval na skutočnosť, že svedok L.. F.
Y. v trestnej veci uviedol, že podpisy konateľov žalovaného boli overená dňa 2.4.2007 na jeho notárskom

úrade v Kežmarku, táto skutočnosť svedčí v prospech tvrdenia žalovaného, ktorý uvádzal, že po tom,
ako bol žalovanému e-mailom zaslaný návrh zmluvy o pôžičke, tento konatelia žalovaného podpísali
a nechali overiť svoje podpisu na Notárskom úrade L.. Y., pričom samotné vyhotovenie už žalovaným
podpísanej zmluvy o pôžičke odniesol konateľovi žalobcu do Bratislavy E. X. ml. spolu so šoférom a nie
tak, ako to tvrdil konateľ žalobcu, že túto zmluvu mu doniesli do Bratislavy okrem iného obaja konatelia

žalovaného U. X. a C.. U. X. a že týmto po predložení podpísanej zmluvy poskytol v hotovosti peňažné
prostriedky, ktoré mali byť predmetom zmluvy o pôžičke.

Konateľ žalobcu C.. Z. S. v konaní tvrdil, že pri odovzdaní pôžičky v sume 4.000.000,- Sk odovzdal
štatutárnym zástupcom žalovaného aj kúpnu cenu za byt vo výške cca 7.500.000,- Sk, teda spolu
odovzdal obom konateľom žalovaného približne 11.500.000,- Sk, pričom z čestného prehlásenia

konateľa žalobcu C.. Z. S. zo dňa 01.01.2008 súd zistil, že tento čestne prehlásil, že žalovanému
zastúpenému konateľom U. X. nezaplatil kúpnu cenu za byt ktorý bude slúžiť ako zábezpeka na kúpu
pozemkov v katastrálnom území. Veľký Slavkov kupujúcim U. X..

Zároveň si C.. Z. S. nepamätal, kde došlo k odovzdaniu peňazí, prípadne uvádzal, že k tomu došlo v
podnikateľskom klube, ktorého sa mal zúčastniť U. X. priamo v Bratislave, keď súd mal z lekárskych

správ založených v predmetnom spise, ako aj vo vyšetrovacích spisoch za preukázané, že tomutozdravotný stav v rozhodnej dobe medzi 01.04.2007 a 05.04.2007 v žiadnom prípade neumožňoval
vycestovať z miesta bydliska Lučivná do Bratislavy ako aj skutočnosť, že konateľ žalobcu mal tento
obnos peňazí požičať svojej spoločnosti podľa výberov v hotovosti niekedy v roku 2006 avšak podľa

účtovného dokladu bola táto pôžička zaúčtovaná do účtovníctva žalobcu až ku dňu 30.04.2007, kedy
ani podľa príslušných právnych predpisov by nebolo možné takú dlhú dobu držať finančné prostriedky
v hotovosti v pokladni žalobcu bez toho, aby boli zavedené do jeho účtovníctva.

Tvrdeniu žalovaného ohľadom neodovzdania peňazí nasvedčuje aj e-mail odoslaný C.. Z. S. pre
konateľa žalovaného U. X. dňa 09.03.2008 z obsahu ktorého vyplýva, že predmet pôžička vo výške

4.000.000,- Sk bola v skutočnosti podlžnosť žalovaného prípadne jeho konateľov vo vzťahu k žalobcovi
alebo jeho konateľovi vyplývajúca z ich vzájomných obchodných vzťahov, zostatok ktorej bol ku dňu
odoslania e-mailu cca 3.900.000,- Sk. Rozdielnym však bolo vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní konanom dňa 13.3.2013, ktorým zmenil doterajšie vyjadrenia žalobcu v tom smere, že k
odovzdaniu peňazí došlo ešte pred podpisom samotnej zmluvy o pôžičke, nakoľko táto zmluva bola
pôvodne v ústnej forme zabezpečovaná zmenkou a písomná zmluva o pôžičke bola vyhotovená až

dodatočne, pričom táto zmenka bola zničená. Z toho vyplýva, že peniaze sa neodovzdávali priamo pri
overovaní písomnej zmluvy, ale ešte predtým, keď bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke, pričom
nevedel uviesť dátum uzatvorenia tejto ústnej zmluvy, ale k reálnemu odovzdaniu peňazí C.. S. došlo
niekedy 2.4.2007 alebo 3.4.2007.

Rozporuplným bolo aj tvrdenie konateľa žalobcu C.. Z. S. ohľadom osôb prítomných pri údajnom

odovzdaní peňazí tvoriacich predmet pôžičky, keď pred súdom ako aj pred vyšetrovateľom vo svojej
výpovedi v veci ČVS:KRP-214/OEK-BA-2009 AY uviedol, že okrem C.. Z. S., U. X. a C.. U. X. nebol
nikto pri odovzdaní a prevzatí peňazí. Naopak pri konfrontácii medzi C.. Z. S. a U. X. dňa l0.3.20l0
okrem iného konateľ žalobcu C.. Z. S. uviedol, že zmluva o pôžičke mu bola doručená buď 4.4.2007
alebo 5.4.2007 do Bratislavy, avšak presne si nepamätal kam ju doniesli, spomínal si, že tam boli obaja

konatelia žalovaného, a je možné, že tam bol mladý pán X. E..

Z uvedeného vyplýva, že aj keby skutočne tieto finančné prostriedky boli žalovanému vo výške
4.000.000,-Skposkytnuté,poskytolbyichC..Z.S.akofyzickáosoba,vžiadnomprípadeniežalobcaako
právnická osoba, ktorý by preto nemohol byť aktívne legitimovaný v konaní, ale aktívne legitimovaným
by bol C.. Z. S., nakoľko v čase odovzdania týchto prostriedkov v prípade ak by aj boli reálne odovzdané,

tieto finančné prostriedky patrili C.. Z. S. a nie žalobcovi, pričom žalobca súdu nijako nepreukázal, že
by tieto finančné prostriedky mu boli C. Z. S. požičané a to najmä zaevidovaním tejto pôžička do kniha
záväzkov v zmysle platných účtovných predpisov a následným odvedením príslušnej dane z pridanej
hodnoty z tejto pôžičky v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, prípadne
predložením daňového priznania žalobcu za rok 2007 z ktorého by takýto príjem žalobcu vyplýval.

Záverom súd poukazuje na stanovisko prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov, ktorý v rozhodnutím zo
dňa 12.4.2013 č. k. 1/1KPt 850/10/40 zrušil uznesenie vyšetrovateľky Krajského riaditeľstva PZ, odboru
kriminálnej polície, Bratislava sp. zn. ČVS:KRP-17/OVEK-2011 zo dňa 12.2.2013, ktorým vzniesla obom
konateľom žalovaného obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)
Trestného zákona v štádiu pokusu. Z odôvodnenia (konkr. str. 5) tohto rozhodnutia vyplýva, že v ňom

krajský prokurátor konštatoval, že z prepisu bližšie nešpecifikovanej komunikácie medzi spomínanými
osobami na č.l. 547 spisu vyplýva, že obvinení poskytli poškodenému zmluvu o pôžičke, hoci tá sa nikdy
neposkytla. Tento záver dozorujúceho prokurátora síce nie je v zmysle ust. 135 ods. 1 O.s.p. pre súd
nijako záväzný ale nasvedčuje tomu, že aj z dokazovania v tejto trestnej veci vyplýva odôvodnený záver,
že k reálnemu odovzdaniu peňazí z tejto zmluvy o pôžičke nedošlo.

Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich
tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného § 120 ods. 1 O.s.p. ale
aj so zásadou rovnosti účastníkov konania uvedenou v ustanovení § 18 ods. 1 O.s.p..Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom konaní založené na prejednacej zásade,
ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.. Sporové konanie ovládané
touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou účastníkov. Zistený

skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.

Aby mohol žalobca v sporovom konaní uspieť, musí preto ku svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také
dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že žalobca má právo,
ktorého uspokojenia sa vo veci domáha. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade (s výnimkou ust. §
120 ods. 1 tretia veta O.s.p.) vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh účastníkov vykonané.

Ak žalobca potrebné dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho
súd nemôže žalobe vyhovieť.

Z uvedených dôvodov súd podľa ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p. rozhodoval podľa skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, pričom dospel k záveru, že dôkazy predložené žalobcom nie sú
postačujúce na to, aby preukázali jeho tvrdenia uvedené v žalobe. Súd preto žalobu v celom rozsahu
zamietol. „

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný i žalobca.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Navrhol mu ako úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov
konania.

Žalobca namietal nesprávne, tendenčné a jednostranné vyhodnotenie predložených dôkazov a

skutkového stavu. Mal za to, že nepochybne preukázal, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančnej
hotovosti s poukazom na samotnú zmluvu o pôžičke, ktorá potvrdzuje vyhlásenie dlžníka: „Dlžník svojim
podpisom potvrdzuje prevzatie pôžičky uvedenej v bode I. tejto zmluvy.“ Poukázal na to, že v rámci
obchodnej praxe medzi účastníkmi konania bolo bežné vyplácanie takýchto súm v hotovosti. Podľa jeho
názoru sa súd nevyporiadal s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, či v danom prípade

nešlo o nováciu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe
vyhovel.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný navrhujúc rozsudok v prvom výroku potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p. Vo veci nariadil pojednávania v súlade s postupom podľa ust. § 214 ods.

1 O.s.p., pretože mal za to, že v danej veci je potrebné doplniť dokazovanie. Žalovaný sa pojednávania
nezúčastnil. Odvolací súd pojednával aj v jeho neprítomnosti v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Žalobca zotrval na vyjadrení, že preukázal odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému. Ten sa
nebránil, že by zmluvu o pôžičke neuzavrel, avšak bránil sa iba tým, že k odovzdaniu peňažných
prostriedkov nedošlo. Zároveň poprel, že by zmluvou o pôžičke sa simuloval iný právny úkon. To, že

nevie uviesť konkrétny deň, kedy malo dôjsť k odovzdaniu peňazí, považuje za bezpredmetné vo vzťahu
k spochybňovaniu tvrdení žalobcu. Ide o minimálny rozdiel dní. Za žalovaného označil spoločnosť
Akradia s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, IČO 46 593 888.

Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po

uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Nad rámec odôvodnenia prvostupňového súdu odvolací
súd poznamenáva:

Podstatnou odvolacou námietkou žalobcu je tendenčné vyhodnotenie dôkazov.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
k problematike hodnotenia dôkazov cit.: „Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či

nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom
môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci

je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z
nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon
nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu

o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o
tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový
stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť
pravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedozákladnýchlogickýchzásad.Ideozásadu
totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu

vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň
platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných
tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé
tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z

hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v
porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o
posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa
zákona dôkaz vykonáva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010)

Sporové konanie je ovládané zásadou prejednávacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdené skutočnosti a

navrhovanie dôkazov je zásadne vecou účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania
má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkaznú.

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním
tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nepriaznivé dôsledky v tom smere, že bude rozhodnuté v jeho
neprospech z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

vydať rozhodnutie v prípadoch, kde je určitá skutočnosť sporná pre rozhodnutie významná a určujúca,
avšak nebola dokázaná. Ide o prípady, kedy výsledok procesu dokazovania neumožnil prijať súdu záver
o pravdivosti, avšak ani o nepravdivosti tvrdenia. Za tohto stavu musí súd rozhodnúť v neprospech
účastníka, v koho záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 144 725, 49 Eur (4 360 000,-Sk) titulom zmluvy

o pôžičke. Žalovaný poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobcu odmietol argumentujúc, že
žiadne peňažné prostriedky neprevzal.Odvolací súd cituje zo žaloby: „Navrhovateľ ako veriteľ a odporca ako dlžník uzatvorili dňa 4.4.2007
Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej v tento deň, t.j. 4.4.2007 požičal navrhovateľ odporcovi finančnú
čiastku 4 000 000Sk na dobu 3 mesiacov t.j. do 5.7.2007 s dohodnutým úrokom 3% mesačne.“

Z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu na pojednávaní zo do dňa 1.2.2010 vyplýva cit.: „Ja som
telefonicky konzultoval túto zmluvu o pôžičke a zároveň som trval na tom, aby potvrdili v tejto zmluve
obaja konatelia príjem peňazí. Tieto finančné prostriedky boli vyplatené obom konateľom v hotovosti
dňa 2. alebo 3.4.2007. Neviem súdu uviesť presne, kde boli mu tieto finančné prostriedky vyplatené,
myslím, že to bolo v podnikateľskom klube, ale nie som si istý. Pamätám si, že p. X. mal niečo s nohou.

Tieto peniaze boli vyplatené v hotovosti konateľom žalovaného za prítomnosti len mňa a týchto dvoch
konateľov žalovaného. A to vzhľadom na vzťahy, ktoré som mal s p. X. som nepochyboval, že mi tú
zmluvu donesie, konkrétne zmluvu o pôžičke, my sme uvažovali, že vstúpime ako spoluinvestor do
stavby tohto apartmánového domu. Konkrétne som dostal od konateľov žalovaného takúto ponuku.“ (čl.
172)

Na pojednávaní dňa 13.3.2013 uvedené potvrdil i právny zástupca žalobcu cit.: „K odovzdaniu peňazí

došlo ešte pred podpisom samotnej Zmluvy o pôžičke, nakoľko táto zmluva o pôžičke bola pôvodne v
ústnej forme, zabezpečená bola zmenkou a predmetná zmluva o pôžičke bola vyhotovená podľa dohody
až dodatočne. Takisto zmenka bola zničená, keď bola vyhotovená zmluva. Bola to tzv. „kvázi“ novácia,
keď došlo k zmene formy zmluvy o pôžičke, ktorá bola pôvodne uzatvorená ústne a následne v písomnej
forme, a to zo dňa 4.4.2007. Z toho aj vyplýva, že peniaze sa neodovzdávali priamo pri overení zmluvy,

ale ešte predtým, keď bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke, ktorá bola uzatvorená neviem kedy, s
tým, že v plnom rozsahu odkazujem na vyjadrenia C.. S., pričom k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo
niekedy 2. alebo 3.4.2007, tak ako to uvádzal vo svojej výpovedi C.. S...“

Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, teda vyžaduje sa nielen vznik zmluvného konsenzu (dohody strán
o tom, že medzi nimi bude vzťah z pôžičky), ale aj odovzdanie (prenechanie) vecí veriteľom dlžníkovi. K

prenechaniu môže dôjsť buď priamo (z ruky do ruky) alebo nepriamo (napr. bezhotovostným prevodom,
prípadne formou poukážky a pod., porov. uznesenie NS SR 1 Cdo 78/2010, rozsudok NS SR 5 Cdo
238/2010, podrobne aj Fekete, I. Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex 2011,
s. 1968 a nasl.).

Je nepochybné, že peňažné prostriedky neboli odovzdané pri spísaní zmluvy o pôžičke. Uvedenú

skutočnosť nespochybňuje ani samotní žalobca.

Odvolací súd však poukazuje na tú skutočnosť, že odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému
žalobca nepreukázal. Ako sám uviedol, neviem presne kedy peňažné prostriedky konateľom žalovaného
odovzdal. Malo to byť 2.4.2007 alebo 3.4.2007. Rovnako nevedel, na akom mieste malo dôjsť k
odovzdaniu peňažných prostriedkov. Domnieval sa, že by to mohlo byť v podnikateľskom klube.

Z vykonaného dokazovania teda zreteľne vyplynulo, že v prerokúvanej veci žalobca žalovanému v deň
údajného podpisu zmluvy o pôžičke (4.4.2007) tvrdenú hotovosť 4 000.000 Sk neodovzdal. Tým však
nie je splnený predpoklad reálneho odovzdania (prenechania) predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, tak
ako bol žalobcom tvrdený. Žalovanému tak nemohla vzniknúť ani povinnosti zaplatiť sumu 4 360.000
Sk (istina vrátane úroku 3% mesačne), keďže ju podľa zisteného skutkového stavu dňa 4.4.2007

vôbec neprijal. Tým sa nemohol dostať ani do omeškania s plnením tejto povinnosti. Žaloba žalobcu
tak, ako bola skutkovo vymedzená preto nie je dôvodná. Rozhodným je v danom prípade tiež to,
že prenechanie peňažných prostriedkov žalobca nepreukázal. Sám nevedel spresniť kedy a kde mali
byť žalované peňažné prostriedky konateľom žalovaného (resp. presne jeho právnemu predchodcovi)
odovzdané. K odovzdaniu peňažných prostriedkov malo podľa vyjadrení konateľa žalobcu dôjsť niekedy

2.4.2007 alebo 3.4.2007 zrejme v podnikateľskom klube. Žaloba bola podaná dňa 11.8.2008. Javí sa
ako nepravdepodobné, že by si rok po tvrdenej udalosti samotný konateľ žalobcu nepamätal, kedy a
kde odovzdal konateľom právneho predchodcu žalovaného obnos peňažných prostriedkov vo výške
4 000 000,-Sk. Napriek tvrdeným čulým podnikateľským vzťahom medzi účastníkmi konania nejde omalý finančný obnos a na kvalifikovanosti podnikateľských subjektov nemožno z tohto dôvodu upustiť.
Odborná starostlivosť mala byť zachovaná.

Dôkazná povinnosť pri odovzdaní peňažných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke zaťažuje žalobcu.

Akobolovyššieuvedenévýsledokprocesudokazovanianeumožnilprijaťsúduzáveropravdivosti,avšak
ani o nepravdivosti tvrdenia žalobcu. Za tohto stavu prvostupňový súd správne rozhodol v neprospech
účastníka, v koho záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V danom prípade
je dôkazná núdza na strane žalobcu a spočíva v nepreukázaní odovzdania peňažných prostriedkov
žalovanému.

Napokon ak žalobca v podanom odvolaní namieta, že sa prvostupňový súd nevyporiadal s vysloveným

názorom odvolacieho súdu, odvolací súd poznamenáva, že obaja účastníci konania v zhode vyhlásili,
že k žiadnej novácii predchádzajúceho záväzku nedošlo (čl. 361). Za tohto stavu preto prvostupňový súd
vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov a ani odvolací súd nemal dôvod pochybovať o ich tvrdení. V
podanom odvolaní žalobca uvedenú skutočnosť nespochybnil tým, že by poukázal na prípadný záväzok,
ktorý by mal byť nahradený iným záväzkom.

Prvostupňový súd sa dôsledne vyporiadal i s aplikáciou výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989). Závery prvostupňového súdu o aplikácii ust. § 150 ods. 1 O.s.p. nie sú arbitrárne a odvolací

súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožňuje.

Za situácie, keď dôkazné bremeno vyjadruje procesnú zodpovednosť účastníka konania, odvolací súd
rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o trovách odvolacieho konania
(§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.