Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/190/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226135
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226135.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobkyne

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 807 598, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, v konaní zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie 175,00 Eur a iné s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia v konaní o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR

Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, sa
z a m i e t a . Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, s a z a m i e t a.

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín.Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanú ňou zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) N. C. pod pridelenou sp. zn. súdneho exekútora EX 5831/2012.

Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom 5309*024199. Žalobkyňa
následne pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísala dňa 16.09.2010 a podala
postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora, pričom legitímne očakávala, že súd jej svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite, t.j. že dôjde k reálnej zmene súdneho exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Nestalo sa tak, i keď podaný návrh spĺňal všetky zákonné formálne i materiálne

podmienky. Pri tom pri rozhodovaní o zmene exekútora je založená zákonná povinnosť rozhodnúť do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote nerozhodol o ňom podľa § 44 ods.
8 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu, a to napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.Exekučnýsúdrozhodolonávrhupouplynutízákonnejlehotyabolbezdôvodnenečinnýviacako566dní.
Žalobkyňa sa dozvedela o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia
jej práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 04.04.2012 o zmene

súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia). Žalobkyňa požadovala majetkovú
škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o nej. V tomto období vynaložila na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov svojich zamestnancov s pomocou informačného

systému sumu 70,00 €, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00 €, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50,00 € a na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, ako aj na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,00 €. Celkovo vynaložila márne sumu 175,00 €.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovala žalobkyňa z dôvodu, že samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za
dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny
úradný postup okresného súdu je podľa jej názoru dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
žalobkyne.Márnymplynutímčasubolitotižreálneohrozenélegitímneočakávaniažalobkyne,ženastanú

účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a že dôjde k zámene súdneho
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Došlo aj k vyvolaniu
nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry zmeny exekútora: a) k zániku povinného, b) k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie
dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedla taktiež neexistenciu akéhokoľvek účinného

vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným a právne
nezdôvodniteľným časovým omeškaním došlo rovnako k zániku plánovaných podnikateľských aktivít
žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si
uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v
priemernej výške cca 663,88 € (20.000,00 Sk) za rok, čo je 55,32 € za mesiac. V prejednávanej veci

žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 €. Žalobkyňa podľa § 15 ods. 1 Zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon
č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na
náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žalobkyňa žiadala aj náhradu
trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.09.2013 č. k. 15C/190/2012-35 bola žaloba zamietnutá
a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.06.2014 č. k. 5Co/460/2013-57 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, hoci celková
žalovaná suma prevyšovala sumu 1 000,00 € a nesplnil si svoju poučovaciu povinnosť v zmysle § 120
O. s. p. .

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 18. 6. 2015, s tým, že si v rámci
doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť
žalovanáneospravedlnila.Žalobkyňanavrhlazrušiťnariadenépojednávaniezdôvoduporušeniazásady

nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na
základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa
v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Opätovne tiež namietala zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť mala za to, že sú dané dôvody
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhla

konanie v predmetnej veci prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej
sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 č. k. II. ÚS 436/2013-11 bolo zistené,
že o ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie odmietol. Dôvod uvádzaný žalobkyňou tak už v súčasnosti neexistuje, nakoľko
jej ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá.

Žalobkyňa ďalším podaním navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní
pod sp. zn. 7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná 1/ - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)

O.s.p. odôvodnila tým, že pre ďalší priebeh a rozhodnutie v predmetnej právnej veci má zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 zásadný
význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. S poukazom na navrhované prerušenie konania
žalobkyňa zároveň ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, a to vzhľadom k tomu, že o jej

návrhu je potrebné rozhodnúť uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie, a teda jej účasť na
pojednávaní žalobkyňa vyhodnotila na neúčelnú. Súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného
súdu Prešov zo dňa 07.10.2013 č. k. 7C/6/2010-269 o prerušení konania, na ktoré poukazovala v návrhu
na prerušenie konania žalobkyňa, odvolaním napadla práve žalobkyňa POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom
Krajský súd v Prešove dňa 23.12.2014 uznesenie Okresného

súdu Prešov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 je zároveň žalobkyňou fyzická osoba a žalovanými sú 1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti
SR a 2/ Pohotovosť, s.r.o., s tým, že konanie je vedené ako žaloba o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie. Okresný súd Prešov následne uznesením zo dňa 12.03.2015 č. k. 7C/6/2010-316
opätovne prerušil konanie vedené v tejto veci a vec predložil podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie a čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o Európskej únii Súdnemu dvoru Európskej únie na zodpovedanie
5 prejudiciálnych otázok uvedených v tomto uznesení.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na

takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných
situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však povinnosť. Prerušenie
podľa tohto ustanovenia bude odôvodnené v konaniach, v ktorých výsledok iného začatého konania

môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento
záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže
významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby
sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s
právoplatným rozhodnutím súdu.

Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,
ako aj zistenie, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania, na ktoré žalobkyne v návrhu
na prerušenie poukazovala a ktorým tento návrh odôvodňovala, bolo odvolacím súdom zrušené, mal
súd za to, že ani tento návrh žalobkyne na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným

súdomPrešovježalobkyňažalovanou2/avtomtokonaníideonáhraduškodyzdôvoduporušeniapráva
Európskejúnie,pričomvpredmetnejprávnejveciidenaopakonárok,ktorýmápodľažalobkynevyplývať
z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby tak, že túto zamietol.

Preto súd oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol.

Súd rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti
žalobkyne na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na pojednávaní

je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť žalobkyne o zrušenie
nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa žalobkyňa na
pojednávanie riadne nedostavila a nepresvedčila sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jej žiadosti oodročenie, musí znášať sama aj následky svojej neprítomnosti. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa
nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa

žalobkyňa dozvedela o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalobkyňa nepriložila
ani jeden relevantný dôkaz. Žalobkyňa síce uviedla časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša sama. Nie je pravdou, že žalobkyňa nemá vedomosť o spisových značkách ňou uvádzaných
exekučných konaní, pretože jej boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.
Neoznačenie spisovej značky, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu (teda nesplnenie

zákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoréÚstavnýsúdSRodmietolsťažnosti
žalobkyne na porušenie ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS
366/2012, IV. ÚS 374/2012). Žalobkyňa v danom prípade neoznačila titul nároku na náhradu škody,
pričom namieta "nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z

takto formulovanej žaloby nie je teda jednoznačne jasné, na základe akého titulu si uplatňuje škodu,
keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov
si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na
odstránenie neželaného stavu, t.j. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné
prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná tiež poukázala na

to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený
má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé
žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa
23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzvam

na doplnenie žiadosti žalobkyňa neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu
škody, a preto žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z.
nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne (kumulatívne). Pri posudzovaní otázky
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.

v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobkyňa dosiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložila. K otázke nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že všeobecným

predpokladom na zmenu exekútora je návrhu oprávneného na zmenu exekútora spolu s uvedením
exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Žalovaná pripúšťa, že v niektorých jednotlivých
prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o
návrhochoprávnenej(žalobkyne)nazmenuexekútorapouplynutízákonomstanovenej30-dňovejlehoty
od doručenia takejto žiadosti, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému

súdu plnú súčinnosť. V takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú lehotu na
rozhodnutie o návrhu žalobkyne na zmenu exekútora. Žalobkyni zároveň nebránilo nič v tom, aby využila
účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo bezpochyby podanie sťažnosti predsedovi príslušného
súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobkyňa tento
prostriedok nevyužila, zanedbala tak svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho

zákonníka, keďže si nepočínala tak, aby nedošlo ku škode na jej majetku. Žalovaná poukázala na
judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.
2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ichnedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl.
48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a lehoty

uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Vzhľadom na povahu
úkonu (rozhodnutie o zmene exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo,
nečinnosť žalobkyne i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na

vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora),
nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať
za zbytočné prieťahy, a teda nesprávny úradný postup. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona
č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo

výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobkyňa si ale vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a teda žalovaná nepovažuje
existenciu prieťahov za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď by
mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by bol preskúmavaný súdom nižšieho stupňa.

S poukazom na právnu úpravu žalovaná uviedla, že možno preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade
škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto
súvislosti žalovaná dala do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012, ktorým ústavný

súd rozhodoval o sťažnostiach žalobkyne a konštatoval, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05)... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka
predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v
danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným

súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Zároveň v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č.
514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu
úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-

ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe okrem iného domáha náhrady
materiálnej škody v paušálnej sume 175,00 €. Podľa názoru žalovanej ale žalobkyňa nepreukázala
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobkyňa doposiaľ
neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno

považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu), ani za ušlý majetkový prospech,
a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové, nakoľko spoločnosť
poskytujúca spotrebiteľské úvery k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalobkyňa si zároveň uplatňuje neprimerané čiastky
za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, najmä s ohľadom
na to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky.

Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobkyňu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti
pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných
informácií, ktorými odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa sa domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 € (na rok) podľa toho, ako dlho
trvalo domnelé omeškanie. K tomuto žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie

je automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 € je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní
ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobkyňu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ďalej žalovaná poznamenala, že vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody

a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo/675/2011). Žalobkyňa uviedla aj zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ale
tieto bližšie nekonkretizovala a tiež nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské
postupy. Žalobkyňa zjavne opomenula, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné

preukázať aj to, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobynevyplýva,apretožalovanánemázapreukázanýanivzniknemajetkovejujmyakoanito,žebysa
mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením týchto ustanovení nie
je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli inak splnené predpoklady

zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne a
povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s podnikaním vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto

súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom
Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky,
súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a

uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobkyňa je
vnímaná verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné
a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti
žalobkyne považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje náhradu škody
voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. V zhrnutí

svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázala vznik ani výšku majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Žalovaná má za to, že žalobkyňa
si stav, v ktorom sa ocitla, zavinila sama, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri

obhajovaní svojich práv a najmä v súčasnosti je zrejmé, že žalobkyňa si uplatňuje ničím neodôvodnené a
nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žalovaná si uplatnila
nárok na náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovanej bolo dňa 06.05.2015 doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín
v predmetnej exekučnej veci, najmä poverenia exekučného súdu pre súdneho exekútora, návrhu
oprávnenej (žalobkyne) na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu,
pričom zistil tento skutkový stav veci:

Z údajov v manažmente tunajšieho súdu týkajúcich sa veci vednej na tunajšom súde pod sp. zn.
49Er/47/2007 vyplýva, že na žiadosť súdneho exekútora zo dňa 10.1.2007 Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd vydal dňa 11.1.2007 poverenie, ktorým súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú poverilvykonaním exekúcie na vymoženie sumy 334,43 eur s príslušenstvom pre oprávneného POHOTOVOSŤ
s.r.o. od povinnej Dáši Jakušovej.

Z uznesenia tunajšieho súdu č.k. 49Er/47/2007-28 zo dňa 4. apríla 2012 vyplynulo, že oprávnený podal
dňa 20.9.2010 Okresnému súdu Trenčín ako exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a
exekučný súd tomuto návrhu vyhovel vyššie označeným uznesením.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu na zmenu

súdneho exekútora, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia
dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. V predmetnej
veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom

stanovenej30-dňovejlehotynarozhodnutieojejnávrhunazmenuexekútoraavbezdôvodnejnečinnosti
(zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a rozhodnutie vydal až po
veľmi dlhej dobe . V zmysle § 9 ods. 1, veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnostiorgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom podľa
citovaných ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V tomto zmysle by sa teda konanie exekučného

súdu, ktorý o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodol do 30 dní od doručenia
takéhotonávrhuoprávnenéhomohloposúdiťakonesprávnyúradnýpostup,ktorýzakladázodpovednosť
štátu za škodu, ktoré dôsledkom toho vznikla.

Záver o nesprávnom úradnom postupe súdu spočívajúceho v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní, teda záver o nesprávnom úradnom postupe môže súd v zmysle § 9 ods. 2 uvedeného zákona
č. 514/2003 Z.z. prijať len na základe výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Toznamená,žeotázku
nesprávneho úradného postupu nemôže súd posudzovať v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. ako otázku predbežnú a osoba požadujúca náhradu škody z nesprávneho úradného

postupu musí súdu nesprávny úradný postup preukázať výsledkom vybavenia sťažnosti na prieťahy,
či žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatným rozhodnutím disciplinárneho
súdu, právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatným rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky. V danej veci táto podmienka nebola splnená, keď žalobkyňa
takúto listinu súdu nepredložila ani neoznačila.

Na základe uvedených záverov, keď žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup
exekučného súdu, súd žalobu bez ďalšieho v celom rozsahu zamietol.

V posudzovanom prípade súd ďalej zohľadnil aj to, že žalobkyňa v období september a november

2010 iniciovala značne vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora v exekučných konaniach
vedenýchnaOkresnomsúdeTrenčín.ZozáverovuvedenýchvrozhodnutíÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.
ÚS 520/2012 vyplýva, že Ústavný súd SR konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo
vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát,
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky

čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však
konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď
jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe
rozhodovania. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o

obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri
posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako
účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri,
resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo

rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných
konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne,

čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez
zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým
súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné konštatovať,že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre žalobcu inak
existenčný.

Súd tiež poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd
SR totiž vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (IV. ÚS 471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež
uviedol, že pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej
lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať

len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného
štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad

zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Len na okraj preto súd len poznamenáva, že žalobkyňa tiež nepreukázala vznik škody (majetkovej
ujmy), keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú
vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto

náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno
považovať za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne
aj ekonomický neúspech obchodných prípadov. Aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota
na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky
potrebné úkony v rámci exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Žalobkyňa

nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu
nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež
nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že pocity

členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011). Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s
množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobkyňa ako
nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy žalobkyne z týchto

úverovvporovnanísobčasnýmneúspechomvrámcibežnéhopodnikateľskéhorizikanemôžumaťveľký
ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej veci
žalobkyňa chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je taktiež jeden z
aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť
s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi.

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie výšky
škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložil súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014), súd tento
dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne
rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným

dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté
dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k
takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdenížalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke,
sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné
tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou

žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený
na ústavnoprávnom princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom

konkrétnom prípade právo a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci
samej a o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej
veci na základe predmetu konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu
súdu v prejednávanej veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného
vyčerpania celého predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152
ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli.

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní
úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože

žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne v dvoch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu,
dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).