Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/132/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216715
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 14. 05. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 17. marca 2014 č. k. 12C/50/2013-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 508,54 eur titulom majetkovej škody a sumy 101,71 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že navrhovateľ
sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu s poukazom na ust. § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku toho, že Okresný súd Levice
ako exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 245 dní tak, že túto žiadosť zamietol.
Podstatou sporu bolo teda zistiť, či sa na daný prípad vzťahuje zákonná lehota 15 dní na udelenie
poverenia pre súdneho exekútora podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, či došlo k jej nedodržaniu a či toto nedodržane spôsobilo navrhovateľovi škodu a nemajetkovú

ujmu,ktorýchsavpredmetnejvecidomáha,pričomdôkaznápovinnosťbolanastranenavrhovateľa.Štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu
alebo nesprávnemu úradnému postupu, ak došlo ku vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tieto tri
podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu v zmysle vyššie citovaného zákona
je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je
potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda

vznikla a je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať,
či v komplexe do úvahy prichádzajúcich skutočností existuje ako (priama) príčina škody skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetkunavrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Navrhovateľ vyčíslil majetkovú škodu ako náhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá mu nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere.
Nemajetkovú ujmu si uplatnil vo výške 20 % z istiny a príslušenstva, ale takýto spôsob vyčíslenia
nemajetkovej ujmy nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal jej vznik, len formálne uviedol, že došlo k
zániku jeho podnikateľských aktivít a plánov. Súd prvého stupňa konštatoval, že vznik nemajetkovej

ujmy nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od iných okolností,
ktorými sa v predmetnej veci zaoberal a na základe ktorých nevidel dôvod na finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy. Jej priznanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľ sa v
dôsledku tvrdeného porušenia jeho práv domáha súdnej ochrany, pričom sám s cieľom dosiahnuť zisk,
poskytuje spotrebiteľské úvery na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok,
ktoré obsahujú celý rad neprijateľných a zložito formulovaných zmluvných podmienok. Z množstva

exekučných konaní je súdu známe, že navrhovateľ využíva na rozhodovanie o svojich nárokoch z týchto
zmlúv rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa a
navrhovateľovi priznávali i také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že z pripojeného exekučného

spisu zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a zisťoval iba to, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa táto zákonom stanovená lehota vzťahuje na vyporiadanie sa
súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
Bol toho názoru, že zákonom stanovená 15 dňová lehota na vydanie poverenia pre súdneho exekútora
neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pričom táto

výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania
začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z. V čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie teda lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu ani neexistovala.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku zároveň uviedol, že zákonom stanovená lehota je
uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má
súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka konania, a teda ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne nekalú povahu rozhodcovskej doložky, ako i priebeh

rozhodcovského konania, a to s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní pod sp. zn. 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010 a 5Cdo/291/2010. V prípade, že súd zistí, že nie
je zákonný dôvod na vydanie poverenia, zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
a takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota.
Súd prvého stupňa bol toho názoru, že pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. V predmetnej veci bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnutá v lehote po 3 mesiacoch od podania žiadosti súdneho
exekútora a po 20 dňoch od doručenia požadovaných dokladov a túto lehotu súd nepovažoval za
neprimeranú, nakoľko vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré súd prvého stupňa konštatoval

v odôvodnení svojho rozsudku a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme
nemajetkovej ujmy.

Boltohonázoru,žezodpovednosťzaškoduznesprávnehoúradnéhopostupunezakladajúvadykonania
ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a ich právne posúdenie, ak mali

za následok nesprávne rozhodnutie. I v prípade, ak sa právny názor súdu ukáže ako nesprávny, nejde
o nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonom stanovených podmienok môže ísť o
nezákonné rozhodnutie, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade, že bolo zrušené alebo
zmenené. Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník konania za nadbytočné alebo
za protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou

súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora
rozhodol, svoje rozhodnutie právne zdôvodnil, pričom na základe podaného odvolania zo strany
oprávneného vo veci rozhodoval i odvolací súd, ktorý rozhodnutie exekučného súdu potvrdil a takéto
rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi postupom arozhodnutím exekučného súdu a údajnou škodou u navrhovateľa. Exekučný súd má právo preskúmať,
či rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, bolo vydané v súlade so zákonom, teda či bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či je vykonateľné po stránke formálnej i materiálnej. V prípade,

ak bolo rozhodnutie predložené ako exekučný titul vydané orgánom, ktorý na to nemal právomoc, ide o
rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky, materiálne nevykonateľné a na jeho základe
nemožno viesť nútený výkon rozhodnutia.

Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, v zmysle ktorého

rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre domáhanie sa jeho nároku voči dlžníkovi v občiansko-právnom
konaní a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 03. 2013 v
konaní pod sp. zn. 3Cdo 50/2012. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, na
vydanie ktorého rozhodcovský súd nemal právomoc, akceptoval by vlastne nevykonateľné rozhodnutie.
Neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku prejednania a rozhodnutia veci v
súdnom konaní. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie s následným uznesením o zastavení exekučného konania znamená prelomenie právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká i prekážka rozsúdenej veci. Navrhovateľ nepreukázal, že na
civilnom súde podal návrh proti dlžníkovi a že toto konanie bolo zastavené pre prekážku res iudicata.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že otázku, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu. V
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov všeobecný súd nie je kompetentný preskúmavať iné súdne
konanie. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom

istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/, bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých

zákonov v znení platnom v čase začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1,
2 písm. c/, d/, a i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Nepriznanie
náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancietrvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 17.
03. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávnerozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,

že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 508,54 eur
a nemajetkovej ujmy v sume 101,71 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/585/2010.
Majetkováškoda508,54eurpodľatvrdenianavrhovateľapredstavovalanáhraduistinyspríslušenstvom,
ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdom

konaní.Navrhovateľvpodanomnávrhu tvrdil,ženeexistujeokolnosť,ktorábyumožňovalaexekučnému
súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav
zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 31. 05. 2010 (kedy bol u

súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto podstatnej
a rozhodujúcej skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Levice
vedenom pod sp. zn. 11Er/585/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
bola doručená exekučnému súdu dňa 16. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok

vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 27.
01. 2010 v konaní pod sp. zn. SR 23615/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa vyzval oprávneného
cestou právneho zástupcu na predloženie osvedčenej fotokópie zmenky, ktorá bola podkladom pre
vydanie exekučného titulu a tiež osvedčenej fotokópie dohody o vyplnení zmenky uzavretej medzi
oprávneným a povinným. Požadované listiny boli doručené súdu dňa 22. 09. 2010, ktorý následne

uznesením zo dňa 12. 10. 2010 č. k. 11Er/585/2010-16 (v znení opravného uznesenia zo dňa 17. 12.
2010 č.k. 11Er/585/2010-37) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 12.
10.2010,ktorépodanímzodňa19.01.2011vzalspäťaodvolacísúd,t.j.KrajskýsúdNitrauznesenímzo
dňa 31. 03. 2011 č. k. 15CoE/75/2011-46 odvolacie konanie zastavil, v dôsledku čoho potom uznesenie

zo dňa 12. 10 .2010 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 11. 2010. O zastavení exekučného konania rozhodol
exekučný súd dňa 20. 10. 2011 uznesením č. k. 11Er/585/2010-50, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
15. 11. 2011.

Zamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezdôvodov,ktorésú
uvedené v odôvodnení tohto uznesenia nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup,
ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa
o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako

ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/585/2010, ktorýje nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume
508,54 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné
súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto
podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom,
teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 101,71 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a

príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú

fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním

podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/585/2010 bola doručená exekučnému súdu
dňa 16. 07. 2010 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 12. 10. 2010 (teda nie viac ako 245

dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), čomu predchádzala
výzva súdu zo dňa 03. 09. 2010 na predloženie listinných dokladov, ktoré navrhovateľ predložil dňa 22.
09. 2010 a túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované
prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla

spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli
preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné
uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale
navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 12. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 27. 01. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 23615/09 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Z. T.

ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže

predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv aoprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 14. 03.
2014 a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci navrhovateľa na Okresnom súde Komárno
dňa 17. 03. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého
stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s
poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi

navrhovateľa dňa 02. 01. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania
súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci
prejednávanej pred iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce
z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď
sa účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb

v obdobnej veci na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú
vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie
vzbudzuje pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd
prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 17. 03. 2014 splnené všetky
procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti

účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať
odňatie možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd
prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd
prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný súdny spis Okresného súdu Levice, z ktoréhopri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Ani nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie znaleckého dokazovania) nie je postupom,
ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s

exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn. 11Er/585/2010 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 245 dní sa nezakladá na pravde a k
tvrdenej nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 31. 05. 2010 a žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 16. 07. 2010,

pričom exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 12. 10. 2010 (čomu predchádzala výzva súdu na
predložene listinných dokladov), ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené v októbri 2010, z čoho potom
vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani
nebol nečinný 245 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom
záverusúduprvéhostupňaorozporeexekučnéhotitulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúdu
prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru

NS SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.