Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 25CoKR/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114202872
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114202872.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD.
a členov senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobkyne
JUDr. Zuzany Šimovej, Komenského 18, 984 01 Lučenec, správkyňa úpadcu TOM NÁBYTOK, s.r.o. „v
konkurze", Zvolenská cesta 173, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 321 279 proti žalovanému G. C. -
BB RENT, Zvolenská cesta 37, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 10 985 191, zastúpeného JUDr. Petrom

Púchovským, KOVAL & spol., advokátska kancelária, Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k.
61Cbi/2/2014-163 z 22. októbra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 61Cbi/2/2014-163 z 22. októbra 2014 potvrdzuje.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 374,56 Eur na účet
právneho zástupcu žalovaného vedeného G. J. D., a.s. G. J. J. na číslo účtu: D.XX XXXX XXXX XXXX

XXXX XXXX, VS: XXXXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „ konkurzný súd“) rozsudkom č.k. 61Cbi/2/2014-163 z 22.
októbra 2014 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie“: ) zamietol žalobu o vyslovenie neúčinnosti kúpnej
zmluvy a dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 31. augusta 2012. V odôvodnení
uviedol, že 26. novembra 2009 uzavrel žalovaný, ako prenajímateľ s úpadcom, ako nájomcom Zmluvu

o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa na Zvolenskej ceste č. 173 v Banskej Bystrici o
celkovej výmere 731m2 a odstavných plôch na parkovanie vo výmere 50m2 za dohodnuté nájomné
1.881,45 Eur mesačne bez DPH (ďalej aj „nájomná zmluva“). V auguste 2012 došlo k dohode medzi
prenajímateľom a nájomcom (úpadcom) o odkúpení nábytku v celkovej cene 14.531,12 Eur. Dňa
31.augusta 2012 bola podpísaná medzi prenajímateľom a nájomcom dohoda o započítaní pohľadávok
na základe ktorej nájomca (úpadca), ako veriteľ pohľadávky z kúpnej zmluvy vo výške 14. 531,12 Eur

započítal pohľadávku žalovaného z dôvodu neuhradenia nájomného za obdobie od januára 2012 do
augusta 2012 vrátane nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu v tomto období. Konkurzný súd
konštatoval, že podľa vyjadrenia účastníkov konania, dohodnutá výška kúpnej ceny medzi žalovaným
a žalobcom zodpovedá všeobecnej trhovej hodnote a nebola dohodnutá v neprospech úpadcu. Z
uvedenéhovyplýva,žetýmtoprávnymúkonom(kúpnouzmluvou)nemohlodôjsťkukráteniuuspokojenia
pohľadávok veriteľov. Žalovaný v konaní potvrdil, že po nadobudnutí uvedených hnuteľných vecí tieto

následne odpredal, avšak za nižšiu cenu, ako bola dohodnutá medzi ním a úpadcom. Konkurzný súd sa
vysporiadal aj s námietkou žalobkyne, podľa ktorej I. Q., ako účtovníčka žalovaného nebola oprávnená
na podpísanie dohody o zápočte. Z dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola písomne uzavretá 10.
septembra 2007 vyplýva, že bola oprávnená na vypracovanie zápočtov pohľadávok, záväzkov a ich
podpisovanie. Konkurzný súd konštatoval, že predajom nábytku za trhovú cenu nedošlo k ukráteniu
uspokojenia pohľadávok veriteľov, pretože úpadca, ako predávajúci mal majetkovú pohľadávku, ktorá

predstavuje právo na zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ ide o zápočet pohľadávok, konkurzný súdkonštatoval, že podľa § 672 Občianskeho zákonníka vzniklo žalovanému, ako prenajímateľovi zákonné
záložné právo na hnuteľné veci, ktoré boli umiestnené v nebytových priestoroch. Z týchto dôvodov aj
keby nebola vykonaná dohoda o započítaní pohľadávok, v prípade vyhlásenia konkurzu by bol z toho

majetkuuspokojenýlenžalovaný,akozáložnýveriteľ.Ktakejtosituáciibydošloajvtakomprípade,akby
kúpnazmluvanebolauzatvorená,pretoženazabezpečeniepohľadávkyznezaplatenéhonájomnéhomá
prenajímateľ zákonné záložné právo k spornému nábytku. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že predmetom
zápočtumedzižalovanýmaúpadcombolinielenpohľadávkyztitulunájomnéhoaleajúhradyzadodávku
elektrickej energie, ktoré nie sú zabezpečené zákonným záložným právom, konkurzný súd konštatoval,

že toto tvrdenie je právne irelevantné, pretože na strane žalovaného, ako zabezpečeného záložného
veriteľa ostala neuspokojená ku dňu zápočtu aj ďalšia časť neuhradeného nájomného za august 2012
vo výške 893,48 Eur. Samotné nezaplatené nájomné totiž predstavovalo vyššiu sumu ako bola cena
za odpredaný nábytok. Z týchto dôvodov konkurzný súd zamietol žalobu o neúčinnosť právnych úkonov.
Napadnutým rozhodnutím konkurzný súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania, a to podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. v celkovej výške 1.870, 68 Eur (päť úkonov právnej služby).

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie v lehote stanovenej v § 204 O.s.p. v ktorom
navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že vysloví neúčinnosť právnych úkonov a
zaviaže žalovaného zaplatiť do všeobecnej podstaty peňažnú náhradu 14.531,12 Eur alebo aby zrušil
napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uvádza, že rozhodnutie konkurzného
súdu je odôvodnené len na základe dohadov a domnienok. Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a

výstižné odôvodnenie, a preto nie je v ňom miesta pre dohady a domnienky. Konkurzný súd sa nemal
zaoberať dôsledkami zákonného záložného práva v konkurze, pretože na jeho realizáciu by museli
byť splnené viaceré okolnosti, a to predovšetkým prihlásenie zabezpečenej pohľadávky do konkurzu
a jej následné uznanie. Tak isto je potrebné brať do úvahy tú skutočnosť, aké pohľadávky by boli
prihlásené do konkurzu od ostatných veriteľov. Rovnako nie je zrejmé aké pohľadávky proti podstate by

boli uspokojované počas konkurzu a ani to, za akú hodnotu by správca hnuteľný majetok speňažil. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný vedel o úpadku spoločnosti „TOM NÁBYTOK, s.r.o.“ a
vedel o jej vstupe do likvidácie, čo bolo potvrdené aj výsluchom svedkov. Podľa stanoviska žalobkyne
sa súd nezaoberal pri rozhodovaní tou otázkou, že úpadca bol v čase realizácie dohody o započítaní
v likvidácií, pretože táto spoločnosť vstúpila do likvidácie 27. augusta 2012. Žalovaný sám potvrdil pri

výsluchu na pojednávaní 8. septembra 2014, že tento postup na uspokojenie pohľadávky, a to uzavretie
kúpnej zmluvy a dohody o započítaní, považoval za najrýchlejší s vyšším možným výnosom, nakoľko
pri uplatnení zádržného práva, alebo v rámci konkurzného konania by nebola jeho pohľadávka voči
úpadcovi uspokojená v takej výške. Z týchto dôvodov žalobkyňa prichádza k záveru, že sú splnené
podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov podľa § 50 a § 60 zákona č. 7/2005 Z.z. o

konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
( ďalej len „ ZoKR“). V odvolaní žalobkyňa nesúhlasí ani s rozhodnutím o trovách, pretože trovy v
konkurze sú vylúčené z uspokojenia (§ 100 ZoKR ), a preto mal súd aplikovať § 150 O.s.p.

K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a
priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 374, 56 Eur. Podľa stanoviska žalovaného, dohodou

o započítaní plnil úpadca žalovanému svoj záväzok vzniknutý z nájomného vzťahu, ktorý bol povinný
plniť. Pokiaľ ide o posúdenie, či došlo k zvýhodneniu niektorých veriteľov úpadcu, žalovaný sa pridržiava
názoru konkurzného súdu z ktorého vyplýva, že napadnuté právne úkony neboli spôsobilé zmeniť
postavenie a rozsah uspokojenia úpadcových veriteľov. Žalobkyňa nepreukázala reálne zhoršenie
postavenia ostatných veriteľov úpadcu a práve ona svoje tvrdenia založila na dohadoch a domnienkach

o ukrátení ostatných veriteľov.

Krajský súd prejednal rozhodnutie v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 O.s.p.
potvrdil.

Odvolací súd v konaní zistil, že žalobkyňa si uplatnila žalobou podanou na konkurznom súde 11.

februára 2014 právo na vyslovenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24. augusta 2012 uzatvorenej
medzi úpadcom TOM NÁBYTOK s.r.o., Banská Bystrica, ako predávajúcim a žalovaným G. C. -BBRENT, Zvolenská cesta 37, Banská Bystrica a dohody o započítaní pohľadávok medzi týmito zmluvnými
stranami zo dňa 31. augusta 2012. Zároveň žiadala, aby bol žalovaný povinný zaplatiť peňažnú náhradu
do všeobecnej podstaty vo výške 14.531,12 Eur.

Odvolací súd ďalej v konaní zistil, že konkurzný súd uznesením č.k. 2K/65/2012-78 zo dňa 20. decembra
2012ustanovilJUDr.ZuzanuŠimovú dofunkciepredbežnejsprávkyne.Uznesenímč.k.2K/65/2012-110
zo 6. marca 2012 konkurzný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka TOM NÁBYTOK, s.r.o., v likvidácii,
Banská Bystrica a za správkyňu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Zuzanu Šimovú.

Medzi účastníkmi konania nebola sporná existencia ani obsah nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalovaným ako prenajímateľom a úpadcom ako nájomcom. Rovnako nebolo sporné to, že zmluvné

strany uzavreli kúpnu zmluvu ústnou formou, predmetom ktorej bolo predaj nábytku vyfakturovaný 24.
augusta 2012 v celkovej výške 14.531,12 Eur. Spornou nebola ani dohoda o započítaní vzájomných
pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a žalovaným 31. augusta 2012, na základe ktorej boli
započítané pohľadávky žalovaného na nezaplatenom nájomnom v celkovej 14.531,12 Eur voči
pohľadávke úpadcu z titulu kúpnej ceny v celkovej výške 14.531,12 Eur. Z dohody o započítaní vyplýva,

že nájomné za mesiac august 2012 na základe faktúry č. 200/2012 zo dňa 20. augusta 2012 vo výške
1.528,68 Eur bolo započítané len vo výške 635,12 Eur.

Pre rozhodnutie o odvolaní, rovnako ako v konaní na súde prvého stupňa, bolo potrebné zistiť, či
právnymi úkonmi dlžníka (úkonmi, v ktorých bol dlžník jedným z účastníkov), a to kúpnou zmluvou a
dohodou započítaním došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka (úpadcu).

Hmotnoprávnym predpokladom pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov, ako to vyplýva z § 57 ods.
4 ZoKR, je ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov dlžníka. Ako to už
odvolací súd opakovane vyslovil vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, predpokladom pre určenie
neúčinnosti právneho úkonu na základe odporovacej žaloby je vykonanie právneho úkonu dlžníka,
ktorým došlo k zmenšeniu hodnoty jeho majetku. Zmenšenie hodnoty majetku však musí spôsobiť

ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dôjde vtedy,
ak pred účinnosťou odporovaného právneho úkonu bolo možné uspokojiť pohľadávky veriteľov v plnom
rozsahu a po jeho účinnosti už nie. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dôjde aj vtedy, ak síce
ani pred účinnosťou odporovaného právneho úkonu ich nebolo možné uspokojiť v celom rozsahu, ale
po jeho účinnosti je uspokojenie ešte nižšie.

Ustanovenia ZoKR upravujúce odporovateľnosť, podobne ako ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré upravujú odporovateľnosť ( § 42a OZ ), majú zabezpečiť to, aby sa dosiahlo uspokojenie
pohľadávok veriteľov po účinnosti napadnutého právneho úkonu v takom rozsahu v akom v akom to bolo
možné pred vykonaním (účinnosťou) napadnutého právneho úkonu. Úspešnou odporovacou žalobou
by sa malo dosiahnuť obnovenie pôvodného ekonomického stavu dlžníka, teda takého aký bol pred

vykonaním odporovaných právnych úkonov. Za týmto účelom právna úprava postihuje neúčinnosťou
také právne úkony dlžníka, ktorými bolo spôsobené ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. Ide o
pohľadávky tých veriteľov, ktoré existovali v čase účinnosti právneho úkonu.

Zvýhodnenie veriteľa oproti iným veriteľom sa tiež musí prejaviť v ukrátení uspokojenia pohľadávok
veriteľov,pretožeinakbynebolasplnenázákladnáhmotnoprávnapodmienkaprevyslovenieneúčinnosti

právneho úkonu. Inak povedané, ak by aj dlžník zvýhodnil niektorého veriteľa, napr. prednostnou
úhradou jeho pohľadávky oproti skôr splatným pohľadávkam, nebolo by možná úspešná odporovacia
žaloba, ak by majetok dlžníka po vykonaní tohto právneho úkonu (po jeho účinnosti) postačoval na
úhradu všetkých pohľadávok.

Konkurzný súd na základe precízne zisteného skutkového stavu konštatoval, že cena, ktorá bola

dohodnutá v kúpnej zmluve za odpredaný tovar bola cenou trhovou, a preto je správny jeho záver, že
týmto právnym úkonom nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov. Konkurzný súdrovnako správne konštatoval, že došlo len k zmene štruktúry majetku dlžníka, keď miesto hmotného
majetku mal dlžník v aktívach pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny.

Pri hodnotení možnej odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka je potrebné prisvedčiť žalobkyni v tej

časti jej argumentácie, že právne úkony dlžníka je potrebné vysvetľovať vo vzájomných súvislostiach.
Aj keď ide o samostatné právne úkony (kúpna zmluva a dohoda o započítaní ), ktoré majú samostatné
termíny účinnosti, tieto môžu byť cielene vykonané práve týmto spôsobom, za tým účelom, aby ukrátili
uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

Z vykonaného dokazovania konkurzným súdom, je nesporná aj tá skutočnosť, že dlžník mal v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy a dohody o započítaní iné splatné záväzky okrem nájomného, ktoré si títo

veritelia v konkurze uplatnili prihláškami pohľadávok. Tieto pohľadávky boli splatné skôr, ako pohľadávka
žalovaného. Tak ako bolo konštatované, na základe kúpnej zmluvy vzniklo dlžníkovi (úpadcovi) právo na
zaplatenie kúpnej ceny. V dôsledku dohody o započítaní pohľadávok nezískal dlžník (úpadca) do aktív
finančné plnenie (kúpnu cenu) a vo vzťahu k jeho obchodnému majetku došlo započítaním k zníženiu
jeho pasív.

Žalovaný, ktorý mal oproti iným veriteľom neskôr splatnú pohľadávku, síce tiež nezískal finančné plnenie
(zaplatenie dlžného nájomného), ale na základe kúpnej zmluvy, získal vecné plnenie namiesto plnenia
finančného. V dôsledku vykonaného započítania nemusel zaplatiť kúpnu cenu a speňažením vecného
plnenia v konečnom dôsledku získal finančné plnenie.

Pri hodnotení tej právnej skutočnosti, či v posudzovanom prípade došlo k zvýhodneniu veriteľov a k

ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov je zároveň však potrebné poukázať na to, že žalovanému
vzniklo zákonné záložné právo k hnuteľným veciam, t.j. k nábytku, ktorý sa nachádzal v prenajatých
priestoroch, a to podľa § 672 OZ. Navyše v bode 15. nájomnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že
v prípade nezaplatenia nájomného prenajímateľ môže zabezpečiť svoje splatné pohľadávky formou
zádržného práva.

Konkurzný súd správne konštatoval, že z titulu existencie zákonného záložného práva žalovaného na
zabezpečenie pohľadávky nájomného vo vzťahu k hnuteľným veciam (k predanému nábytku ),
nemohlo dôjsť ani ku kráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov a ani ku zvýhodneniu žalovaného
oproti iným veriteľom. Zákonné záložné právo umožňuje veriteľovi zabezpečenej pohľadávky uspokojiť
svoju pohľadávku z výťažku získaného speňažením zo založených vecí. Z uvedeného vyplýva, že

nábytok odpredaný žalovanému bol ex lege určený len na uspokojenie pohľadávky žalovaného, a to či
v konkurznom konaní alebo mimo konkurzného konania. Na túto právnu skutočnosť nemalo vplyv ani
to, že dlžník (úpadca) vstúpil do likvidácie. Z tohto pohľadu je právne irelevantné tvrdenie žalobkyne, že
v prípade konkurzu by sa z predaja založených vecí uspokojovali zrejme aj pohľadávky proti podstate.
Pohľadávky proti podstate môžu vzniknúť až po vyhlásení konkurzu, a preto tie pohľadávky, ktoré

neexistovali v čase napadnutých právnych úkonov nemohli byť účinnosťou týchto právnych úkonov
dotknuté a nemôžu byť právnym dôvodom pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu.

Konkurzný súd presne a úplne zistil skutkový stav, ktorý bol potrebný pre rozhodnutie o neúčinnosti
napadnutých právnych úkonov a vykonal k tomu potrebné dokazovanie. Jeho závery nie sú založené
na domnienkach, tak ako to konštatuje žalobkyňa v odvolaní. Pokiaľ konkurzný súd konštatoval, že

žalovaný by sa uspokojoval ako záložný veriteľ, nejde o domnienku, ale o jeho poradie uspokojovania,
ktoré zodpovedá ZoKR.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Pokiaľ ide o trovy prvostupňového
konania odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti a to vzhľadom na konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá priznáva právo na

náhradu trov konania aj v incidenčnom konaní, ak je účastník zastúpený advokátom (napr. II. ÚS 104/08
z 24. septembra 2008). Z týchto dôvodov priznal odvolací súd žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaníúspešný aj právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej
služby, a to vyjadrenia k odvolaniu ( tarifná odmena za úkon právnej služby vo výške 303, 74 Eur +
režijný paušál 8,39 Eur, spolu s DPH vo výške 20 %, celkom 374,56 Eur).

Napriek tomu, že súd priznal účastníkovi právo na náhradu trov konania, je správne tvrdenie žalobkyne,
že trovy incidenčného konania sú ako pohľadávka v konkurze vylúčené z uspokojenia [§ 100 ods. 2
písm. a) ZoKR]. Táto pohľadávka je právne vymáhateľná voči neúspešnému účastníkovi len po zrušení
konkurzu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.