Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14C/87/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210773
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2114210773.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Andreou Vyskočovou, vo veci žalobkyne:

J. I., narodená X.X.XXXX, bytom U. X/D, H., doručovacia adresa: J. 1, H., zastúpená Mgr. Zuzanou
Lányiovou, advokátkou, so sídlom Nám. sv. Michala 11, Hlohovec , proti žalovanému: K. I., narodený
X.X.XXXX, bytom T. XX, H., doručovacia adresa: J. 1, H., o určenie výživného pre manželku, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zastavuje konanie v časti o zaplatenie 90 eur od 15.10.2014 do zaplatenia.

II. Žalovaný je povinný platiť na výživu žalobkyne sumu 50 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred s účinnosťou od 1.5.2014 do 31.8.2014.

III. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1.5.2014 do 31.8.2014 vo výške 200 eur súd
povoľuje žalovanému splácať v 4 mesačných splátkach po 50 eur splatných vždy do 15. dňa príslušného
kalendárneho mesiaca, k rukám žalobkyne, pod následkom straty výhody splátok.

IV. Súd vo zvyšku žalobu zamieta.

V. Súd rozhodne o trovách konania samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.04.2014 žiadala zaviazať žalovaného, aby jej
prispieval na výživu ako manželke sumou 90 eur mesačne s účinnosťou od 16.4.2014.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s návrhom na začatie
konania, celým obsahom spisového materiálu, obsahom pripojených spisov tunajšieho súdu spis. zn.
26P/10/2014, 10P/29/2014 a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobkyňa uviedla, že upresňuje petit návrhu a žiada, aby súd zaviazal žalovaného, aby platil žalobkyni
sumu 90 eur mesačne vždy do 15.dňa v mesiaci vopred počnúc dňom 16.4.2014 do 14.10.2014,
nakoľko 14.10.2014 nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode ich manželstva. Na Okresnom súde

Trnava bolo vedené konanie 10P/29/2014, kde sa rozhodovalo o úprave práv a povinností rodičov k ich
maloletému dieťaťu na čas do rozvodu. Žalobkyňa uviedla, že dňa 25.7.2009 uzavrela so žalovaným
manželstvo, ktoré bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 26P/10/2014-28. Žalobkyňa v
rozhodnom období bola osobou v stave materiálnej núdze, jej mesačný príjem bola mzda vo výške 140eur, na základe dohody o vykonaní práce. Žalobkyňa uviedla, že z manželstva sa narodila dcéra, ktorá
bola na čas po rozvode zverená do jej osobnej starostlivosti. Žalobkyňa uviedla, že výdavky na maloletú
dcéru sú 165 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný je živnostníkom a jeho mesačný príjem je

cca 1.000 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že v rozhodnom období od 16.4.2014 do 14.10.2014 bývala
u rodičov v 3-izbovom byte, ktorý je vo vlastníctve otca, býval tam otec, ktorý pracoval v tom období a
brat, ktorý bol nezamestnaný. Náklady na bývanie u otca boli 270 eur mesačne, v rozhodnom období
neprispievala na bývanie, teraz prispieva na bývanie sumou 150 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že
úvery nemá, vlastní auto Citroen C3, rok výroby 2005, ktoré kúpila v novembri 2014 za 2.450 eur, keď

finančné prostriedky mala z predaja spoločného bytu, ktorý predali so žalovaným 12.9.2014 za sumu
70.000 eur, z ktorej sumy vyplatili hypotéku a zostalo každému po 6.600 eur. V rozhodnom období
žalovaný jej neprispieval žiadnou sumou, posielal len na maloletú výživné v sume 27,20 eur mesačne.
Žalobkyňa uviedla, že nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Žalobkyňa uviedla, že po ukončení materskej
pracovala v Cukrárni Q., ale tam nerobila na základe zmluvy, tam len vypomáhala, kde mala 300 eur
čistý príjem, ale nebola spokojná s vyplácaním mzdy. Žalobkyňa uviedla, že do marca 2014 len žalovaný

platil všetky náklady na bývanie v ich spoločnom byte, potom všetky nedoplatky, ktoré vznikli tým, že
neplatili za bývanie, elektriku a iné služby spojené s bývaním, sa uhradili zo spoločných prostriedkov
získaných z predaja predmetného bytu. Žalobkyňa uviedla, že v rozhodnom období bola osobou v stave
materiálnej núdze, ktorej Centrum právnej pomoci, Kancelária H., rozhodnutím sp. zn. 1201/2014 zo
dňa 07.02.2014 priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalobkyňa uviedla, že zdedila podiel na

byte po jej matke, ktorá zomrela 4.5.2013. Žalobkyňa uviedla, že napísala žalovanému, že v lete 2014
odchádza na dovolenku, avšak na žiadnej dovolenke nebola. Žalobkyňa uviedla, že po tom, ako je boli
vyplatené peniaze za byt, 600 eur vrátila realitnému maklérovi, od ktorého si požičala v auguste 2014
sumu 300 eur na šek za telefón, ale úroky boli 300 eur. Žalobkyňa uviedla, že čo sa týka namietanej
faktúry za telefón za obdobie od júna do júla 2014, nevie, kde telefonovala a nepamätá si, kde poslala

2000 sms. Žalobkyňa uviedla, že si hľadala prácu cez internet alebo v meste v potravinách, v obchodoch.
Žalobkyňa uviedla, že je vyučená kozmetička. Žalobkyňa uviedla, že si v apríli 2014 požičala od jej babky
3.000 eur, aby poplatila nejaké dlžoby, aby im nepredali byt v dražbe a ona ich vrátila babke z tých
peňazí, čo jej boli vyplatené za predaj bytu. Žalobkyňa uviedla, že nemala s babkou žiadnu písomnú
zmluvu. Žalobkyňa uviedla, že si robila vodičský kurz, platila ho na dvakrát, prvý krát platila za kurz na

konci septembra 230 eur a druhú časť na skúškach v polke októbra.

Žalovaný uviedol, že nesúhlasí s návrhom a žiada návrh zamietnuť. Žalovaný uviedol, že v apríli 2014
ešte žalobkyňa bývala v ich spoločnom byte, bola síce odpojená od elektriky, ale bývala tam. Žalovaný
uviedol, že v rozhodnom období mala žalobkyňa faktúru za telefón okolo 200 eur, poslala asi 2000 sms.
Žalovaný uviedol, že z predaja ich spoločného bytu dostali obidvaja okrem sumy 6.600 eur ešte každý

sumu 1.300 eur, čo je spolu 7.900 eur. Žalobkyňa do bytu nedala ani korunu a dostala polovicu z ceny
bytu. Žalovaný uviedol, že ak si žalovaná za rozhodné obdobie požičala na živobytie nejaké peniaze,
zo sumy 7.900 eur ich mohla vrátiť. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola v lete pred rozvodom na
dovolenke v T. s malou, má o tom správu v mobile. Žalobkyňa si urobila vodičský kurz, kúpila si auto.
Žalovaný uviedol, že maloletá chodila do škôlky, kde mala zabezpečenú aj stravu a žalobkyňa si mohla

hľadať prácu, ale keď poslala za mesiac 2000 sms, tak asi na to nemala čas. Žalovaný uviedol, že
mal v priemere príjem okolo 300 eur mesačne v čistom a mesačne prispieva sumou 100 eur rodičom
na energie a na stravu, stravujú sa spoločne, akurát oblečenie si kupuje sám. Žalovaný uviedol, že
nie je pravda, že má príjem 1.000 eur mesačne, ako to uviedla žalobkyňa. Žalovaný uviedol, že nie je
živnostník, je normálny zamestnanec, živnosť robil dva roky dozadu, v r. 2012 a 2013. Žalovaný uviedol,

že žalobkyňa je podielová spoluvlastníčka bytu, ktorý zdedila po matke, asi dva roky dozadu. Žalovaný
uviedol, že on vlastní garáž v H., ktorú nadobudol pred uzavretím manželstva. Žalovaný uviedol, že
žalobkyni sa nechce pracovať, vyplýva to aj z vyjadrenia Cukrárne Q. a tak to dopadne aj u jej nového
zamestnávateľa. Žalovaný uviedol, že nie je možné, aby bol dlh 3.000 eur, ktorý mala zaplatiť žalobkyňa,
pretože on do marca 2014 riadne platil úver v sume 240 eur mesačne a poplatky za bývanie - inkaso 170

eur. Je pravda, že od marca to neplatil, ale v máji mali preplatok 550 eur, z čoho sa vyplatil nedoplatok
na bytovom družstve za obdobie, čo žalobkyňa ešte bývala v ich byte.

Podľa § 96 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“) navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom.
Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto

časti zastaví.Žalobkyňa zobrala návrh v časti o zaplatenie 90 eur od 15.10.2014 do zaplatenia späť a žiadala v tejto
časti konanie zastaviť.

Súd konanie v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona v časti istiny zastavil, keď žalovaný

súhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu v časti istiny, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
č. I. tohto rozhodnutia.

Podľa§71ods.1Zákonaorodine,manželiamajúvzájomnúvyživovaciupovinnosť.Akjedenzmanželov
túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch
manželovbolavzásaderovnaká.Prirozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadne
na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 71 ods. 2 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu
povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 160 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“) ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v

splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine vzniká uzavretím
manželstva a končí sa jeho zánikom, či už v dôsledku úmrtia jedného z manželov, rozvodom manželstva,
alebo určením manželstva za neplatné. Požiadavka rovnakej životnej úrovne manželov je odôvodnená

ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18
prvá veta Zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi
manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona
o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako
aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti

medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju
vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, aké sú odôvodnené
potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný
zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť a otázkou osobnej starostlivosti o deti (§ 19 Zákona o
rodine), pričom výkon týchto činností je postavený na roveň finančnému zabezpečovaniu potrieb rodiny.

Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať
výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Nepochybná
odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým
sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie
príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za

spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na
takomto osobnom vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí
byťvsúladesdobrýmimravmi.Uvedenéznamená,žepodľatohtoustanovenianemožnopriznaťvýživné
len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného. Predpokladá to teda také správanie
oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Nevplýva na zánik vyživovacej

povinnosti, tá trvá naďalej, avšak pre prekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať.
Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa
konkrétnych okolností prípadu.

Súd z vykonaného dokazovania zistil, žalobkyňa uzavrela so žalovaným manželstvo dňa 25.07.2009,
ktoré manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 26P/10/2014 - 28, keď

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.10.2014.Žalobkyňa sa stará o maloleté dieťa, dieťa žalobkyne a žalovaného, ktoré bolo na základe rodičovskej
dohody rozsudkom č.k. 26P/10/2014 - 28 zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne a žalovaný bol
zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 120 eur mesačne.

Vkonaníjenesporné,žežalovanývrozhodnomobdobíodpodanianávrhudoseptembra2014prispieval
na výživu maloletého dieťaťa sumou 27,20 eur mesačne, od septembra 2014 prispieval na výživu
maloletého dieťa sumou 120 eur mesačne.

Z lustrácie v Sociálnej poisťovni ako aj z Pracovnej zmluvy zo dňa 28.10.2014 vyplýva, že žalobkyňa
je 28.10.2014 zamestnankyňou v spoločnosti A. 2 s.r.o., so sídlom R. XX, H., IČO: 46573682, pričom

mesačná mzda podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 28.10.2014 predstavuje 456 eur.

Súd z obsahu pripojené spisu tunajšieho súdu spis. zn. 10P/29/2014 zistil, že žalobkyňa na základe
Dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola uzavretá na zastupovanie počas dlhodobej pracovnej
neschopnosti zamestnanca, vykonávala od 5.11.2013 do 19.5.2014 pracovnú činnosť na pozícii
predavačka u zamestnávateľa I. Dvoranová - I., so sídlom N. R. 9, H., IČO: 41184467, pričom čistý
priemerný mesačný príjem žalobkyne bol v sume 52 eur mesačne. Dňa 18.5.2014 bola uzatvorená

Dohoda o rozviazaní dohody o pracovnej činnosti ku dňu 19.5.2014, nakoľko sa vrátila zamestnankyňa,
ktorú žalobkyňa zastupovala počas jej práce neschopnosti.

Žalovaný je zamestnancom v spoločnosti PE-JA J., s.r.o., so sídlom T. XX, H., IČO: 36279714, pričom
jeho priemerný čistý mesačný príjem od januára 2014 do apríla 2015 predstavuje sumu 306,03 eur.

Súd má za preukázané, že od marca 2014 všetky úhrady spojené s užívaním bytu vo vlastníctve

účastníkovkonaniahradillenžalovaný,odapríla2014aždoodpredajabytuboliuhradenézospoločných
prostriedkov získaných z predaja bytu. Spoločný byt bol predaný 12.09.2014, keď z predaja bytu bola
vyplatená každému účastníkovi suma 6.600 eur a sumu 1.300 eur.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity.
Jedinou výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému manželovi právo na výživné by bol

rozpor s dobrými mravmi. Konanie o výživné na manžela alebo na manželku možno začať len na návrh
niektorého z nich a možno ho priznať len odo dňa začatia súdneho konania. V samotnom konaní súd
zisťuje stav, či povinný manžel neplní svoju vyživovaciu povinnosť, zisťuje osobné rodinné i majetkové
pomery manželov a tiež odôvodnené potreby oprávneného i povinného manžela, ako aj ich možnosti
a schopnosti. Zároveň sa súd zaoberá aj otázkou starostlivosti o domácnosť a o deti. Vyživovacia

povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích povinností takmer prioritné postavenie. Zo
zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti ako
je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom. Prostredníctvom tohto inštitútu - výživné na manžela alebo
manželku sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného
charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je

preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje
osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej
úrovni.

Žalobkyňa návrhom na začatie konania žiadala, aby súd zaviazal žalovaného platiť na jej výživu ako
manželke v zmysle ust. § 71 Zákona o rodine sumu 90 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu

na začatie konania t.j. od 16.4.2010 do 14.10.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode
manželstva účastníkov konania.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých

prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre
nečinnosť účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola
nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočnostívyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností
tvrdí.

Tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa bola v rozhodnom období na dovolenke, žalobkyňa nepotvrdila

a v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané a ani v tomto smere neboli navrhnuté zo strany
žalovaného žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Taktiež tvrdenia žalobkyne, že si požičala v apríli
2014 sumu 3.000 eur od starej matky, neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané a ani neboli
navrhnuté zo strany žalobkyňa žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdený právny stav existencie manželstva medzi
žalobkyňou a žalovaným v rozhodnom období a to ich sobášnym listom. Žalobkyňa so žalovaným

nežili v spoločnej domácnosti od 9.12.2013, kedy sa žalovaný odsťahoval zo spoločnej domácnosti.
Z manželstva účastníkov konania pochádza maloleté dieťa, a to C. I., nar. XX.XX.XXXX, o ktoré
sa osobne stará žalobkyňa, pričom žalovaný prispieval na výživu maloletej. Manželstvo žalobkyne a
žalovaného bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 18.09.2014, č. k.
26P/10/2014-28.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne ako manželky na výživné
je čiastočne opodstatnený. Žalobkyňa v čase podania návrhu na začatie konania mala na základe
dohody o pracovnej činnosti čistý priemerný mesačný príjem 52 eur a od mája 2014 bola bez príjmu
až do septembra 2014, kedy jej bola vyplatená kúpna cena za byt spolu v sume 7.900 eur, a ktorá
sa výlučne starala v rozhodnom období o maloleté dieťa, ktoré sa narodilo z manželstva účastníkov

konania, na výživu ktorého žalovaný prispieval v rozhodnom období sumou 27,20 eur mesačne. Súd pri
rozhodovaní zohľadnil ekonomicnú situáciu oboch manželov ako aj skutočnosť, či uplatňované právo
nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania súd priznal, prihliadnuc na
požiadavku rovnakej životnej úrovne manželov, žalobkyni nárok na výživné v sume 50 eur mesačne
s účinnosťou od 1.5.2014, keď vychádzal u žalovaného v rozhodnom období z čistého priemerného

mesačného príjmu 306,03 eur a zo skutočnosti, ktorá nebola sporná, že žalobkyňa bola do 19.5.2015
zamestnaná a odvtedy bola až do septembra 2014 bez príjmu, v ktorom mesiaci jej bola vyplatená kúpna
cena za byt spolu v sume 7.900 eur, a preto súd zaviazal žalovaného na platenie vyživovacej povinnosti
voči žalovanej ako manželke len do 31.8.2014 a nie do zániku manželstva rozvodom a vo zvyšku návrh
žalobkyne ako nedôvodný zamietol.

Súd určil vyživovaciu povinnosť žalovaného voči žalobkyni od podania návrhu na začatie konania, čím
vzniklo žalovanému zročné výživné za obdobie od 1.5.2014 do 31.8.2014 spolu v sume 200 eur ( 4
mesiace x 50 eur), ktoré súd povolil žalovanému splácať pod následkom straty výhody, keď zohľadnil
príjem, majetkové pomery žalovaného a jeho vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu.

Súd rozhodne o trovách konania v súlade s ustanovením § 151 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku

tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a to
z dôvodu kvantity a obťažnosti prejednávanej právnej veci.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.