Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 12C/133/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215827
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Šulajová
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612215827.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudkyňou JUDr. Renátou Šulajovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba o zaplatenie majetkovej škody vo výške 2 390,63 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2 058,13
Eur s a z a m i e t a .

Návrh žalobcu na prerušenie konania s a z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Poukázal na skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol písomným
podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX kde bol dlžník povinný W.
Š., IČO: 37 109 332 (spis OS Lučenec spisová značka 12C/133/2012, 5Er/1145/2010), Zmluvy o úvere
číslo XXXXXXXXX kde bol dlžník povinný N. C., IČO: 30 284 058 (spis OS Lučenec spisová značka
12C/138/2012, 13Er/1195/2010), Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX kde bol dlžník povinný H. B., narodený
XX.XX.XXXX (spis OS Lučenec spisová značka 12C/139/2012, 6Er/643/2010), Zmluvy o úvere číslo
XXXXXXX kde bol dlžníkom povinná W. W., narodená XX.XX.XXXX (spis OS Lučenec spisová značka
12C/146/2012, 9Er/1192/2010), Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX kde bol dlžník povinný B. H., narodený
XX.XX.XXXX (spis OS Lučenec spisová značka 12C/196/2012, 6Er/736/2010), Zmluvy o úvere číslo
XXXXXXX kde bol dlžníkom povinný Ľ. H., narodený XX.XX.XXXX (spis OS Lučenec spisová značka
14C/163/2012, 14Er/604/2011).

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku platného od 01.06.2011 a od 01.06.2010 do 31.05.2011 je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do
31.05.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným
titulom bola napríklad notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.

V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetková škoda, ktorá mu vznikla predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,--Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,--Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,--Eur. Celkovo žalobca vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky sumu 125,--
Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Zároveň si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústredenej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv žalobcu.

Náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava.

Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.

Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný
však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Preto je nutné deklarovať porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,
deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.

Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 16.06.2014 oznámil, že Okresnému súdu Lučenec
predložil originál Znaleckého posudku číslo 1/2014, ktorý dňa 17.01.2014 vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o., pričom táto majetková škoda je predmetom tohto súdneho konania. Uvedený znalecký posudok
je založený na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou Spr 256/2014. Žalobca považuje
predmetný znalecký posudok za dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých žalobách.
Uvedený dôkaz preukazuje minimálnu výšku spôsobenej škody. Keďže udalosť vyvolávajúca škodu,
mechanizmus vzniku škody, zodpovedný subjekt, ako aj príčinná súvislosť sú spoľahlivo identifikované,
ostávalo len ustáliť výšku škody. To sa nespochybniteľne stalo metódami a postupmi, ktoré vykonal
znalecký ústav. Je nepochybné, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade
neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu minimálne
30,76 Eur a majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania
o zmene súdneho exekútora dosahuje hodnotu minimálne 31,68 Eur. Okrem toho je nepochybné, že
porušením práv spoločnosti vznikla aj nemajetková ujma, ktorú je možné s ohľadom na prax Európskeho
súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky objektívne stanoviť vo výške určenej
žalobou.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

V prvom rade poukázal na zmätočnosť samotného návrhu žalobcu. V žalobnom návrhu sa v tomto
prípade vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca
dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať
žalobca sám.

Poukázal aj na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako
namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania zo strany žalovaného, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti.
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura
(každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom
rade, má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Poukazuje ďalej na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr.

Z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Má za to,
že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré adresoval žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody mu bola doručená všeobecná odpoveď,
kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne
prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote
poukázal na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011
"Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie." Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených".

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011, kedy
bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v
namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie

litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.
Zároveň v tejto súvislosti zdôraznil tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku).
Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer
zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, žalovaný odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Ak teda mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula
po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri
každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy mu boli doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,--Eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.
Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu
výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a
administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobe neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Má
za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaný zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných
nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech,
a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku majetkovej škody musel produkovať dôkazy
preukazujúce škodu. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaný za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej
škody "udržiavanie" systému. Tomu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.
Samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že "disponuje jednotnou a nedeliteľnou
databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)"
a že, "návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako
tak elektronicky". Z tohto dôvodu žalovaný má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú
škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- Eur/175,--Eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovaného aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.

Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaný toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške
k čiastke 660,-€ (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, pričom má isť o spravodlivú satisfakciu za utrpený zásah do
základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval
jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí
finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé
prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,--Eur alebo 663,88 Eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR

vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu
úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca
nespresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady
nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný poukázal na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods.
2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

V tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal
Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10).

Je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu
Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu
žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc
ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania
doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné
podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný
nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovaného žalobcovi priznaná žiadna náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik
ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za
právne neopodstatnenú.

Žalovaný sa k Znaleckému posudku číslo 1/2014 vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave na základe objednávky žalobcu písomne vyjadril (Spr. 701/2014), pričom
uviedol, že uvedený znalecký posudok je nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý preukázať vznik
a existenciu majetkovej škody žalobcu, ktorej náhrady sa žalobca v predmetnom konaní domáha,
a preto navrhuje súdu, aby naň neprihliadal. Znalecký posudok je vypracovaný len na základe
objednávky žalobcu, a preto je nutné uvedomiť si predovšetkým účel, za akým sa k vypracovaniu
posudku v súdnom konaní pristupuje. Súd by nemal na predložený znalecký posudok prihliadať,
a to vzhľadom na to, že znalca neustanovil, resp. vypracovanie znaleckého posudku neinicioval
sám. S prihliadnutím na mimosúdny spôsob zadania predmetnej zákazky bolo žalovanému priamo
odňaté možnosť akýmkoľvek spôsobom participovať na postupe pri vypracovaní posudku, ktorý preto
odpovedá výlučne na otázky kladené žalobcom bez prihliadnutia na možné argumenty. Náklady na
poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom posudku, nespĺňajú zákonom
predpokladané kritérium skutočností, na preukázanie ktorých by bolo nutné disponovať odbornými
znalosťami. Predmetom posudku nebolo určiť, či v konkrétnom konaní došlo, resp. nedošlo k pochybeniu
exekučného okresného súdu, nakoľko táto otázka je predmetom dokazovania v samotnom súdnom
konaní. I napriek tomu znalecký ústav skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu súdu došlo,
a to jednak bez bližšieho odôvodnenia. Najpodstatnejším a najzávažnejším nedostatkom predmetného
posudku je, že tento by mal byť vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, pričom
v uvedenom kontexte je nutné vziať v úvahu, že úradný postup exekučného súdu, ktorý je žalobcom
namietaný, nie je v jednotlivých konaniach identický. Z uvedeného dôvodu má za to, že k vypracovaniu
znaleckého posudku za účelom zistenia konkrétnej škody spôsobenej konkrétnym exekučným súdom
v konkrétnom exekučnom konaní mal žalobca pristúpiť jednotlivo, t. j. pre každé exekučné konanie, v
ktorom sa mal podľa jeho názoru exekučný súd dopustiť nesprávneho úradného postupu. Z uvedeného
vyplýva, že znalecký posudok je len prepočtom nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych
údajov a tvrdení na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť, ktorý konkrétny
nesprávny úradný postup spôsobil ktorú konkrétnu škodu. Skutočnosť, že znalecký ústav operoval
pri vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi, vedie taktiež k záveru o jeho nedôveryhodnosti.
Jednoznačne spochybňuje závery vyplývajúce z predmetného posudku, ako i jeho relevanciu a
spôsobilosť akýmkoľvek spôsobom preukázať prípadnú majetkovú škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti
so žalobcom namietaným postupom súdu v exekučnom konaní.

Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania vytýčeného na 18.12.2014 nezúčastnili, právny
zástupca žalobcu mal doručenie riadne a včas vykázané. Podaním doručeným súdu dňa 15.12.2014
emailom žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosť, ktorú podal dňa 13.12.2012. Súd podotýka, že o rovnakej
žiadosti na zrušenie pojednávania a návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktoré je obsahovo totožné,
a bolo súdu doručené dňa 17.06.2013 (č. l. 45 a nasl. spisu) súd už vo veci právoplatne rozhodol,
a to uznesením Okresného súdu Lučenec číslo konania 12C/133/2012-61 zo dňa 19.06.2013, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 04.12.2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica číslo
konania 15Co/507/2013-83.

Žalobcom tvrdený dôvod zrušenia pojednávania vzhľadom na návrh na prerušenie konania súdu súd
preto nepovažoval za dôvod vážny a v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti žalobcu. Naviac súd poukazuje na skutočnosť, že skutkový stav medzi účastníkmi konania
nebol sporný, žalobca o všetkých vykonaných dôkazoch vedel, nakoľko v žalobe ich označil, preto zo
strany súdu nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konania pred súdom, keďže žalobca sa vo všetkých
otázkach písomne vyjadril formou návrhu na začatie konania, kde skutkové okolnosti opísal v súlade
so skutkovým stavom, ktorý bol aj zistené súdom. Predmetom pojednávania a konania súdu bolo len
sporné posúdenie právnej otázky nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil žalobca. Súd považuje za
potrebné poznamenať aj skutočnosť, ktorá vyplýva z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu Banská
Bystrica spisová značka 15Co/507/2013, že o sťažnosti žalobcu voči rozhodnutiu Krajského súdu
Banská Bystrica spisová značka 16NcC/516/2012, pre ktorú žiada prerušiť konanie už Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol uznesením I.ÚS 407/2013-10 zo dňa 19.06.2013, a preto žiadať súd o
prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu o tejto žiadosti je nedôvodné.

Žalobca mailovým podaním doručeným súdu dňa 15.12.2014 súdu doručil ďalšiu žiadosť o prerušenie
konania. Svoj návrh na prerušenie konania žalobca odôvodnil tým, že pred Okresným súdom Prešov
prebieha pod spisovou značkou 17C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej
únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní
vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu
transpozície Smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V
tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v tomto prípade skutočne došlo k porušeniu zásady
ekvivalencie a zásady efektivity, nakoľko žalobkyňa mala niekoľko právnych prostriedkov nápravy,
ktoré nevyužila a podľa názoru žalobcu už štát nemôže nahrádzať konanie účastníka konania a
svojou činnosťou nahrádzať konanie, ktoré má smerovať práve k náprave nastoleného stavu, s
ktorým účastník konania nesúhlasí. Žalobkyňa bola v konaní pred rozhodcovským súdom nečinná,
preto rozhodnutie rozhodcovského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd
následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením
zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. rozhodol o prerušení
konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť
žalovaná - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Zodpovedanie predmetných
prejudiciálnych otázok, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i žalovaný v tomto konaní má pre ďalší
priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má
fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil, z dôvodu hospodárnosti nežiadal
odročiť pojednávanie a navrhol, aby súd rozhodol s prihliadnutím na jeho vyjadrenie.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti účastníkov
konania s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p.

Okresný súd Lučenec uznesením číslo konania 12C/133/2012-27 zo dňa 24.04.2013 spojil na
spoločné konanie veci vedené pod spisovými značkami 12C/133/2012, 12C/138/2012, 12C/139/2012,
12C/146/2012, 12C/196/2012, a 14C/163/2012 s tým, že sa ďalej budú viesť pod spoločnou spisovou
značkou 12C/133/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2013.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním návrhov na začatie konania v spojených veciach spisové
značky 12C/133/2012, 12C/138/2012, 12C/139/2012, 12C/146/2012, 12C/196/2012, a 14C/163/2012
uznesenia Okresného súdu Lučenec číslo konania 12C/133/2012-27 zo dňa 24.04.2013, návrhov na
prerušenie konania, vyjadrenia žalovaného, podstatného obsahu pripojených spisov Okresného súdu
Lučenec spisová značka 5Er/1145/2010, 13Er/1195/2010, 6Er/643/2010, 9Er/1192/2010, 6Er/736/2010
a 14Er/604/2011, Znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil žalobca, vyjadrenia žalovaného k
znaleckému posudku a zistil nasledovný skutkový stav:

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 5Er/1145/2010 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10.12.2010. Okresný
súd Lučenec vydal poverenie dňa 17.01.2011. Uznesením Okresného súdu Lučenec číslo konania
5Er/1145/2010-12 zo dňa 27.03.2012 súd rozhodol, že súdny exekútor N.. M. Y. nie je vylúčený z
vykonávania predmetnej exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2012. V konaní
vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/133/2012 (5Er/1145/2010) sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 330,-- Eur.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 13Er/1195/2010 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.12.2010. Okresný
súd Lučenec vydal poverenie dňa 19.01.2011. Uznesením Okresného súdu Lučenec číslo konania
13Er/1195/2010-14 zo dňa 24.02.2012 súd rozhodol, že súdny exekútor N.. M. Y. nie je vylúčený
z vykonávania predmetnej exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.03.2012. V konaní
vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/138/2012 (13Er/1195/2010) sa
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 275,-- Eur.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 6Er/643/2010 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.06.2010. Okresný súd
výzvou zo dňa 14.07.2010 vyzval súdneho exekútora o doručenie úverovej zmluvy. Oprávnený doručil
súdu zmluvu o úvere dňa 13.09.2010. Okresný súd Lučenec vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa
11.10.2010. Uznesením Okresného súdu Lučenec číslo konania 6Er/643/2010-21 zo dňa 14.12.2011
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec
pod spisovou značkou 12C/139/2012 (6Er/643/2010) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 440,-- Eur.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 9Er/1192/2010 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.12.2010. Okresný súd
Lučenec vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 14.01.2011. Uznesením Okresného súdu Lučenec
číslo konania 9Er/1192/2010-12 zo dňa 23.01.2012 súd rozhodol, že súdny exekútor N.. M. Y. nie je
vylúčený z vykonávania predmetnej exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.04.2012. V
konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/146/2012 (9Er/1192/2010)
sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 275,-- Eur.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 6Er/736/2010 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.07.2010. Okresný súd
vyzval súdneho exekútora výzvou zo dňa 29.07.2010 na predloženie úverovej zmluvy. Oprávnený doručil
súdu úverovú zmluvu dňa 13.09.2010. Okresný súd Lučenec vydal poverenie pre súdneho exekútora
dňa 11.10.2010. Okresný súd Lučenec uznesením číslo konania 6Er/736/2010-20 zo dňa 14.12.2011
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2014 v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec
pod spisovou značkou 12C/196/2012 (6Er/736/2010) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 385,-- Eur.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 14Er/604/2011 súd zistil, že súdny
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 03.08.2011. Súd
vyzval súdneho exekútora výzvou zo dňa 09.08.2011 na predloženie rozhodcovskej zmluvy. Následne
urgenciou zo dňa 07.09.2011 opätovne vyzval súdneho exekútora na predloženie rozhodcovskej

zmluvy. Oprávnený doručil rozhodcovskú zmluvu dňa 08.09.2011. Okresný súd Lučenec vydal
poverenie pre súdneho exekútora dňa 27.09.2011. Uznesením Okresného súdu Lučenec číslo konania
14Er/604/2011-31 zo dňa 27.12.2011 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica dňa 25.05.2012. V
konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 14C/163/2012 (14Er/604/2011)
sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 1 765,63 Eur a zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 353,13 Eur.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak kodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 5 ods. 1 zákon č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995, účinný od 30.11.2006 do 31.05.2010, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995, účinný k 03.08.2011, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995, účinný od 01.02.2002 do 31.05.2010, exekútor, ktorému
bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným
titulom najneskôr do 15 dní súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995, účinný k 03.08.2011, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 132 O. s. p., mal súd preukázané, že žaloba
žalobcu je nedôvodná.

Z pripojených spisov Okresného súdu Lučenec spisová značka 5Er/1145/2010, 13Er/1195/2010,
6Er/643/2010, 9Er/1192/2010, 6Er/736/2010 súd zistil, že Okresný súd v Lučenci v jednotlivých
exekučných konaniach síce vydal poverenie pre súdneho exekútora po zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, avšak keďže exekučným titulom boli rozhodcovské rozsudky lehota 15 dní na vydanie poverenia
neplatila, nakoľko aj z dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplývalo, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR.
Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov" predstavovala len
explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám uvedeného ustanovenia.
Z uvedeného je zrejmé, že aplikácia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa správne aplikovala
aj na rozhodcovské rozsudky pred novelou, t. j. pred 01.06.2011. Preto tvrdenia žalobcu v tomto smere
sú nepravdivé.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Er/604/2011 súd zistil, že žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 03.08.2011, kedy neplatila 15 dňová lehota
na rozhodnutie súdu, preto aj v tomto prípade súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
postupoval v súlade so zákonom.

Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností

účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Na základe všetkých uvedených skutočností je súd toho názoru, že žalovaný nemôže niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani
to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

V konaní sp. zn. 6Er/643/2010, 6Er/736/2010 a 14Er/604/2011 súd exekúciu zastavil a vyhlásil za
neprípustnú z dôvodu formálnej a materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu. Ak teda žalobca v
postavení oprávneného v exekučnom konaní sám inicioval neprípustné exekučné konanie na základe
neprípustného exekučného titulu, podľa názoru súdu je preto uplatnenie si práva na náhradu škody v
konaní, ktoré bolo neprípustné, pričom takéto konanie sám žalobca vyvolal v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia
žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť, nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na vydanie
poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., žalobu ako právne neopodstatnenú súd zamietol.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené
hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Vzhľadom na vyššie uvedeného skutočnosti, keďže poverenie pre súdneho exekútora bolo vydané v
súlade so zákonom, súd dôkaz predložený žalobcom, a to Znalecký posudok číslo 1/2014 považoval v
tejto veci za právne irelevantný.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia
žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť, nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Keďže zo strany žalovaného bola vznesená aj námietka premlčania s poukazom na ustanovenie § 19
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., súd sa aj zaoberal, či právo žalobcu nie je premlčané. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009, teda tri roky pred dňom, kedy boli
žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Preskúmaním všetkých žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré
sú predmetom tohto konania súd zistil, že všetky žiadosti súdneho exekútora boli doručené súdu po
23.04.2009, teda právo žalobcu premlčané z tohto hľadiska nie je.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Keďže súd spojil na spoločné konania veci vedené pod spisovými značkami 12C/133/2012,
12C/138/2012, 12C/139/2012, 12C/146/2012, 12C/196/2012, a 14C/163/2012 s tým, že tieto sa ďalej
viedli pod spisovou značkou 12C/133/2012, súd žalobu po sčítaní jednotlivých predmetov konaní o
zaplatenie majetkovej škody vo výške 2 390,63 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2 058,13 Eur zamietol.
V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/133/2012 (5Er/1145/2010)
sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 330,-- Eur, v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou
značkou 12C/138/2012 (13Er/1195/2010) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej
škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 275,-- Eur, v konaní vedenom
na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/139/2012 (6Er/643/2010) sa žalobca domáhal
od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 440,-- Eur, v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/146/2012
(9Er/1192/2010) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- Eur
a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 275,-- Eur, v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec
pod spisovou značkou 12C/196/2012 (6Er/736/2010) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 385,-- Eur, v konaní
vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 14C/163/2012 (14Er/604/2011) sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 1 765,63 Eur a zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 353,13 Eur.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
spisová značka 7C/6/2010 zamietol, a to najmä z dôvodu, že vzhľadom na právny názor vo veci samej,
ktorý súd zaujal a zdôvodnil vyššie je toho názoru, že prerušenie konania nebude mať vplyv na výsledok
tohto sporu.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1, 2 O. s. p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak trovy konania v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozhodnutia si nevyčíslil a zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia mu žiadne trovy konania nevyplývali,
súd preto o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi ich nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984
37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáhať.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 221 ods. l súd rozhodnutie zruší, len ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.